Poznámka

Z Tangeru do ulice Zlodejov

Autor: Mathias Énard
Názov: Ulice Zlodějů
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Kniha ZLín
Počet strán: 264
Orig. názov: Rue des voleurs
Preklad: Anna Lukavská, Erik Lukavský

. . .

Už nie chlapec, ešte nie dospelý. Lachdar je vyhnaný svojou rodinou, pretože bol pristihnutý nahý so svojou sesternicou. Tým začala smutná cesta plná dobrých aj zlých náhod, stretnutí a činov. Ulice Zlodejů je na prvý pohľad príbehom mladého Maročana, ktorý mal sen dostať sa do Európy. Ale už od prvej kapitoly začína čitateľ tušiť, že za tým bude niečo viac.

Výborne a pútavo napísaný román je výpoveďou o spoločnosti, náboženstve, túžbach mladých. Pretína sa so skutočnými udalosťami, ktoré viac či menej zasahujú do života Lachdara. Arabská jar, revolúcie, demonštrácie, teroristické útoky i smrť bin Ládina.

Lachdar by radšej sníval o sesternici Merjem, o Španielke Judite, čítal detektívky, bol slobodný. No rodina ho odvrhla, kamarát sa mení, nie všetko, čo vyzerá ako nádej a vstupenka do slobodného sveta, tak nakoniec dopadne. Mesiace plynú a život hádže Lachdarovi pod nohy ďalšie prekážky i príležitosti.

Ulice Zlodejů mi nejedenkrát pripomenula výborný román 35 mrtvých. Oba ma pohltili od prvej strany, nedokázala som sa od nich odtrhnúť, za čo môže aj skvelý preklad. Oba majú správnych hlavných hrdinov. Takých, s ktorými sa život nemaznal, no oni sa nezľakli, išli ďalej.

Ulice Zlodejů ma skrátka bavila. Kapitoly, svižne napredovali, občas o deň, občas o týždne. Nebol priestor na slabé miesto.

Autor Mathias Énard má už pár kníh na svojom konte. Je arabista a prekladateľ. Žil na Blízkom aj Strednom východe, usadil sa v Barcelone. Témam v knihe dobre rozumie, miesta pozná. Knihe to dodáva veľkú dávku reálnosti a to ma bavilo.

Príbeh Lachdara môže byť kľudne skutočný, môže sa v ňom skrývať desiatky príbehov ďalších mladíkov.

Že to bude za plný počet som vedela už v prvej časti. Kniha ich má tri, každá sa odohráva v inom meste. Od Tangeru až po carrer Robadors, ulica Zlodejov. Miestami možno nebude pre slabšie povahy, ale tým sa nenechajte odradiť. Ulice Zlodejů skrýva veľa a bola by škoda ju nepreskúmať.

___

5/5

Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem vydavateľstvu Albatros Media.

Poznámka

Projet Kavkaz a jen tak si příjemně pochlastávat

Autor: Ladislav Zibura
Názov: Už nikdy pěšky po Arménii a Gruzii
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: BizBooks
Počet strán: 312

. . .

Lepšie, ilustrovanejšie, poučnejšie. Také je čítanie tretej knihy cestovateľa Ladislava Ziburu. Oproti prvotine 40 dní pěšky do Jeruzaléma, ktorá bola tiež výborná, je Už nikdy pěšky po Arménii a Gruzii dotiahnutá do detailov. Obzvlášť tých ilustrovaných.

Za grafickou úpravou celej knihy stojí ilustrátorská dvojka Tomski & Polanski. A je to poznať. Vyladené do detailov. Ilustrácie sú celostránkové a perfektne dopĺňajú text. To, ako vyzerajú, má svoj dôvod.

Humor tiež nechýba, koniec koncov, je to najsilnejšia Ziburova stránka. S takou povahou sa vo svete nestratí, s ľuďmi sa nebojí hovoriť, rád sa s nimi združuje. Kaukazu naviac dominuje alkohol, ktorý stojí za nejednou historkou.

