Poznámka

Som mama a je mi hej

Autor: Kristína Farkašová
Názov: Som mama
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: Ikar
Počet strán: 296
Ilustrácie: Boris Farkaš

. . .

Po štvrťroku si nájdem čas napísať o knihe, samostatne iba o jednej, nie tri v jednom, a čuduj sa svete, je to kniha o deťoch. Ale ona ma vážne dostala.

Kristínu Farkašovú som poznala len tak z počutia. Že je to nejaká herečka. Potom som zachytila niečo o knihe. Pretože má dvojičky. Písala blog o živote s nimi a zrazu z toho bola kniha. A ešte jej tričká Koláčová som zachytila, ale to bolo tak všetko. Knihu som videla u maminy doma minulý rok, ale otvorila som ju až teraz nedávno. Asi preto, že aj ja už som mama.

Prečo ma baví? Kristína neznáša slovenské dojčiť, ale používa bohemizmus kojiť. Tým si ma získala hneď na začiatku. Tak málo stačí. A potom to pokračovalo jej humorom a trefnými poznámkami na materstvo. Och, ako ja jej rozumiem a to mám dieťa len jedno a aj to chlapca. A v noci sa vyspím. Ona nie. Teda teraz už áno, pretože jej knedle, ako Ele a Matilde hovorí, majú štyri roky. Adamko sa naučil spať šesť hodín vkuse už v dvoch mesiacoch a nemá súrodenca, ktorý by ho budil.

Som mama je ukážkové čítanie pre ženu na materskej. Pobaví sa, oddýchne si a vie, že v tom nie je sama. Pozná všetky tie situácie s deťmi i okolím, pozná rady, ktoré sa jej od okolia dostávajú, stretla sa s rôznymi názormi na výchovu, od kojenia až po nosenie. No skrátka sa dokáže vžiť do jej situácie bez ohľadu na to, koľko detí má a ako ich vychováva.

Kristína srší takým optimizmom, až to niektoré nemusia predýchať. Z každej situácie s deťmi dokáže spätne spraviť zábavnú historku. Aj zo sopľov. Tých zelených, na ktoré býva i vysávač krátky. A o tom to vlastne je. Nech je materstvo akokoľvek náročné, spätne ostane úsmev na tvári a veselé historky. Naviac vás autorka presvedčí, že mať deti je vlastne tá najlepšia vec na svete. A že je to vlastne úúúúplne jednoduché, len sem-tam zložité. Môžem potvrdiť.

Ľahký štýl, reálne situácie, veselé dvojičky. Tetovačky included. Milé ilustrácie a tvrdá väzba (= dobre sa číta pri kojení). Proste knihu nebudete čítať dlho. A možno si ju ani dlho nezapamätáte, predsa len je to taká jednohubka a naviac keď ste na materskej, váš mozog využíva kapacitu na iné veci. V tom prípade môžete siahnuť po pokračovaní Stále som mama. Ako psychohygienu vrelo odporúčam. Aj otcom.

4/5

Poznámka

O jednej nohe a všeličom inom

Honeymoon WEB

Autor: Jana Beňová
Názov: HoneymOon
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: Marenčin PT
Počet strán: 128

. . .

Viete, čo by som chcela? Chcela by som návod na slovenskú literatúru. Pretože ak si odmyslím Dominika Dána, ktorému nie je ťažké porozumieť, v súčasnej slovenskej literatúre ma zaujme tak jedna kniha z piatich. A to je málo. HoneymOon je najnovšia (a podľa niektorých aj najlepšia) kniha Jany Beňovej. Zároveň je medzi finalistami literárnej ceny Anasoft Litera. A ja by som veľmi rada chcela vedieť prečo.

Popravde mi chvíľu robilo problém pochopiť, o čom kniha vlastne je. Určite o nohe. Určite o svadobnej ceste. Tým ostatným som si nie istá.

