Poznámka

Čítam aj na materskej I

Myslela som si, že nejakú dobu potrvá, než sa dostanem ku knihám, no ukázalo sa, že kojenie zaberá toľko hodín, až by bola škoda to nevyužiť. S bábätkom v tak tesnom objatí sa totiž veľa vecí robiť nedá. Môžem naňho pozerať, čo robím stále dosť dlho, lebo je to pohľad nádherný. Môžem sa najesť, čo vyžadovalo trošku praxe, ale už to zvládam. No časovo je to záležitosť na pár minút. Môžem prejsť v mobile všetky sociálne siete, čo ma prestalo baviť pomerne rýchlo, pretože za dve hodiny sa tam toho až tak veľa neudeje.

A tak čítam. Čítam dokonca tak moc, že ako darček za pôrod mi manžel objednal nový Kindle. Biely. Dúfam, že príde čo najskôr, súčasný Paperwhite je už trošku pomalší. A možno by ho stačilo iba preinštalovať, ale nový sa u mňa nestratí, aspoň môžem mať jeden v detskej na denné kojenie a druhý v spálni na nočné. Praktické.

Za prvý týždeň doma som prečítala štyri knihy a dve rozčítala. Dnes spomínam tri e-knihy, ale odporúčam aj poviedky Moudré z nebe od Richarda Skoleka.

Emma Hooper – Etta a Otto a Russell a James

83 rokov nie je dôvodom sedieť doma. Etta sa v tomto veku rozhodne, že chce vidieť oceán. Zobudí sa skôr, zoberie pár vecí, pušku a pevné topánky a vydá sa na viac ako 3 000 kilometrov dlhú cestu. Jej manžel Otto zatiaľ trpezlivo čaká doma. Varí, tvorí a spomína. Spomína aj Etta, aj ich sused Russell.

Etta a Otto a Russell a James je milý, jemne lyrický a pohodový román o ceste, rodine, spomienkach a minulosti. Má správnu feel-good atmosféru, číta sa príjemne, postavy sú sympatické, prostredie Kanady očarujúce. Bola náhoda, že som v noci otvorila práve túto e-knihu, ale po prvej kapitole som vedela, že toto bude príjemná cesta. Dočítané na druhý deň, ale dobrý pocit z nej mám doteraz.

4/5

Bianca Bellová – Jezero

Wow. Ani neviem, čo som od Jezera očakávala, ale rozhodne nie to, čo sa mi dostalo. Surové, nie veselé, no svojim spôsobom podmanivé čítanie. Nevedela som sa od nej odtrhnúť.

Jezero mapuje životný príbeh chlapca Namiho. Od jeho detstva a prvých spomienok až po rannú dospelosť. Je to zároveň príbehom o úpadku života v okolí jazera. O jeho obyvateľoch, nešťastných osudoch i zničených životoch. Nádej v nedohľadne, okolie spustošené. Púšť požiera stále väčšie plochy, jazero sa stráca, už dávno nie je životodarným prostredím.

Bianca Bellová si ma už získala knihami Celý den se nic nestane a Mrtvý muž, ale Jezero, to je niekde úplne inde. Vyššie. Potvrdila mi to, čím som si už dávno istá, a to že český autori majú čo povedať a vedia to povedať dobre. Jezero nie je pre každého, ale keď sa odhodláte, pohltí vás. Za zmienku stojí, že je Knihou roka v tomto ročníku cien Magnesia Litera.

5/5

Sára Vybíralová – Spoušť

Som trochu zmätená. Spoušť vydalo nakladateľstvo Host, ktorých knihy milujem. Spoušť je kniha českej autorky a s tými mám samé pozitívne skúsenosti. A aj napriek tomu je Spoušť kniha, ktorá ma vôbec neoslovila. A nebavila. Dokonca aj na to, ako bola krátka, tak som sa musela premáhať, ale chcela som ju mať čo najskôr za sebou, aby som sa mohla pustiť do ďalšej knihy.

Na druhej strane musím pochváliť jazyk. Páčilo sa mi, ako autorka skladala vety, aké slová vyberala, opisy, ako sa pohrala s jazykom. To ma zaujalo. Ale príbehy samé o sebe už menej. Niektoré trošičku viac, niektoré trošičku menej, vo výsledku sa ale žiadne nadšenie nekonalo.

3/5

Poznámka

8 lepších (i slabších) knižných tipov

Od začiatku roka sa snažím čítať veľa, aj keď mi to nejde tak, ako som si pôvodne plánovala. Síce mám podľa Goodreads náskok, ale je mi jasné, že sa blíži doba, kedy budem s láskou hľadieť na spiaceho syna, než na rozčítanú knihu. Viac ma prekvapuje, že čítaniu dám maximálne hodinu. Potom som buď unavená, bolia ma oči alebo sa mi len nechce. Prečítať knihu za jeden večer? To už sa dávno nestalo.