Aj texty mi prišli vyspelejšie. Rozhodne pútavejšie a poučnejšie. Sem tam hodí nejaké múdro, alebo zamyslenie. Rád porovnáva, rád premýšľa. O ľuďoch, o spoločnosti, o svojich minulých cestách. Zo svojich chýb sa nie vždy poučí. Občas mu to nevyjde a občas o tom aj napíše.

O čem člověk mluví, o tom přemýšlí. A já nechci každou chvíli přemýšlet o tom, jak mi někdo krade kabát. To si ho raději opravdu nechám několikrát ukrást, než abych na to musel pořád myslet.

Už nikdy pěšky po Arménii a Gruzii má oproti predchádzajúcim knihám a autorovým putovaniam zmenu. Ako už názov a obálka našepkávajú, tentokrát princ Ládik nespoliehal iba na svoje nohy. V určitom momente sadol do auta. A v určitej chvíli si kúpil bicykel. Obzvlášť bicykel je v hornatom teréne Arménska odvážne rozhodnutie.

Dopili jsme pivo, podali si ruce a každý se vydal vlastní cestou s vědomím, že už se v živote nesetkáme. Ostatně i proto jsme si stihli říct všechno důležité. Přesně v tom tkví půvab podobných setkání.

Prvému dielu som dávala plné hodnotenie za odvahu, inšpiráciu, humor a úprimnosť. Už nikdy pěšky po Arménii a Gruzii má toto všetko a ešte niečo viac. Príbehy ľudí. Ľudí, s ktorými Ladislav cestoval, pil, u ktorých pobýval, u ktorých sa iba na chvíľku zastavil. On to s nimi skrátka vie, jazykovej bariére navzdory. Nezáleží, akej sú národnosti, rasy, vyznania, veku. Každý má čo povedať, Ladislav vie počúvať a dohromady je to to pravé orechové.

5/5

___

Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem vydavateľstvu Albatros Media.

Poznámka

Ahoj, Praha!

Prichádzam na chuť veľkoformátovým leporelám. A Adamko tiež. Sám si nimi ešte „nelistuje“, na to má tie malé. Ale spoločne si pozeráme veľké knižky. Ja mu rozprávam príbehy a čo sa na obrázkoch deje, on ťapká rukami, občas na mňa zvedavo pozrie a väčšinou sa snaží prevziať knihu do vlastných rúk.

Najnovším prírastok v jeho knižnici je Velká knížka PRAHA pro malé vypravěče, ktorú pod značkou Ella & Max vydáva Presco Group. Prahu som si z ich ponuky vybrala preto, lebo tam jazdíme akosi často. Adamko toto hlavné mesto navštívil už asi päťkrát a o to jednoduchšie je pre mňa vymýšľať, o čom mu budem rozprávať.

No i bez návštevy je leporelo pútavé. Hneď na úvodnej strane sa predstaví niekoľko postáv, ktoré sa potom opakujú na ďalších stranách. Nájdeme ich na Karlovom moste, Malostranskom i Staromestskom námestí a na Stromovke. S väčšími deťmi to môžete poňať ako hru a hľadať ich.

Ďalšie čítanie si vyhraďte na hľadanie nevšedností. Adamko pri ťapkaní napríklad narazil na Spidermana. Na obdobných leporelách je práve fantastické, že sa vždy dá prísť s niečím novým a popustia uzdu vašej fantázii (dokonca aj keď jej veľa nemáte, stačí sa zapozerať). A to ma baví.

Kniha je mimoriadne farebne spracovaná. To beriem ako plus aj mínus. Osobne som fanúšik skôr decentnejších farieb. Takže môjmu oku lahodila najviac Stromovka. Na druhej strane, myslím, že dieťaťu treba ukázať aj iné knihy, ako dizajnové skvosty, takže bláznivým ilustráciám sa sem-tam nebránim a v tomto prípade beriem Prahu ako skvelú voľbu.

Na každom jednom obrázku sa toho deje veľa. Možno až príliš, ale zatiaľ neviem posúdiť, ako na to množstvo postáv, činností a farieb bude vnímavejší Adamko reagovať. Mňa bavilo hľadať postavičky, ktoré tam akoby nepatrili. Adamka bavilo, že som mala stále o čom rozprávať. A som veľmi zvedavá, ako knihu o rok-dva-tri uvidí on sám, aké príbehy mi porozpráva a či nájde niečo, čo som ja prehliadla.

