Poznámka

Najkrajšia kniha pre najmladších čitateľov

Autor: Emilia Dziubaková
Názov: Rok v lese
Rok vydania: 2017 (dotlač január 2018)
Vydavateľ: BizBooks
Počet strán: 12, leporelo
Orig. názov: Rok w lesie
Preklad: Michael Alexa

. . .

Leporel má Adamko veľa. Malé, veľké, také akurát i najväčšie. Niektoré ho bavia viac, niektoré menej. Niektoré mal radšej pred dvoma mesiacmi a na niektoré ešte len príde ten správny čas. Jedno medzi nimi ale vyniká. Môžem za to tak trochu aj ja, lebo mu ho stále podsúvam. Našťastie Adamka baví tiež.

Je to veľkoformátové leporelo Rok v lese, ktoré minulý rok vydalo nakladateľstvo Host. Už sa vypredalo a na konci mesiaca bude dotlač. Na Slovensku ho chcú tiež, už o pár dní ho vydá Ikar. Takže keď pôjdeme okolo kníhkupectva, zájdite si pre jeden výtlačok. Ak nepôjdete, objednajte online.

Rok v lese je totiž krása najväčšia. Na dvanástich dvojstranách je zobrazených dvanásť mesiacov v roku. Obyvatelia lesa i jeho návštevníci vo všetkých ročných obdobiach.

Veverička, ktorá v januári premýšľa, kam schovala oriešky. Lesník, ktorý dopĺňa krmelec. Los, ktorý stratil svoje parožie. Vo februári sa prebúdzajúci mravčekovia. Spiaci živočíchovia pod vodou. Medveď v nore. Príroda prebúdzajúca sa s príchodom jari. Marec. Roztápajúci sa sneh.

V apríli sa narodil Adamko. V apríli chytá medveď rybu, včely poľovníka. Na svet prichádzajú mláďatá. Medveď má plné bruško, príroda v máji je plná krásy, jedla a života. Stromy rozkvitajú, zajace tancujú. Kam zmizol netopier? Je jún, noc, niektoré zvieratká spinkajú, niektoré behajú po lese. Júl je pestrý a hravý, los má svoje parohy, včely si našli novú obeť.

August sa začína vyfarbovať, turisti stretnú medveďa, vo vode pláva had, mravci odnesú obrovský náklad. Oh, september hýri všetkými farbami oranžovej a červenej. Začína zber zásob, jedla je ešte všade veľa. Aha, pavúk sa asi zamiloval.

Október je nádherne červený, kľudný. Čo to našiel chlapec? Kam len sa ukryl los? A pred kým uteká poľovník? Vtáci odlietajú. November sa zahaľuje do hnedej, každý nad niečím premýšľa, bobor stavia hrádzu. Brrr, studený december, krajinu prikryl sneh, poľovník si odnáša stromček, vlk naháňa diviaka, mravčekovia spinkajú, medveď v nore tiež.

Príroda a jej obyvatelia sa tak menia. Každá dvojstrana je nádherne farebne ladená, do detailov vypracovaná. Ilustrácie sú milé a hravé.

Hneď na úvod, na prvých dvoch stranách sa deti a rodičia dozvedia o všetkých hrdinoch tejto vydarenej knihy. Je ich takmer 50! Každý je niečím zaujímavým a menia sa aj ich zvyklosti. Niekto býva vo vode, niekto sa vode vyhýba. Niekto obýva koruny stromov, niekto lieta, niekto vie plávať, niekto je ako doma pod zemou. Úžasné, koľko sa dá naučiť a pritom bez textu.

Na posledných dvoch stranách je veľké bludisko. Nájde lienka lienku, mravček čerešňu alebo voška zelený lístok? Tak to je už v detských rukách.

