Poznámka

Projet Kavkaz a jen tak si příjemně pochlastávat

Autor: Ladislav Zibura
Názov: Už nikdy pěšky po Arménii a Gruzii
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: BizBooks
Počet strán: 312

. . .

Lepšie, ilustrovanejšie, poučnejšie. Také je čítanie tretej knihy cestovateľa Ladislava Ziburu. Oproti prvotine 40 dní pěšky do Jeruzaléma, ktorá bola tiež výborná, je Už nikdy pěšky po Arménii a Gruzii dotiahnutá do detailov. Obzvlášť tých ilustrovaných.

Za grafickou úpravou celej knihy stojí ilustrátorská dvojka Tomski & Polanski. A je to poznať. Vyladené do detailov. Ilustrácie sú celostránkové a perfektne dopĺňajú text. To, ako vyzerajú, má svoj dôvod.

Humor tiež nechýba, koniec koncov, je to najsilnejšia Ziburova stránka. S takou povahou sa vo svete nestratí, s ľuďmi sa nebojí hovoriť, rád sa s nimi združuje. Kaukazu naviac dominuje alkohol, ktorý stojí za nejednou historkou.

Aj texty mi prišli vyspelejšie. Rozhodne pútavejšie a poučnejšie. Sem tam hodí nejaké múdro, alebo zamyslenie. Rád porovnáva, rád premýšľa. O ľuďoch, o spoločnosti, o svojich minulých cestách. Zo svojich chýb sa nie vždy poučí. Občas mu to nevyjde a občas o tom aj napíše.

O čem člověk mluví, o tom přemýšlí. A já nechci každou chvíli přemýšlet o tom, jak mi někdo krade kabát. To si ho raději opravdu nechám několikrát ukrást, než abych na to musel pořád myslet.

Už nikdy pěšky po Arménii a Gruzii má oproti predchádzajúcim knihám a autorovým putovaniam zmenu. Ako už názov a obálka našepkávajú, tentokrát princ Ládik nespoliehal iba na svoje nohy. V určitom momente sadol do auta. A v určitej chvíli si kúpil bicykel. Obzvlášť bicykel je v hornatom teréne Arménska odvážne rozhodnutie.

Dopili jsme pivo, podali si ruce a každý se vydal vlastní cestou s vědomím, že už se v živote nesetkáme. Ostatně i proto jsme si stihli říct všechno důležité. Přesně v tom tkví půvab podobných setkání.

Prvému dielu som dávala plné hodnotenie za odvahu, inšpiráciu, humor a úprimnosť. Už nikdy pěšky po Arménii a Gruzii má toto všetko a ešte niečo viac. Príbehy ľudí. Ľudí, s ktorými Ladislav cestoval, pil, u ktorých pobýval, u ktorých sa iba na chvíľku zastavil. On to s nimi skrátka vie, jazykovej bariére navzdory. Nezáleží, akej sú národnosti, rasy, vyznania, veku. Každý má čo povedať, Ladislav vie počúvať a dohromady je to to pravé orechové.

5/5

___

Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem vydavateľstvu Albatros Media.

Poznámka

Vianočné knižné tipy pre dospelých na poslednú chvíľu

Ja som vedela, že som pred Vianocami chcela ešte publikovať jeden článok. Chýbajú tu tipy na knihy pre dospelých! Tak idem na to, nech sa páči, toto odporúčam pod vaše vianočné stromčeky, všetky knihy som tento rok prečítala, niektoré vyšli už dávnejšie, ale nebojím sa ich odporúčať.

Triediť do kategórii pre tatina, pre maminu, pre babičku a tak ďalej nebudem, lebo čo ak máte babičku vášnivú čitateľku severských krimi a tatínka, čo na tajnáča číta harlekýnky (akurát tomu neporadím, pretože na harlekýnky som zatiaľ nenašla odvahu). Knihy pre deti som spomínala tu.

Tento rok ma bavila najmä česká tvorba. Medzi to najlepšie patrí román Hana od Aleny Mornštajnovej. Ak by sa vám málilo jej výborného písania, odporúčam aj Hotýlek. Druhý top je Autismus & Chardonnay.

