Poznámka

Čítam aj na materskej I

Myslela som si, že nejakú dobu potrvá, než sa dostanem ku knihám, no ukázalo sa, že kojenie zaberá toľko hodín, až by bola škoda to nevyužiť. S bábätkom v tak tesnom objatí sa totiž veľa vecí robiť nedá. Môžem naňho pozerať, čo robím stále dosť dlho, lebo je to pohľad nádherný. Môžem sa najesť, čo vyžadovalo trošku praxe, ale už to zvládam. No časovo je to záležitosť na pár minút. Môžem prejsť v mobile všetky sociálne siete, čo ma prestalo baviť pomerne rýchlo, pretože za dve hodiny sa tam toho až tak veľa neudeje.

A tak čítam. Čítam dokonca tak moc, že ako darček za pôrod mi manžel objednal nový Kindle. Biely. Dúfam, že príde čo najskôr, súčasný Paperwhite je už trošku pomalší. A možno by ho stačilo iba preinštalovať, ale nový sa u mňa nestratí, aspoň môžem mať jeden v detskej na denné kojenie a druhý v spálni na nočné. Praktické.

Za prvý týždeň doma som prečítala štyri knihy a dve rozčítala. Dnes spomínam tri e-knihy, ale odporúčam aj poviedky Moudré z nebe od Richarda Skoleka.

Emma Hooper – Etta a Otto a Russell a James

83 rokov nie je dôvodom sedieť doma. Etta sa v tomto veku rozhodne, že chce vidieť oceán. Zobudí sa skôr, zoberie pár vecí, pušku a pevné topánky a vydá sa na viac ako 3 000 kilometrov dlhú cestu. Jej manžel Otto zatiaľ trpezlivo čaká doma. Varí, tvorí a spomína. Spomína aj Etta, aj ich sused Russell.

Etta a Otto a Russell a James je milý, jemne lyrický a pohodový román o ceste, rodine, spomienkach a minulosti. Má správnu feel-good atmosféru, číta sa príjemne, postavy sú sympatické, prostredie Kanady očarujúce. Bola náhoda, že som v noci otvorila práve túto e-knihu, ale po prvej kapitole som vedela, že toto bude príjemná cesta. Dočítané na druhý deň, ale dobrý pocit z nej mám doteraz.

4/5

Bianca Bellová – Jezero

Wow. Ani neviem, čo som od Jezera očakávala, ale rozhodne nie to, čo sa mi dostalo. Surové, nie veselé, no svojim spôsobom podmanivé čítanie. Nevedela som sa od nej odtrhnúť.

Jezero mapuje životný príbeh chlapca Namiho. Od jeho detstva a prvých spomienok až po rannú dospelosť. Je to zároveň príbehom o úpadku života v okolí jazera. O jeho obyvateľoch, nešťastných osudoch i zničených životoch. Nádej v nedohľadne, okolie spustošené. Púšť požiera stále väčšie plochy, jazero sa stráca, už dávno nie je životodarným prostredím.

Bianca Bellová si ma už získala knihami Celý den se nic nestane a Mrtvý muž, ale Jezero, to je niekde úplne inde. Vyššie. Potvrdila mi to, čím som si už dávno istá, a to že český autori majú čo povedať a vedia to povedať dobre. Jezero nie je pre každého, ale keď sa odhodláte, pohltí vás. Za zmienku stojí, že je Knihou roka v tomto ročníku cien Magnesia Litera.

5/5

Sára Vybíralová – Spoušť

Som trochu zmätená. Spoušť vydalo nakladateľstvo Host, ktorých knihy milujem. Spoušť je kniha českej autorky a s tými mám samé pozitívne skúsenosti. A aj napriek tomu je Spoušť kniha, ktorá ma vôbec neoslovila. A nebavila. Dokonca aj na to, ako bola krátka, tak som sa musela premáhať, ale chcela som ju mať čo najskôr za sebou, aby som sa mohla pustiť do ďalšej knihy.

Na druhej strane musím pochváliť jazyk. Páčilo sa mi, ako autorka skladala vety, aké slová vyberala, opisy, ako sa pohrala s jazykom. To ma zaujalo. Ale príbehy samé o sebe už menej. Niektoré trošičku viac, niektoré trošičku menej, vo výsledku sa ale žiadne nadšenie nekonalo.

3/5

Poznámka

HOSTovské knižné novinky

Nové knihy, to ja môžem. Najmä ak sú z obľúbených nakladateľstiev, krátko po vydaní a naviac s krásnou zľavou. Dnes to bude o piatich novinkách. Novinkách v mojej knižnici a zároveň tohtoročných novinkách z HOSTu. Jednu mám doma už dva týždne, ďalšie štyri prišli dnes. Darček k MDŽ. Všetky od manžela. Trošku ma tými knihami rozmaznáva, ale kto by sa bránil?