Knihou sa dá listovať vždy inak. Niekedy pozerať len jeden mesiac, inokedy prejsť rok jedného zvieratka. Hľadať vtipné vsuvky, pozorovať zmeny. Učiť sa. Veľa sa učiť, hravou a nenásilnou formou. O všeličom, čo sa týka lesa. Sľubujem, že Rok v lese bude baviť aj rodičov.

6/5

Poznámka

Z českých luhů a hájů

Alena Mornštajnová – Hana

Jedna z najlepších českých kníh, ktoré som čítala. Nie iba tento rok. Alena Mornštajnová ma dostala prvýkrát v apríli Hotýlkom, Hanu som preto dlho neodkladala. Dobre som spravila. Dej vyrozprávaný troma osobami v troch rôznych obdobiach tvorí dohromady silný príbeh.

„O minulosti musíme vědět co nejvíc, abysme neopakovali stále stejné chyby. Jednotlivé události spolu vždycky nějak souvisí, zapadají do sebe a vyúsťují v další dění. Jen pochopení souvislostí je cestou, jak se může lidstvo pohnout dopředu.“

O utrpení, tragédií a následkoch. Hana rozhodne nie je ľahké čítanie, ale rozhodne ju nebudete chcieť odkladať. Výborný jazyk, perfektné časovanie a postupné odkrývanie. Po prvej časti si prečítajte úryvok na konci knihy.

5/5

Ivana Myšková – Bílá zvířata jsou velmi často hluchá

U nakladateľstva Host sa nebojím siahnuť aj po neznámom mene alebo prvotine. Podobným prípadom sú aj poviedky Bílá zvířata jsou velmi často hluchá. I keď pri niektorých som si vravela, že toto ma nebaví, vo výsledku to bolo príjemné stretnutie.

Po jazykovej stránke je kniha radosť, takže aj keď ma zrovna nejaký príbeh neoslovil, stále bolo príjemné ho čítať. A to prosím pekne nejde o nijak veselé poviedky. Naopak. Medziľudské vzťahy, očakávania, sklamania, nedorozumenia. Popravde, celkom ťažko nachádzam slova, ktorými by som túto jedinečnú a zvláštnu zbierku opísala. Za zmienku stojí, ale nesadne každému, to je jasné.

3,5/5

Adam Chromý – Rekviem za Pluto

Pri tejto knižke idem trošku s krížikom po funuse, hodí sa viac na leto. A pritom to vôbec nie je pohodovka o láske, skôr naopak. A celkom zo života, možno aj vy máte taký pár medzi priateľmi.

David a Alica tvorili pár, až si uvedomia, že už nežijú spolu. Bývajú, to áno, ale skôr len žijú vedľa seba a dosť dobre by mohli byť len kamaráti. Ich vzťah sa vzdaľuje a do toho všetkého už nie je Pluto planétou. Vysvetlite si to ako chcete. Hľadajte metafory. Námet super, síce mi chvíľku trvalo začítať sa, ale potom to išlo, naviac to prelínanie s vesmírom, prečo nie. Ak autor napíše niečo ďalšie, určite si prečítam.

4/5

Poznámka

Autizmus & sušienky

Autor: Martin Selner
Názov: Autismus & Chardonnay
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Paseka, Pasparta
Počet strán: 120

. . .

Autizmus. Vďaka Rain Manovi ho má veľa ľudí zafixovaný ako postihnutie s niečim geniálnym. Vďaka mnohým beletristickým knihám vieme, že to až tak super nie je. Aké je mať autizmus, vám povie Naoki Higashida v A proto skáču. Aké je to starať sa o autistické deti zistíte v Autismus & Chardonnay.

Autismus už nevnímám – žiju ho. Nic jiného vám totiž časem nezbyde, jinak byste se zbláznili. Přestáváte dětem říkat, co mají dělat. Začnete věci dělat tak, jak byste si přáli, aby je dělaly ony. Snažíte se býž pro ně vzorem.