Z ČR ešte neodchádzam. Humorne naladeným ľuďom určite sadne Jen aby, řekla moje žena, dospelým, čo sa ešte cítia mladí, venujte Losos v kaluži, ak blízky potrebuje povzbudiť, príbeh Terezy Salte môže byť tá správna voľba, v kníhkupectve hľadajte Šlehačková oblaka. Náročný čitateľ ocení Jezero, ktoré napísala víťazka Magnesia Litera Bianca Bellová. Všetkým matkám naordinujte pohodu a Krkavčí matka? Veroniky Hurdovej. A klasikou je nový Zibura a jeho tretia, tentokrát i nádherne ilustrovaná kniha Už nikdy pěšky po Arménii a Gruzii.

Nesmie chýbať niečo severské, ale iba poskromne, veľa som toho neprečítala. Komiks Agnes a sedmý host pre každého a poviedky Cestovat nalehko pre milovníkov Tove Jansson. Ak teda chcete poznať aj niečo viac, ako iba Mumínkov.

Poďme do sveta.

Nesklame Robert Fulghum, napríklad poviedky Poprask v sýrové uličce alebo tanečné Drž mě pevně miluj mě zlehka. K poviedkam sa ešte vrátim, tento rok ma zaujali argentínske Co nám oheň vzal. Magický realizmus, trošku tajomná a veľmi zvláštna atmosféra. Na pohodové spomienkové čítanie odporúčam Etta a Otto a Russell a James. Nádherný poetický príbeh som objavila v novele Hedvábí.

Skvelé a trochu i poučné čítanie bolo Dvanáct kmenů Hattiiných. Udalosti, na ktoré nesmieme zabudnúť, sú výborne spracované napríklad v komikse Maus, v tomto prípade holokaust. Drsná krimi? Jednoznačne pokračovanie Jerúldelgera s názvom Kruté časy. Jemnejšia krimi? Čínska detektívka Případy soudce Ti, napríklad Zelený čaj s arsenikem, ale Garamond od leta vydal ešte Smrt na podzimní řece.

Kvalitnú literatúru vydáva slovenské nakladateľstvo Absynt. Obzvlášť Akoby si kameň jedla odporúčam. Ďalšia dôležitá kniha, ktorá by nemala v rodinnej knižnici chýbať – Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť.

Nenáročná young adult? Aj takú som tento rok prečítala a prekvapivo ma bavila. Odvrácená tvář lásky od populárnej Colleen Hoover, pre mladých dospelých ako stvorené. Dve krásne jednohubky skôr pre ženy, to sú Ubulená hromádka štěstí a Slaďák. Pre cestovateľov Atlas zemí, které neexistují a pre všetkých, ktorí majú radi Japonsko Podivuhodný život osamělého pošťáka.

Montessori rodičom knihu Ako oslobodiť potenciál vášho dieťaťa.

Tento rok som čítala veľa komiksov a detských kníh, románov už viac nebude. Mám rozčítané ešte nejaké knižky, ktoré ma bavia. Na 100 % ich zatiaľ odporúčať neviem, no moja čitateľská intuícia mi našepkáva, že nebudú krok vedľa. Takže pre mladých ešte Divotvůrce, zo spoločenských románov Ulice zlodějů, z Fínska Magický průvodce městem pod pahorkem (fakt som ho od pôrodu ešte nedočítala), pre rodičov Najděte si svého marťana, všetkým Sůl moře no a samozrejme klasika v historických románoch, autori Ken Follett a Jan Guillou. Dozvedieť sa o minulom storočí prostredníctvom ich ság je zážitok.

Síce som nečítala toľko, ako po minulé roky, to mi ale nebránilo knihy naďalej kupovať. Je medzi nimi zopár románov, na ktoré sa neskutočne teším, dúfam, že si nájdem čas čo najskôr a verím, že nesklamú. Preto posledný odsek venujem knihám, ktoré mám doma, na prečítanie čakajú a ja naozaj verím, že stoja za to.

Oneiron, Náš všední život, Jen zvířata, Jmenuju se Leon, Plamen v temnotě, Kdy bude konečně zase všechno takové, jaké to nikdy nebylo, Malinka, Řeka, která teče pozpátku, Na konci samoty, Mlčení, Posvátné lži Minnow Blyové, Ke dnu, Jidáš, Nekončné dny, Všichni ptáci na nebi, Vegetariánka, Kouzelníkův únik z reality, Amerikána, Hledání modré, Pojď sem, ať ti můžu dát pusu, Únava materiálu a Šest vran.