Ak sa vám niekedy dostala do rúk kniha brnenského nakladateľstva HOST, viete, že vydávajú knihy nie len pútavé, ale i kvalitne preložené a graficky vymazlené. Je mi jasné, že k týmto kúskom sa tak skoro nedostanem, do pôrodu by som rada dočítala rozčítané a tých mám viac ako desať. A už iba mesiac času. Ale nechám si ich odložené niekde na očiach, aby sa na ne dostalo čo najskôr.

Amerikána mi anotáciou okamžite pripomenula román Touhy Džendeho Džongy. Hana je od českej autorky a českí spisovatelia píšu výborne. Kouzelníkův únik z reality ma zaujal na nedávnom Severskom literárnom salóne. Ďalší feel-good román zo Švédska? Áno, prosím! (Čtenáři z Broken Wheel doporučují ste už čítali, všakže?). Jackaby bol pred rokom skvelým prekvapením. Takže pokračovanie Případ ukradeného zubu bolo jasné must have. A tak isto Pojď sem, ať ti můžu dát pusu. Griet Op de Beecková ma svojou predchádzajúcou knihou Výš než v sedmém nebi maximálne dostala, preto som ďalšiu jej knihu potrebovala. Pokračuj v čítaní

Poznámka

8 lepších (i slabších) knižných tipov

Od začiatku roka sa snažím čítať veľa, aj keď mi to nejde tak, ako som si pôvodne plánovala. Síce mám podľa Goodreads náskok, ale je mi jasné, že sa blíži doba, kedy budem s láskou hľadieť na spiaceho syna, než na rozčítanú knihu. Viac ma prekvapuje, že čítaniu dám maximálne hodinu. Potom som buď unavená, bolia ma oči alebo sa mi len nechce. Prečítať knihu za jeden večer? To už sa dávno nestalo.

A preto si vyberám knihy kratšie. Ideálne do 250 strán. Poviedky a komiksy. Za posledných 10 týždňov som okrem kníh, ktoré som už v predchádzajúcich článkoch spomínala, prečítala aj týchto osem knižiek. Na samostatný článok to opäť nie je, ale rada by som vám o nich dala vedieť. Väčšinou ma totiž veľmi bavili a stoja za ďalšiu pozornosť.

Rober Fulghum – Poprask v sýrové uličce

V supermarketu jsem zahlédl známou, opravdu dávnou známou. Připlížil jsem se k ní zezadu, zakryl jí oči a řekl: „Kdo je to?“ Zlehka mi dala ruce dolů, otočila se a řekla naprosto nevzrušeně: „Vy se teda seznamujete hodně zajímavě, ale já vás znám. Teda vaše knížky.“

Prvá kniha, ktorú som v tomto roku prečítala. Pekne prvého, pretože ako na Nový rok, tak po celý rok. Vraj. Fulghuma mám rada. Píše krásne. Príjemne. Rozosmeje. Pohladí na duši. Má cit pre jazyk. Vie pozorovať. Čítať jeho poviedky a príbehy je radosť. Poprask v sýrové uličce je radosť.

Prvú knihu v roku sa snažím vyberať čo najlepšie. Aby bola pohodová, bavila ma, nie moc dlhá a aby som na ňu rada spomínala aj po ďalších desiatich prečítaných príbehoch. Tento rok mi to vyšlo. (Aj minulý s P.S. od Ani Geislerovej). Pozerám, že mám v Kindle ešte Fulghumov román Drž mě pevně, miluj mě zlehka. Keď Jitku (holkamodrookata.blogspot.cz) nalákal na hodiny tanga, tak to nemôže byť zlá kniha a zlý autor.

Na procházce v parku jsem si všiml černého MG TC ve vynikajícím stavu. (Pokud byste snad nevěděli, co to je, tak vězte, že model anglické automobilky Morris Motors, malý dvousedadlový kabriolet, drátěná kola, čalounění z červené kůže, řemen přes kapotu.) Moc pěkný sporťáček. Stál u něho pán, postarší, ale pořád ještě ve formě. „Závidím vám to vaše auto. Klasika.“ „Koupil jsem ho, když jsem se ženil.“ Zdvihl ze sedadla fotografii v rámečku. „Tady jsme. A ještě pořád tu jsme. Padesát let mám stejné auto a stejnou ženu.“ „Jak jste to dokázal?“ zeptal jsem se. „Voskuju a leštím, pravidelná údržba, občas jedeme na výlet, ale jinak pěkně zakrývat a držet pod střechou… a nikdy k tomu nikoho nepouštět.“ Netušil jsem, jestli mluví o autu, o své ženě, nebo o obojím. Bál jsem se ho zeptat. Ale nakonec jsem to udělal. Byl to Hráč – skvěle ten dvojsmysl lapil jako poskakující baseballový míček a s lehkým úsměvem pronesl: „Oboje.“

Chodím po světě a hledám Hráče. Lidi, kteří v sobě mají pošetilou radost. Lidi, díky nimž je žal na tomto světě ještě docela snesitelný. Jejich smích prosvětluje temnou zimu.