Martin Selner pracuje už štyri roky v stacionári zameranom na ľudí s poruchou autistického spektra. Svoje skúsenosti začal písať na blog Autismus & Chardonnay. Krátke vtipné postrehy nájdete aj na jeho FB stránke. Nedávno vyšli knižne. 120 strán myšlienok skrytých vo vtipných a krátkych textoch. Na rovinu hovorím, že počas čítania som sa stále zamýšľala. Sama nad sebou, nad okolím, nad spoločnosťou, nad predsudkami. Nejedenkrát som si v duchu povedala Wow!, nejedenkrát som to povedala aj nahlas. A celý čas som sa usmievala.

Neexistuje lepší či horší generace dětí. Existuje jen lepší nebo horší generace dospělých. Mé děti jsou docela dobrou zkouškou, jaká generace vlastně jsem.

Neviem, o čo presne autorovi išlo. Vypísať sa zo svojej nie zrovna jednoduchej práce? Ukázať ľuďom, že autistov sa nemusia báť? Upozorniť na niektoré problémy? Zakričať, že aj autista je človek, ktorý má právo ísť do kina, na bazén alebo jazdiť v MHD? Neviem, ale v tej knihe je všetko. Od každého niečo. A v tom správnom pomere.

Nutit zdravé děti, aby si hrály s těmi mými, je hovadina. Je ale strašně důležité, aby si o tom rozhodly samy.

A kľudne si k čítaniu zoberte pastelky, zaujímavých viet, ktoré majú čo povedať a budete chcieť si ich zaškrtnúť, je tam viac. Ťažko povedať, či je to dobré, ale skôr smutné a o niečom o nás to vypovedá.

Občas se ukáže, že nejtěžší diagnóza není autismus, ale výchova. Jak se k nim rodiče chovají, je pro ně někdy jěšte větší společenský hendikep než bláznivé stereotypy, problémy s komunikací nebo mentální retardace.

Najfascinujúcejší je ale nenásilný humor, ktorým všetky situácie popisuje. Hneď vám autizmus príde bližší. A jeho nositelia normálnejší. Koniec koncov, stále sú to ľudia. A čo je vlastne normálne?

S radosťou dávam knihe nálepku must read a s radosťou ju budem odporúčať. Všetkým. Bez rozdielu. Neverím, že sa vám nebude páčiť.

6/5

Poznámka

Štyri krásne detské knihy

Thierry Robberecht – O vlkovi, který vypadl z knížky

Rozprávok, v ktorých vystupuje vlk, nie je málo. A snáď vždy je to postava záporná. Lenže čo ak by sa úlohu tak trochu vymenili? Vlk vypadne z knižky a snaží sa ho dostať obrovský kocúr. Bude to riadna fuška, pretože vlk sa úplne do každej knihy nehodí a tam, kde by zapadol, ho nemusia prijať. Kocúr je tu stále a kníh v knižnici je toľko veľa!

Pre deti od troch rokov, ale mali ste vidieť Adamka, ako sa smial, keď som mu predvádzala zdesené výrazy vlka, keď mu nevyšiel úkryt v ďalšej knihe.

Oksana Bula – Zubr si hledá hnízdo

Túto knižku by som zaradila do kategórie ňuňuňu. Ako vážne, taká rozkošnosť sa len tak nevidí. A príbeh je roztomilo milý. No najmä ilustrácie. Mimochodom, je to dokonalá jesenná kniha. Hrá tými najkrajšími farbami tohto ročného obdobia a je to čas, kedy sa zvieratká začínajú pripravovať na dlhý spánok.

Zubr je trošku veľký, trošku neobratný a tak trochu si myslí, že musí byť krásne spať celú zimu v pohodlnom pelíšku. Ja ho chápem a súhlasím s ním. Lenže uložiť sa k zimnému spánku nie je len tak. To zistí sám. Už len nájsť ten správny pelíšok dá zabrať. A čo potom? Nebudem prezrádzať, aj tak si to prečítate.