Velká knížka PRAHA pro malé vypravěče vychádza aj v angličtine a nemčine a koho neláka Praha, tak v rovnakom spracovaní sú aj Velké knižky o autách, stavbe a na letisku. Osobne by som uvítala takto spracované aj Brno, to by bola pre nás srdcovka.

Najviac si knižku užijú trošku staršie deti, odhadujem, že od tých dvoch-troch rokov ju využijeme na maximum. Ale na Adamkovi vidím, že aj v ôsmom mesiaci má zmysel ho s podobnými publikáciami zoznamovať a sem-tam mu niečo nové ukázať. Rozhodne sme si listovanie užili a budeme sa k Prahe radi vraciať.

4,5/5

Za knižku s Adamkom ďakujeme spoločnosti Presco Group a jej detskému odvetviu Ella & Max.

Pokračuj v čítaní

Poznámka

Ensō

Autor: Denis Thériault
Názov: Podivuhodný život osamělého pošťáka
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Plus
Počet strán: 152
Orig. názov: Le facteur émotif
Preklad: Anna Čadilová

. . .

Poštár Bilodo, podivín a samotár, je oddaný svojej práci. Za tie roky si vybudoval systém, práca mu ide od ruky, pozná svoju štvrť i ľudí, ktorým doručuje. Niektorých až priveľmi dobre. Bilodo má totiž maličké tajomstvo. Porušuje to listové, nahliada do súkromnej korešpondencie vybraných ľudí. Jednej z nich ale prepadne viac, ako by sa patrilo a do Ségolene, učiteľky z Guadalupe sa tak nejak zamiluje. Keď adresáta jej listov zrazí auto, Bilodo spraví niečo nečakané.

A tak sa rozvinie nežný príbeh o láske skrz japonské básne haiku. Krátky, milý a snový.

Nakladateľstvo Plus si dalo veľmi záležať na grafickom spracovaní a poviem vám, radosť na knižku pozerať. Obálka je netradične obálková. Predná strana má motív listu, na zadnej môžete napísať adresáta a Podivuhodný život osamělého pošťáka niekomu originálne venovať. Útla knižka sa z nej vyberá. Čistú bielu dopĺňajú decentné maľovky sakury,  kvetu čerešne, národného japonského symbola. A čísla kapitol naznačujú kaligrafiu.

V podobnom duchu sa nesie aj samotný príbeh. Jednoduchý, plný Japonska, básni a kaligrafie, čistý, minimalistický a krásny. Nič neprevyšuje, nič nechýba.

Hlavným motívom sú haiku, farebne rozlíšené, zmyselné a dej posúvajúce. Nenásilne sú zahrnuté aj bohaté informácie o tomto žánri, za čo autorovi tlieskam. Podivuhodný život osamělého pošťáka je do detailov premyslený.

Ide síce o romantický príbeh, ale nemusíte sa obávať gýčovej sladkosti. Romantický motív vykreslený skrz dopisy je prirodzený, nedeje sa zo dňa na deň, koniec koncov, neposielajú si email, chvíľku to trvá, vytvára napätie, nedočkavosť.

Ze slz rodí se
horská jezera
v ledovém tichu výšin

A samotnou čerešničkou na torte je záver. Och, tak nečakaný a… ťažko opísateľný, takže aj keby som vám ho prezradiť chcela, nič by nedávalo zmysel, proste si to musíte prečítať. Ensō…

4,8/5

Za poskytnutie knihy ďakujem vydavateľstvu Albatros media.

Poznámka

Jedna pohroma za druhou

Autor: I. J. Parkerová
Názov: Ohně bohů
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Garamond
Počet strán: 344
Orig. názov: The Fires of the Gods
Preklad: Pavel Kříž

. . .