Vaše tipy na knihy, ktoré vás tento rok zaujali a bavili, uvítam v komentároch.

Poznámka

Z českých luhů a hájů

Alena Mornštajnová – Hana

Jedna z najlepších českých kníh, ktoré som čítala. Nie iba tento rok. Alena Mornštajnová ma dostala prvýkrát v apríli Hotýlkom, Hanu som preto dlho neodkladala. Dobre som spravila. Dej vyrozprávaný troma osobami v troch rôznych obdobiach tvorí dohromady silný príbeh.

„O minulosti musíme vědět co nejvíc, abysme neopakovali stále stejné chyby. Jednotlivé události spolu vždycky nějak souvisí, zapadají do sebe a vyúsťují v další dění. Jen pochopení souvislostí je cestou, jak se může lidstvo pohnout dopředu.“

O utrpení, tragédií a následkoch. Hana rozhodne nie je ľahké čítanie, ale rozhodne ju nebudete chcieť odkladať. Výborný jazyk, perfektné časovanie a postupné odkrývanie. Po prvej časti si prečítajte úryvok na konci knihy.

5/5

Ivana Myšková – Bílá zvířata jsou velmi často hluchá

U nakladateľstva Host sa nebojím siahnuť aj po neznámom mene alebo prvotine. Podobným prípadom sú aj poviedky Bílá zvířata jsou velmi často hluchá. I keď pri niektorých som si vravela, že toto ma nebaví, vo výsledku to bolo príjemné stretnutie.

Po jazykovej stránke je kniha radosť, takže aj keď ma zrovna nejaký príbeh neoslovil, stále bolo príjemné ho čítať. A to prosím pekne nejde o nijak veselé poviedky. Naopak. Medziľudské vzťahy, očakávania, sklamania, nedorozumenia. Popravde, celkom ťažko nachádzam slova, ktorými by som túto jedinečnú a zvláštnu zbierku opísala. Za zmienku stojí, ale nesadne každému, to je jasné.

3,5/5

Adam Chromý – Rekviem za Pluto

Pri tejto knižke idem trošku s krížikom po funuse, hodí sa viac na leto. A pritom to vôbec nie je pohodovka o láske, skôr naopak. A celkom zo života, možno aj vy máte taký pár medzi priateľmi.

David a Alica tvorili pár, až si uvedomia, že už nežijú spolu. Bývajú, to áno, ale skôr len žijú vedľa seba a dosť dobre by mohli byť len kamaráti. Ich vzťah sa vzdaľuje a do toho všetkého už nie je Pluto planétou. Vysvetlite si to ako chcete. Hľadajte metafory. Námet super, síce mi chvíľku trvalo začítať sa, ale potom to išlo, naviac to prelínanie s vesmírom, prečo nie. Ak autor napíše niečo ďalšie, určite si prečítam.

4/5

Poznámka

Milada, Bárka a losos v kaluži

Autor: Markéta Lukášková
Názov: Losos v kaluži
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Motto
Počet strán: 224

. . .

Jedna je cynická, druhá je mŕtva. Bára a Milada, vnučka a babička. 

Losos v kaluži, kniha, ktorá ma zaujala vďaka ilustráciám. A to ich tam ani veľa nie je, čo je škoda, bezpochyby by sadli aj do príbehu, či už ako malá dekorácia začiatku kapitoly, alebo celostranový predeľ medzi nimi. Stojí za nimi Lada Brůnová, najinšpiratívnejšia osoba na facebooku. Ale o nej kniha nie je. (Jej príbeh sledujte tu.)

Bára patrí do generácie súčasných mladých, generácie Y. Sama si z nich ale robí skôr srandu svojim cynickým pohľadom a tak úplne nechce byť ako oni. Ani nie je. Jej babička Milada má niečo medzi tou tradičnou starostlivou babičkou a modernou, ktorá sa vymyká bežným stereotypom. A zrazu tu nie je.

Bára sa musí vyrovnať so stratou poslednej blízkej osoby. Do toho beznádejný vzťah, divná spolubývajúca a vždy dokonalá kamarátka. Niekedy ani humor nestačí a chce to niečo viac, zásah zhora, zázrak alebo aspoň znamenie, ako ďalej. Alebo zmenu prostredia.