A preto si vyberám knihy kratšie. Ideálne do 250 strán. Poviedky a komiksy. Za posledných 10 týždňov som okrem kníh, ktoré som už v predchádzajúcich článkoch spomínala, prečítala aj týchto osem knižiek. Na samostatný článok to opäť nie je, ale rada by som vám o nich dala vedieť. Väčšinou ma totiž veľmi bavili a stoja za ďalšiu pozornosť.

Rober Fulghum – Poprask v sýrové uličce

V supermarketu jsem zahlédl známou, opravdu dávnou známou. Připlížil jsem se k ní zezadu, zakryl jí oči a řekl: „Kdo je to?“ Zlehka mi dala ruce dolů, otočila se a řekla naprosto nevzrušeně: „Vy se teda seznamujete hodně zajímavě, ale já vás znám. Teda vaše knížky.“

Prvá kniha, ktorú som v tomto roku prečítala. Pekne prvého, pretože ako na Nový rok, tak po celý rok. Vraj. Fulghuma mám rada. Píše krásne. Príjemne. Rozosmeje. Pohladí na duši. Má cit pre jazyk. Vie pozorovať. Čítať jeho poviedky a príbehy je radosť. Poprask v sýrové uličce je radosť.

Prvú knihu v roku sa snažím vyberať čo najlepšie. Aby bola pohodová, bavila ma, nie moc dlhá a aby som na ňu rada spomínala aj po ďalších desiatich prečítaných príbehoch. Tento rok mi to vyšlo. (Aj minulý s P.S. od Ani Geislerovej). Pozerám, že mám v Kindle ešte Fulghumov román Drž mě pevně, miluj mě zlehka. Keď Jitku (holkamodrookata.blogspot.cz) nalákal na hodiny tanga, tak to nemôže byť zlá kniha a zlý autor.

Na procházce v parku jsem si všiml černého MG TC ve vynikajícím stavu. (Pokud byste snad nevěděli, co to je, tak vězte, že model anglické automobilky Morris Motors, malý dvousedadlový kabriolet, drátěná kola, čalounění z červené kůže, řemen přes kapotu.) Moc pěkný sporťáček. Stál u něho pán, postarší, ale pořád ještě ve formě. „Závidím vám to vaše auto. Klasika.“ „Koupil jsem ho, když jsem se ženil.“ Zdvihl ze sedadla fotografii v rámečku. „Tady jsme. A ještě pořád tu jsme. Padesát let mám stejné auto a stejnou ženu.“ „Jak jste to dokázal?“ zeptal jsem se. „Voskuju a leštím, pravidelná údržba, občas jedeme na výlet, ale jinak pěkně zakrývat a držet pod střechou… a nikdy k tomu nikoho nepouštět.“ Netušil jsem, jestli mluví o autu, o své ženě, nebo o obojím. Bál jsem se ho zeptat. Ale nakonec jsem to udělal. Byl to Hráč – skvěle ten dvojsmysl lapil jako poskakující baseballový míček a s lehkým úsměvem pronesl: „Oboje.“

Chodím po světě a hledám Hráče. Lidi, kteří v sobě mají pošetilou radost. Lidi, díky nimž je žal na tomto světě ještě docela snesitelný. Jejich smích prosvětluje temnou zimu.

5/5

Péter Gárdos – Horečka nad ránem

Prežil koncentraťný tábor Bergen-Beslen, zvládol cestu do Švédska, kde sa mal uzdraviť. Mal začať nový život, namiesto toho počuje neúprosnú diagnózu. Ostáva mu pol rok života. Maďarský básnik a novinár Miklós sa nehodlá vzdať len tak. Píše sa rok 1945 a on napíše viac ako stovke krajankám, ktoré sa, rovnako ako on, vo Švédsku zotavujú. Odpíše mu viacero z nich, ale iba s jednou prerastie obyčajná konverzácia do niečoho viac. Skutočný príbeh Miklósa a Agnes zbeletrizoval ich vlastný syn Péter Gárdos.

Horečka nad ránem je krásne i smutné čítanie zároveň. Je iným povojnovým príbehom, než býva bežne, je iným príbehom o láske, než býva zvykom. Má aj slabšie miesta, to vám zas nebudem klamať, ale vo výsledku je to jedno. Proste krásny príbeh o láske v povojnových časoch.

4/5

Atiq Rahimi – Kameň trpezlivosti

Krátky a pomalý monológ ženy starajúcej sa o svojho muža. Po zranení v boji upadol do kómy, nekomunikuje, nevníma, je odkázaný iba na ňu. Ale ona nevládze. Žije vo vojnou zmietanej krajine, kultúre, kde ženy nemajú práva, aké si zaslúžia. Postupne odhaľuje svoje tajomstvá, minulosť a život. Svojmu mužovi, čitateľom, ale svojim spôsobom ich priznáva aj sama sebe. Nepochybne je to silná žena, ale ako dlho vydrží starať sa o polomŕtveho manžela, keď nádej je v nedohľadne a chýbajú aj základné lieky?

Kameň trpezlivosti sa mi nečítal ľahko, no každou stranou som bola zvedavšia a zvedavšia, kam až obetavosť ženy zájde, a čo zo svojej minulosti ešte prezradí.

