Poznámka

Vitamíny, medúzy a spomienky

Autor: Rachel Khongová
Názov: Nazdar, vitamíne
Rok vydania: 2018
Vydavateľ: Plus
Počet strán: 200
Orig. názov: Goodbye, Vitamin
Preklad: Jitka Jeníková

. . .

Rozchod so snúbencom, otcovi diagnostikovali Alzheimera a do toho Vianoce. Takto si to tridsiatnička Ruth rozhodne nepredstavovala. Tak nejak začína knižka Nazdar, vitamíne. Podľa anotácie som očakávala zmes dojatia i smiechu v príbehu o starostlivosti o chorého otca.

V prvom rade nie je dej postavený iba na Alzheimerovi. Nazdar, vitamíne je najmä o rodine, to mi prišlo veľmi krásne, pocitovo lepšie, než prvoplánový román o boji otca s chorobou z pohľadu dcéry. Ako rodina to spolu nevzdávajú, podporujú sa, aj keď nie vždy boli ich vzťahy ideálne. Sonda do rodinných vzťahov to je. A zabúdanie a spomínanie.

Ruth sa na jeden rok odsťahuje k rodičom, aby pomohla a bola prítomná. O celom roku píše denník, ktorý sa tiež mení. Ako sa mení Ruth, ako sa mení rodina i ako sa mení otec. Ako sa menia spomienky. Občas to máme v hlave uložené inak, ako ten druhý.

V druhom rade, kniha nie je vtipná. Aspoň nie tak, ako by sa podľa vety: „Humorný i dojemný příběh o lásce, ztrátě a vzpomínkách v těch nejrůznějších podobách.“ mohlo zdať. Nie je ani dojemná. Ani napínavá, tragická, pútavá či strhujúca. Je to len a len dobre napísaná pohodová kniha. Príjemná a realistická.

Na necelých 200 stránách sa vlastne nič zásadné neudeje, pritom je v nej veľmi veľa. Každá rodina to má, nejakú minulosť, trápenia, tajnosti pred deťmi. No nie vždy z toho musí byť krimidráma. Ak vás práve tieto obyčajné príbehy bavia, náhľady do určitého obdobia, úlomky, ktoré prezradia niečo viac… tak vtedy si knžku Nazdar, vitamíne maximálne užijete.

Ja by som jej dokonca kľudne dala nálepku feel-good román, ale to sa asi úplne nehodí. No naozaj bola svojim tempom a rozprávaním hlavnej hrdinky Ruth veľmi dobre naladená, aj keď je vlastne o neveselých témach. Niektorí autori to skrátka vedia. Napísať jednohubku, ktorá vám budú v hlave rezonovať ešte nejaký čas.

4/5

____
Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem vydavateľstvu Albatros Media.

Poznámka

Z českých luhů a hájů

Alena Mornštajnová – Hana

Jedna z najlepších českých kníh, ktoré som čítala. Nie iba tento rok. Alena Mornštajnová ma dostala prvýkrát v apríli Hotýlkom, Hanu som preto dlho neodkladala. Dobre som spravila. Dej vyrozprávaný troma osobami v troch rôznych obdobiach tvorí dohromady silný príbeh.

„O minulosti musíme vědět co nejvíc, abysme neopakovali stále stejné chyby. Jednotlivé události spolu vždycky nějak souvisí, zapadají do sebe a vyúsťují v další dění. Jen pochopení souvislostí je cestou, jak se může lidstvo pohnout dopředu.“

O utrpení, tragédií a následkoch. Hana rozhodne nie je ľahké čítanie, ale rozhodne ju nebudete chcieť odkladať. Výborný jazyk, perfektné časovanie a postupné odkrývanie. Po prvej časti si prečítajte úryvok na konci knihy.

5/5

Ivana Myšková – Bílá zvířata jsou velmi často hluchá

U nakladateľstva Host sa nebojím siahnuť aj po neznámom mene alebo prvotine. Podobným prípadom sú aj poviedky Bílá zvířata jsou velmi často hluchá. I keď pri niektorých som si vravela, že toto ma nebaví, vo výsledku to bolo príjemné stretnutie.