5/5

Péter Gárdos – Horečka nad ránem

Prežil koncentraťný tábor Bergen-Beslen, zvládol cestu do Švédska, kde sa mal uzdraviť. Mal začať nový život, namiesto toho počuje neúprosnú diagnózu. Ostáva mu pol rok života. Maďarský básnik a novinár Miklós sa nehodlá vzdať len tak. Píše sa rok 1945 a on napíše viac ako stovke krajankám, ktoré sa, rovnako ako on, vo Švédsku zotavujú. Odpíše mu viacero z nich, ale iba s jednou prerastie obyčajná konverzácia do niečoho viac. Skutočný príbeh Miklósa a Agnes zbeletrizoval ich vlastný syn Péter Gárdos.

Horečka nad ránem je krásne i smutné čítanie zároveň. Je iným povojnovým príbehom, než býva bežne, je iným príbehom o láske, než býva zvykom. Má aj slabšie miesta, to vám zas nebudem klamať, ale vo výsledku je to jedno. Proste krásny príbeh o láske v povojnových časoch.

4/5

Atiq Rahimi – Kameň trpezlivosti

Krátky a pomalý monológ ženy starajúcej sa o svojho muža. Po zranení v boji upadol do kómy, nekomunikuje, nevníma, je odkázaný iba na ňu. Ale ona nevládze. Žije vo vojnou zmietanej krajine, kultúre, kde ženy nemajú práva, aké si zaslúžia. Postupne odhaľuje svoje tajomstvá, minulosť a život. Svojmu mužovi, čitateľom, ale svojim spôsobom ich priznáva aj sama sebe. Nepochybne je to silná žena, ale ako dlho vydrží starať sa o polomŕtveho manžela, keď nádej je v nedohľadne a chýbajú aj základné lieky?

Kameň trpezlivosti sa mi nečítal ľahko, no každou stranou som bola zvedavšia a zvedavšia, kam až obetavosť ženy zájde, a čo zo svojej minulosti ešte prezradí.

4/5

Kateřina Dubská – Malé zázraky

Mám veľmi rada román Člověk Gabriel od Kateřiny Dubskej. Je to jedna z prvých českých autoriek, ktoré sa ku mne dostali a ja som začala objavovať kvality a krásu súčasnej českej literatúry. Neviem sa dočkať, kedy prečítam jej druhý román s názvom Dcery, ale zatiaľ som trochu predbehla a uprednostnila kratšie a novšie poviedky. Aká škoda, že ma vo výsledku tak sklamali. Po kráse príbehu a jazyka v jej prvotine som mala príliš veľké očakávania. Lenže Malé zázraky sú až príliš obyčajné.

Na poviedkach je nešťastné aj to, že viete, ako skončia. Dvanásť príbehov, dvanásť ľudských osudov, kedy sa zdá byť všetko stratené, no stačí drobná zmena a všetko môže byť inak. Lepšie. Netají sa tým anotácia, ani autorka v úvode knihy. A tak po druhom-treťom príbehu nastane pocit, že vás to vlastne ani neláka čítať ďalej. Možno, ak v svojom živote hľadáte nejaké svetielko nádeje, uistenie, že nech je akokoľvek, môže byť, určite bude, aj lepšie, vtedy vás kniha pohltí, nepustí a stane sa vám akousi útechou. Ale ak ste šťastní, tak skutočne, úprimne, baví vás život, rodina i práca, plníte si sny, ste na seba hrdí, neopustilo vás zdravie, tak vtedy Malé zázraky nefungujú. A sú len obyčajným čítaním.

3/5

Philippa Rice – Slaďák

Krátke, ilustrované, nežné. O tom, čo robí lásku láskou a vzťah vzťahom. Že je to celé o drobnostiach, každodennostiach, milých pozornostiach. Skromné obrazy a minimum textu. Prelistované za pár minút. Ale úsmev na tvári ostane ešte dlho.

4/5

Mariana Enríquez – Co nám oheň vzal

35 mrtvých, Šest dní hněvu a teraz Co nám oheň vzal. Ďalšia kniha z HOSTu, ktorá ma odzbrojila jazykom, prostredím a mimoriadnym príbehom. Drsné a svojim spôsobom skutočné. Kým v prvých dvoch knihách, ktoré vám rozhodne odporúčam, patria k mojim TOP, išlo o komplexný príbeh, Co nám oheň vzal sú poviedky. Zmes fantázie i realizmu v rôznorodých príbehoch. Odvážnych, smutných, škaredých i bežných. Žiaden nie je taký, ako predchádzajúci, každý má niečo do seba, každý z nich prekvapí, občas šokuje.

Autorka je surová, sype to na vás vetu za vetou, nedáva si pozor na opisy ani prostredie, neprikrášľuje, neospravedlňuje. Dokonca sa ani nesnaží ohromiť. Píše tak, aby čo najvernejšie ukázala inú tvár nášho sveta. Tú špinavšiu. Argentína tak, ako ju nechcete poznať. Čo ale chcete, je prečítať si túto knihu.