Detektívny príbeh z Japonska 11. storočia znie mojim ušiam viac ako lákavo. Obľúbila som si Případy soudce Ti, pravda, Čína o štyri storočia skôr, ale stále je to dostatočne exotická destinácia a dostatočne vzdialená doba. Takže keď nakladateľstvo Garamond začalo vydávať Případy Sugawary Akitady, neváhala som ani na moment. A kto vie prečo som si myslela, že si budú knihy podobné.

Ohně bohů, okrem toho, že sa odohrávajú inde a inokedy, sú aj oveľa obsiahlejšie a komplikovanejšie, než Soudce Ti. Nie je to žiadna jednohubka na dva večery, ale poriadny príbeh, kde som si neustále kládla otázku, prečo majú tak komplikované mená a ja nie som schopná si ich zapamätať. Neustále som sa v pamäti vracala späť a premýšľala. Čím vás nechcem od čítania odradiť.

Kniha je totiž veľmi dobrá a ja sa trochu klepem po čele, že mi trvalo vyše dvoch mesiacov ju prečítať. Ona tá mäkká väzba sa totiž v jednej ruke nedrží úplne najlepšie, obzvlášť keď má 344 strán.

Tým chcem povedať, že príbeh je naozaj veľký, žiadna jednoduchá dejová linka, aj keď neskôr mi už pár vecí začínalo dochádzať. Síce som sa strácala v postavách, ale pointa sa mi rysovala pred očami. Čo je presne ta chvíľa, kedy chcem natešená knihu dočítať a dozvedieť sa, či mám pravdu (ale vysvetlite to Adamkovi).

Ale aby som nepredbiehala. O čom Ohně bohů sú?

Sugawara Akitada pracuje ako tajomník na ministerstve spravodlivosti. Vo svojej práci sa dostal k rôznym prípadom, nejeden pomohol vyriešiť a vybudoval si dobrú povesť. Odrazu je ale z práce vyhodený a omylom sa dostane k úmrtiu, z ktorého by cenzori poľahky mohli obviniť jeho. Že ma doma manželku krátko pred pôrodom a mesto trápia ničivé požiare na nálade nepridá.

Tým, že sa Případy Sugawary Akitady odohrávajú v dobe nám vzdialenej, autorka sa nevyhýba opisom vtedajších zvyklosti. A že ich je. Kultúra a spoločnosť bola tak rozdielna od ten našej, súčasnej. Tradície, spoločenské postavenie, hierarchia, oslovenia, správanie… toto ma bavilo asi najviac.

Ale ani príbeh nezaostáva. Sugawara Akitada má okolo seba odvážnych ľudí, ktorí sa neboja pátrať a pomôcť svojmu pánovi. Tým sa dej trochu zamotáva a trochu rozmotáva, takže o horúce chvíľky nebude núdza. A nie za všetky môžu požiare v meste. Autorka v správnej miere myslí aj na rodinný život hlavného hrdinu. Obzvlášť stratu syna v minulosti a obavy z nadchádzajúceho pôrodu. Páčilo sa mi, ako vykreslila vzťah s jeho manželkou, predsa len išlo o dobu, kedy bol vzťah manžel – manželka úplne iný, ako poznáme.

Prezrádzať viac z deja by nebolo správne, je to detektívka, čím menej budete vedieť, tým viac si vyšetrovanie a rozuzlovanie užijete. Môžete sa tešiť na viacero dejových liniek, ktoré sa budú navzájom prelínať, spájať i oddeľovať. Ale zamotané je to len tak akurát.

A aby som nezabudla. Tak nejak som počas čítania tušila, že toto nie je prvá kniha Prípadov Sugawary Akitady. Garamond ju síce vydal ako prvú, ale goodreads aj wikipedia tvrdia, že ide o diel ôsmy. Ôsmy! No prosím pekne, ja som to vedela, že rodina a pracovníci okolo Akitady majú za sebou už všeličo. Dobrá správa je, že nakladateľstvo to berie pekne zhurta a len pár mesiacov po vydaní Ohně bohů je v kníhkupectvách ďalší prípad. Smrt na podzimní řece. Zajtra pridám na blog ukážku.