Knihu Losos v kaluži českej žurnalistky a copywriterky Markéty Lukáškovej som si zamilovala z niekoľkých dôvod. Už spomínané ilustrácie Lady Brůnovej, ktoré ma ku knihe pritiahli, malý formát, ktorý sa výborne čítal jednou rukou pri kočíkovaní v parku (prečítané za tri dlhšie výjazdy, z toho jeden v daždi, stránky vydržali) a fajn príbeh, zabalený do vtipného jazyka súčasnej generácie, podtrhnutý cynizmom.

A vôbec mi nevadí, že dej bol občas predvídateľný a koniec unáhlený.

Občas som mala výhrady k dejovej línii Milady, miestu, kde sa ocitla, ale Markéta to postupne celkom dobre vysvetlila. Samozrejme, nejaké muchy by sa našli, ale nie je dôvod ich hľadať. A mne sa nechce moc prezrádzať, pretože by som vás prekvapila o pomerne zaujímavú časť príbehu.

To jediné, čo môžem chváliť bez toho, aby ste mi po prečítaní knihy napísali, že som prezradila až príliš veľa, je jazyk a humor. Takže to pozor, možno vám nesadne. Ale chce to nadhľad, táto kniha má potenciál osloviť širšie publikum, mladú generáciu a tým nemyslím teenagerov, ale všetkých tých skoro dospelých, čo by 20-30 rokov dozadu už mali svadbu, dom i dieťa, ale teraz budujú kariéru, študujú zvláštne obory alebo cestujú po svete. A o usadení sa akosi nechcú počuť. Nie teraz, nie tu.

Zaradenie hovorového jazyka môže dopadnúť buď katastrofálne a nútene alebo prirodzené tak veľmi, že ho vlastne ani nevnímame. Losos v kaluži je našťastie ten druhý prípad. O to lepšie sa číta. Poznáte to, stránky odsýpajú, dej ubieha, koniec ani neviete ako. Vlastne je škoda, že skončil tak rýchlo.

Odporúčam? Samozrejme. Nie iba pre generáciu Y, ale tú bude baviť najviac. Pretože sa v nej uvidia, či už na jednej strane, alebo tej druhej. No baviť bude aj mladších a verím, že chytí aj starších.

4/5

Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem vydavateľstvu Albatros Media.

Poznámka

Autizmus & sušienky

Autor: Martin Selner
Názov: Autismus & Chardonnay
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Paseka, Pasparta
Počet strán: 120

. . .

Autizmus. Vďaka Rain Manovi ho má veľa ľudí zafixovaný ako postihnutie s niečim geniálnym. Vďaka mnohým beletristickým knihám vieme, že to až tak super nie je. Aké je mať autizmus, vám povie Naoki Higashida v A proto skáču. Aké je to starať sa o autistické deti zistíte v Autismus & Chardonnay.

Autismus už nevnímám – žiju ho. Nic jiného vám totiž časem nezbyde, jinak byste se zbláznili. Přestáváte dětem říkat, co mají dělat. Začnete věci dělat tak, jak byste si přáli, aby je dělaly ony. Snažíte se býž pro ně vzorem.

Martin Selner pracuje už štyri roky v stacionári zameranom na ľudí s poruchou autistického spektra. Svoje skúsenosti začal písať na blog Autismus & Chardonnay. Krátke vtipné postrehy nájdete aj na jeho FB stránke. Nedávno vyšli knižne. 120 strán myšlienok skrytých vo vtipných a krátkych textoch. Na rovinu hovorím, že počas čítania som sa stále zamýšľala. Sama nad sebou, nad okolím, nad spoločnosťou, nad predsudkami. Nejedenkrát som si v duchu povedala Wow!, nejedenkrát som to povedala aj nahlas. A celý čas som sa usmievala.

Neexistuje lepší či horší generace dětí. Existuje jen lepší nebo horší generace dospělých. Mé děti jsou docela dobrou zkouškou, jaká generace vlastně jsem.

Neviem, o čo presne autorovi išlo. Vypísať sa zo svojej nie zrovna jednoduchej práce? Ukázať ľuďom, že autistov sa nemusia báť? Upozorniť na niektoré problémy? Zakričať, že aj autista je človek, ktorý má právo ísť do kina, na bazén alebo jazdiť v MHD? Neviem, ale v tej knihe je všetko. Od každého niečo. A v tom správnom pomere.