Luke Pearson – Hilda a kamenný les

Hildu netreba nijako predstavovať, Paseka vydáva už tretí komiks, tentokrát v ňom ale nie sú príbehy dva, ale iba jeden. Ale i to stačí, dokonca mi príde máličko lepší ako dvojka, naviac tentokrát sa viac zapojí aj Hildina maminka a celkovo je príbeh tak správne severský, bláznivý a čarovný.

Akurát… vážne, takýto koniec? To od autora nebolo vôbec pekné, najmä keď sa zdá, že pokračovanie zatiaľ neexistuje. Ale na konci je Vrátime se zase v roce 2018, tak tomu budem veriť a budúci rok očakávam ďalšie dobrodružstvo s Hildou a jej rozkošnou líštičkou s parôžkami.

Petr Wagner – Dřív, než půjdem spát

Štvorveršové rýmovačky o tom, ako spávajú zvieratká. Asi sa ich naučím naspamäť a budem ich hovoriť Adamkovi. On totiž rýmovačky miluje a ja mu dookola hovorím básničky „Adam v škole nesedel, abecedu nevedel…“ (dokonca som sa naučila druhý odsek o ktorého existencii som predtým ani netušila), „Oli, oli, Janko, kľakni na kolienko…“  a „Zlatá brána otvorená, zlatým kľúčom podoprená…“. Iné nepoznám. No a už by to chcelo niečo nové, kľudne i české, hlavne že sa to dobre zapamätá.

Dřív, než líšče zavře víčka,
zatočí se do klubíčka.
Utahané z běhaní je moc
Pusu na čumáček – dobrou noc!

Je mi jasné, že na pusinku Adamko nezaspí, takže sa tým zabávame cez deň. Ilustrácie sú milé, inak by ma kniha nezaujala, formát taký akurát, básničky poučné. Dúfam, že si ju Adamko raz obľúbi tak, ako ja. Tvoru ilustrátorky Ilony Komárkovej môžete obdivovať aj na fler.cz.

Poznámka

Kruté Mongolsko

Autor: Ian Manook
Názov: Kruté časy
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Kniha Zlín
Počet strán: 484
Orig. názov: Les Temps sauvages
Preklad: Jovanka Šotolová

. . .

Po roku vychádza v nakladateľstve Kniha Zlín pokračovanie krimirománu Jerúldelger s názvom Kruté časy. Prvý diel si ma získal už od začiatku a nie inak tomu je aj u novinky. Kruté časy sa jedničke veľmi podobajú, zároveň prichádzajú s niečím novým.

Tie isté postavy, nekonečné prostredie Mongolska, striedanie napínavého vyšetrovania s opismi nespútanej prírody, exotického jedla a miestnych zvykov. Kapitoly sú krátke, čo pridáva na dynamike, názov je opäť podľa poslednej vety v danej kapitole. Drobnosť, ktorá zvyšuje napätie, keď sa na to sústredite.

Príroda ukáže svoju nemilosrdnú tvár a čitateľ mrzne počas dzudu, krutej mongolskej zimy. Krajina ukáže nové škandály. Dej sa presunie aj za hranice Mongolska. Ulánbátar sa zahalí do nebezpečného smogu a Jerúldelgerovu dušu zahalí temnota ešte väčšia. Budú vlci, kozie oči a ďalšie pokrmy pre odvážnych, budú zvieratá i ľudia padajúci z neba. Jerúldelger stále niekam mizne, Ojún sa zamiluje, Gantulga sa stratí. Pôjde o život aj o moc a mŕtvych pribúda.

Príbeh je zamotaný, strhujúci a surový po celý čas. Ian Manook vie, ako na to.  Pospájať si všetko dohromady dá zabrať nie iba vyšetrovateľom, ale aj čitateľom. Nie je núdza o nepredvídateľné zvraty a nejedno eso v rukáve si autor nechal aj nakoniec. Musím priznať, že mi dalo zabrať sa na všetko sústrediť, ale neskutočne ma čítanie bavilo.