Robilo mi problém si knihu zapamätať. Teda, nie že by som potrebovala vedieť naspamäť každú vetu, ale zvyčajne si pamätám, čo som práve prečítala. Dokonca i po dlhšom čase. Niekedy sa ku knihe vrátim po mesiacoch a hneď viem, či už som tú stranu čítala alebo ešte nie. V prípade HoneymOon som mohla čítanie opakovať donekonečna a stále mi tie vety nič nehovorili.

Poznámky pod čiarou, ktoré mi nedávali zmysel, denníkové zápisky, ktoré pôsobili ako vytrhnuté z kontextu a náhodne pozliepané. Postavy, v ktorých som sa strácala a dej, ktorý som prakticky ani nepostrehla.

Aspoňže to bolo krátke. Pretože i prirovnania ma akosi iritovali.

Chcela som naňho skríknuť, lebo som to už videla. Premietlo sa to v krátkom animovanom filme na stenu lopty. Sklo sa tam rozprsklo a mladíkova krv zmiešaná s whisky sa valila na kasu. Rovno na miesto, kde sa snímajú kódy tovaru. Krv&whisky, tryskajúca pod umelým osvetlením supermarketu. Valiaca sa a šumiaca ako voda vo fontáne Di trévi. Pod tým umelým žĺtkastým slnkom rozpaľujúcim tváre nakupujúcich a vyhaňajúcim na lícach pokladníkov červené škvrny podobné tuberkulóznym.

Mám na poličke ešte pár slovenských kníh, ale musím si dať pauzu. Pauzu od literatúry, ktorú asi musím čítať inak, alebo ktorá nie je určená pre mňa. Do náročného čitateľa mám očividne ďaleko, aj keď sa snažím, kniha proste musí byť pútavá, aby mi čítanie nepôsobilo vrásky na čele.

No obálka je originálna, to musím uznať.

2/5

 

Poznámka

Román z metropoly juhu

Vtedy v Losonci

Autor: Peter Balko
Názov: Vtedy v Lošonci. Via Lošonc
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: Koloman Kertész Bagala
Počet strán: 200

. . .

Priznám sa, že už som začínala mať pochybnosti o kvalite súčasnej slovenskej literatúry. Milujem tú českú a nijak sa tým netajím. Myslím si, že v Česku je veľa úžasných autorov a ich knihy čítam rada. Len tej slovenskej nie a nie prísť na chuť. No nevzdávam to. Dokonca mám martinusácke predplatné s názvom Slovenská kvalita a každý mesiac dostávam jednu slovenskú novinku. Zatiaľ ma ani jedna z troch prečítaných kníh nezaujala. A to ich vyberá Tomáš Ulej, ktorý napísal výborne aforizmy, len tak mimochodom. No vidíte, aspoň niekto, kto ma baví. A Ahoj Tato – Milý Kubo bolo krásne, lenže to sú dopisy, takže sa to neráta. Našťastie sa ale pri súťažiach pýtam aj na vaše obľúbené knihy a vtedy sa mi od parvitasky dostal tip na Vtedy v Lošonci. Ďakujem!

Vtedy v Lošonci je debut. V poslednej dobe narážam na neskutočne dobré debuty. Je to ako vírus. Mladý autor, napíše knihu, ja si ju prečítam a nestačím sa čudovať. Vtedy v Lošonci sa odohráva na Slovensku. V nie tak ďalekej minulosti, na juhu Slovenska, kúsok od hraníc s Maďarskom. Ale mám pocit, že to bol úplne iný svet. Tak blízky a vzdialený zároveň. Vtedy v Lošonci je ukážka krás slovenčiny. Slovenčina je naozaj krásna a ak o tom pochybujte, prosím, prečítajte si tieto poviedky.

Detstvo je úžasné obdobie a detstvo na dedine či v malom meste je naviac okorenené správnou dávkou dobrodružstva. Alebo nudy, z ktorej vznikajú dobrodružstvá. Kápia a Leviathan v takom prostredí vyrastajú. Ešte mladý chlapci, ale na prahu chlapčenstva, kedy sa cítia náramne dospelí. Majú osem rokov a v krátkych poviedkach, ktoré píše ten jazykovo zdatnejší, sa dozvedáme o ich živote.

