Poznámka

Čítam aj na materskej I

Myslela som si, že nejakú dobu potrvá, než sa dostanem ku knihám, no ukázalo sa, že kojenie zaberá toľko hodín, až by bola škoda to nevyužiť. S bábätkom v tak tesnom objatí sa totiž veľa vecí robiť nedá. Môžem naňho pozerať, čo robím stále dosť dlho, lebo je to pohľad nádherný. Môžem sa najesť, čo vyžadovalo trošku praxe, ale už to zvládam. No časovo je to záležitosť na pár minút. Môžem prejsť v mobile všetky sociálne siete, čo ma prestalo baviť pomerne rýchlo, pretože za dve hodiny sa tam toho až tak veľa neudeje.

A tak čítam. Čítam dokonca tak moc, že ako darček za pôrod mi manžel objednal nový Kindle. Biely. Dúfam, že príde čo najskôr, súčasný Paperwhite je už trošku pomalší. A možno by ho stačilo iba preinštalovať, ale nový sa u mňa nestratí, aspoň môžem mať jeden v detskej na denné kojenie a druhý v spálni na nočné. Praktické.

Za prvý týždeň doma som prečítala štyri knihy a dve rozčítala. Dnes spomínam tri e-knihy, ale odporúčam aj poviedky Moudré z nebe od Richarda Skoleka.

Emma Hooper – Etta a Otto a Russell a James

83 rokov nie je dôvodom sedieť doma. Etta sa v tomto veku rozhodne, že chce vidieť oceán. Zobudí sa skôr, zoberie pár vecí, pušku a pevné topánky a vydá sa na viac ako 3 000 kilometrov dlhú cestu. Jej manžel Otto zatiaľ trpezlivo čaká doma. Varí, tvorí a spomína. Spomína aj Etta, aj ich sused Russell.

Etta a Otto a Russell a James je milý, jemne lyrický a pohodový román o ceste, rodine, spomienkach a minulosti. Má správnu feel-good atmosféru, číta sa príjemne, postavy sú sympatické, prostredie Kanady očarujúce. Bola náhoda, že som v noci otvorila práve túto e-knihu, ale po prvej kapitole som vedela, že toto bude príjemná cesta. Dočítané na druhý deň, ale dobrý pocit z nej mám doteraz.

4/5

Bianca Bellová – Jezero

Wow. Ani neviem, čo som od Jezera očakávala, ale rozhodne nie to, čo sa mi dostalo. Surové, nie veselé, no svojim spôsobom podmanivé čítanie. Nevedela som sa od nej odtrhnúť.

Jezero mapuje životný príbeh chlapca Namiho. Od jeho detstva a prvých spomienok až po rannú dospelosť. Je to zároveň príbehom o úpadku života v okolí jazera. O jeho obyvateľoch, nešťastných osudoch i zničených životoch. Nádej v nedohľadne, okolie spustošené. Púšť požiera stále väčšie plochy, jazero sa stráca, už dávno nie je životodarným prostredím.

Bianca Bellová si ma už získala knihami Celý den se nic nestane a Mrtvý muž, ale Jezero, to je niekde úplne inde. Vyššie. Potvrdila mi to, čím som si už dávno istá, a to že český autori majú čo povedať a vedia to povedať dobre. Jezero nie je pre každého, ale keď sa odhodláte, pohltí vás. Za zmienku stojí, že je Knihou roka v tomto ročníku cien Magnesia Litera.

5/5

Sára Vybíralová – Spoušť

Som trochu zmätená. Spoušť vydalo nakladateľstvo Host, ktorých knihy milujem. Spoušť je kniha českej autorky a s tými mám samé pozitívne skúsenosti. A aj napriek tomu je Spoušť kniha, ktorá ma vôbec neoslovila. A nebavila. Dokonca aj na to, ako bola krátka, tak som sa musela premáhať, ale chcela som ju mať čo najskôr za sebou, aby som sa mohla pustiť do ďalšej knihy.