Rozhodne odporúčam vyhradiť si na knihu dostatok času a nenechať sa ničím rušiť. Ale to nebude nijak ťažké, kniha vás bezpochyby pohltí a len ťažko sa od nej odchádza. Má nejaké chyby? Možno áno. Možno príde dej niekomu príliš prehnaný, zápletka príliš komplikovaná, postavy príliš silné. Ale myslím, že práve to robí Kruté časy tak napínavé, naviac stále si zachovávajú reálnosť. Ian Manook sa nebál pridať aj trochu tajomna a nadprirodzena, to všetko v duchu tradícií. Skvelý ťah, po ktorom je Mongolsko v mojich očiach naozaj neobyčajnou krajinou.

Stále trvám na tom, že Jerúldelger je ako Harry Hole, ale lepší. A vzhľadom na záver verím, že u nás vyjde aj tretí diel. Toto je totiž presne ten typ kriminálky, aký ma baví a ktorý ma šancu zaujať aj fanúšikov severských krimi, ktorí by radi zmenili prostredie.

5/5

Za knihu k recenzii ďakujem nakladateľstvu Kniha Zlín.

Poznámka

Ilustrovaná cesta naprieč históriou

Peter Goes Cesta casem

Autor: Peter Goes
Názov: Cesta časem: Světové dějiny v obrazech
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Kniha Zlín
Počet strán: 80
Orig. názov: Tijdlijn
Preklad: Veronika ter Harmsel Havlíková

. . .

Nedávno som sa rozplývala nad tenkou, no formátom veľkou a obsahom zaujímavou knihou Mapy. Dnes tu mám podobný počin a neviem sa naň vynadívať. Cestu časem som prečítala, prelistovala trikrát a je mi jasné, že sa k nej ešte niekoľkokrát vrátim, no to už spoločne s malým-veľkým čitateľom. Úprimne mu trošku závidím, že sa o histórií svetových dejín dozvie tak pútavou formou. A ja by som si dovtedy mala dejiny naštudovať, pretože mi je jasné, koľko otázok pritom padne.

Cesta časem začína Veľkým treskom a postupne sa cez prvé osídlenia a civilizácie dostáva k rôznym ríšam i národnostiam, nevynechá najdôležitejšie udalosti významných storočí, veľký priestor dostane 20. storočie a skončí v súčasnosti.

Dozviete sa, čo boli pterosaury, kedy vzniklo klinové písmo, ako sa volal meč, ktorý priniesol jeden starec Attilovi, ako to bolo z Inkmi a Aztékmi, ktoré storočie bolo storočím veľkých skladateľov, kedy sa objavil na plátne Mickey Mouse i kto vytvoril prvý animovaný zvukový film. Tých udalostí je tam naozaj veľa, kniha sa dá čítať opakovane a som si istá, že niečo nové prinesie aj dospelákom, ktorí už majú čo to načítané.

Cesta časem je nielen pre najmenších čitateľov, ale svoje si nájdu aj tí starší. Ideálna mi príde kombinácia, kedy si rodič číta s dieťaťom a spoločne spoznávajú históriu. Veľkoformátové ilustrácie zaujmú na prvý pohľad, texty nie sú dlhé ani nudné.

Jediné, čo by som knižke trošku vytkla, vzhľadom k tomu, že má osloviť aj deti, sú malé písmenká. Texty nie sú vyrovnané do riadkov, ale kopírujú jednotlivé obrázky. K tomu striedavo tmavé a svetlé pozadie, a čítanie môže drobcom robiť problém.

Inak je ale Cesta časem jedinečnou a originálne spracovanou knihou, ktorá by nemala chýbať v žiadnej knižnici. Dokonalé mi príde, ako na seba jednotlivé ilustrácie naväzujú, takže tvoria časovú os. Skvelý je výber historických okamihov, skvelé sú aj obrázky, ktoré fungujú samostatne k textu i ako celok. No skrátka nádhera.