O prvých láskach, neplechách, zakázaných časopisoch, záškoláctve, mŕtvych zvieratkách, skrýši na strome, alkoholizme v meste, rodine blízkej i tej dávno pochovanej. O úprimnom kamarátstve dvoch malých chlapcov. A v neposlednom rade je to príbeh fialového loveckého nožíka.

Detinské, ale i dospelácke. Vtipné, ale i smutné. Slovenské, ale i maďarské. Perfektne poprepájané, pútavo napísané, obrázkami porozdeľované a dvoma listami ohraničené.

Vtedy v Lošonci ma veľmi milo prekvapilo. Knihu som prečítala za jediný deň, nechcela som ju odložiť ani na chvíľku a potrebovala som vedieť, kam odišiel Kápia, keď mu Leviathan na začiatku píše dopis. Tentokrát som pre vás ani nevybrala žiaden úryvok, pretože som nenašla žiaden krátky, ktorý by mi sem pasoval. Takže bude najlepšie, keď si knihu prečítate. Verte mi, stojí za tých pár hodín vášho času.

5/5

Poznámka

Ahoj tato – Milý Kubo

Ahoj tato mily kubo

Autor: Dežo a Jakub Ursiny
Názov: Ahoj tato – Milý Kubo
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: filmotras
Počet strán: 76

. . .

Čo napísať o listoch medzi otcom a synom? Rozhodne nemáme právo hodnotiť súkromnú korešpondenciu. Ale o tejto útlej knižke vám chcem dať vedieť. Takže dnes len veľmi krátko a bez akýchkoľvek prečo áno, prečo nie. Ahoj tato – Milý Kubo totiž žiadne dlhé vysvetľovania nepotrebuje.

Ahoj tato – Milý Kubo je smutno-krásne čítanie o otcovi Dežovi a synovi Jakubovi. Listy neputovali nijak ďaleko, iba z izby do izby. Nie sú posielané často, pretože niekedy je trochu ťažšie dať na papier tie správne slová. A nie je ich veľa, pretože Dežo Ursiny, sedem mesiacov po prvom liste, podľahol rakovine.

Ale je v nich niečo na zamyslenie, niečo smutné, aj niečo krásne. Popravde to neviem nijak priblížiť, ale sú skrátka knihy, články alebo veci, ktoré si vás podmania a vy ani nedokážete vysvetliť prečo.

Verím tomu, že keď túto drobnú knihu otvoríte a prečítate, budete so mnou súhlasiť a poviete si, že mala niečo do seba.

Poznámka

„Doba byla prostě taková!!“

Recenze Dominik Dan Rudy kapitan

Autor: Dominik Dán
Názov: Rudý kapitán
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: Slovart
Počet strán: 400
Orig. názov: Červený kapitán
Preklad: Jozef Šmatlák

. . .

Leto 1992, pol roka pred rozdelením Česko-Slovenska. ŠtB oficiálne už neexistovala, neoficiálne tomu nikto neveril. Polícia to nemala jednoduché, nikto im neveril a aj oni cítili, že vybudovať si dôveru ešte nejakú dobu potrvá. Ak vôbec niekedy.

„Strach je ideální nástroj na ovládnutí soupeře.“

Na starom cintoríne sa v rámci sanačných prác presúva niekoľko starých hrobov. Možno za to mohlo to teplo, možno náhoda. Jedna stara rakva sa robotníkom otvorila a nebožtík z nej vypadol. Keby nemal v hlave klinec, dali by ho naspäť a pochovali na novom mieste. Nikto by sa nič nedozvedel. Lenže on ho tam mal. A to im nedalo pokoj. Im, ani detektívom z oddelenia vrážd. Pretože klinec si sami do lebky nedáte, takže je to vražda. Naviac nepremlčaná, aj keď už pod tou zemou pár rokov bol.

„Tvrdohlavej, mladej, blbej, ale… přesvědčivej… pokračujte…“

Rudy kapitanStačilo pár detailov a Richard Krauz pochopil, že toto nie je obyčajná vražda a ani vyšetrovanie nebude bežné. Keď si dal niekto tú námahu, aby sa to nevyšetrilo vtedy, prečo by to mal dovoliť teraz? Ale že mŕtvych bude pribúdať… to by ho ani v najhoršom sne nenapadlo.