Na druhej strane musím pochváliť jazyk. Páčilo sa mi, ako autorka skladala vety, aké slová vyberala, opisy, ako sa pohrala s jazykom. To ma zaujalo. Ale príbehy samé o sebe už menej. Niektoré trošičku viac, niektoré trošičku menej, vo výsledku sa ale žiadne nadšenie nekonalo.

3/5

Poznámka

8 lepších (i slabších) knižných tipov

Od začiatku roka sa snažím čítať veľa, aj keď mi to nejde tak, ako som si pôvodne plánovala. Síce mám podľa Goodreads náskok, ale je mi jasné, že sa blíži doba, kedy budem s láskou hľadieť na spiaceho syna, než na rozčítanú knihu. Viac ma prekvapuje, že čítaniu dám maximálne hodinu. Potom som buď unavená, bolia ma oči alebo sa mi len nechce. Prečítať knihu za jeden večer? To už sa dávno nestalo.

A preto si vyberám knihy kratšie. Ideálne do 250 strán. Poviedky a komiksy. Za posledných 10 týždňov som okrem kníh, ktoré som už v predchádzajúcich článkoch spomínala, prečítala aj týchto osem knižiek. Na samostatný článok to opäť nie je, ale rada by som vám o nich dala vedieť. Väčšinou ma totiž veľmi bavili a stoja za ďalšiu pozornosť.

Rober Fulghum – Poprask v sýrové uličce

V supermarketu jsem zahlédl známou, opravdu dávnou známou. Připlížil jsem se k ní zezadu, zakryl jí oči a řekl: „Kdo je to?“ Zlehka mi dala ruce dolů, otočila se a řekla naprosto nevzrušeně: „Vy se teda seznamujete hodně zajímavě, ale já vás znám. Teda vaše knížky.“

Prvá kniha, ktorú som v tomto roku prečítala. Pekne prvého, pretože ako na Nový rok, tak po celý rok. Vraj. Fulghuma mám rada. Píše krásne. Príjemne. Rozosmeje. Pohladí na duši. Má cit pre jazyk. Vie pozorovať. Čítať jeho poviedky a príbehy je radosť. Poprask v sýrové uličce je radosť.

Prvú knihu v roku sa snažím vyberať čo najlepšie. Aby bola pohodová, bavila ma, nie moc dlhá a aby som na ňu rada spomínala aj po ďalších desiatich prečítaných príbehoch. Tento rok mi to vyšlo. (Aj minulý s P.S. od Ani Geislerovej). Pozerám, že mám v Kindle ešte Fulghumov román Drž mě pevně, miluj mě zlehka. Keď Jitku (holkamodrookata.blogspot.cz) nalákal na hodiny tanga, tak to nemôže byť zlá kniha a zlý autor.

Na procházce v parku jsem si všiml černého MG TC ve vynikajícím stavu. (Pokud byste snad nevěděli, co to je, tak vězte, že model anglické automobilky Morris Motors, malý dvousedadlový kabriolet, drátěná kola, čalounění z červené kůže, řemen přes kapotu.) Moc pěkný sporťáček. Stál u něho pán, postarší, ale pořád ještě ve formě. „Závidím vám to vaše auto. Klasika.“ „Koupil jsem ho, když jsem se ženil.“ Zdvihl ze sedadla fotografii v rámečku. „Tady jsme. A ještě pořád tu jsme. Padesát let mám stejné auto a stejnou ženu.“ „Jak jste to dokázal?“ zeptal jsem se. „Voskuju a leštím, pravidelná údržba, občas jedeme na výlet, ale jinak pěkně zakrývat a držet pod střechou… a nikdy k tomu nikoho nepouštět.“ Netušil jsem, jestli mluví o autu, o své ženě, nebo o obojím. Bál jsem se ho zeptat. Ale nakonec jsem to udělal. Byl to Hráč – skvěle ten dvojsmysl lapil jako poskakující baseballový míček a s lehkým úsměvem pronesl: „Oboje.“

Chodím po světě a hledám Hráče. Lidi, kteří v sobě mají pošetilou radost. Lidi, díky nimž je žal na tomto světě ještě docela snesitelný. Jejich smích prosvětluje temnou zimu.

