Poznámka

V lese

Vyšla som si s Adamkom do lesa. Pôvodne som chcela ísť hneď ráno, ale bola hmla, Adamko mi znova zaspal v náručí už o deviatej, išli sme ešte do obchodu, tak nakoniec to vyšlo až na poobednú prechádzku.

Hoci som kedysi na hríby chodila, trávila veľa času v lese a na dedine, už je to dobrých 15 rokov. V lese som si uvedomila, že už si ani nespomínam, ako sa hríby hľadajú. Na jednej strane mi to prišlo ako veda, niečo vzdialené a pre mňa už takmer zabudnuté, na druhej strane sa mi vybavili spomienky na detstvo u babičky.

Vstúpiť do lesa je vlastne úplne jednoduché. Proste si vykračujem po ceste a náhle odbočím do lesa. Kopec hore ma neodrádza, ale obuv som mohla zvoliť vhodnejšiu. Čím hlbšie vchádzam do lesa, civilizácia sa stráca z dohľadu, tým lepší pocit mám.

Chodiť mimo cestu, krížom krážom je také rebelské. Samozrejme, na výletoch sme lesom prechádzali často, no vždy po značenej ceste. Ale zísť z tejto cestičky a stúpať po listoch, pozorne sledovať okolo a dávať pozor na každý krok, to už zaváňa mladíckou romantikou.

Vôbec si nepamätám, ako vyzerajú jedlé hríby. Dubák by som určite spoznala, ale dubáky sú už dávno vybrané. Viem, že bedle sa dajú pomýliť s niečím prudko jedovatým, matne si vybavujem suchohríb a kuriatka. Tým moje znalosti končia a ja sa zmierujem s tým, že si proste kúpim šampiňóny v obchode. Hríbov som našla síce veľa, ale som presvedčená, že ani jeden sa ako jedlo pre ľudí nehodí. Obzvlášť ten fialový pôsobil už od pohľadu jedovato a ani tomu v čistej bielej farbe neverím.

Dávam za pravdu tým, ktorí hovoria, že les lieči. Stačí zastaviť a započúvať sa. Občas to síce prekazí zvuk motorovej píly niekde v pozadí, ale aj chvíľka v lese nabíja pozitívnou energiou. Ešte by som si mohla zopakovať vtáctvo našich lesov a o pár rokov môžem pred Adamkom machrovať, čo za vtáčika to vidíme na strome. Vlastne by som si mohla zopakovať aj rastlinstvo.

Z lesa ide strach aj cez deň. Ako fakt neviem, čo by som robila, keby uvidím diviaka. A on mňa. S dieťaťom v šátke a v nevhodnej obuvi. Niektoré zvuky pôsobia veľmi tajomne. Ešteže už hmla ustúpila, bolo slnečno a do západu slnka ďaleko.

Fotiť hríby nie je tak jednoduché, ako som si v prvom momente myslela. No niektoré sú vážne fotogenické.

Pokračuj v čítaní

Poznámka

Sonnentor

V Čejkoviciach je jedno úžasne voňavé miestočko. Majú tam chutné domáce koláčiky, tie najlepšie limonády a ľadové čaje, krásnu vyhliadku, jedlú záhradku, originálne pexeso, milý personál a najmä desiatky čajov a korenia. Chutného, zdravého a voňavého.

Prehliadku sme jaksi nestihli, lebo Mr. Adamko dostal hlad a na ďalšiu sa nám čakať nechcelo. Ale do Sonnentoru to nie je ďaleko a leto ešte neskončilo.

sonnentor.cz

Poznámka

Raj na Pálave

Išli sme zrúcaninu hradu Sirotčí hrádek. Krásne výhľady, prechádzka tak akurát, všetko super, až na tie tridsiatky teploty a oblaky až kdesi ďaleko. Na poludnie, čo sme čakali, že áno.

Premýšľame, kam odtiaľ, ideálne najprv obed, vrátiť sa do Mikulova alebo ísť ešte ďalej, smerom na Dívči hrad? Len tak náhodou otvárame gastromapu Lukáše Hejlíka, však on cestuje naprieč krajinou, možno bol tu niekde a ejhľa, on bol aj priamo v Klentnici a vďaka tomu sme v dedine s ani nie 550 obyvateľmi objavili raj. Volá sa Cafe Fara.