„Pak se během kratičkého okamžiku odehrály dvě věci naráz. Raninec sáhl za pás, vytrhl pistoli z pouzdra, palcem odjistil kohoutek do zadní polohy, opřel loket o stůl a zamířil Krauzovi na hlavu. Krauz sáhl za pás, vytrhl pistoli z pouzdra, palcem odjistil kohoutek do zadní polohy, opřel loket o stůl a zamířil Ranincovi na hlavu.“

Asi už viete, prečo mám detektívky Dominika Dána tak rada. Jeho hlavnú postavu, detektíva Richarda Krauza si obľubujem každou knihou viac a viac. Neskutočný sympaťák, ktorý nájde stopu aj tam, kde žiadna nie je. Aspoň na prvý pohľad. On vidí ale ďalej a vďaka skúsenostiam, skvelým učiteľom a vlastnej tvrdohlavosti sa dostane aj k informáciám, ktoré nie sú určené preňho. Vlastne pre nikoho. A to zaručuje napínavé čítanie. A sem tam i nejaký zvrat. Sem tam očakávaný, ale častejšie prekvapivý.

„Ale…“ tučňák se rozpačitě poškrábal na bradě, „… kde jste to všechno dokázal tak rychle zjistit?“ „Nikde, vy jste mi to právě všechno řek… tak nashle… a možná se ještě stavím…““

Nesmie chýbať typický Dánov humor a zohratá mord partia. V závere tohto diela sa k nej dokonca pridá ďalší člen, Jozef Fischer, ktorému pre jeho výzor všetci hovoria Chosé. Táto partička ma proste baví.

„Jiný návrhy… nejsou? Tak rozchod!“ „Ale… my sme tu u sebe…“ namítl Krauz. „Aha! Tak… to jdu já!“ a Mayor vypochodoval z kanceláře.“

Dominik Dán sa netají tým, že inšpiráciu pre svoje prípady hľadá v skutočných udalostiach. O to atraktívnejšie pre nás čitateľov sú. V Rudom kapitánovi je to spolupráca cirkevných hodnostárov s ŠtB, vypočúvacie praktiky neraz končiace smrťou, spisy a tajomstvá, ktoré istí ľudia nechcú dostať na verejnosť. Doba bola proste taká, tak k čomu otvárať staré rany, všakže? No možno preto, aby sa história neopakovala. Ale to pre nich nie je odpoveď.

„Krauz ujel pár kilometrů a sjel ke krajnici. „Hlavu dolů… zavři oči!“ Hlaveň mu přitiskl k zadku a chvíli počkal, aby měl jistotu, že ho poslouchá. Poslouchal. Hrdinové s pistolí u zadku většinou poslouchají…“

Na druhé čítanie ma kniha bavila viac. Pred pár rokmi, kedy som v rukách držala slovenskú kópiu, mi veľa vecí uniklo, niektoré som nechápala tak ako teraz. Pri druhom čítaní sa mi mnohé, najmä akčné, scény vybavili opäť, a tie snažiac sa objasniť históriu, dávali väčší zmysel.

On ten záver totiž nie je úplne jednoduchý. Čím viac sa Krauz snaží pochopiť pozadie toho, čo viedlo k vražde bývalého kostolníka, tým viac informácií čitateľ dostáva. Najmä z histórie a to nie je iba tej neďalekej. Ale je to skvelá jazda naprieč Česko-Slovenskom, kde sa ukáže, kto je kamarát a kto nepriateľ. Kde sa dozviete pár informácií a niektoré ostanú navždy utajené.

Skvelý námet s ktorým si Domik Dán výborne poradil. Pustiť sa do niečoho, kde sa objavujú latinské výrazy, templári a niečo ako poklad, a zabaliť to do detektívky určenej bežnému čitateľovi, to si vyžaduje odvahu, ale i určitý talent. Aj keď možno si budete musieť niektoré pasáže prečítať dvakrát.