5/5

Péter Gárdos – Horečka nad ránem

Prežil koncentraťný tábor Bergen-Beslen, zvládol cestu do Švédska, kde sa mal uzdraviť. Mal začať nový život, namiesto toho počuje neúprosnú diagnózu. Ostáva mu pol rok života. Maďarský básnik a novinár Miklós sa nehodlá vzdať len tak. Píše sa rok 1945 a on napíše viac ako stovke krajankám, ktoré sa, rovnako ako on, vo Švédsku zotavujú. Odpíše mu viacero z nich, ale iba s jednou prerastie obyčajná konverzácia do niečoho viac. Skutočný príbeh Miklósa a Agnes zbeletrizoval ich vlastný syn Péter Gárdos.

Horečka nad ránem je krásne i smutné čítanie zároveň. Je iným povojnovým príbehom, než býva bežne, je iným príbehom o láske, než býva zvykom. Má aj slabšie miesta, to vám zas nebudem klamať, ale vo výsledku je to jedno. Proste krásny príbeh o láske v povojnových časoch.

4/5

Atiq Rahimi – Kameň trpezlivosti

Krátky a pomalý monológ ženy starajúcej sa o svojho muža. Po zranení v boji upadol do kómy, nekomunikuje, nevníma, je odkázaný iba na ňu. Ale ona nevládze. Žije vo vojnou zmietanej krajine, kultúre, kde ženy nemajú práva, aké si zaslúžia. Postupne odhaľuje svoje tajomstvá, minulosť a život. Svojmu mužovi, čitateľom, ale svojim spôsobom ich priznáva aj sama sebe. Nepochybne je to silná žena, ale ako dlho vydrží starať sa o polomŕtveho manžela, keď nádej je v nedohľadne a chýbajú aj základné lieky?

Kameň trpezlivosti sa mi nečítal ľahko, no každou stranou som bola zvedavšia a zvedavšia, kam až obetavosť ženy zájde, a čo zo svojej minulosti ešte prezradí.

4/5

Kateřina Dubská – Malé zázraky

Mám veľmi rada román Člověk Gabriel od Kateřiny Dubskej. Je to jedna z prvých českých autoriek, ktoré sa ku mne dostali a ja som začala objavovať kvality a krásu súčasnej českej literatúry. Neviem sa dočkať, kedy prečítam jej druhý román s názvom Dcery, ale zatiaľ som trochu predbehla a uprednostnila kratšie a novšie poviedky. Aká škoda, že ma vo výsledku tak sklamali. Po kráse príbehu a jazyka v jej prvotine som mala príliš veľké očakávania. Lenže Malé zázraky sú až príliš obyčajné.

Na poviedkach je nešťastné aj to, že viete, ako skončia. Dvanásť príbehov, dvanásť ľudských osudov, kedy sa zdá byť všetko stratené, no stačí drobná zmena a všetko môže byť inak. Lepšie. Netají sa tým anotácia, ani autorka v úvode knihy. A tak po druhom-treťom príbehu nastane pocit, že vás to vlastne ani neláka čítať ďalej. Možno, ak v svojom živote hľadáte nejaké svetielko nádeje, uistenie, že nech je akokoľvek, môže byť, určite bude, aj lepšie, vtedy vás kniha pohltí, nepustí a stane sa vám akousi útechou. Ale ak ste šťastní, tak skutočne, úprimne, baví vás život, rodina i práca, plníte si sny, ste na seba hrdí, neopustilo vás zdravie, tak vtedy Malé zázraky nefungujú. A sú len obyčajným čítaním.

3/5

Philippa Rice – Slaďák

Krátke, ilustrované, nežné. O tom, čo robí lásku láskou a vzťah vzťahom. Že je to celé o drobnostiach, každodennostiach, milých pozornostiach. Skromné obrazy a minimum textu. Prelistované za pár minút. Ale úsmev na tvári ostane ešte dlho.