5/5

Art Spiegelman – Maus

Minulý rok sa nejedenkrát presvedčila, že komiks je žáner, ktorý má čo ponúknuť. Že to nie sú len tak nejaké obrázky s bublinkami a textom. A že niektorým príbehom komiksové spracovanie pristane.

O holokauste sa toho napísalo veľa. Čo rozhodne nie je na škodu. Maus nie je iba ďalším príbehom v rade. Teda vlastne je, ale ako mnoho ďalších, aj tento stojí za prečítanie. Aj keď máte pocit, že tých kníh ste už prečítali veľa. O hrôzach, ktoré sa stali v našej nie tak dávnej minulosti a môžu sa kedykoľvek opakovať, nie je nikdy na škodu vedieť, čítať, informovať a rozprávať. Pripomínať ich, aby sa na ne nezabudlo a najmä sa nestali znova.

Art Spiegelman nahradil ľudí zvieratami, zobral príbeh svojho otca, zakomponoval proces tvorby a vznikol Maus. Komiks, ktorý mi odporúčalo tak veľa ľudí, že ho nešlo ignorovať. Oceňujem úprimnosť. To, ako syn videl svojho otca. To ako prirodzene ukázal, čo môže pobyt v koncentračnom tábore spraviť s psychikou človeka a ako sa vtedajšie podmienky podpísali na jeho správaní aj desiatky rokov po vojne. A v neposlednom rade oceňujem netradičné spracovanie.

Mimochodom, autor za knihu získal Pulitzerovú cenu.

4/5

David Mitchell – Dům za zdí

David Mitchell je bezpochyby briliantný spisovateľ, čo mne dokázal Atlasom mrakov. A určite sa chystám na ostatné jeho romány. Ale predtým som chcela niečo kratšie. V kníhkupectvách nedávno pristála pomerne útla novinka Dům za zdí. „Zložito prepracovaný román rozkročený cez päť desaťročí, od konca sedemdesiatych rokov do súčasnosti, ktorý preskakuje z jedného žánru do druhého a ozlomkrky sa rúti k ohromujúcemu záveru, vás vtiahne do pozoruhodného sveta, kde starý príbeh o strašidelnom dome dostáva nový rozmer.“

To znelo lákavo. Aj meno na obálke znelo lákavo. Ale samotný príbeh už tak lákavý nie je. Vlastne som pomerne skoro začínala tušiť, že toto nie je nič pre mňa. Ani záver to nijak nezlepšil. Skôr naopak. Akési prekomplikované, mätúce, nezaujímavé. Ešteže Tisíc podzimů Jacoba de Zoeta, román, ktorý na mňa pozerá z knižnice, má lepšie hodnotenia.

2/5


Poznámka

Šieste dovolenkové čítanie

Niekedy mi na celom cestovaní príde najťažšie presvedčiť manžela, že naozaj so sebou potrebujem aj papierové knihy. Aj keď letíme na druhý koniec sveta iba s príručnou batožinou. Ja si ich odnesiem. A obzvlášť teraz, keď sa mi s rastúcim bruškom číta čoraz ťažšie, si chcem užiť posledné chvíľky s papierovou knihou. Čoskoro prejdem už len na Kindle a pár mesiacov (alebo rokov?) budem v knižnici iba utierať prach.

Čakali nás dosť dlhé lety i samotná cesta autom do Amsterdamu, nakoniec mi ani neprišlo veľa, že si do lietadla beriem tri knihy a ďalšie tri do auta. Aj keď som nakoniec niektoré dočítala už tradične až po dovolenke a paradoxne počas samotného cestovania som tomu moc nedala.

Dnes teda o tom, čo som (roz)čítala na Filipínach.

Kati Hiekkapeltová – Kolibřík

Novinka z Fínska, ktorú som rozčítala už v lietadle. Ak by mi v preklimatizovaných priestoroch nebola taká zima a nebola som unavená, dočítam ju počas jedného letu. Ale väčšiu starosť mi robilo, ako udržať deku tak, aby na mňa nefúkalo.

Vyzerá to, že sa nám rysuje ďalšia kvalitná detektívna séria. Hlavná hrdinka je Anna Fekete, Maďarka z Juhoslávie, ukážkovo integrovaná do fínskej spoločnosti. Ale ako doma sa tam stále necíti. No to vlastne nikde. Začína kariéru vyšetrovateľky a najväčšiu výzvu predstavuje už kolega. Arogantný alkoholik a xenofób. Do toho dostáva prvé dva neľahké príbehy a pútavý príbeh s nečakaným rozuzlením sa môže začať. 

Kolibřík je úžasná jazda a ak rozmýšľate, čo milovníkovi severských krimi tento rok pod stromček, nesiahnete vedľa. Už to, že kniha vyšla v HOSTe je akousi zárukou kvality. Spoločenské otázky, ktoré v severskej krimi nemôžu chýbať, sú tentokrát prisťahovalectvo a iné kultúry.