Už pred rokmi som Červeného kapitána hodnotila vysoko, teraz je to ešte o niečo vyššie. Ale len o máličko. Dominik Dán napísal aj lepšie knihy, niektoré som už čítala, niektoré na to ešte len čakajú, ale to najvyššie hodnotenie si nechávam pre ne. A v pondelok si o knihu zasúťažime, dvaja z vás dostanú príležitosť si túto dobre napísanú detektívku prečítať tiež.

4,4/5

Za poskytnutie e-knihy na recenziu, kníh do súťaže, ako i možnosti zapojiť sa do blogtour veľmi ďakujem tímu Dominika Dána. Robíte skvelú prácu.

 

Poznámka

Dominik Dán – Rudý kapitán [ukážka]

Ukazka z knihy Rudy kapitan

„Bradavice sou na kůži a tohleto je už jen holá lebka a na tý už bradavice nejsou!“ namítal druhý závozník.
„Ňákej chytrej! Pan doktor, co? Kolik semestrů medicíny si prošel?“
Postávali nad otevřenou rakví a mudrovali. Narážka na vyšší vzdělání popíchla řidiče. Měl na to, tak přispěchal na pomoc.
„Počkat! Nechejte to… mrknu se…“ přidřepl k rakvi a odborně prohlížel temeno lebky.
„Jano… dej sem rukavice…“
Opatrně vsunul prsty do očních otvorů a lebku pozvedl. Ohlédl se, zdali náhodou neupoutal pozornost truchlících babek, a zaostřil pozornost na domnělou bradavici.
„Tohle… to není bradavice, ty… to je…“
Opatrně otočil lebku temenem dolů, přimhouřil oko a skrze otvor po obratli zkoumal vnitřek.
„Proboha, chlapi…“
„Co je?“ projevil mladík netrpělivost.
„To je… hřebík!“
„Kecáš! Ukaž!?“
Lebka kolovala z ruky do ruky a spolu s ní rukavice. Každý chtěl vidět nečekaný nález na vlastní oči.
„Fakt… je to hlavička hřebíku a… konec je uvnitř hlavy a… co s tím?“ zeptal se konstruktivně mladík.
„Nóó…“ zaváhal řidič, ale tušil, že by s tím měli něco udělat.
Nejrozhodněji se zachoval zpocený kopáč. Utřel se do špinavého trika a přes ramena si přehodil blůzu od montérek. Unavenými pohyby posbíral ze země nářadí.
„Nic! Já teda nic! Hoďte všecko dovnitř a fofrem ho odvezem. Zejtra to tu všude zahrnem a konečně vocaď vypadnem!“
„Jenže… co ten hřebík…“ váhal řidič, „nemělo by se to ohlásit?“
„A komu? A co jako? Žes našel hřebík? Koupím ti jinej, a teď už nezdržuj a hoď ji zpátky do bedny!“
„Neblbni… co když je to něco vážnýho! Měli bysme na to někoho zavolat…“
„A koho? Mistra? Ten s náma leda vyjebe, že nám spadla, a eště nám vodrbe prémie!?“
„Mistra ne… ale… co když je to fakt něco vážnýho?!“ „Co jako?“
„Třeba… vražda?!“
Jeden z mladíků hekl.
„Co bučíš?! Stará vražda! Úplně normálně to může bejt stará vražda, to vám teda povím!“ nedal se odbýt řidič.
„Chytráku… hotovej Šerlok…“
„Šerlok! Ale… fakt by se měl někdo zavolat… myslím si. Možná policie…“