4/5

Mariana Enríquez – Co nám oheň vzal

35 mrtvých, Šest dní hněvu a teraz Co nám oheň vzal. Ďalšia kniha z HOSTu, ktorá ma odzbrojila jazykom, prostredím a mimoriadnym príbehom. Drsné a svojim spôsobom skutočné. Kým v prvých dvoch knihách, ktoré vám rozhodne odporúčam, patria k mojim TOP, išlo o komplexný príbeh, Co nám oheň vzal sú poviedky. Zmes fantázie i realizmu v rôznorodých príbehoch. Odvážnych, smutných, škaredých i bežných. Žiaden nie je taký, ako predchádzajúci, každý má niečo do seba, každý z nich prekvapí, občas šokuje.

Autorka je surová, sype to na vás vetu za vetou, nedáva si pozor na opisy ani prostredie, neprikrášľuje, neospravedlňuje. Dokonca sa ani nesnaží ohromiť. Píše tak, aby čo najvernejšie ukázala inú tvár nášho sveta. Tú špinavšiu. Argentína tak, ako ju nechcete poznať. Čo ale chcete, je prečítať si túto knihu.

5/5

Art Spiegelman – Maus

Minulý rok sa nejedenkrát presvedčila, že komiks je žáner, ktorý má čo ponúknuť. Že to nie sú len tak nejaké obrázky s bublinkami a textom. A že niektorým príbehom komiksové spracovanie pristane.

O holokauste sa toho napísalo veľa. Čo rozhodne nie je na škodu. Maus nie je iba ďalším príbehom v rade. Teda vlastne je, ale ako mnoho ďalších, aj tento stojí za prečítanie. Aj keď máte pocit, že tých kníh ste už prečítali veľa. O hrôzach, ktoré sa stali v našej nie tak dávnej minulosti a môžu sa kedykoľvek opakovať, nie je nikdy na škodu vedieť, čítať, informovať a rozprávať. Pripomínať ich, aby sa na ne nezabudlo a najmä sa nestali znova.

Art Spiegelman nahradil ľudí zvieratami, zobral príbeh svojho otca, zakomponoval proces tvorby a vznikol Maus. Komiks, ktorý mi odporúčalo tak veľa ľudí, že ho nešlo ignorovať. Oceňujem úprimnosť. To, ako syn videl svojho otca. To ako prirodzene ukázal, čo môže pobyt v koncentračnom tábore spraviť s psychikou človeka a ako sa vtedajšie podmienky podpísali na jeho správaní aj desiatky rokov po vojne. A v neposlednom rade oceňujem netradičné spracovanie.

Mimochodom, autor za knihu získal Pulitzerovú cenu.

4/5

David Mitchell – Dům za zdí

David Mitchell je bezpochyby briliantný spisovateľ, čo mne dokázal Atlasom mrakov. A určite sa chystám na ostatné jeho romány. Ale predtým som chcela niečo kratšie. V kníhkupectvách nedávno pristála pomerne útla novinka Dům za zdí. „Zložito prepracovaný román rozkročený cez päť desaťročí, od konca sedemdesiatych rokov do súčasnosti, ktorý preskakuje z jedného žánru do druhého a ozlomkrky sa rúti k ohromujúcemu záveru, vás vtiahne do pozoruhodného sveta, kde starý príbeh o strašidelnom dome dostáva nový rozmer.“

To znelo lákavo. Aj meno na obálke znelo lákavo. Ale samotný príbeh už tak lákavý nie je. Vlastne som pomerne skoro začínala tušiť, že toto nie je nič pre mňa. Ani záver to nijak nezlepšil. Skôr naopak. Akési prekomplikované, mätúce, nezaujímavé. Ešteže Tisíc podzimů Jacoba de Zoeta, román, ktorý na mňa pozerá z knižnice, má lepšie hodnotenia.

2/5


Poznámka

České smoothie

Autor: Kateřina Kuranova
Názov: České smoothie
Rok vydania: 2016
Vydavateľ: Esence
Počet strán: 160

. . .

Už si ani nespomínam, ako sme prešli na smoothie. Odšťavňovač sme dostali pred dvoma rokmi ako svadobný dar, no ten je skvelý len na veľmi šťavnaté a vodnaté ovocie. Pomaranče, ananás, melón… Lenže so zeleninou si moc neporadí, drobné lesné ovocie je doň škoda. Tak sme začali zapájať Kenwood robota, ktorý má nadstavec na mixér. Dovtedy si poradil so všetkým, takže nejakého ovocia a zeleniny by sa nemal báť.