Na záver mám vo zvyku písať, komu knihu odporučiť. Tu si ale popravde nie som úplne istá. Určite všetkým, čo čítajú Případy Soudce Ti a hľadajú niečo podobné, ideálne rozsiahlejšie. Rozhodne zaujme viac starších, teenageri na to nebudú. Matky na materskej len v prípade, že majú spavé deti a more času. Babičky a deduškovia určite (ale text je celkom nahusto a drobno na môj vkus). A do lietadla. Neviem prečo, ale spomenula som si na našu cestu na Filipíny pred rokom a že by sa mi zrovna na ten dvanásťhodinový let hodilo presne takéto čítanie. No a samozrejme každému japonofilovi (dúfam, že som to napísala správne).

4/5

Za knižku ďakujem nakladateľstvu Garamond.

Poznámka

Milada, Bárka a losos v kaluži

Autor: Markéta Lukášková
Názov: Losos v kaluži
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Motto
Počet strán: 224

. . .

Jedna je cynická, druhá je mŕtva. Bára a Milada, vnučka a babička. 

Losos v kaluži, kniha, ktorá ma zaujala vďaka ilustráciám. A to ich tam ani veľa nie je, čo je škoda, bezpochyby by sadli aj do príbehu, či už ako malá dekorácia začiatku kapitoly, alebo celostranový predeľ medzi nimi. Stojí za nimi Lada Brůnová, najinšpiratívnejšia osoba na facebooku. Ale o nej kniha nie je. (Jej príbeh sledujte tu.)

Bára patrí do generácie súčasných mladých, generácie Y. Sama si z nich ale robí skôr srandu svojim cynickým pohľadom a tak úplne nechce byť ako oni. Ani nie je. Jej babička Milada má niečo medzi tou tradičnou starostlivou babičkou a modernou, ktorá sa vymyká bežným stereotypom. A zrazu tu nie je.

Bára sa musí vyrovnať so stratou poslednej blízkej osoby. Do toho beznádejný vzťah, divná spolubývajúca a vždy dokonalá kamarátka. Niekedy ani humor nestačí a chce to niečo viac, zásah zhora, zázrak alebo aspoň znamenie, ako ďalej. Alebo zmenu prostredia.

Knihu Losos v kaluži českej žurnalistky a copywriterky Markéty Lukáškovej som si zamilovala z niekoľkých dôvod. Už spomínané ilustrácie Lady Brůnovej, ktoré ma ku knihe pritiahli, malý formát, ktorý sa výborne čítal jednou rukou pri kočíkovaní v parku (prečítané za tri dlhšie výjazdy, z toho jeden v daždi, stránky vydržali) a fajn príbeh, zabalený do vtipného jazyka súčasnej generácie, podtrhnutý cynizmom.

A vôbec mi nevadí, že dej bol občas predvídateľný a koniec unáhlený.

Občas som mala výhrady k dejovej línii Milady, miestu, kde sa ocitla, ale Markéta to postupne celkom dobre vysvetlila. Samozrejme, nejaké muchy by sa našli, ale nie je dôvod ich hľadať. A mne sa nechce moc prezrádzať, pretože by som vás prekvapila o pomerne zaujímavú časť príbehu.

To jediné, čo môžem chváliť bez toho, aby ste mi po prečítaní knihy napísali, že som prezradila až príliš veľa, je jazyk a humor. Takže to pozor, možno vám nesadne. Ale chce to nadhľad, táto kniha má potenciál osloviť širšie publikum, mladú generáciu a tým nemyslím teenagerov, ale všetkých tých skoro dospelých, čo by 20-30 rokov dozadu už mali svadbu, dom i dieťa, ale teraz budujú kariéru, študujú zvláštne obory alebo cestujú po svete. A o usadení sa akosi nechcú počuť. Nie teraz, nie tu.

Zaradenie hovorového jazyka môže dopadnúť buď katastrofálne a nútene alebo prirodzené tak veľmi, že ho vlastne ani nevnímame. Losos v kaluži je našťastie ten druhý prípad. O to lepšie sa číta. Poznáte to, stránky odsýpajú, dej ubieha, koniec ani neviete ako. Vlastne je škoda, že skončil tak rýchlo.