Po jazykovej stránke je kniha radosť, takže aj keď ma zrovna nejaký príbeh neoslovil, stále bolo príjemné ho čítať. A to prosím pekne nejde o nijak veselé poviedky. Naopak. Medziľudské vzťahy, očakávania, sklamania, nedorozumenia. Popravde, celkom ťažko nachádzam slova, ktorými by som túto jedinečnú a zvláštnu zbierku opísala. Za zmienku stojí, ale nesadne každému, to je jasné.

3,5/5

Adam Chromý – Rekviem za Pluto

Pri tejto knižke idem trošku s krížikom po funuse, hodí sa viac na leto. A pritom to vôbec nie je pohodovka o láske, skôr naopak. A celkom zo života, možno aj vy máte taký pár medzi priateľmi.

David a Alica tvorili pár, až si uvedomia, že už nežijú spolu. Bývajú, to áno, ale skôr len žijú vedľa seba a dosť dobre by mohli byť len kamaráti. Ich vzťah sa vzdaľuje a do toho všetkého už nie je Pluto planétou. Vysvetlite si to ako chcete. Hľadajte metafory. Námet super, síce mi chvíľku trvalo začítať sa, ale potom to išlo, naviac to prelínanie s vesmírom, prečo nie. Ak autor napíše niečo ďalšie, určite si prečítam.

4/5

Poznámka

Ensō

Autor: Denis Thériault
Názov: Podivuhodný život osamělého pošťáka
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Plus
Počet strán: 152
Orig. názov: Le facteur émotif
Preklad: Anna Čadilová

. . .

Poštár Bilodo, podivín a samotár, je oddaný svojej práci. Za tie roky si vybudoval systém, práca mu ide od ruky, pozná svoju štvrť i ľudí, ktorým doručuje. Niektorých až priveľmi dobre. Bilodo má totiž maličké tajomstvo. Porušuje to listové, nahliada do súkromnej korešpondencie vybraných ľudí. Jednej z nich ale prepadne viac, ako by sa patrilo a do Ségolene, učiteľky z Guadalupe sa tak nejak zamiluje. Keď adresáta jej listov zrazí auto, Bilodo spraví niečo nečakané.

A tak sa rozvinie nežný príbeh o láske skrz japonské básne haiku. Krátky, milý a snový.

Nakladateľstvo Plus si dalo veľmi záležať na grafickom spracovaní a poviem vám, radosť na knižku pozerať. Obálka je netradične obálková. Predná strana má motív listu, na zadnej môžete napísať adresáta a Podivuhodný život osamělého pošťáka niekomu originálne venovať. Útla knižka sa z nej vyberá. Čistú bielu dopĺňajú decentné maľovky sakury,  kvetu čerešne, národného japonského symbola. A čísla kapitol naznačujú kaligrafiu.

V podobnom duchu sa nesie aj samotný príbeh. Jednoduchý, plný Japonska, básni a kaligrafie, čistý, minimalistický a krásny. Nič neprevyšuje, nič nechýba.

Hlavným motívom sú haiku, farebne rozlíšené, zmyselné a dej posúvajúce. Nenásilne sú zahrnuté aj bohaté informácie o tomto žánri, za čo autorovi tlieskam. Podivuhodný život osamělého pošťáka je do detailov premyslený.

Ide síce o romantický príbeh, ale nemusíte sa obávať gýčovej sladkosti. Romantický motív vykreslený skrz dopisy je prirodzený, nedeje sa zo dňa na deň, koniec koncov, neposielajú si email, chvíľku to trvá, vytvára napätie, nedočkavosť.

Ze slz rodí se
horská jezera
v ledovém tichu výšin

A samotnou čerešničkou na torte je záver. Och, tak nečakaný a… ťažko opísateľný, takže aj keby som vám ho prezradiť chcela, nič by nedávalo zmysel, proste si to musíte prečítať. Ensō…

4,8/5

Za poskytnutie knihy ďakujem vydavateľstvu Albatros media.