Marec je mesiac kníh, takže ak by každé dieťa vo vašej rodine malo dostať jedinú knihu, táto je ideálna voľba.

5/5

Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem nakladateľstvu Kniha Zlín. Pokračuj v čítaní

Poznámka

8 lepších (i slabších) knižných tipov

Od začiatku roka sa snažím čítať veľa, aj keď mi to nejde tak, ako som si pôvodne plánovala. Síce mám podľa Goodreads náskok, ale je mi jasné, že sa blíži doba, kedy budem s láskou hľadieť na spiaceho syna, než na rozčítanú knihu. Viac ma prekvapuje, že čítaniu dám maximálne hodinu. Potom som buď unavená, bolia ma oči alebo sa mi len nechce. Prečítať knihu za jeden večer? To už sa dávno nestalo.

A preto si vyberám knihy kratšie. Ideálne do 250 strán. Poviedky a komiksy. Za posledných 10 týždňov som okrem kníh, ktoré som už v predchádzajúcich článkoch spomínala, prečítala aj týchto osem knižiek. Na samostatný článok to opäť nie je, ale rada by som vám o nich dala vedieť. Väčšinou ma totiž veľmi bavili a stoja za ďalšiu pozornosť.

Rober Fulghum – Poprask v sýrové uličce

V supermarketu jsem zahlédl známou, opravdu dávnou známou. Připlížil jsem se k ní zezadu, zakryl jí oči a řekl: „Kdo je to?“ Zlehka mi dala ruce dolů, otočila se a řekla naprosto nevzrušeně: „Vy se teda seznamujete hodně zajímavě, ale já vás znám. Teda vaše knížky.“

Prvá kniha, ktorú som v tomto roku prečítala. Pekne prvého, pretože ako na Nový rok, tak po celý rok. Vraj. Fulghuma mám rada. Píše krásne. Príjemne. Rozosmeje. Pohladí na duši. Má cit pre jazyk. Vie pozorovať. Čítať jeho poviedky a príbehy je radosť. Poprask v sýrové uličce je radosť.

Prvú knihu v roku sa snažím vyberať čo najlepšie. Aby bola pohodová, bavila ma, nie moc dlhá a aby som na ňu rada spomínala aj po ďalších desiatich prečítaných príbehoch. Tento rok mi to vyšlo. (Aj minulý s P.S. od Ani Geislerovej). Pozerám, že mám v Kindle ešte Fulghumov román Drž mě pevně, miluj mě zlehka. Keď Jitku (holkamodrookata.blogspot.cz) nalákal na hodiny tanga, tak to nemôže byť zlá kniha a zlý autor.

Na procházce v parku jsem si všiml černého MG TC ve vynikajícím stavu. (Pokud byste snad nevěděli, co to je, tak vězte, že model anglické automobilky Morris Motors, malý dvousedadlový kabriolet, drátěná kola, čalounění z červené kůže, řemen přes kapotu.) Moc pěkný sporťáček. Stál u něho pán, postarší, ale pořád ještě ve formě. „Závidím vám to vaše auto. Klasika.“ „Koupil jsem ho, když jsem se ženil.“ Zdvihl ze sedadla fotografii v rámečku. „Tady jsme. A ještě pořád tu jsme. Padesát let mám stejné auto a stejnou ženu.“ „Jak jste to dokázal?“ zeptal jsem se. „Voskuju a leštím, pravidelná údržba, občas jedeme na výlet, ale jinak pěkně zakrývat a držet pod střechou… a nikdy k tomu nikoho nepouštět.“ Netušil jsem, jestli mluví o autu, o své ženě, nebo o obojím. Bál jsem se ho zeptat. Ale nakonec jsem to udělal. Byl to Hráč – skvěle ten dvojsmysl lapil jako poskakující baseballový míček a s lehkým úsměvem pronesl: „Oboje.“

Chodím po světě a hledám Hráče. Lidi, kteří v sobě mají pošetilou radost. Lidi, díky nimž je žal na tomto světě ještě docela snesitelný. Jejich smích prosvětluje temnou zimu.