Naše prvé smoothie boli metódou pokus-omyl. Čo sme mali doma, to sme do mixéru hodili a niečo z toho vzniklo. Napodiv nám všetky kombinácie chutili, lenže tak nejak sme tušili, že smoothie je viac ako iba ovocie a sem-tam nejaká zelenina. Čo rôzne oriešky a semiačka? Med, datle, agáve sirup, kokos, škorica? Čo okrem baby špenátu a mrkvy sa k sebe hodí? Uhorka, ružičkový kel, šalát, avokádo?

No skrátka chcelo to konečne knihu od niekoho, kto smoothie rozumie viac ako my, má overené kombinácie a naviac používa najmä lokálne suroviny. Ananás a mango sú síce fajn, lenže tam nie je moc čo skaziť. My sme potrebovali vidieť, ako kompletne zúžitkovať farmársku debničku, ktorú si sem-tam objednáme.

Výber padol na České smoothie od blogery Kateřiny Kuranovej (Smooth cooking). Páči sa mi rozdelenie na ročné obdobia, takže suroviny sú najmä z plodov, ktoré sa viac vyskytujú v danom období. Na konci je ale i kapitola Za hranicemi, kde to vonia po exotickom ovocí.

Všetky recepty sú krásne nafotené, za čo môže šikovná Petra Novotná (Food style). Nečakajte žiadne záludnosti ani zložité kombinácie. České smoothie je aj pre najväčších amatérov. Stačí mať doma mixér a suroviny. Autorka na začiatku knihy prezradí nie len niečo málo o sebe, ale i pár tipov, ktoré vám celý proces prípravy dokonalého smoothie uľahčia.

Kniha má 160 strán, receptov je okolo sedemdesiat. U každého je ešte poznámka, takže výsledok ide pri ďalšom pokuse pozmeniť. No hlavne vám nič nebráni s nimi ďalej experimentovať a v knihe sa iba inšpirovať. Autorka sama pri smoothie s názvom Z letní zahrádky píše: „Nebojte se experimentovať a zkoušet i další ovoce, které máte na zahradě.“

Postupne doma skúšame jednotlivé recepty, príjemne ma prekvapilo napríklad Vianočné smoothie so škoricou a kakaom. Nikdy by ma nenapadlo dať kakao do smoothie, ale výsledok je skvelý. Páčia sa mi aj jednoduché kombinácie zo štyroch surovín. Najviac sa ale teším na jar/leto, kedy budú záhradky i farmárske trhy plné sladkého ovocia, to sa ešte len bude kombinovať. Už teraz sa neviem dočkať smoothie zmrzliny.

Kuchárka České smoothie je skvelá pre smoothie začiatočníkov a tých, čo tápajú v kombináciách. Je to perfektný odrazový mostík a úvod do smoothie sveta. Je prehľadná a z českého prostredia, takže suroviny nebudú problém. No skrátka je to kuchárka, ktorá u nás získala čestné miesto a v poličke sa dlho neohreje, stále do nej nazeráme.

4,5/5

Poznámka

Aristokratka po tretie

aristokratka-na-koni

Autor: Evžen Boček
Názov: Aristokratka na koni
Rok vydania: 2016
Vydavateľ: Druhé město – Martin Reiner
Počet strán: 172

. . .

Pred dvoma rokmi som čítala vtedy už ospevované knihy Poslední aristokratka a Aristokratka ve varu. Obe ma nadchli, bavili a prečítala som ich prirýchlo. Keď pred pár dňami, na Veľký knižný štvrtok, vyšiel dlho očakávaný tretí diel, bolo jasné, pre akú knihu si pôjdem.

Niekoľkoročné čakanie na pokračovanie novinke vlastne len prospelo. Hoci boli úvodné knižky skvelé, predsa len je to stále ten istý štýl, humor, postavy. Obávam sa, že čítať Aristokratku na koni pred tými dvoma rokmi, už by ma tak nebavila. Teraz som si ale čítanie vychutnala a celý čas sa usmieval.