4/5

Kateřina Dubská – Malé zázraky

Mám veľmi rada román Člověk Gabriel od Kateřiny Dubskej. Je to jedna z prvých českých autoriek, ktoré sa ku mne dostali a ja som začala objavovať kvality a krásu súčasnej českej literatúry. Neviem sa dočkať, kedy prečítam jej druhý román s názvom Dcery, ale zatiaľ som trochu predbehla a uprednostnila kratšie a novšie poviedky. Aká škoda, že ma vo výsledku tak sklamali. Po kráse príbehu a jazyka v jej prvotine som mala príliš veľké očakávania. Lenže Malé zázraky sú až príliš obyčajné.

Na poviedkach je nešťastné aj to, že viete, ako skončia. Dvanásť príbehov, dvanásť ľudských osudov, kedy sa zdá byť všetko stratené, no stačí drobná zmena a všetko môže byť inak. Lepšie. Netají sa tým anotácia, ani autorka v úvode knihy. A tak po druhom-treťom príbehu nastane pocit, že vás to vlastne ani neláka čítať ďalej. Možno, ak v svojom živote hľadáte nejaké svetielko nádeje, uistenie, že nech je akokoľvek, môže byť, určite bude, aj lepšie, vtedy vás kniha pohltí, nepustí a stane sa vám akousi útechou. Ale ak ste šťastní, tak skutočne, úprimne, baví vás život, rodina i práca, plníte si sny, ste na seba hrdí, neopustilo vás zdravie, tak vtedy Malé zázraky nefungujú. A sú len obyčajným čítaním.

3/5

Philippa Rice – Slaďák

Krátke, ilustrované, nežné. O tom, čo robí lásku láskou a vzťah vzťahom. Že je to celé o drobnostiach, každodennostiach, milých pozornostiach. Skromné obrazy a minimum textu. Prelistované za pár minút. Ale úsmev na tvári ostane ešte dlho.

4/5

Mariana Enríquez – Co nám oheň vzal

35 mrtvých, Šest dní hněvu a teraz Co nám oheň vzal. Ďalšia kniha z HOSTu, ktorá ma odzbrojila jazykom, prostredím a mimoriadnym príbehom. Drsné a svojim spôsobom skutočné. Kým v prvých dvoch knihách, ktoré vám rozhodne odporúčam, patria k mojim TOP, išlo o komplexný príbeh, Co nám oheň vzal sú poviedky. Zmes fantázie i realizmu v rôznorodých príbehoch. Odvážnych, smutných, škaredých i bežných. Žiaden nie je taký, ako predchádzajúci, každý má niečo do seba, každý z nich prekvapí, občas šokuje.

Autorka je surová, sype to na vás vetu za vetou, nedáva si pozor na opisy ani prostredie, neprikrášľuje, neospravedlňuje. Dokonca sa ani nesnaží ohromiť. Píše tak, aby čo najvernejšie ukázala inú tvár nášho sveta. Tú špinavšiu. Argentína tak, ako ju nechcete poznať. Čo ale chcete, je prečítať si túto knihu.

5/5

Art Spiegelman – Maus

Minulý rok sa nejedenkrát presvedčila, že komiks je žáner, ktorý má čo ponúknuť. Že to nie sú len tak nejaké obrázky s bublinkami a textom. A že niektorým príbehom komiksové spracovanie pristane.

O holokauste sa toho napísalo veľa. Čo rozhodne nie je na škodu. Maus nie je iba ďalším príbehom v rade. Teda vlastne je, ale ako mnoho ďalších, aj tento stojí za prečítanie. Aj keď máte pocit, že tých kníh ste už prečítali veľa. O hrôzach, ktoré sa stali v našej nie tak dávnej minulosti a môžu sa kedykoľvek opakovať, nie je nikdy na škodu vedieť, čítať, informovať a rozprávať. Pripomínať ich, aby sa na ne nezabudlo a najmä sa nestali znova.

Art Spiegelman nahradil ľudí zvieratami, zobral príbeh svojho otca, zakomponoval proces tvorby a vznikol Maus. Komiks, ktorý mi odporúčalo tak veľa ľudí, že ho nešlo ignorovať. Oceňujem úprimnosť. To, ako syn videl svojho otca. To ako prirodzene ukázal, čo môže pobyt v koncentračnom tábore spraviť s psychikou človeka a ako sa vtedajšie podmienky podpísali na jeho správaní aj desiatky rokov po vojne. A v neposlednom rade oceňujem netradičné spracovanie.

Mimochodom, autor za knihu získal Pulitzerovú cenu.