Johanna Holmströmová – Hush Baby

Ďalšia fínska kniha a ďalšie skvelé prekvapenie. E-knihu som dostala na recenziu z nakladateľstva Kniha Zlín, preto sa jej dostalo viac slov. Prečítať si ich môžete v článku s názvom Tajomstvá vilovej štvrti Vråkören.

Stéphanie Des Hortsová – Cartierova panteřice

Kto by nepoznal okúzľujúce šperky Cartier? Ale kto pozná aj históriu za nimi? Cartierova panteřice je príbehom kurtizány a neskôr šperkárky Jeanne Toussaintovej, ženy, ktorá dala značke Cartier nezameniteľnú podobu. Bola milenkou, múzou, inšpiráciou, ale najmä silnou ženou, pre ktorú odpoveď „Nie, to je nemožné taký šperk vyrobiť“ bola výzvou.

Páčil sa mi spôsob, zvláštne umelecký, poetický a spevavý, akým je kniha napísaná. Spočiatku. Ku koncu už mi nesedel a skôr prekážal. No atmosféra bola vykreslená trefne, luxusné šperky, kolekcie na zákazku, no i vojnové roky, vzťahy a ďalšie známe osobnosti tej doby. Vedeli ste napríklad, že jej dobrou priateľkou bola Coco Chanel? V knihe narazíte na desiatky osobností umenia, politiky a módy.

Len teda pozor, pretože pri čítaní možno dostanete chuť na nejaký originálny šperkársky kúsok, ideálne priamo od Cartiera.

Manel Loureiro – Apokalypsa Z: Začiatok konca

Zombie knihy nepatria u mňa k vyhľadávaným, ale to najmä preto, že prvá a zatiaľ jediná, ktorú som čítala, bola Svetová vojna Z. Jedna z najlepších kníh vôbec, ktorú som doslova hltala a som z nej nadšená doteraz. No po dvoch rokoch som si povedala, že prišiel čas dať šancu ďalším zombíkom. Aj keď čítať zrovna post-apo thriller v lietadle počas turbulencií nie je žiadna výhra, takže som ju dočítala len nedávno v bezpečí domova.

Apokalypsa Z je písaná formou blogových a neskôr denníkových zápiskov muža, ktorý stále trúchli nad stratou milovanej ženy, no svet v ktorom žije sa ocitol zoči-voči katastrofe, akú by si nepredstavil ani v najhorších nočných morách.

Spočiatku nikto netuší, akých rozmerov dosiahne nehoda niekde v Rusku. Ako rýchlo sa bude šíriť, ako sa zmení svet i naše hodnoty. Španielsky právnik všetko sleduje najprv z bezpečia svojho domova, no živí mŕtvi sa veľmi rýchlo dostanú aj do jeho mesta. A jemu neostáva nič iné, iba hľadať nový bezpečný bod. Len kto vie, či niečo také vôbec ešte niekde existuje.

Tove Jansson – Mumínkovia

Do auta sa mi osvedčili príbehy o Mumínkoch. Nahodia správnu pohodovú cestovateľskú atmosféru, a ako bonus majú väčšie písmenka, ktoré na nerovnej ceste neutekajú a môžem čítať. Čarovnú zimu som vybrala kvôli snehu, ktorý začal padať, keď sme z Brna odchádzali. Neviditeľné dieťa je deväť kratších poviedok, výborne na krátke čítanie medzi spaním. Čarodejníkov klobúk bol náhodný výber.

Opäť mi niektoré kapitoly ostali ešte na doma, na previanočnú atmosféru mi padli ako stvorené. Ešte mám dve neprečítané knihy z kolekcie. Príbehy Mumínkov sú roztomilé a neprestávajú ma prekvapovať múdrosťou i vtipom. Neskutočne sa teším, až ich budem raz čítať bábätku, dúfam, že si ich obľúbi. Je vôbec možné nemať tie bizarné postavičky rád?

Potešilo ma, že k nedávnym meninám som dostala aj skvelý pohár s Mumínkovským motívom. Plán na Vianočný deň je tak jasný – horúci čaj, voňavá sviečka, Mumínkovská knižka, deka a výhľad na zasnežené Tatry. Ale o tom až v siedmom dovolenkovom čítaní.

Poznámka

Piate dovolenkové čítanie

Upršané Škótsko. Tak som si ho predstavovala. Aké prekvapenie nastalo, kedy sme poriadny dážď mali iba jeden deň. Ďalšiu tohtoročnú dovolenku sme strávili na Islay (zápisky nájdete pod tagom whisky) a nesmeli chýbať ani knihy. Niektoré som už mala rozčítané, takže mi prišlo fajn ich v lietadle dočítať, inú som naopak nestihla dokončiť už tam, takže som si atmosféru pripomenula aj o niečo neskôr doma.