Nutit zdravé děti, aby si hrály s těmi mými, je hovadina. Je ale strašně důležité, aby si o tom rozhodly samy.

A kľudne si k čítaniu zoberte pastelky, zaujímavých viet, ktoré majú čo povedať a budete chcieť si ich zaškrtnúť, je tam viac. Ťažko povedať, či je to dobré, ale skôr smutné a o niečom o nás to vypovedá.

Občas se ukáže, že nejtěžší diagnóza není autismus, ale výchova. Jak se k nim rodiče chovají, je pro ně někdy jěšte větší společenský hendikep než bláznivé stereotypy, problémy s komunikací nebo mentální retardace.

Najfascinujúcejší je ale nenásilný humor, ktorým všetky situácie popisuje. Hneď vám autizmus príde bližší. A jeho nositelia normálnejší. Koniec koncov, stále sú to ľudia. A čo je vlastne normálne?

S radosťou dávam knihe nálepku must read a s radosťou ju budem odporúčať. Všetkým. Bez rozdielu. Neverím, že sa vám nebude páčiť.

6/5

Poznámka

Čítam aj na materskej I

Myslela som si, že nejakú dobu potrvá, než sa dostanem ku knihám, no ukázalo sa, že kojenie zaberá toľko hodín, až by bola škoda to nevyužiť. S bábätkom v tak tesnom objatí sa totiž veľa vecí robiť nedá. Môžem naňho pozerať, čo robím stále dosť dlho, lebo je to pohľad nádherný. Môžem sa najesť, čo vyžadovalo trošku praxe, ale už to zvládam. No časovo je to záležitosť na pár minút. Môžem prejsť v mobile všetky sociálne siete, čo ma prestalo baviť pomerne rýchlo, pretože za dve hodiny sa tam toho až tak veľa neudeje.

A tak čítam. Čítam dokonca tak moc, že ako darček za pôrod mi manžel objednal nový Kindle. Biely. Dúfam, že príde čo najskôr, súčasný Paperwhite je už trošku pomalší. A možno by ho stačilo iba preinštalovať, ale nový sa u mňa nestratí, aspoň môžem mať jeden v detskej na denné kojenie a druhý v spálni na nočné. Praktické.

Za prvý týždeň doma som prečítala štyri knihy a dve rozčítala. Dnes spomínam tri e-knihy, ale odporúčam aj poviedky Moudré z nebe od Richarda Skoleka.

Emma Hooper – Etta a Otto a Russell a James

83 rokov nie je dôvodom sedieť doma. Etta sa v tomto veku rozhodne, že chce vidieť oceán. Zobudí sa skôr, zoberie pár vecí, pušku a pevné topánky a vydá sa na viac ako 3 000 kilometrov dlhú cestu. Jej manžel Otto zatiaľ trpezlivo čaká doma. Varí, tvorí a spomína. Spomína aj Etta, aj ich sused Russell.

Etta a Otto a Russell a James je milý, jemne lyrický a pohodový román o ceste, rodine, spomienkach a minulosti. Má správnu feel-good atmosféru, číta sa príjemne, postavy sú sympatické, prostredie Kanady očarujúce. Bola náhoda, že som v noci otvorila práve túto e-knihu, ale po prvej kapitole som vedela, že toto bude príjemná cesta. Dočítané na druhý deň, ale dobrý pocit z nej mám doteraz.

4/5

Bianca Bellová – Jezero

Wow. Ani neviem, čo som od Jezera očakávala, ale rozhodne nie to, čo sa mi dostalo. Surové, nie veselé, no svojim spôsobom podmanivé čítanie. Nevedela som sa od nej odtrhnúť.

Jezero mapuje životný príbeh chlapca Namiho. Od jeho detstva a prvých spomienok až po rannú dospelosť. Je to zároveň príbehom o úpadku života v okolí jazera. O jeho obyvateľoch, nešťastných osudoch i zničených životoch. Nádej v nedohľadne, okolie spustošené. Púšť požiera stále väčšie plochy, jazero sa stráca, už dávno nie je životodarným prostredím.