4/5

David Mitchell – Dům za zdí

David Mitchell je bezpochyby briliantný spisovateľ, čo mne dokázal Atlasom mrakov. A určite sa chystám na ostatné jeho romány. Ale predtým som chcela niečo kratšie. V kníhkupectvách nedávno pristála pomerne útla novinka Dům za zdí. „Zložito prepracovaný román rozkročený cez päť desaťročí, od konca sedemdesiatych rokov do súčasnosti, ktorý preskakuje z jedného žánru do druhého a ozlomkrky sa rúti k ohromujúcemu záveru, vás vtiahne do pozoruhodného sveta, kde starý príbeh o strašidelnom dome dostáva nový rozmer.“

To znelo lákavo. Aj meno na obálke znelo lákavo. Ale samotný príbeh už tak lákavý nie je. Vlastne som pomerne skoro začínala tušiť, že toto nie je nič pre mňa. Ani záver to nijak nezlepšil. Skôr naopak. Akési prekomplikované, mätúce, nezaujímavé. Ešteže Tisíc podzimů Jacoba de Zoeta, román, ktorý na mňa pozerá z knižnice, má lepšie hodnotenia.

2/5


Poznámka

Druhé dovolenkové čítanie

Druhe letne citanie I

Po prvých tipoch na dovolenkové čítanie (klik!) prichádza pokračovanie. Prešli sme ďalších pár tisíc kilometrov naprieč Nórskom a mne pod rukami prešlo ďalších pár stoviek strán dobrých kníh. Dochádzajú mi zásoby papierových kníh, ktoré som si zobrala, takže priestor dostáva aj Kindle. Nie že by mi to vadilo. Nórsko je krajinou tunelov a tie bývajú len veľmi slabo osvetlené. Naviac v noci už nebýva svetlo, pretože sme ďaleko pod polárnym kruhom. Na večerné čítanie v stane musím zapínať osvetlenie, preto mi podsvietený displej e-ink čítačky začal vyhovovať viac.

Takže, aké to knihy som prečítala posledné dovolenkové dni?
Druhe letne citanie II

Katja Kettu – Sběratel dýmek

Poviedky od fínskej autorky škaredého, no podmanivého románu Porodní bába. Knižku, ktorú som si kúpila na veľtrhu Svět knihy a Katja Kettu mi ju podpísala. Hneď prvý deň, takže ja som bola viac ako spokojná.

Bolo mi jasné, že knihu si chcem prečítať čo najskôr, no musela na ňu prísť ta správna doba. A nálada. Ani Sběratel dýmek nie je príjemné čítanie. Desať dýmok a desať poviedok o rôznych osobnostiach, no niektorých navzájom prepojených. Menej lásky, viac sexu. Rovnako veľa hrôzy, magickosti a škaredosti. Síce to nie je vyznením tak silná kniha, ako jej predchodkyňa, no získala si ma nemenej intenzívne. Opäť to nie je čítanie pre každého a ocenia ju skôr starší, a trošku sa bojím povedať že aj skúsenejší, čitatelia. Čo ma potešilo na záver? Informácia, že sa pripravuje ďalšia kniha. Bude sa volať Můra a pod názvom Yöperhonen vyšla vo Fínsku minulý rok.

Druhe letne citanie III

Katarina Bivaldová – Čtenáři z Broken Wheel doporučují

Feel-good román, ktorý som si síce kúpila, ale za to, aby som ho na dovolenke aj prečítala, vlastne môže #ReadNordic. V jednom komentári som naň dostala odporúčanie. Dnes môžem povedať, že ak by ste si v lete mali prečítať jedinú knihu, nech je to táto. Perfektné, príjemné, milé a knižných tipov nabité čítanie, ktoré poteší každého knihomoľa.

Naviac je v ňom neuveriteľne veľa pravdivých slov o nás knihomoľov. Niektoré z nich, rovnako ako celú moju recenziu na túto knižku, si môžete prečítať v tomto článku. O románe som nedokázala napísať iba jeden-dva odseky.

Druhe letne citanie IV

Anne Holtová – Slepá bohyně

Už je to viac ako pol roka, odkedy som prečítala severskú detektívku. Pol roka! Kedysi som ich čítala každý týždeň a bol to asi jediný žáner, v ktorom som mohla prečítať aj viac kníh po sebe a nemala som potrebu prejsť na niečo iné.

Prvý príbeh zo série s inšpektorkou Hanne Wilhelmsenovou a policajným prokurátorom Hakonom Sandom som si vybrala, pretože pred troma rokmi sa mi dostalo do rúk voľné pokračovanie Požehnáni ti, kdož žízní. Na dvesto stranách sa mi dostalo dobrej a napínavej detektívky, takže som dúfala, že prvý diel bude ak nie rovnako dobre napísaný, tak aspoň pútavý. A spokojnosť sa dostavila.

Po množstve prečítaných detektívok nemôžem tvrdiť, že ide o to najlepšie zo žánru, ale politické zapojenie, drogy, vzťahy, tajomstvá, nečakané obraty a napínavosť deja ma presvedčili, že Anne Holt je meno, ktoré nesklame. Síce som sa občas zamotala v menách, postáv nebolo málo, i tak som knihu prečítala podozrivo rýchlo. Rozhodne sa chystám aj na Smrt démona, hoci nevylučujem, že to bude trvať ďalšie tri roky.