Vybrala som si napríklad knihu od Petera Maya, pretože ostrov Lewis sa tiež nachádza v Škótsku. Norský dandy je pre zmenu kniha od nórskeho autora, ale práve tento druhý diel sa odohráva v Anglicku. Atmosféra mi bola hneď bližšia, keď som mala ten úžasný anglický vidiek všade naokolo. Ďalšie dve knihy sú z európskeho kontinentu, ale chcela som ich už dočítať. A kde inde potrebujete čo najviac posunúť čas, než keď čakáte na lietadlo?

piate_dovolenkove_citanie_01

Peter May – Muž z ostrova Lewis

Asi som mala začať prvým dielom Skála, lenže ten mám síce v elektronickej podobe, ale nie v Kindle. A tablet ostal doma. Takže som musela začať druhým. Z anotácie som vyrozumela, že by to nemal byť problém, postava vyšetrovateľa je síce rovnaká, ale samotný dej nie priamym pokračovaním, ako to už v podobných detektívkach býva.

Vedela som, že Peter May má v ČR veľa fanúšikov, videla som to aj pred dvoma rokmi na MAČ, kde mi práve túto knihu podpísal. Avšak nebyť dovolenky v Škótsku, asi by som trilógiu ešte nejakú dobu odkladala. Pritom je to obrovská škoda. Krimi Muž z ostrova Lewis si ma okamžite získala a už dlhšie sa mi nestalo, že by som prečítala dvesto strán na jeden záťah. Neskutočne ma to bavilo.

Najviac tie výstižné opisy škótskeho ostrova, miestna príroda a počasie. Výborne napísané sú aj postavy, ich viera, temné stránky, osobné problémy. A samozrejme zápletka. Hlavná dejová línia, odhaľovanie dávnej minulosti. Perfektne prepletené, od začiatku až do konca napínavé, nečakané zvraty, pritom všetko citlivo napísané a bez väčších násilností, ktoré mi aktuálne v knihách skôr vadia.
piate_dovolenkove_citanie_02

Jan Guillou – Norský dandy

Druhé pokračovanie ságy Velké století. Z prvej knihy Stavitelé mostů som bola nadšená, hoci historické romány nie sú moja šálka čaju. Takže som rada, že konečne došlo aj na pokračovanie, naviac Host tento rok vydáva už piaty diel Modrá hvězda, tak mám ešte čo doháňať.

Norský dandy je iný. Najmladší brat, ktorý sa rozhodol odísť do Anglicka je iný ako jeho bratia. Miluje muža, je viac umelecky založený. Preto je rozdiel vidieť aj v tom, ako je kniha napísaná. A musím priznať, že síce ma už nechytila tak ako prvý diel, môže za to najmä povaha najmladšieho a jeho predstava o starších súrodencoch, ktorá sa, žiaľ, nezakladá na pravde, stále je to ale výborne napísané dielo o Európe na začiatku 20. storočia.

Z drsného Nórska, kde najstarší brat Lauritz stavia železnicu a Afriky, kde ten stredný Oscar stojí pri rozvoji afrických krajín sa dej presunul najmä na panstvo na anglickom vidieku, a zameral sa iba na jedného z bratov. Benjamínok Sverre prehlbuje maliarske nadanie, viac ako technika ho zaujíma umenie, aj keď som svojim Albertom nezanevreli na železničný vývoj. Prevládajú liberálne názory a tiež netechnické zmeny, ktoré nové storočie prinesie.

Ostatné si ale kniha zachováva. Dlhšie kapitoly, obrovský časový úsek, zaujímavé osobnosti, pútavý príbeh a to na pozadí skutočných udalostí. Neviem sa dočkať, až sa pustím do tretieho dielu, ďalšie osudy bratov ma zaujímajú a jeseň je ideálna doba na takéto čítanie.

piate_dovolenkove_citanie_03

Adriaan van Dis – Já se vrátím

Komplikovaný autobiografický román o matke a synovi. Ona chce umrieť, on sa jej chce priblížiť. Ak jej on pomôže umrieť, ona mu povie svoj príbeh. Svoj život. O Indii, pracovnom tábore, minulosti. A rozhodne to nebude pekné.

Asi je jasné, že nejde o žiadne jednoduché čítanie, ale kniha si ma dokázala získať na celkom dlhé chvíle. Občas som ju musela odložiť, pretože som mala dosť ich komplikovaného vzťahu. Inokedy som hltala stránku za stránkou, pretože som chcela odhaliť ďalšie z tajomnej matkinej minulosti. Netušila som, ako tento zložitý rodinný vzťah skončí, ani koľko o sebe matka prezradí. Nezaujímalo ma ani tak veľmi, čo sa ukrýva v truhle. Stačilo mi sledovať, ako sa ich vzťah vyvíja.