Bianca Bellová si ma už získala knihami Celý den se nic nestane a Mrtvý muž, ale Jezero, to je niekde úplne inde. Vyššie. Potvrdila mi to, čím som si už dávno istá, a to že český autori majú čo povedať a vedia to povedať dobre. Jezero nie je pre každého, ale keď sa odhodláte, pohltí vás. Za zmienku stojí, že je Knihou roka v tomto ročníku cien Magnesia Litera.

5/5

Sára Vybíralová – Spoušť

Som trochu zmätená. Spoušť vydalo nakladateľstvo Host, ktorých knihy milujem. Spoušť je kniha českej autorky a s tými mám samé pozitívne skúsenosti. A aj napriek tomu je Spoušť kniha, ktorá ma vôbec neoslovila. A nebavila. Dokonca aj na to, ako bola krátka, tak som sa musela premáhať, ale chcela som ju mať čo najskôr za sebou, aby som sa mohla pustiť do ďalšej knihy.

Na druhej strane musím pochváliť jazyk. Páčilo sa mi, ako autorka skladala vety, aké slová vyberala, opisy, ako sa pohrala s jazykom. To ma zaujalo. Ale príbehy samé o sebe už menej. Niektoré trošičku viac, niektoré trošičku menej, vo výsledku sa ale žiadne nadšenie nekonalo.

3/5

Poznámka

8 lepších (i slabších) knižných tipov

Od začiatku roka sa snažím čítať veľa, aj keď mi to nejde tak, ako som si pôvodne plánovala. Síce mám podľa Goodreads náskok, ale je mi jasné, že sa blíži doba, kedy budem s láskou hľadieť na spiaceho syna, než na rozčítanú knihu. Viac ma prekvapuje, že čítaniu dám maximálne hodinu. Potom som buď unavená, bolia ma oči alebo sa mi len nechce. Prečítať knihu za jeden večer? To už sa dávno nestalo.

A preto si vyberám knihy kratšie. Ideálne do 250 strán. Poviedky a komiksy. Za posledných 10 týždňov som okrem kníh, ktoré som už v predchádzajúcich článkoch spomínala, prečítala aj týchto osem knižiek. Na samostatný článok to opäť nie je, ale rada by som vám o nich dala vedieť. Väčšinou ma totiž veľmi bavili a stoja za ďalšiu pozornosť.

Rober Fulghum – Poprask v sýrové uličce

V supermarketu jsem zahlédl známou, opravdu dávnou známou. Připlížil jsem se k ní zezadu, zakryl jí oči a řekl: „Kdo je to?“ Zlehka mi dala ruce dolů, otočila se a řekla naprosto nevzrušeně: „Vy se teda seznamujete hodně zajímavě, ale já vás znám. Teda vaše knížky.“

Prvá kniha, ktorú som v tomto roku prečítala. Pekne prvého, pretože ako na Nový rok, tak po celý rok. Vraj. Fulghuma mám rada. Píše krásne. Príjemne. Rozosmeje. Pohladí na duši. Má cit pre jazyk. Vie pozorovať. Čítať jeho poviedky a príbehy je radosť. Poprask v sýrové uličce je radosť.

Prvú knihu v roku sa snažím vyberať čo najlepšie. Aby bola pohodová, bavila ma, nie moc dlhá a aby som na ňu rada spomínala aj po ďalších desiatich prečítaných príbehoch. Tento rok mi to vyšlo. (Aj minulý s P.S. od Ani Geislerovej). Pozerám, že mám v Kindle ešte Fulghumov román Drž mě pevně, miluj mě zlehka. Keď Jitku (holkamodrookata.blogspot.cz) nalákal na hodiny tanga, tak to nemôže byť zlá kniha a zlý autor.