Druhe letne citanie V

Annabel Pitcher – Kečupové oblaky

Skutočne neviem, čo ma popohlo k tomu, aby som otvorila práve túto e-knihu. Asi som už dlho nečítala žiadnu young adult knihu alebo som podvedome chcela aj niečo menej severské. Tak či onak, na prvý záťah som prečítala tretinu a ani ten zvyšok mi netrval nijak dlho, hoci som medzitým prečítala ďalšiu, o niečo kratšiu knihu.

Nakoniec to vlastne ani nebolo zlé, aj keď sa našli dve veci, ktoré mi celkom prekážali. Jedna kazila dojem v priebehu čítania, druhá mi zničila záver. Také očakávania som mala kvôli Zoeiným listom a… a niečo málo som popísala rovno v samostatnom článku (prečítajte si ho tu), aj keď som sa zo všetkých síl snažila neprezradiť viac ako treba.

Kečupové oblaky sa vlastne na dovolenku podľa mňa ani nehodia, úplne sa vidím, ako ju čítam ešte počas školského roka, ak by som bola stále vo veku, kedy sa chodí na strednú, čítala ju namiesto písania domácich úloh a záver dočítala v škole pod lavicou na nudnej hodine. No keďže ja som ju prečítala v príjemnom domčeku v Nórsku, zaraďujem ju do tohto zoznamu.

Druhe letne citanie VI

Jonas Karlsson – Faktura

Nečakaná rýchlovka na sobotné poobedie. Spravila som si čaj, usadila sa do kresla s výhľadom na more, otvorila Kindle a hľadala krátku veselú knihu. Vyhrala to Faktura od Jonasa Karlssona, pretože predchádzajúca Místnost ma dosť bavila, bavilo ma scénické spracovanie v Listování a rovnako tak ma bavil autor vo švédsko-fínskej komédii Uprchlík na malinové loďce.

Takže som nešla do neznáma, stavila som na istotu a strávila som dve hodiny s vtipne absurdnou novelou o tom čo sa stane, keď vám príde faktúra za prežité šťastie. Je váš život na prvý pohľad nudný, no prakticky nikdy vás nestretlo žiadne nešťastie, choroby sa vám vyhýbajú, rodinu síce nemáte, ale kto povedal, že rodina sú iba radosti a i z toho osudového vzťahu, ktorý nevyšiel, ste vytrieskali vlastne len dobré zážitky? Tak to nebude zadarmo. Práve naopak. Vo Fakture sa dozviete, ako sa s tým hlavný hrdina popasoval a či sa náhodou niekde nestala chyba.

Druhe letne citanie VII

Jo Nesbø – Syn

Konečne! Aby tých severských krimi nebolo málo, naviac keď už som bola nie tak ďaleko od Osla, miesta činov väčšiny Nesbøho detektívok, pustila som sa do Syna. Samostatnej knihy mimo sériu s Harrym. Na Nesbøho knižkách ma vždy desí počet strán. Pritom viem, že píše sakramentsky dobre a tie strany ubehnú strašne rýchlo. Aj keď sa medzitým stratím v množstve mien, miest, činov, udalostí a drobných scénok, ktoré postupne vyústia do napínavého a premysleného príbehu.

Z Nesbøho knižiek mám naviac pocit, že Oslo je jedno veľké a síce príjemné, no zhnité, skorumpované a drogami nasiaknuté mesto, kde existuje len pár odvážlivcov, ktorí sú čestní, hŕstka ľudí, ktorá o ničom netuší a zvyšok patrí za mreže. Syn je napínavý thriller o pomste, drogách a čo všetko táto kombinácia dokáže. Dokáže veľa, akurát mám pocit, že by som si knihu mala prečítať znova, pretože som si istá, že niektoré detaily mi unikli.

Druhe letne citanie VIII

Poznámka

Veľká nádhera

Paolo Sorrentino Mladi

Autor: Paolo Sorrentino
Názov: Mládí
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: Jota
Počet strán: 160
Orig. názov: La giovinezza
Preklad: Hana Sedalová

. . .

Najprv si pustite Far l’amore od Boba Sinclaira, jednu z mnoho skvelých pesničiek oscarového filmu La Grande Bellezza. Filmu talianskeho režiséra Paola Sorrentina, autora príbehu Mládí. Myslím, že sa hodí aj k tejto knihe.

Od prvej strany som videla ten film. A pritom som čítala iný. Asi za to môže Sorrentinov rukopis, ale naisto to neviem, videla som iba ten jeden jeho film. No od prvej strany som bola súčasťou deja. Videla som ho pred očami presne tak, ako by som pozerala film.

Anotácia neklame. Scenár k filmu, ktorý sa číta ako román.

Videla som malebné alpské prostredie, videla som luxusné kúpeľové stredisko, videla som starnúcich mužov i mladých, ktorí majú celú budúcnosť pred sebou. Videla som dialógy Freda a Micka, ich komentáre ostatných hostí.