5/5

Péter Gárdos – Horečka nad ránem

Prežil koncentraťný tábor Bergen-Beslen, zvládol cestu do Švédska, kde sa mal uzdraviť. Mal začať nový život, namiesto toho počuje neúprosnú diagnózu. Ostáva mu pol rok života. Maďarský básnik a novinár Miklós sa nehodlá vzdať len tak. Píše sa rok 1945 a on napíše viac ako stovke krajankám, ktoré sa, rovnako ako on, vo Švédsku zotavujú. Odpíše mu viacero z nich, ale iba s jednou prerastie obyčajná konverzácia do niečoho viac. Skutočný príbeh Miklósa a Agnes zbeletrizoval ich vlastný syn Péter Gárdos.

Horečka nad ránem je krásne i smutné čítanie zároveň. Je iným povojnovým príbehom, než býva bežne, je iným príbehom o láske, než býva zvykom. Má aj slabšie miesta, to vám zas nebudem klamať, ale vo výsledku je to jedno. Proste krásny príbeh o láske v povojnových časoch.

4/5

Atiq Rahimi – Kameň trpezlivosti

Krátky a pomalý monológ ženy starajúcej sa o svojho muža. Po zranení v boji upadol do kómy, nekomunikuje, nevníma, je odkázaný iba na ňu. Ale ona nevládze. Žije vo vojnou zmietanej krajine, kultúre, kde ženy nemajú práva, aké si zaslúžia. Postupne odhaľuje svoje tajomstvá, minulosť a život. Svojmu mužovi, čitateľom, ale svojim spôsobom ich priznáva aj sama sebe. Nepochybne je to silná žena, ale ako dlho vydrží starať sa o polomŕtveho manžela, keď nádej je v nedohľadne a chýbajú aj základné lieky?

Kameň trpezlivosti sa mi nečítal ľahko, no každou stranou som bola zvedavšia a zvedavšia, kam až obetavosť ženy zájde, a čo zo svojej minulosti ešte prezradí.

4/5

Kateřina Dubská – Malé zázraky

Mám veľmi rada román Člověk Gabriel od Kateřiny Dubskej. Je to jedna z prvých českých autoriek, ktoré sa ku mne dostali a ja som začala objavovať kvality a krásu súčasnej českej literatúry. Neviem sa dočkať, kedy prečítam jej druhý román s názvom Dcery, ale zatiaľ som trochu predbehla a uprednostnila kratšie a novšie poviedky. Aká škoda, že ma vo výsledku tak sklamali. Po kráse príbehu a jazyka v jej prvotine som mala príliš veľké očakávania. Lenže Malé zázraky sú až príliš obyčajné.

Na poviedkach je nešťastné aj to, že viete, ako skončia. Dvanásť príbehov, dvanásť ľudských osudov, kedy sa zdá byť všetko stratené, no stačí drobná zmena a všetko môže byť inak. Lepšie. Netají sa tým anotácia, ani autorka v úvode knihy. A tak po druhom-treťom príbehu nastane pocit, že vás to vlastne ani neláka čítať ďalej. Možno, ak v svojom živote hľadáte nejaké svetielko nádeje, uistenie, že nech je akokoľvek, môže byť, určite bude, aj lepšie, vtedy vás kniha pohltí, nepustí a stane sa vám akousi útechou. Ale ak ste šťastní, tak skutočne, úprimne, baví vás život, rodina i práca, plníte si sny, ste na seba hrdí, neopustilo vás zdravie, tak vtedy Malé zázraky nefungujú. A sú len obyčajným čítaním.

3/5

Philippa Rice – Slaďák

Krátke, ilustrované, nežné. O tom, čo robí lásku láskou a vzťah vzťahom. Že je to celé o drobnostiach, každodennostiach, milých pozornostiach. Skromné obrazy a minimum textu. Prelistované za pár minút. Ale úsmev na tvári ostane ešte dlho.