Poznámka

8 lepších (i slabších) knižných tipov

Od začiatku roka sa snažím čítať veľa, aj keď mi to nejde tak, ako som si pôvodne plánovala. Síce mám podľa Goodreads náskok, ale je mi jasné, že sa blíži doba, kedy budem s láskou hľadieť na spiaceho syna, než na rozčítanú knihu. Viac ma prekvapuje, že čítaniu dám maximálne hodinu. Potom som buď unavená, bolia ma oči alebo sa mi len nechce. Prečítať knihu za jeden večer? To už sa dávno nestalo.

A preto si vyberám knihy kratšie. Ideálne do 250 strán. Poviedky a komiksy. Za posledných 10 týždňov som okrem kníh, ktoré som už v predchádzajúcich článkoch spomínala, prečítala aj týchto osem knižiek. Na samostatný článok to opäť nie je, ale rada by som vám o nich dala vedieť. Väčšinou ma totiž veľmi bavili a stoja za ďalšiu pozornosť.

Rober Fulghum – Poprask v sýrové uličce

V supermarketu jsem zahlédl známou, opravdu dávnou známou. Připlížil jsem se k ní zezadu, zakryl jí oči a řekl: „Kdo je to?“ Zlehka mi dala ruce dolů, otočila se a řekla naprosto nevzrušeně: „Vy se teda seznamujete hodně zajímavě, ale já vás znám. Teda vaše knížky.“

Prvá kniha, ktorú som v tomto roku prečítala. Pekne prvého, pretože ako na Nový rok, tak po celý rok. Vraj. Fulghuma mám rada. Píše krásne. Príjemne. Rozosmeje. Pohladí na duši. Má cit pre jazyk. Vie pozorovať. Čítať jeho poviedky a príbehy je radosť. Poprask v sýrové uličce je radosť.

Prvú knihu v roku sa snažím vyberať čo najlepšie. Aby bola pohodová, bavila ma, nie moc dlhá a aby som na ňu rada spomínala aj po ďalších desiatich prečítaných príbehoch. Tento rok mi to vyšlo. (Aj minulý s P.S. od Ani Geislerovej). Pozerám, že mám v Kindle ešte Fulghumov román Drž mě pevně, miluj mě zlehka. Keď Jitku (holkamodrookata.blogspot.cz) nalákal na hodiny tanga, tak to nemôže byť zlá kniha a zlý autor.

Na procházce v parku jsem si všiml černého MG TC ve vynikajícím stavu. (Pokud byste snad nevěděli, co to je, tak vězte, že model anglické automobilky Morris Motors, malý dvousedadlový kabriolet, drátěná kola, čalounění z červené kůže, řemen přes kapotu.) Moc pěkný sporťáček. Stál u něho pán, postarší, ale pořád ještě ve formě. „Závidím vám to vaše auto. Klasika.“ „Koupil jsem ho, když jsem se ženil.“ Zdvihl ze sedadla fotografii v rámečku. „Tady jsme. A ještě pořád tu jsme. Padesát let mám stejné auto a stejnou ženu.“ „Jak jste to dokázal?“ zeptal jsem se. „Voskuju a leštím, pravidelná údržba, občas jedeme na výlet, ale jinak pěkně zakrývat a držet pod střechou… a nikdy k tomu nikoho nepouštět.“ Netušil jsem, jestli mluví o autu, o své ženě, nebo o obojím. Bál jsem se ho zeptat. Ale nakonec jsem to udělal. Byl to Hráč – skvěle ten dvojsmysl lapil jako poskakující baseballový míček a s lehkým úsměvem pronesl: „Oboje.“

Chodím po světě a hledám Hráče. Lidi, kteří v sobě mají pošetilou radost. Lidi, díky nimž je žal na tomto světě ještě docela snesitelný. Jejich smích prosvětluje temnou zimu.

5/5

Péter Gárdos – Horečka nad ránem

Prežil koncentraťný tábor Bergen-Beslen, zvládol cestu do Švédska, kde sa mal uzdraviť. Mal začať nový život, namiesto toho počuje neúprosnú diagnózu. Ostáva mu pol rok života. Maďarský básnik a novinár Miklós sa nehodlá vzdať len tak. Píše sa rok 1945 a on napíše viac ako stovke krajankám, ktoré sa, rovnako ako on, vo Švédsku zotavujú. Odpíše mu viacero z nich, ale iba s jednou prerastie obyčajná konverzácia do niečoho viac. Skutočný príbeh Miklósa a Agnes zbeletrizoval ich vlastný syn Péter Gárdos.