Názvom sa nenechajte pomýliť, varia tu. A varia priam grandiózne, jedlá stále i sezónne. Jedálny lístok je skromný, prostredie nádherné, personál milý, majú aj obchodík. Ale to jedlo. To bolo niečo úžasné. A nádherné. Ale hlavne chutné.

No vykašlali sme sa na nejakú ďalšiu turistiku, zašili sa v ich relax zóne, kde nikoho nebolo, takže breastfeeding-friendly, Adamko predsa neostane hladný a na materskej oceňujem aj takéto drobnosti. Húpali sa v sieti, pili bezinkovú limonádu a bolo nám fajn. Až moc fajn.

Nabudúce tam pôjdeme rovno bývať, aspoň na víkend. Ale keďže sa mi páči ich Levandulový apartmán aj Rajský pokoj, tak na dva víkendy. cafefara.cz

Pokračuj v čítaní

Poznámka

Lednicko-valtický areál

Mali sme výborný obed U tlustých, prešli sme si záhrady, na konskom povoze sa odviezli k Janohradu, tam posedeli pri riečke, loďou sme sa plavili k minaretu, videli sme niekoľko voláviek, vyšli sme 302 schodov na 60 m vysoký minaret a prešli sa pešo späť k zámku.

V pondelok tam nebolo veľa ľudí, o to lepšie pre nás.

Výletovanie s 3,5 mesačným bábätkom sa ukazuje ako mimoriadne jednoduché, stačí naviazať do šátku, buď spinká, alebo sleduje, už pekne drží hlavičku, tak býva vystrčený von ako surikata, sleduje všetko naokolo. Do batohu prihadzujeme deku, aby sa dalo odpočívať na lúkach, jedlo má pripravené okamžite, odľahlé miesto na kojenie sa vždy nájde. Netreba ho ešte strážiť, nikam neutečie, nestratí sa. Po celom dni v prírode je večer príjemne unavený, zaspáva rýchlo a ani sa v noci nebudí.

Škoda, že materskú dovolenku nedostávajú na leto aj otcovia, to by sme boli preč celé dva mesiace. Takto sme sa vybrali aspoň na minidovolenku na Pálavu. A ja som konečne navštívila ten slávny Lednicko-valtický areál. Fakt je tam krásne a na celý deň s bábätkom ideálne.

Pokračuj v čítaní

Poznámka

Májový Restaurant Day v Piknik boxe

Víkend plný jedla. V sobotu bol Festival Ochutnej Česko na hrade Veveří, v nedeľu Restaurant Day v Piknik boxe. V sobotu sme prišli na priehradu, mali sme šťastie, desať minút pred odchodom lode a Adamko tak má za sebou prvú plavbu i výlet na hrad. Počasie síce nebolo slnečné, ale pri vode, kde sa to odráža, možno i lepšie. Len keby nebolo tak veterno.

V nedeľu sme si spravili prechádzku Björnsonovho sadu, kde sa pravidelne v Piknik boxe stretnú úžasní ľudia, ktorí dokážu vykúzliť úžasné jedlá. A večer sme ešte na záhradke grilovali. To už bolo počasie priam letné a mala som čo robiť, aby bol Adamko v tieni.

S Adamkom je radosť takéto akcie navštevovať. Naviažem do šátku a on štyri hodiny spí. Úžasne dieťa. Naviac ako si tam tak krásne spinká, podozrivo veľa ľudí sa na nás usmieva. A to ma proste teší.

Baví ma, že s ním bez problémov nachodím 10 000 krokov denne, často i viac. Kilometre nabiehajú a ja sa dostávam do kondície. Asi ma čaká prvé leto, kedy budem postupne opálená a nie rovno spálená. Veľa ľudí sa ma pýta, či nie je ťažký, keď s ním tak dlho chodím v šátku. Ale nosím ho už pár týždňov, on priberá postupne a tým si ja postupne zvykám na vyššiu záťaž. Naviac dobre zaviazaný šátok spraví veľa. Takže nie, nie je náročné. Naopak, je to pohodlnejšie ako s kočíkom.