Rozprávanie bolo miestami zmätené, začiatok ma bavil o niečo menej, ako koniec, keď už sa veľa vecí ujasnilo. Asi za to môže aj spôsob, akým je kniha napísaná, takže vo výsledku som hodnotila len ako lepší priemer. Nesadne každému, ale ak vás bavia rodinné vzťahy, Já se vrátim od Adriaana van Disa je dobrá voľba.

piate_dovolenkove_citanie_04

Jari Järvelä – Dívka s bombou

Ďalšia kniha, ktorú som na jednej strane potrebovala prečítať čo najskôr, pretože ma neskutočne zaujímalo, ako dopadne, na strane druhej som ju neustále odkladala, pretože to napätie bolo na mňa dosť. Toľko nespravodlivosti na pomerne málo stranách. Nakoniec ďalšie prekvapenie vo fínske literatúre, podľa hodnotení som čakala skôr obyčajný príbeh, ale dostala som niečo viac.

Sprejerka s prezývkou Metro je svedkyňou toho, ako jej parťáka a chalana, ku ktorému cíti niečo viac, dostanú a zabijú strážcovia. Rozhodne sa potrestať vinníka a zobrať spravodlivosť do vlastných rúk. Lenže kde je vlastne pravda? Bola tma, videla, že ľudí tam bolo veľa, nie iba traja, ako píše protokol z miesta činu. Naozaj trestá toho správneho?

Jere, v očiach Metro ten, kto môže za smrť jej priateľa, nestojí proti sprejerom. Necíti k nim nenávisť, svoju prácu berie iba ako prácu. Viac ho zaujíma rodina, druhé dieťa na ceste. Lenže pre Metro je nepriateľ číslo 1 a tak musí znášať jej čoraz hrozivejšie útoky na súkromie. Kam až to dotiahne a kedy sa to celé skončí?

Prelínajú sa dve dejové línie, jedna z pohľadu Metro, druhá z pohľadu Jereho. Takéto vzájomné odhaľovanie toho, kde je pravda, ma väčšinou baví a ani Dívka s bombou nie je výnimka. Motív je jasný, pointa taktiež. Nie všetko je tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Zasadené do zaujímavého prostredia sprejerov a strážnikov majetku, pútavo napísané. Takže spokojnosť.

piate_dovolenkove_citanie_05

Predchádzajúce tipy

Poznámka

Vitaj, Čibi!

kocici-host-web

Autor: Takaši Hiraide
Názov: Kočičí host
Rok vydania: 2016
Vydavateľ: HOST
Počet strán: 160
Orig. názov: Neko no kjaku
Preklad: Anna Křivánková

. . .

Kočičí host prišiel v ten pravý čas. Nie iba k manželskej dvojici príbehu, ale aj ku mne. Svojim poetickým jazykom, pomalým tempom a príjemnou atmosférou si ma okamžite podmanil. Čítala som ho v období, kedy som chcela práve takýto pokojný príbeh. Žiadne zložité, akčné či dramatické zvraty. A čítala som dlho, aj keď je to skôr novela.

Mačiatko, ktoré bezdetná manželská dvojica pomenovala Čibi, vkráčalo do ich záhrady, domčeka a života celkom nečakane. Spočiatku sa len obzerali, no veľmi rýchlo si získala ich srdcia. Tešili sa na každú chvíľku s ňou, pripravovali jej dobroty, nechávali otvorené, rozprávali sa o nej. Vedeli, že patrí chlapčekovi zo susedstva, no zároveň trochu cítili, že je aj ich.

Na pozadí toho odkrývajú svoje bežné životy, zamestnanie a úskalia s bývaním. Dej je skutočne veľmi jednoduchý. Krása je v tom, ako je napísaný, má v sebe niečo japonské. Plynutie času, opisy, atmosféra… Z príbehu vyžaduje neuveriteľný kľud, ale aj harmónia. Netuším, ako sa to autorovi podarilo, ale citlivo vystihol všetky detaily. Nejedenkrát som sa ocitla na záhradke aj ja.

Na jednej strane vám príbeh učaruje, na druhej strane, na niekoho môže pôsobiť až príliš nudne. Musí sa trafiť do nálady a som si istá, že ak vystihnete tú pravú dobu, užijete si ho ako dokonalé knihomoľské klišé – so šálkou čaju, v deke a pri okne, za ktorým padá dážď alebo jesenné listy.

4,5/5

Poznámka

Štvrté dovolenkové čítanie

Ctvrte dovolenkove citanie I

Štvrté tipy na čítanie! Tentokrát to bude krátke, pretože som čítala celkom málo. Veľmi málo a to nie len na dovolenke, ale aj po nej. Nebolo kedy. Do Španielska som išla pracovať a tak nebol čas cez deň chodiť na výlety a po večeroch čítať knihy. Naopak, od práce sme utekali do bazéna, keď opadli najväčšie horúčavy, skákali sme v ústrety vlnám v mori a nejeden večer sme zašli do mesta. Našťastie čas na letisku a v lietadle je nekonečný, takže to neostalo bez neprečítanej knihy.

Okrem Kindle som si zobrala dve hrubšie knihy. V nakladateľstvo Host prebiehal minulý mesiac knižný battle a keďže som chcela súťažiť poctivo, neostávalo mi než len obe knihy prečítať a až potom sa rozhodnúť, čí fandím epickej fantasy s prvkami rímskej ríše Jiskra v popelu alebo fantasy inšpirovanej severskou mytológiou Ódinovo dítě. A tretiu knihu som nakoniec vybrala tiež z HOSTu.