Horečka nad ránem je krásne i smutné čítanie zároveň. Je iným povojnovým príbehom, než býva bežne, je iným príbehom o láske, než býva zvykom. Má aj slabšie miesta, to vám zas nebudem klamať, ale vo výsledku je to jedno. Proste krásny príbeh o láske v povojnových časoch.

4/5

Atiq Rahimi – Kameň trpezlivosti

Krátky a pomalý monológ ženy starajúcej sa o svojho muža. Po zranení v boji upadol do kómy, nekomunikuje, nevníma, je odkázaný iba na ňu. Ale ona nevládze. Žije vo vojnou zmietanej krajine, kultúre, kde ženy nemajú práva, aké si zaslúžia. Postupne odhaľuje svoje tajomstvá, minulosť a život. Svojmu mužovi, čitateľom, ale svojim spôsobom ich priznáva aj sama sebe. Nepochybne je to silná žena, ale ako dlho vydrží starať sa o polomŕtveho manžela, keď nádej je v nedohľadne a chýbajú aj základné lieky?

Kameň trpezlivosti sa mi nečítal ľahko, no každou stranou som bola zvedavšia a zvedavšia, kam až obetavosť ženy zájde, a čo zo svojej minulosti ešte prezradí.

4/5

Kateřina Dubská – Malé zázraky

Mám veľmi rada román Člověk Gabriel od Kateřiny Dubskej. Je to jedna z prvých českých autoriek, ktoré sa ku mne dostali a ja som začala objavovať kvality a krásu súčasnej českej literatúry. Neviem sa dočkať, kedy prečítam jej druhý román s názvom Dcery, ale zatiaľ som trochu predbehla a uprednostnila kratšie a novšie poviedky. Aká škoda, že ma vo výsledku tak sklamali. Po kráse príbehu a jazyka v jej prvotine som mala príliš veľké očakávania. Lenže Malé zázraky sú až príliš obyčajné.

Na poviedkach je nešťastné aj to, že viete, ako skončia. Dvanásť príbehov, dvanásť ľudských osudov, kedy sa zdá byť všetko stratené, no stačí drobná zmena a všetko môže byť inak. Lepšie. Netají sa tým anotácia, ani autorka v úvode knihy. A tak po druhom-treťom príbehu nastane pocit, že vás to vlastne ani neláka čítať ďalej. Možno, ak v svojom živote hľadáte nejaké svetielko nádeje, uistenie, že nech je akokoľvek, môže byť, určite bude, aj lepšie, vtedy vás kniha pohltí, nepustí a stane sa vám akousi útechou. Ale ak ste šťastní, tak skutočne, úprimne, baví vás život, rodina i práca, plníte si sny, ste na seba hrdí, neopustilo vás zdravie, tak vtedy Malé zázraky nefungujú. A sú len obyčajným čítaním.

3/5

Philippa Rice – Slaďák

Krátke, ilustrované, nežné. O tom, čo robí lásku láskou a vzťah vzťahom. Že je to celé o drobnostiach, každodennostiach, milých pozornostiach. Skromné obrazy a minimum textu. Prelistované za pár minút. Ale úsmev na tvári ostane ešte dlho.

4/5

Mariana Enríquez – Co nám oheň vzal

35 mrtvých, Šest dní hněvu a teraz Co nám oheň vzal. Ďalšia kniha z HOSTu, ktorá ma odzbrojila jazykom, prostredím a mimoriadnym príbehom. Drsné a svojim spôsobom skutočné. Kým v prvých dvoch knihách, ktoré vám rozhodne odporúčam, patria k mojim TOP, išlo o komplexný príbeh, Co nám oheň vzal sú poviedky. Zmes fantázie i realizmu v rôznorodých príbehoch. Odvážnych, smutných, škaredých i bežných. Žiaden nie je taký, ako predchádzajúci, každý má niečo do seba, každý z nich prekvapí, občas šokuje.