Avšak oproti prvému dielu to už nie je tak ohromné. Nahlas som sa zasmiala iba párkrát a veľa vecí som akosi očakávala. Neprekvapilo ma správanie svojráznych postáv zámku Kostka ani ústredná zápletka. Nič to ale nemení na tom, že ak bude aj štvrté pokračovanie, rada si ho prečítam. Kľudne si pár rokov počkám.

Témou Aristokratky na koni je predčasná smrť mladučkej Marie III. Po vzore svojich predchodkýň by mala umrieť mladá a keďže sa blíži ten správny vek, prečo z toho nespraviť turistickú atrakciu? Už sa vidia na titulke bulvárneho časopisu a rátajú príjmy od senzáciechtivých návštevníkov. Lenže to by nemohlo dopadnúť všetko inak. A vlastne to  pre obyvateľov zámku môže dopadnúť ešte horšie. Najmä ak sa nezaplatia hromadiace sa účty.

Rozsahovo je novinka medzi prvými dvoma knihami, čo je tak akurát na jeden večer. Pre zábudlivcov alebo odvážlivcov, ktorý sa púšťajú hneď do posledného dielu, je na konci malý slovníček, ktorý oživí miesta a postavy. Ale všetko dáva zmysel aj bez neho. Časovo sa odohráva v lete roku 1997.

Aristokratka na koni má drobné chybičky, ale stále je to úsmevné a milé čítanie o živote na zámku. Čítanie na jeden večer, ku ktorému sa pravdepodobne už nikdy nevrátite, na druhej strane vám knižka v domácej knižnici spraví radosť.

A na záver tu mám jednu pozvánku pre Brno a okolie. Najbližší štvrtok sa v Knižnici Jiřího Mahena stretnú viacerí autori posledného Veľkého knižného štvrtka. Nielenže o knihách pohovoria, ale rovno vám ich podpíšu. O 17:00 na Kobližnej 4 a Evžen Boček nebude chýbať.

4/5

Poznámka

Víkend s Radkou Třeštíkovou

Vikend s Radkou Trestikovou

Minulý víkend sme strávili na chate v lese, kúsok od Brna, takže kniha nesmela chýbať. Alebo rovno dve. Vybrala som si druhú a tretiu knižku Radky Třeštíkovej, pretože jej prvotina Dobře mi tak ma nedávno veľmi bavila. Nemohla som si vybrať lepšie. Oba romány ma neskutočne pohltili a tak pútavé čítanie, od ktorého som sa nechcela odtrhnúť, som popravde ani nečakala. Po prvej knihe som mala ako-takú predstavu o tom, ako Radka píše, no aj napriek tomu ma znova dostala.

Babovky a To prsi more I

Hoci majú obe knihy rozdielnu tému, isté spoločné znaky si nešlo nevšimnúť. Je to najmä spôsob, akým Radka rozpráva svoje príbehy. To, ako napínavo strieda postavy i časové obdobie. To, ako vysloveným vetám predchádzajú nevyslovené myšlienky. To, ako realistické postavy v jej knihách vystupujú. A v neposlednom rade to, že sa púšťa do náročnejších tém.

Veľkú úlohu v oboch príbehoch zohrávajú vzťahy. Tie rodinné, milenecké, súrodenecké i na pracovisku. S nimi to autorka naozaj vie.

Babovky a To prsi more II

Relatívne ešte novinka, dvanásť poviedok pod názvom Bábovky, stále dominuje na prvých priečkach predajností kníh. Určite za to môže meno, aké si Radka už vybudovala a lákavá obálka. Vyššie očakávania vďaka reklame a kladným recenziám sú napokon prekonané, sklamanie neprišlo. Bábovky sú úžasne prekombinovaný a miestami až prehnaný prepletenec príbehov žien. Ale to bolo na tom to najlepšie.

Asi ako nejedna čitateľka, aj ja som sa po čase trošku strácala. Tých postáv bolo naozaj veľa a rovnako tak okolností, za akých sa poznali. Ale nemala som po ruke papier a pero, takže som sa plne sústredila na dej a snažila si zapamätať kto, s kým, ako a prečo. Kto pozná koho, s kým sa ich osudy pretli, ako sa to stalo, prečo je to dôležité.