Dva přátelé se za ním nadšeně otočí.
Pak se Fred zamysl a řekne: „Víš co, Micku?“
„Co?“
„Ja si myslím, že my dva nikdy neumřeme.“
Mick se otočí ke svému příteli. Usměje se na něj a odpoví: „Teď nebudeme dělat předčasné závěry, Frede!“

Jednoduchý podmanivý jazyk. Krátke kapitoly. Trošku humoru. Trošku vážnosti. Spomienky na slávnu kariéru.

Ako som sa cítila pri čítaní? Ako by som lietala nad hotelovým komplexom a pozorovala jeho hostí. Tu a tam sa zastavila a bola súčasťou tohto prostredia. Plávala v bazéne, dopriala si masáž, zabavila sa pri večernom programe a pripila si pohárom dobrého sektu pri večeri. Bola nezúčastneným pozorovateľom rozhovorov dvoch priateľov i tvorivého tímu. Och a ako ma to celé bavilo.

Kniha má v sebe štipku luxusu i štipku akejsi biedy. Nejedenkrát som si pomyslela, či boli hlavné postavy so svojim životom naozaj spokojné, či tá idyla nebola iba naoko pre verejnosť, alebo by na svojom živote nič nemenili. Ale páčila sa mi ich pohoda, zmierenie sa s vekom, priateľstvo Freda a Micka.

Páčil sa mi aj záver, dokonalo pasoval k všetkému, čo bolo napísané na predchádzajúcich stranách.

Mládí sa rýchlo stalo mojou srdcovou záležitosťou. Neodpustím si ešte jednu pesničku z filmu: Dies Irae (áno, naozaj je tam tak dlho ticho a spieva sa iba tých tuším deväť veršov). A teraz ma ospravedlňte, idem si pozrieť aj filmové spracovanie tejto novely. Prosím, nech je rovnako krásne, ako kniha.

4,2/5

Poznámka

Tá druhá zapisovateľka

Suzanne Rindellova Ta druha zapisovatelka

Autor: Suzanne Rindell
Názov: Ta druhá zapisovatelka
Rok vydania: 2014
Vydavateľ: Jota
Počet strán: 400
Orig. názov: The Other Typist
Preklad: Naďa Funioková

. . .

New York, rok 1924, obdobie prohibície. Rose Bakerová pracuje ako stenotypistka na policajnej stanici. Vyrastala v sirotinci a bola veľmi prísne a puritánsky vychovávaná, zmysel pre spravodlivosť jej rozhodne nechýba. Jej život je veľmi šedý, pre nás možno až nudný. Všetko sa zmení, keď na stanicu, a hlavne do jej života, vstúpi ta druhá zapisovateľka. Odalie.

Naše policejní stanice se nachází ve velice vlhké a zatuchlé staré cihlové budově. Jak jsem se doslechla, byl to jeden z malé hrstky domů dosud stojících na Manhattanu, které pocházejí jěšte z dob holandského osídlení, a původně měl sloužit k uskladňování zrní a dobytka.
Netuším, zda je tahle údajná architektonická historie budovy pravdivá, zato ale vím, že cihlové zdi bývají často celé orosené a jsou skrznaskrz prosáklé tím druhem vlhkosti, která človeku zrovna nepomáha uchovat tělesné teplo.
Žádnemu z oken není dopřáno dobrodiní příměho slunečního svitu; namísto toho jimi setrvale proudí takové to nepřímé svétlo specifické pro hustě zastavěné městské oblasti. V důsledku toho plní celou stanici, jak je den dlouhý, poněkud přízračný nazelenalý svit a prohlubuje počáteční dojem, že vás buď ponořili do jednoho velikánskeho akvária, nebo vás uv(eznili mezi stěny hned několika takových skleněných monster.

Odalie je presným opakom Rose. Temperamentná, odvážna, priťahuje mužov i ženy, je to ten typ ženy, ktorá keď vstúpi do miestnosti, všetci na ňu otočia zrak. Odalie si je svojej príťažlivosti vedomá a využíva ju k svojmu prospechu. Vie, ako manipulovať s ľuďmi, vždy dostane to, po čom túži a svoj život si užíva na fantastických večierkoch v krásnych šatách zdôrazňujúcich jej osobnosť.

Začiatok knihy je pomalší. Rose postupne rozpráva o svojom živote, o svojej práci. Postupne vás vtiahne do prostredia. To, akým tempom začína, nech vás ale neodradí. Rose rozpráva krásne. Povedala by som, že až pôvabne. Čítanie vám nejedenkrát pripomenie Veľkého Gatsbyho. Nahliadnete do sveta stenotypistiek, do sveta zločinu aj jeho spravodlivej strany.

S príchodom Odalie naberá dej iné tempo, do rozprávania sa pridávajú okázale večierky, luxus a tajomstvá. Rose sem tam prezradí niečo z toho, čo nás ešte len čaká. A čitateľ postupne zisťuje, že Rose sa rozprávaním vracia v spomienkach na dobu pred pobytom v liečebni.