4/5

Mariana Enríquez – Co nám oheň vzal

35 mrtvých, Šest dní hněvu a teraz Co nám oheň vzal. Ďalšia kniha z HOSTu, ktorá ma odzbrojila jazykom, prostredím a mimoriadnym príbehom. Drsné a svojim spôsobom skutočné. Kým v prvých dvoch knihách, ktoré vám rozhodne odporúčam, patria k mojim TOP, išlo o komplexný príbeh, Co nám oheň vzal sú poviedky. Zmes fantázie i realizmu v rôznorodých príbehoch. Odvážnych, smutných, škaredých i bežných. Žiaden nie je taký, ako predchádzajúci, každý má niečo do seba, každý z nich prekvapí, občas šokuje.

Autorka je surová, sype to na vás vetu za vetou, nedáva si pozor na opisy ani prostredie, neprikrášľuje, neospravedlňuje. Dokonca sa ani nesnaží ohromiť. Píše tak, aby čo najvernejšie ukázala inú tvár nášho sveta. Tú špinavšiu. Argentína tak, ako ju nechcete poznať. Čo ale chcete, je prečítať si túto knihu.

5/5

Art Spiegelman – Maus

Minulý rok sa nejedenkrát presvedčila, že komiks je žáner, ktorý má čo ponúknuť. Že to nie sú len tak nejaké obrázky s bublinkami a textom. A že niektorým príbehom komiksové spracovanie pristane.

O holokauste sa toho napísalo veľa. Čo rozhodne nie je na škodu. Maus nie je iba ďalším príbehom v rade. Teda vlastne je, ale ako mnoho ďalších, aj tento stojí za prečítanie. Aj keď máte pocit, že tých kníh ste už prečítali veľa. O hrôzach, ktoré sa stali v našej nie tak dávnej minulosti a môžu sa kedykoľvek opakovať, nie je nikdy na škodu vedieť, čítať, informovať a rozprávať. Pripomínať ich, aby sa na ne nezabudlo a najmä sa nestali znova.

Art Spiegelman nahradil ľudí zvieratami, zobral príbeh svojho otca, zakomponoval proces tvorby a vznikol Maus. Komiks, ktorý mi odporúčalo tak veľa ľudí, že ho nešlo ignorovať. Oceňujem úprimnosť. To, ako syn videl svojho otca. To ako prirodzene ukázal, čo môže pobyt v koncentračnom tábore spraviť s psychikou človeka a ako sa vtedajšie podmienky podpísali na jeho správaní aj desiatky rokov po vojne. A v neposlednom rade oceňujem netradičné spracovanie.

Mimochodom, autor za knihu získal Pulitzerovú cenu.

4/5

David Mitchell – Dům za zdí

David Mitchell je bezpochyby briliantný spisovateľ, čo mne dokázal Atlasom mrakov. A určite sa chystám na ostatné jeho romány. Ale predtým som chcela niečo kratšie. V kníhkupectvách nedávno pristála pomerne útla novinka Dům za zdí. „Zložito prepracovaný román rozkročený cez päť desaťročí, od konca sedemdesiatych rokov do súčasnosti, ktorý preskakuje z jedného žánru do druhého a ozlomkrky sa rúti k ohromujúcemu záveru, vás vtiahne do pozoruhodného sveta, kde starý príbeh o strašidelnom dome dostáva nový rozmer.“

To znelo lákavo. Aj meno na obálke znelo lákavo. Ale samotný príbeh už tak lákavý nie je. Vlastne som pomerne skoro začínala tušiť, že toto nie je nič pre mňa. Ani záver to nijak nezlepšil. Skôr naopak. Akési prekomplikované, mätúce, nezaujímavé. Ešteže Tisíc podzimů Jacoba de Zoeta, román, ktorý na mňa pozerá z knižnice, má lepšie hodnotenia.

2/5