Autorka je surová, sype to na vás vetu za vetou, nedáva si pozor na opisy ani prostredie, neprikrášľuje, neospravedlňuje. Dokonca sa ani nesnaží ohromiť. Píše tak, aby čo najvernejšie ukázala inú tvár nášho sveta. Tú špinavšiu. Argentína tak, ako ju nechcete poznať. Čo ale chcete, je prečítať si túto knihu.

5/5

Art Spiegelman – Maus

Minulý rok sa nejedenkrát presvedčila, že komiks je žáner, ktorý má čo ponúknuť. Že to nie sú len tak nejaké obrázky s bublinkami a textom. A že niektorým príbehom komiksové spracovanie pristane.

O holokauste sa toho napísalo veľa. Čo rozhodne nie je na škodu. Maus nie je iba ďalším príbehom v rade. Teda vlastne je, ale ako mnoho ďalších, aj tento stojí za prečítanie. Aj keď máte pocit, že tých kníh ste už prečítali veľa. O hrôzach, ktoré sa stali v našej nie tak dávnej minulosti a môžu sa kedykoľvek opakovať, nie je nikdy na škodu vedieť, čítať, informovať a rozprávať. Pripomínať ich, aby sa na ne nezabudlo a najmä sa nestali znova.

Art Spiegelman nahradil ľudí zvieratami, zobral príbeh svojho otca, zakomponoval proces tvorby a vznikol Maus. Komiks, ktorý mi odporúčalo tak veľa ľudí, že ho nešlo ignorovať. Oceňujem úprimnosť. To, ako syn videl svojho otca. To ako prirodzene ukázal, čo môže pobyt v koncentračnom tábore spraviť s psychikou človeka a ako sa vtedajšie podmienky podpísali na jeho správaní aj desiatky rokov po vojne. A v neposlednom rade oceňujem netradičné spracovanie.

Mimochodom, autor za knihu získal Pulitzerovú cenu.

4/5

David Mitchell – Dům za zdí

David Mitchell je bezpochyby briliantný spisovateľ, čo mne dokázal Atlasom mrakov. A určite sa chystám na ostatné jeho romány. Ale predtým som chcela niečo kratšie. V kníhkupectvách nedávno pristála pomerne útla novinka Dům za zdí. „Zložito prepracovaný román rozkročený cez päť desaťročí, od konca sedemdesiatych rokov do súčasnosti, ktorý preskakuje z jedného žánru do druhého a ozlomkrky sa rúti k ohromujúcemu záveru, vás vtiahne do pozoruhodného sveta, kde starý príbeh o strašidelnom dome dostáva nový rozmer.“

To znelo lákavo. Aj meno na obálke znelo lákavo. Ale samotný príbeh už tak lákavý nie je. Vlastne som pomerne skoro začínala tušiť, že toto nie je nič pre mňa. Ani záver to nijak nezlepšil. Skôr naopak. Akési prekomplikované, mätúce, nezaujímavé. Ešteže Tisíc podzimů Jacoba de Zoeta, román, ktorý na mňa pozerá z knižnice, má lepšie hodnotenia.

2/5


Poznámka

Emmi Itäranta – Strážkyně pramene

Strazkyne pramene

Autor: Emmi Itäranta
Názov: Strážkyně pramene
Rok vydania: 2014
Vydavateľ: Plus
Počet strán: 288
Orig. názov: Teemestarin kirja

. . .

Noria Kaitiová dosiahla plnoletosť, čo v svete, v ktorom žije, znamená 17 rokov. Čoskoro sa má stať „majsterkou čaju“ a prevziať tak povolanie, ktoré sa v jej rodine dedí už mnoho generácií. Noria svojho otca doprevádza pri čajových rituáloch od malička, takže vie, že svoju úlohu splní, hoci je dievča. S úlohou, na ktorú sa pripravuje, sa však viaže i povinnosť strážiť prameň čistej pramenitej vody. A to je vo svete, kde zásoby po prírodnej katastrofe rýchlo dochádzajú, trestný čin.