„Ty debile!! Fízly, to teda akorát. Doteď tam ležel a nikomu nevadil a najednou budeme volat fízly!! Kromě toho… poldové automaticky podezřívaj každýho a všechny a nejvíc ty, co něco hlásej!! Mě z toho vynechte, mám svý zkušenosti, posledních osumnáct měsíců mi stačilo! Du vod toho!“
„Počkej! Tak… co s tím?“
Nikdo se ani nepohnul. Nevěděli.
„Co když řeknou, že jsme ho zabili my?“ ozval se nesměle mladík
„Fízlové nejsou takový magoři jako ty!“ nenechal se zastrašit řidič, jako by ho vzrušovala představa, že objevil úžasný poklad a tihle závistivci mu chtějí jen všechno pokazit. „Hřebík je rezavej, i debil pochopí, že byl zatlučenej už dávno…“
„I poldové?“ nedal se kopáč.
„No…“ zaváhal řidič. Takové zkušenosti jako kopáč neměl. „Tak vidíš! Naposledy mi jeden tvrdil, že sem ukrad kolo za vosum litrů a prej neoprávněně užíval a… vyfasoval sem rok a půl! Moh sem mu do zápisu vykládat, co sem chtěl, furt mlel svoje! Ani sem si neprdnul a byl sem v lochu! Nevinně!“
„Takže… tys sis na kolo ani nesed a oni tě zašili?“
„Jasně že nesed!“ vmetl jim do udivených tváří. „Střelil jsem ho…“ zabručel si pod nos a vykročil pryč.
Ušel tři kroky a zeza multikáry se vynořil mistr. Chlapi byli natolik zabraní do hovoru, že si nevšimli jeho příchodu. „Tak co, panstvo, dokdy tam na vás mám čekat? A zasype je kdo? Svatej Petr, anebo se zaházejí sami?! A… jéžišikriste!!“ strnul, když zahlédl, co má řidič v rukou. „Vy jste ji otevřeli!? A… na co!?“
„Cvakal zubama… Jano mu chtěl dát deku…“ zamektal kopáč a už tušil, že bude zle.
„To je trestnej čin! To se nesmí!! A… neviděl vás někdo?“ mistr se ustrašeně rozhlížel kolem.
„Ne…“
„Proč jste ji…“
„Spadla nám a sama se otevřela!“
„Aha! Šikovný ručičky, není nad ně, co? Hoď ji fofrem dovnitř a pryč vocaď. Mám ňáký hřebíky, přiheftnem to a zakopeme…“
„Mistře! Ale… je tu jeden hřebík…“
„No bezva. Já mám hřebíků pár… ty budou stačit!“ „Ale ten hřebík je v hlavě!“
„V jaký hlavě?“
„V týhle!“ natáhl k němu řidič ruku.
„Proč?“
Tato záludná otázka vyrazila všem dech. Jediný, kdo byl schopen udržet s mistrem krok, byl řidič.
„No… až tak daleko jsme se v pátrání zatím nedostali…“ mlel a ostatní jen valili oči. Báli se o prémie a nechtěli to pomrvit víc, než to už bylo.
„Ukaž…“
Mistr si nevzal rukavice, pouze chňapl řidiče za zápěstí a otáčel jím ze strany na stranu.
„Jéžišmarjá! Fakt! Hřebík!“
„Co budeme dělat?“
Nyní byl na koni řidič. Mistr si zamyšleně mnul bradu. „No… chlapi… já nevím, ale raději zavolám kriminálku…“ Kopáč křepce vykročil a rychle odcházel.