Čo ju však doviedlo až do tejto budovy, pred doktora, ktorému všetko rozpráva, to ostane pre čitateľa záhadou až do samého rozuzlenia. Suzanne Rindellová vás nechá v napätí a priznám sa, vôbec som netušila, akým smerom sa celý príbeh vyvinie. Drobné náznaky boli, ale i tak ma koniec mimoriadne prekvapil.

Úžasné je, že záver knihy si môžete interpretovať podľa seba. Môžete sa pohrať s príbehom, zamyslieť sa nad ním, poskladať si všetky indície a zistiť, že pravda môže byť vlastne niekde inde. Alebo ho môžete prijať tak, ako bol napísaný.

Nádherný je spôsob, aký je kniha napísaná. Od pokojného začiatku, cez divoký stred až po prekvapivý záver. Ta druhá zapisovatelka je veľmi príjemný čitateľský zážitok. Spleť žánrov, atraktívne prostredie, fascinujúci príbeh, v mnohom prekonala moje očakávania.

4/5

Poznámka

„To je neuvěřitelné, co v sobě staří lidi nosí za poklady…“

Lenka Jurackova Lizucha

Autor: Lenka Juráčková
Názov: Lizucha
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: Jota
Počet strán: 176

. . .

Lizucha. Nič nehovoriaci názov, málo známa autorka, súčasná česká tvorba. Išla som čítať niečo úplne neznáme. Ale i tak som niekde v kútiku tušila, že to bude krásna knižka s podmanivým príbehom. Asi som si na to vycvičila šiesty zmysel, pretože už počas druhej kapitoly som sa musela usmievať i mračiť nad pôvabom a smútkom, ktoré autorka vzájomne prelínala.

Prvé odporúčanie hneď na úvod. Nečítajte anotáciu. Bohužiaľ Lizucha patrí ku knihám, kde sa nakladateľstvo rozhodlo pointu celej knihy prezradiť práve tam a tak by ste prišli o prekvapenie. Nie že by to bolo až tak dôležité, ale určite je v tomto prípade krajšie, keď neviete, ako sa príbeh vyvinie, než keď očakávate, kedy sa to tak konečne stane.

Príbeh začína v domove seniorov. Jedna z obyvateliek, deväťdesiatročná Lída si zo svojho života veľa nespomína. Trpí Alzheimerom a jej dni sú jeden ako druhý. Iba večer, keď sestrička zhasne svetlo, izba sa ponorí do tmavo modrej, ešte predtým ako Lída zaspí, počuje vodu. A v jej hlave sa preháňajú spomienky. Spomienky na deportáciu, pracovný tábor, muža, s ktorým to bolo celé krajšie…

„Moc toho nevěděly o politických poměrech v Evropě, ani netušily, kam se omlácené šedé vagóny s ukrajinskými dívkami vlastně přesouvají. Za dva dny dorazily k německé vesnici nedaleko Drážďan. Nevlídna stavba, která se měla stát jejich novou adresou, kdesi vzadu mřížová okna dílen, šedivá cesta. Nad lesíkem tleskala křídla velkých dravých ptáků, hnědé veverky v břízách poulily korálkové oči.“

Naproti tomu pätnásťročná Eva prežíva dni plné dobrodružstva. Má prázdniny, po nich nastúpi na gymnáziu, otec pracuje na archeologických vykopávkach v meste a sused Tomáš jej hlavu tiež zamestnáva množstvom myšlienok, tak typických pre jej vek.

Nález starého herbára, v dome určenom na demoláciu, životy Lídy a Evy nečakane prepletie.

Obzvlášť vyzdvihnúť musím jazyk autorky. Asi by som ho opísala slovom nežný. Lenka Juráčková vkladá do príbehu nádherné slova a opisy. Nemala som najmenší problém sa do príbehu začítať a s veľkou radosťou by som ho zhltla na jedno posedenie. Kniha sa čítala prakticky sama.

Spomienky nevrlej Lídy ma oslovili viacej, viem si ich predstaviť ako samostatný príbeh. Nebol by to prvý ani posledný o deportácii, živote a zamilovaní sa v pracovnom tábore, ale toto sú knihy a príbehy, ktorých nie je nikdy dosť. O niečo menej mi sadol dej s Evou a jej kamarátkou Káťou. I keď i oni dve majú niečo spoločné s Lídou a jej kamarátkou z mladosti Valjou.

Okrem samotného príbehu vyvoláva kniha v čitateľovi i otázky o samote, ktorú dôchodcovia prežívajú. Lizucha je kniha, kedy budete mať chuť po dočítaní zavolať babičke alebo sa jej pri najbližšej návšteve spýtať na jej mladosť. A určite to spravte. Pretože ako hovorí jedna z postáv v závere knihy: „To je neuvěřitelné, co v sobě staří lidi nosí za poklady…“.

Po určite knihe siahnite, osloví mladšie i staršie čitateľky a môžete si byť istý, že vám vyčaruje úsmev na tvári.

4/5

Za poskytnutie knihy mnohokrát ďakujem internetovému kníhkupectvu knihcentrum.sk, kde si môžete románovú prvotinu Lenky Juráčkovej objednať.