Svet strážkyne pramene sa odohráva v budúcnosti. Nevieme presne rok, ale ten nie je dôležitý. Rovnako tak miesto. Štáty sa zmenili, krajiny, ktoré existovali sú zaliate vodou. Noria vyrastá niekde vo Fínsku, ale Fínsko už nie je samostatnou krajinou ako dnes. Škandinávska únia už tiež nezahrňa štáty, ktoré poznáme dnes a vstup na mnohé územia je z neznámych dôvodov zakázaný.

Strážkyne pramene je román s prvkami sci-fi i dystopie. Nie je to napínavý akčný príbeh, autorka vsadila viac na atmosféru, ktorá je neuveriteľná. Nie je to horor, ale strach som mala takmer od začiatku do konca. O hlavnú hrdinku i to, čo sa stane na ďalej strane. Strážkyne pramene je síce vymysleným príbehom z budúcnosti, no týka sa otázok a problémov, s ktorými bojujeme i my. Dnes. Čo sa stane, keď voda nebude tak bežná ako dnes a štát bude ovládať armáda?

„Vy si myslíte, že můžete všechno vlastnit,“ pronesl otec. „Že vaše moc sahá všude, A přesto existují věci, které se nenechají člověkem spoutat. Já si ještě zatančím na vašem hrobě, Taro. Pokud už tu nebude mé tělo, tak to udělá má duše vysvobozená z klece kostí.“

Globálne otepľovanie spôsobilo úbytok ľadovcov a následne výzdvih vodnej hladiny oceánov, ktoré zatopili krajiny a soľou kontaminovali pitnú vodu. Prebiehajúce vojny skončili na severnom póle pri pokuse vyťažiť posledné zásoby ropy. Po nevyhnutnej katastrofe nastal svet, v ktorom žije Noria. Svet, ktorý ovláda armáda, kde sú veci pre nás bežné už dávno zabudnuté a kde je voda na prídel, preto rastie vodná kriminalistika. Vitajte Novom Čchiene.

A nie, nebojte sa, nie je to ekologický román varujúci pred hrozbami konzumnej a nenásytnej spoločnosti. Autorka skrátka vytvorila príbeh, ktorý síce využil tieto udalosti, ale dejová línia je zameraná na Noriu, čajové obrady, ochranu prameňa, situáciu v dedine a život s obmedzeným prísunom pitnej vody.

A nie, nebojte sa, nie je to nudný román bez žiadnej akcie. Ale nečakajte neohrozenú hrdinku s pokusom zachrániť celý svet, ktorá sa medzitým stihne zamilovať do dvoch mužov naraz. Strážkyne pramene je kniha postavená na odvahe a odhodlaní hlavnej hrdinky spojiť svoju povinnosť strážiť prameň, súcite s blízkymi, ktorý vodu naozaj potrebujú a nečakanom náleze, ktorý by predsa len mohol znovu priniesť do sveta nádej. A najmä vodu.

Prečo sa kniha radí k mojím najobľúbenejším? Je síce od fínskej autorky a odohrávajúca sa na území Fínska, ale až na pár výnimiek som mala pocit, že by sa mohla odohrávať kdekoľvek. V tomto smere sa Emmi podarilo zmazať hranice a vytvoriť úžasný román. Druhým dôvodom je, že som sama vyštudovala obor Voda – strategická surovina a mám pred týmto živlom rešpekt a úctu. Takže román, kde je voda v hlavnej úlohe ma prirodzene zaujímal.

Vybrala jsem místo pod čajovými keříky na kraji suché zahrady. Oblohu halily mraky a našedlé světlo zalévalo trávnik unavený zimou, tak jako moře zaléva podvodní krajinu. Světlo mi ohýbalo kosti a táhlo mě k zemi. Přemýšlela jsem o tichu země, ale pod kůži mi stále proudil vzduch a voda a já musela využít těch pár hodin denního světla, jak dlouho jen to šlo.

V neposlednom rade je to spôsob, akým je napísaná. Skromná a komorná, no svojim spôsobom veľká. Hoci je dej obmedzený viac menej iba na dedinu a problémy prevažne dedinčanov, i na tak malom priestore z neho dýcha ohromná sila. A vodu budete cítiť naozaj na každej strane. Na prvotinu ide o skutočne kvalitné čítanie, autorka naviac používa slová a spojenia, ktoré je radosť čítať.