Na procházce v parku jsem si všiml černého MG TC ve vynikajícím stavu. (Pokud byste snad nevěděli, co to je, tak vězte, že model anglické automobilky Morris Motors, malý dvousedadlový kabriolet, drátěná kola, čalounění z červené kůže, řemen přes kapotu.) Moc pěkný sporťáček. Stál u něho pán, postarší, ale pořád ještě ve formě. „Závidím vám to vaše auto. Klasika.“ „Koupil jsem ho, když jsem se ženil.“ Zdvihl ze sedadla fotografii v rámečku. „Tady jsme. A ještě pořád tu jsme. Padesát let mám stejné auto a stejnou ženu.“ „Jak jste to dokázal?“ zeptal jsem se. „Voskuju a leštím, pravidelná údržba, občas jedeme na výlet, ale jinak pěkně zakrývat a držet pod střechou… a nikdy k tomu nikoho nepouštět.“ Netušil jsem, jestli mluví o autu, o své ženě, nebo o obojím. Bál jsem se ho zeptat. Ale nakonec jsem to udělal. Byl to Hráč – skvěle ten dvojsmysl lapil jako poskakující baseballový míček a s lehkým úsměvem pronesl: „Oboje.“

Chodím po světě a hledám Hráče. Lidi, kteří v sobě mají pošetilou radost. Lidi, díky nimž je žal na tomto světě ještě docela snesitelný. Jejich smích prosvětluje temnou zimu.

5/5

Péter Gárdos – Horečka nad ránem

Prežil koncentraťný tábor Bergen-Beslen, zvládol cestu do Švédska, kde sa mal uzdraviť. Mal začať nový život, namiesto toho počuje neúprosnú diagnózu. Ostáva mu pol rok života. Maďarský básnik a novinár Miklós sa nehodlá vzdať len tak. Píše sa rok 1945 a on napíše viac ako stovke krajankám, ktoré sa, rovnako ako on, vo Švédsku zotavujú. Odpíše mu viacero z nich, ale iba s jednou prerastie obyčajná konverzácia do niečoho viac. Skutočný príbeh Miklósa a Agnes zbeletrizoval ich vlastný syn Péter Gárdos.

Horečka nad ránem je krásne i smutné čítanie zároveň. Je iným povojnovým príbehom, než býva bežne, je iným príbehom o láske, než býva zvykom. Má aj slabšie miesta, to vám zas nebudem klamať, ale vo výsledku je to jedno. Proste krásny príbeh o láske v povojnových časoch.

4/5

Atiq Rahimi – Kameň trpezlivosti

Krátky a pomalý monológ ženy starajúcej sa o svojho muža. Po zranení v boji upadol do kómy, nekomunikuje, nevníma, je odkázaný iba na ňu. Ale ona nevládze. Žije vo vojnou zmietanej krajine, kultúre, kde ženy nemajú práva, aké si zaslúžia. Postupne odhaľuje svoje tajomstvá, minulosť a život. Svojmu mužovi, čitateľom, ale svojim spôsobom ich priznáva aj sama sebe. Nepochybne je to silná žena, ale ako dlho vydrží starať sa o polomŕtveho manžela, keď nádej je v nedohľadne a chýbajú aj základné lieky?

Kameň trpezlivosti sa mi nečítal ľahko, no každou stranou som bola zvedavšia a zvedavšia, kam až obetavosť ženy zájde, a čo zo svojej minulosti ešte prezradí.

4/5

Kateřina Dubská – Malé zázraky

Mám veľmi rada román Člověk Gabriel od Kateřiny Dubskej. Je to jedna z prvých českých autoriek, ktoré sa ku mne dostali a ja som začala objavovať kvality a krásu súčasnej českej literatúry. Neviem sa dočkať, kedy prečítam jej druhý román s názvom Dcery, ale zatiaľ som trochu predbehla a uprednostnila kratšie a novšie poviedky. Aká škoda, že ma vo výsledku tak sklamali. Po kráse príbehu a jazyka v jej prvotine som mala príliš veľké očakávania. Lenže Malé zázraky sú až príliš obyčajné.

Na poviedkach je nešťastné aj to, že viete, ako skončia. Dvanásť príbehov, dvanásť ľudských osudov, kedy sa zdá byť všetko stratené, no stačí drobná zmena a všetko môže byť inak. Lepšie. Netají sa tým anotácia, ani autorka v úvode knihy. A tak po druhom-treťom príbehu nastane pocit, že vás to vlastne ani neláka čítať ďalej. Možno, ak v svojom živote hľadáte nejaké svetielko nádeje, uistenie, že nech je akokoľvek, môže byť, určite bude, aj lepšie, vtedy vás kniha pohltí, nepustí a stane sa vám akousi útechou. Ale ak ste šťastní, tak skutočne, úprimne, baví vás život, rodina i práca, plníte si sny, ste na seba hrdí, neopustilo vás zdravie, tak vtedy Malé zázraky nefungujú. A sú len obyčajným čítaním.