Ctvrte dovolenkove citanie VI

Sabaa Tahirová – Jiskra v popelu

Toto bolo výborné. Skvelý svet, hoci mi príde, že autorka sa inšpirovala vo všetkých možných príbehoch a knihách, ale dohromady poskladala svojskú fantasy. Krutú a bezcitnú, niekedy až priveľa. Výborná kombinácia napätia, dejových zvratov, odvahy, odhodlania a samozrejme lásky. Výborne napísané postavy. To sa vie, že na pokračovanie sa teším.

Obdivujem Laiu, ktorá sa nehrala na hrdinku, vedela, že na to nemá, no jej už neostalo nič, iba brat, pre ktorého zatla zuby a bojovala. Bojovala tajne, robila chyby, učila sa, popálila sa, no aj keď jej všetci hovorili, vzdaj to, ona išla ďalej. Zbitá, zničená, unavená a bez nádeje. Ale išla.

Obdivovala som Eliasa, ktorý si mohol užívať všetky výhody ako najlepší bojovník, syn z váženej rodiny, obklopený vernými priateľmi. Ale jeho srdce maska nedostala. Videl, že tento systém nefunguje správne, a hoci musel nejedenkrát zatnúť päste a privrieť oči, podvedome sa tomu bránil.

V knižnom battle som nakoniec hlasovala práve za Jiskru v popelu.

Ctvrte dovolenkove citanie III

Siri Pettersenová – Ódinovo dítě

Kým Jiskra v popelu ma chytila od začiatku, Ódinovo dítě som mala dokonca chuť odložiť. Keď totiž prečítate sto strán z knihy a vlastne sa stále nič poriadne nedeje, najmä keď ide o krimi, fantasy alebo čokoľvek, čo by malo byť napínavé, hovorím si, či tá kniha naozaj stojí za môj čas. Obzvlášť, keď má 560 strán.

No a stále som to nedala. Za mesiac som prečítala tretinu a ešte minimálne mesiac potrvá, než dostanem na koniec. Už na začiatku som tušila, že nebudem patriť do #tymodin, pretože Jiskra je skrátka lepšia. Tak strašne dlho mi trvalo sa do knihy začítať, všetky tie vymyslené názvy miest a postáv mi vadili, nepasovali a dlho som si na ne zvykala. A myslím, že som si doteraz nezvykla.

Ale dávam jej šancu, prakticky každý deň, aspoň jednou kapitolou. Nemôže to byť predsa zlé, keď si získala toľko fanúšikov. Spolieham na nejaký epický záver. Pretože aj tých málo zvratov, čo sa stalo, mi neprišlo ničím pútavých. Mrzí ma, že som si nenašla cestu ani k postavám. Je mi jedno, že Hirke chýba chvost a nevie primknúť, nech už to znamená čokoľvek. Rime mi príde občas zbytočný a ostatní sú rýchlo zabudnuteľný. No skrátka to prostredie na mňa nepôsobí veľmi presvedčivo. Ale verím, že ten wow okamih sa ešte objaví.

Ctvrte dovolenkove citanie V

Wolf Haas – Brennerová

„Svérázný detektiv Simon Brenner v nejvtipnějším detektivním románu posledních let.“ Nie som si týmto opisom z anotácie úplne istá. Simon je síce svojrázny, ale stretla som sa aj so zaujímavejšími postavami. Detektív síce býval, no teraz je prakticky na dôchodku. Kniha síce vtipná je, ale to spočíva väčšinou v jazyku, akým je písaná, než v situáciach, do ktorých sa dostal. A detektívka to rozhodne nie je.

Aby som Brennerovej nekrivdila. Tá kniha nie je zlá. Lenže ani dobrá. Predstavte si, že si zájdete niekam na pivko či Kofolu, každému čo mu chutí, a sadnete si k miestnemu štamgastovi. Takému, že ten už ani neobjednáva, tomu nosia automaticky. A on vám začne rozprávať o svojom kámošovi Simonovi, jeho peripetiách s bývalou ženou, nejakou Ruskou, ktorá ho prosí o pomoc s hľadaním jej sestry, o dvoch potetovaný chlapíkoch, ktorých Simon navštívi a o dve hodiny na to, im niekto usekne ruky, o stretnutiach s cudzineckou políciou, mafiánoch a tak. A hovorí to s tým svojim prostým, hovorým jazykom.

A síce iba 232 strán, ale ku koncu si začnete hovoriť, či už to autor trošku neprehnal. A prečo naznačil, že by to snáď i malo mať pokračovanie? No skrátka, tak rýchlo, ako knihu prečítate, tak i na ňu zabudnete.

Ctvrte dovolenkove citanie VII

Predchádzajúce tipy

Ctvrte dovolenkove citanie II_fix