Je jedno či ste fanúšikom dystopie alebo nie, či máte radi young adult literatúru alebo nie, Strážyne pramene vie zaujať široké spektrum čitateľov a verím, že si u nás nájde veľa fanúšikov. Pre mňa ide o ďalší mimoriadny román, ktorý bez váhania hodnotím na 100 %.

Audur Ava Ólafsdóttir – Výhonek osmilisté růže

Audur Ava Ólafsdóttir - Výhonek osmilisté růžeMladý Islanďan Arnljótur Pórir opúšťa rodný domov, kde zanecháva ovdoveného otca a mentálne postihnuté dvojča – brata Jozefa, aby sa vydal na cestu do ružovej záhrady v jednom kláštore. Vezie si zo sebou vzácne výhonky osemlistej ruže a už po ceste tam sa čitateľ dozvie veľa z jeho života i o jeho úmysloch.

Okrem znovuzrodenia záhrady je dôležitým dejom v knihe Arnljóturova dcérka Flóra Sól. Dieťa, ktoré s Annou neplánovane splodil v skleníku počas jednej noci. Jej matku vlastne nepozná, nikdy spolu nechodili a po tej udalosti ju videl už len párkrát. Na rodičovstvo nebol ani jeden pripravený a keďže Arnljótur dcérku nevychovávava, otcovstvo si pripomína len fotkou polročného dievčatka, ktorú mu Anna po čase zaslala.

Celou knihou sa nesú pripomienky na jeho maminku, ktorá tragicky zahynula pri autonehode. Hlavný hrdina na ňu rád spomína, veď to ona v ňom vyvolala lásku k záhradničeniu a ružiam. Práve jej osemlisté ruže, chce zasadiť v horskom kláštore. I jeho otec stále rád zakončieva rozhovor odkazom na maminku.

Kniha má od začiatku pomalé tempo, všetko sa deje len akosi mimochodom, autorka má úžasný rozprávačský talent. Arnljótura na ceste za nájdením samého seba trochu potrápi otázkami života, smrti i vlastného tela. Ani Anna mu to neuľahčí, keď mu viac oznámi ako navrhne, aby aspoň na chvíľu prevzal otcovskú zodpovednosť a o Flóru Sól sa na pár týždňov postaral. Pomoc mu prinesie páter Tomáš a jeho obrovská zbierka kvalitných filmov i ďalší obyvatelia malého mestečka niekde v horách.

„Jen málo lidí věnuje čas přemýšlení o smrti. A jsou i takoví, co neamjí ani čas zemřít. Tahle skupina se stále zvětšuje. Ty jsi evidentně vyspělý, mladý muži.“
„Chtěl bych, abych mohl zemřít zkušenejší, abych našel sám sebe.“
„Lidé hledají sami sebe celý život. Nikdo v téhle věci nezíska definitivní odpověď. Ale mám pocit, že ty ještě neodcházíš,“ usměje se.
„Člověk samozřejmě někdy zemře,“ říkam. „Zdá se, že většina lidí umíra buď příliš pozdě, nebo příliš brzy, nikdo ve správnou dobu.“

Na knihe sa mi páčilo veľa vecí. Samotný príbeh o ceste, ružiach, hľadaní, rodine, láske i samote. Slová, ktoré autorka zvolila. Nádherné opisy okolia i života. Vzťah medzi hlavným hrdinom a jeho bratom, otcom, matkou jeho dcéry Annou i s vlastnou dcérkou Flórou Sól. Ponaučenia, ktoré som nachádzala. Aj napriek vážnosti danej témy je všade prítomný citlivý humor.

Ak si chcete prečítať knihu, ktorá vo vás zanechá pocity aj dlho po prečítaní, určite siahnite po diele Výhonek osmilisté růže od islandskej spisovateľky Auður Ava Ólafsdóttir. Je to malý literárny klenot, ktorý by nemal uniknúť vašej pozornosti.

Knihu Výhonek osmilisté růže (orig. Afleggjarinn)  vydalo nakladateľstvo Plus, 2012, 296 strán, preklad Helena Kadečková, ISBN 978-80-25901-25-0