3/5

Philippa Rice – Slaďák

Krátke, ilustrované, nežné. O tom, čo robí lásku láskou a vzťah vzťahom. Že je to celé o drobnostiach, každodennostiach, milých pozornostiach. Skromné obrazy a minimum textu. Prelistované za pár minút. Ale úsmev na tvári ostane ešte dlho.

4/5

Mariana Enríquez – Co nám oheň vzal

35 mrtvých, Šest dní hněvu a teraz Co nám oheň vzal. Ďalšia kniha z HOSTu, ktorá ma odzbrojila jazykom, prostredím a mimoriadnym príbehom. Drsné a svojim spôsobom skutočné. Kým v prvých dvoch knihách, ktoré vám rozhodne odporúčam, patria k mojim TOP, išlo o komplexný príbeh, Co nám oheň vzal sú poviedky. Zmes fantázie i realizmu v rôznorodých príbehoch. Odvážnych, smutných, škaredých i bežných. Žiaden nie je taký, ako predchádzajúci, každý má niečo do seba, každý z nich prekvapí, občas šokuje.

Autorka je surová, sype to na vás vetu za vetou, nedáva si pozor na opisy ani prostredie, neprikrášľuje, neospravedlňuje. Dokonca sa ani nesnaží ohromiť. Píše tak, aby čo najvernejšie ukázala inú tvár nášho sveta. Tú špinavšiu. Argentína tak, ako ju nechcete poznať. Čo ale chcete, je prečítať si túto knihu.

5/5

Art Spiegelman – Maus

Minulý rok sa nejedenkrát presvedčila, že komiks je žáner, ktorý má čo ponúknuť. Že to nie sú len tak nejaké obrázky s bublinkami a textom. A že niektorým príbehom komiksové spracovanie pristane.

O holokauste sa toho napísalo veľa. Čo rozhodne nie je na škodu. Maus nie je iba ďalším príbehom v rade. Teda vlastne je, ale ako mnoho ďalších, aj tento stojí za prečítanie. Aj keď máte pocit, že tých kníh ste už prečítali veľa. O hrôzach, ktoré sa stali v našej nie tak dávnej minulosti a môžu sa kedykoľvek opakovať, nie je nikdy na škodu vedieť, čítať, informovať a rozprávať. Pripomínať ich, aby sa na ne nezabudlo a najmä sa nestali znova.

Art Spiegelman nahradil ľudí zvieratami, zobral príbeh svojho otca, zakomponoval proces tvorby a vznikol Maus. Komiks, ktorý mi odporúčalo tak veľa ľudí, že ho nešlo ignorovať. Oceňujem úprimnosť. To, ako syn videl svojho otca. To ako prirodzene ukázal, čo môže pobyt v koncentračnom tábore spraviť s psychikou človeka a ako sa vtedajšie podmienky podpísali na jeho správaní aj desiatky rokov po vojne. A v neposlednom rade oceňujem netradičné spracovanie.

Mimochodom, autor za knihu získal Pulitzerovú cenu.

4/5

David Mitchell – Dům za zdí

David Mitchell je bezpochyby briliantný spisovateľ, čo mne dokázal Atlasom mrakov. A určite sa chystám na ostatné jeho romány. Ale predtým som chcela niečo kratšie. V kníhkupectvách nedávno pristála pomerne útla novinka Dům za zdí. „Zložito prepracovaný román rozkročený cez päť desaťročí, od konca sedemdesiatych rokov do súčasnosti, ktorý preskakuje z jedného žánru do druhého a ozlomkrky sa rúti k ohromujúcemu záveru, vás vtiahne do pozoruhodného sveta, kde starý príbeh o strašidelnom dome dostáva nový rozmer.“

To znelo lákavo. Aj meno na obálke znelo lákavo. Ale samotný príbeh už tak lákavý nie je. Vlastne som pomerne skoro začínala tušiť, že toto nie je nič pre mňa. Ani záver to nijak nezlepšil. Skôr naopak. Akési prekomplikované, mätúce, nezaujímavé. Ešteže Tisíc podzimů Jacoba de Zoeta, román, ktorý na mňa pozerá z knižnice, má lepšie hodnotenia.

2/5