Lizucha

Poznámka

Mitsuko – matka modernej Európy

Vlasta Cihakova Noshiro Mitsuko

Autor: Vlasta Čiháková Noshiro
Názov: Mitsuko
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: Jota
Počet strán: 432

. . .

Mitsuko Coudenhove-Kalergi, rodená Aojama, bola výnimočná žena. Vyrastala a prvému vzdelaniu sa jej dostalo v rodnom Japonsku, ale po svadbe s Heinrichom, odišli s ich dvoma synmi do Európy, kde strávila zvyšok života. Bola matkou zakladateľa Paneurópskej únie Richarda Coudenhove-Kalergi a ďalších výnimočne šikovných detí.

Vlasta Čiháková Noshiro na seba zobrala neľahkú úlohu. Z denníkov Mitsuko poskladala príťažlivý príbeh a čitateľom priblížila život Japonky, ktorá sa vydala za európskeho šľachtica, vzdelaného Heinricha Coudenhove-Kalergiho. Avšak i spracovanie denníkov nebolo úplne jednoduché, ako autorka priznáva v poznámkach na konci. I tak ale odviedla skvelú prácu.

Mitsuko sa právě nudila sama v krámě u pokladny, když zacinkal zvonek, oznamujíci příchod zákazníka. Vzápětí se překvapeně napřímila. Do dveří vešel ten vysoký světlovlasý cizinec, který jel předevčírem kolem nich na rikše. Poplašeně vyskočila ze židle. Také Heinrich se zatvářil ohromeně. Před ním stála ta ztepilá dívka, s niž se potkali, když přijížděli na vyslanectví. Zadrmolil svou začátečnickou japonštinou zdvořilostní pozrav a pokoušel se nějak představit. 

Príbeh začína v roku 1882, niekoľko rokov pred prvým stretnutím Mitsuko a Heinricha. Postupne sa dozvedáme, čo viedlo k ich stretnutiu a ako začal ich románik. Následne sa rozvinie bohatý príbeh o cestovaní, kultúrnych rozdieloch, rodine, vzdelaní a epizódami, ktoré menili tvár Európy i rodiny Coudenhove-Kalergi.

Rozprávanie je veľmi príjemne, občas som mala pocit že až rozprávkové. Aj napriek množstvu politických, kultúrnych či spoločenských udalostí a rovnako tak postáv, ktoré sa v knihe objavia, je to čítanie pomerne jednoduché. Nikdy som nemala pocit, že som stratená. Orientácií dopomohol aj prehľad dôležitých udalostí v jednotlivých rokoch, dobové fotografie, ale i register mien a reálie na konci knihy. A ak vás život Mitsuko a udalostí s ňou spojených zaujíma viac, určite vás poteší bohatý zdroj odkazov a prameňov na ďalšiu literatúru.

Každá kapitola značí jeden rok v živote Mitsuko. A každá kapitola začne zaujímavosťami týkajúcimi sa daného roka. Či už je to zavedenie prvého volebného práva pre ženy na Novom Zélande v roku 1893, zverejnenie Einsteinovej teórie relativity v roku 1916 alebo rok 1896, kedy Puccini dokončil operu La Bohème. Dejepis sympatickou formou.

Mitsuko sa preslávila najviac tým, že bola jednou z prvých Japoniek, ktoré sa presťahovali do Európy. Nebola zo vznešeného rodu a ani sama nemala vzdelanie, na tú dobu neobyčajné. Svojim spôsobom bola vlastne úplne obyčajná. Ale nechýbala jej odvaha odísť do neznámeho sveta. Tým začala písať svoj nevšedný život ako i životy svojich siedmych detí.

Ako sa postupne dozvedáme, nebola iba pôvabnou princeznou svojho manžela. Najmä po jeho smrti mala i svoje temné stránky. Jej povahu a osobnosť určovala skutočnosť, že nikdy nechcela zabudnúť na svoju vlasť, ale zároveň chcela byť dobrou katolíčkou i manželkou. Bola prostého pôvodu a vydala sa za aristokrata, ale u svojich detí podobné „výstrelky“ netolerovala.

Dva svetadiely, dve kultúry, jeden príbeh. Rozhodne zaujímavý príbeh.

Beletrizovaná biografia Japonky Mitsuko je pre mňa ďalšiu kvalitnou a pútavou knihou na aké posledné mesiace narážam. Som rada, že som mala možnosť spoznať život tejto neobyčajnej ženy, ktorá žila tak ďaleko od svojho rodiska a vychovala veľmi šikovné deti (o ktorých sa čo to na záver dozviete tiež). A ako píše Karel Schwarzenberg na zadnej strane obálky: „Seznámit se s životem této pozoruhodné ženy zajisté stojí za to.“

4/5

Za poskytnutie knihy ďakujem internetovému kníhkupectvu knihcentrum.sk, kde knihu Mitsuko môžete zakúpiť.

. . .

Máte chuť na ďalší beletrizovaný životopis o výnimočnej žene? Začítajte sa napríklad do Evity.