Pokračuj v čítaní

Poznámka

Berlin Zoological Garden

V piatok som na svoj instagram dala fotku s popiskom: „31 týždeň tehotenstva je náročnejší, ako som si myslela. Manžel je na IT workshope, tak som si plánovala prejsť pomalým tehotenským tempom berlínsku ZOO. Ale aj to pomalé tempo a fakt, že som odpočívala na lavičke v každej krytej hale (a že ich tam majú) nestačil. Tri hodiny a úplne vyčerpaná som sa vrátila na hotelovú izbu. ?  S krabičkou #DunkinDonuts a knihou počkám na manžela. Odhadujem, že za 5 minút budem spať.“

Zaspala som asi až za 15 minút, ale zaspala. A Dunkin’ Donuts vydržali až do príchodu manžela, ktorý mi s nimi s radosťou pomohol. Knihu na fotke som rozčítala o pár hodín neskôr a zatiaľ ma baví. Takže dnes to nebude o rozčítanej knihe, ale o zvieratkách zo ZOO. Pretože keď už som tam bola, prešla ju, aj keď nie celú a ako zombie sa dotackala na hotel, tak by bola škoda si tento úspech nezaznamenať na blog. Aspoň v podobe fotiek.

ZOO v Berlíne bola otvorená v roku 1844, rozkladá sa 35 hektároch v centre Berlíne. Patrí k najnavštevovanejším v Európe a nájdete tu viac ako 1500 druhov živočíchov. Okrem samotnej ZOO sa v jednej budove nachádza aj akvárium a terárium. Odporúčtam zakúpiť lístok aj tam, mňa najviac fascinovali medúzy, ktorých tam majú viacero.

ZOO je moderná, čistá, teraz v januári tam bolo máličko ľudí. Výbehy sú na svoje možnosti priestranné, mreže len tam, kde naozaj treba a veľa budov, takže zvieratá boli v zime vo vnútri, ale viditeľné návštevníkom. Trošku ma mrzí, že som ju nezvládla prejsť celú, ale v lete má byť nový výbeh s pandami, ktorý sa teraz prerábal, takže o dôvod viac sa tam vrátiť. Naviac sa Berlín javil ako krásne mesto, tak si ho aspoň prejdem. To už budem mať viac energie. Snáď.

Pokračuj v čítaní

Poznámka

Zasnežená Dolní Morava


Na Dolní Moravu a rozhľadňu Stezka v oblacích ma to lákalo už dlhšie. Nakoniec som sa tam dostala tak nejak omylom-náhodou. Brat rád závodí. Triatlon, Spartan Race. Každým rokom si dáva viac závodov, viac výziev. V tomto je skvelý a ja ho v tom obdivujem a podporujem. A keďže na preteky je lepšie ísť autom, robíme mu s manželom spoločnosť. On si odbehne ten svoj závod a my si medzitým zájdeme na výlet.

Vďaka Winter Spartan Race Sprint sme včera navštívili tu slávnu rozhľadňu. Vo výše 1116 metrov n. m. sa pred rokom, v decembri 2015, otvorila nevšedná stavba s názvom Stezka v oblacích. Okrem klasických schodov, ktoré nájdeme na každej rozhľadni, tu nechýbajú ani drevené cesty a dokonca i šmykľavka. A kto sa nebojí, na samom vrchu sa môže postaviť do siete v tvare kvapky. Ľudí unesie veľa a pod nohami sa vám naskytne pohľad až na pevnú zem. 55 metrov pod vami.

Za pekného počasia musí byť výhľad perfektný. My sme naň mali šťastie tak nejak obojako. Na jednej strane síce bola hmla a iba sem-tam sa rozfúkala, takže sme videli aj na lyžiarov a Spartanov dole. Na strane druhej ale bola okolitá príroda tak nádherne zasnežená, že ma to fascinuje doteraz. Stromy úchvatne biele a snehu toľko, že pri neďalekých stánkoch im zakrylo stôl i stoličky.

Aj keď za tú hmlu som vlastne rada. Aspoň som si tak neuvedomovala, ako vysoko sme. Výšky stále neznášam dobre, i lanovka, ktorou sme išli, mi dala zabrať. Síce krátko, ale manžel ma i na tú sieť dostal. Na zem aj napriek hmle vidieť bolo a 55 metrov je prosím pekne už pekná výška.

Celá oblasť sa mi ale veľmi páčila a naviac, ako budúca mamina som po očku sledovala, či je family-friendly. A ona je! Takže si myslím, že na Dolní Moravu sa ešte niekedy vrátime. To navštívime aj Mamutíkov vodný park, pieskový svet, lesný zážitkový park, bobovú dráhu a mnoho ďalších atrakcií, ktoré sa v lokalite nachádzajú. A pochodíme poriadne okolie.

Pokračuj v čítaní