Poznámka

Rozprávanie starého nosiča

Tatry

Autor: Peter Petras
Názov: Na chodníku chodník
Rok vydania: 2013
Počet strán: 128

. . .

Po krátkej desaťdňovej pauze, spôsobenej vlastnou svadbou a následne svadobnou cestou, som späť. Za ten čas som nemala v pláne nič prečítať, na dovolenku som si nebrala žiadnu knihu. Išli sme na krátko do Tatier, pretože obaja tieto hory milujeme a naviac, na tak krátku dobu sa nám žiadne zahraničie riešiť nechcelo. Takže som nemala v pláne ešte pár dní ani žiaden článok pridať.

Na chodniku chodnikLenže! Išli sme si tak nenáročnú túru zo Skalnatého plesa na Hrebienok. Vysoké Tatry majú niekoľko úžasných a absolútne fantastických vecí. Vzduch, príroda, výhľad… a čaj na horských chatách. Nemyslím tatranský, ale ten bylinkový. Kvôli nemu a kapustnici, zastavujeme na každej chate po ceste.

Tak sa nám do cesty, vo výške 1 301 m n. m., dostala Rainerka. Alebo Rainerova útulňa ak chcete. Bola vybudovaná už v roku 1863, ale na nejaký čas ju neskôr zatvorili. V roku 1997 sa odhodlal horolezca a nosič Peter Petras chatu obnoviť a sprístupniť, čo sa mu pomerne rýchlo podarilo. A dnes je nie len chatárom, ale i autorom poviedkovej knižky Na chodníku chodník, v ktorej vám povie o svojom živote nosiča.

V Tatrách som objavila neskutočne milú a krásnu knižku. Tak krásnu, že i môj teraz už manžel ju prečítal. A to je úspech na niekoho, komu za rok kúpite tri knihy a i na tie sa mu iba sadá prach.

Na chodníku chodník nie je autobiografia, román, cestopis ani poviedky. A vlastne tak trochu i je. Od každého niečo. Ono je to hlavne rozprávanie. Je to, ako keby si zájdete na tú chatu a počúvate pána Petrasa rozprávať o svojom živote. O Tatrách. O živote horských nosičov.

Kniha má sem tam nejakú chybičku, pristala by jej krajšia úprava, možno i lepší formát. Ale tieto nedostatky bohato nahradia fotografie ale najmä úprimné príbehy starého nosiča. Dozviete sa nie len to, ako sa vôbec k tejto práci dostal, ale i ako to v Tatrách žilo kedysi, ako bolo na vojne, spoznáte niektoré chatárske legendy, vypočujete si príbehy veselé i tragické. A že je to čítanie nesmierne pútavé, to snáď ani netreba pripomínať.

Doslova vás prekvapia niektoré rekordy, ktoré nosiči dokázali. Viete si predstaviť vyniesť na svojom chrbte viac ako stokilový náklad na jednu z vysokohorských chát? Viete si predstaviť, že by ste z Hrebienka na Zbojnícku chatu prešli za hodinu dvadsať a niesli pri tom 60 kg? Alebo len na Zamkovského chatu za 39 minút, no s rovnou stovkou na bedrách.

Pred Tatrami mám obrovskú úctu a rešpekt, ale po prečítaní tejto knihy budem s obdivom hľadieť aj na mužov, ktorý si vyložia desiatky kilogramov a nesú ich, aby chaty splnili nároky turistov.

Nosenie je veľmi príťažlivá a jedinečná tradícia a turistická atrakcia. Nikde v horách Európy sa nevynáša, iba v Tatrách. Najväčším prínosom je však šetrenie a ochrana životného prostredia. Nemusia sa stavať cesty, lanovky, nemusia lietať vrtulníky, ktoré znečisťujú prostredie exhalátmi, obťažujú zver i ľudí hlukom. Keď teda stretnete na chodníku horského nosiča, urobte mu miesto, aby mohol prejsť. Pýtajte sa ho až keď bude odpočívať na štande. Nehnevajte sa, keď vám neodpovie, alebo odpovie len úsečne, stručne. Niekedy mu naozaj nie je do reči.

Nemôžem knihu hodnotiť nijak kriticky, sám autor na úvod priznáva, že sa nesnažil o literárny klenot. On iba chcel dať do písomnej podoby svoje spomienky. Aby sme si ich mohli prečítať aj my, čo sa do Tatier vyberieme iba občas. A za to mu patrí obrovská vďaka.

Neviem, či knihu zoženiete aj niekde inde, ale myslím, že stojí za to si pre ňu dôjsť po vlastných. Aspoň od Hrebienka, tiež využívame lanovky kde sa dá. Stojí iba 8 €, dostanete ju s autogramom i razítkom chaty a kúpite ju priamo od autora. Je veľmi pravdepodobné, že ju začnete čítať ešte večer, keď sa vrátite na hotel. A hoci je krátka, vlastne by ste ju prečítali počas jazdy TEŽ zo Štrbského plesa do Popradu, tie príbehy budú vo vás rezonovať ešte dlho potom, čo sa vám stratia vrcholky Tatier z dohľadu.

5/5