Odporúčam? Samozrejme. Nie iba pre generáciu Y, ale tú bude baviť najviac. Pretože sa v nej uvidia, či už na jednej strane, alebo tej druhej. No baviť bude aj mladších a verím, že chytí aj starších.

4/5

Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem vydavateľstvu Albatros Media.

Poznámka

Šálka zeleného čaju?

Autor: Frédéric Lenormand
Názov: Případy soudce Ti. Zelený čaj s arsenikem
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Garamond
Počet strán: 240
Orig. názov: Thé vert et arsenic
Preklad: Vlasta Misařová

. . .

Ubehlo tri a pol roka a ku mne si opäť našiel cestu Soudce Ti. Síce som vtedy plánovala, že ten ďalší bude od pôvodného autora Roberta van Gulika, ale cesty kníh sú nevyspytateľné. Takže Zelený čaj s arsenikem.

Cisár v Zakázanom meste si každoročne dopriava osobnú dodávku čaju. Príchod čaju je zároveň oslavou vítania jari. Ani rok 670 nie je výnimkou. Za čajového komisára, ktorý má dohliadať na úrodu a prevoz, je menovaný Soudce Ti. Toho samého takáto pocta prekvapí, pretože čaj si síce dopraje, ale vôbec mu nerozumie. Spoločnosť mu bude robiť jeho tretia manželka, paní Cao.

Nebol by to Soudce Ti, aby z obyčajného výletu do vyhlásenej čajovej oblasti, nevznikol prípad. Kým všetci oslavujú obetavú smrť paní Wang, jemu sa na tom všetkom niečo nezdá. Popri všetkých formalitách, ktoré si jeho postavenie a dôvod návštevy vyžadujú, rozbieha aj súkromné vyšetrovanie.

Pomerne presne si pamätám, ako na mňa pred rokmi pôsobil diel s názvom Smrt čínského kuchaře. Nenáročná oddychová detektívka. Pozorný sudca, ktorý si všíma detaily. Exotické prostredie a s tým spojené zaujímavosti. Občas trochu prikrášlené, ale inak celkom dôveryhodné. Zelený čaj s arsenikem sa o moc nelíši. A to myslím v dobrom, pretože tá kniha mi perfektne sadla do obdobia, kedy som chcela čítať detektívku, ale stačilo niečo ľahšie a bez sociálneho rozsahu, ako to býva u severských krimi. I keď Soudce Ti si pár morálnych poznámok tiež neodpustí.

Tentokrát som ale mala problém s menami. Neviem či to bolo tým, ako dlho som knihu čítala (zvládnete to aj za jeden večer, no pri polročnom kojencovi som rada aj za tie dva týždne), ale mená sa mi stále plietli a občas som sa musela zastaviť a porozmýšľať, o kom je reč a akú úlohu doposiaľ zohral. Pretože ako sa neskôr ukázalo, všetky postavy sú dôležité.

Ale prečítala som sa až k prekvapivo dobrému záveru a rozuzleniu. Čo mi však vadilo je, že Frédéric Lenormand opísal čajové miesta a mesto Si-Fu tak pútavo, až mi bolo ľúto, že sedím iba doma na gauči. Aspoňže zelený čaj sa dá bežne kúpiť aj u nás, i keď verím, že kvalita toho pravého čínskeho v spojení precíznej prípravy, má predsa len iné čaro.

Znalosť predchádzajúcích častí nie je nutná. Pre záujemcov je ale na konci vypísaná stručná kariéra sudcu Ti i uvedenými knihami. A tiež niečo málo o čaji v období Tchangov. Tých zaujímavých informácií o čaji a dobových zvykov je knihe viacej, čo ju robí ešte atraktívnejšou. Také ja rada.

Verím, že Soudce Ti má už dávno svojich fanúšikov nájdených (ja si najčastejšie predstavujem skôr staršiu generáciu, ktorá po tejto sérii siahne), ale určite má čo povedať aj tým novým (a mladším). Už len pre to prostredie a dobu, kde sa odohráva.

4/5

Za knižku ďakujem nakladateľstvu Garamond.