Najviac ma bavilo, že na jednu situáciu existuje viac pohľadom. Že udalosti nie sú iba také, aké ich vidí jedna postava, ale z pohľadu tej druhej vyznievajú inak. Odkrývajú sa úplne nové skutočnosti, niektoré tajomstvá a ako to už býva, stránka za stránkou dáva dohromady kompletný obraz. Ale vedela by som si predstaviť niektoré príbehy rozvinúť ešte viac. Tých tristodvadsať strán ubehlo rýchlo a koniec prišiel nečakane… a možno až skoro.

Babovky a To prsi more III

To prší moře sa mi čítalo dlhšie a ťažšie. Už to nebolo iba oddychové čítanie do húpacej siete. V prvom rade to bol komplexný príbeh o Hanke, ktorá stratila svojich najbližších skôr, ako skutočne dospela. Prvá kapitola začína tým, ako Radim, Hankin otec, spácha samovraždu. Jeho posledný deň, rozhodnutie, rozlúčka. A potom smršť nešťastných príhod, ktoré Hanku poznačia na celý život.

A taktiež Ilonu, Věru a Aleša. Ale Hanku najviac. Od otcovej smrti Hanka netancuje, jej vzťah s matkou je stále komplikovanejší, zamiluje sa do Aleša, ktorý mal byť jej brat. Vzdor, piercing, odchod k nevlastnej matke. A keď tragicky zahynie aj jej vlastná mama, zdá sa, že Hanka už nenájde cestu späť do normálneho života.

Aj tu autorka zvolila postupné odhaľovanie pravdy. Postáv už nebolo toľko, no opäť striedala ich pohľady. Najväčší priestor dostala Hanka, ale práve vďaka ostatným postavám sa dozvedáme celú pravdu. Veľmi ma zaujal aj príbeh Zori, Hankinej babičky, ktorá sa o ňu chvíľu starala.

Je zaujímavé si uvedomiť, že nie len my sa trápime, ale aj ostatní, hoci na prvý pohľad obyčajný ľudia s obyčajným životom, majú tajomstvo, ktoré ich bolí a o ktorom nerozprávajú nahlas.

Babovky a To prsi more IV

Obe knižky zaujmú skôr ženské čitateľky. Ale v žiadnom prípade nejde o jednoduché romány o láske. Naopak, komplikované vzťahy sú podané prekvapivo zaujímavo, najmä v prípade To prší moře sa dotýka pomerne vážnej témy, ako nás udalosti v detstve poznačujú na celý život, aké ťažké je pre dieťa vyrovnať sa so smrťou rodičov.

V oboch prípadoch som hodnotila 5/5 a keď Radka Třeštíková príde s ďalšou knihou, nad jej kúpou nebudem vôbec váhať. Vlastne sa už teraz teším na to, čo si na náš vymyslí. Odhadujem, že to nebude nič veselé, no aj tak to prečítam jedným dychom.

Poznámka

Od afrických románov k detektívke [rozhovor]

Nedávno som dostala ponuku na recenziu novej českej detektívky. Českú literatúru i detektívky mám rada, takže prečo nie? Ponuku som prijala a ako sa mi kniha Lovci lebek páčila, si už môžete na blogu prečítať (klik!). Teraz vám ešte trochu predstavím autorku a vlastne sa o nej dozviem viac aj ja. Pripravili sme spolu krátky rozhovor, tak verím, že vás trochu naláka na jej tvorbu.

Hana Hindrakova foto

foto: Karel Mezihorák

Vaša posledná kniha Lovci lebek je detektívka, ale zistila som si, že predtým ste napísali štyri romány z afrického prostredia. To je celkom veľká zmena.

Ano, to opravdu je, ale zajímalo mě, zda dokáži napsat něco jiného než knihu z afrického prostředí, které dobře znám. Byla to výzva a já jsem ji přijala. Nyní je na čtenářích, aby posoudili, zda se to podařilo. Já doufám, že ano.

Plánujete napísať ešte nejakú krimi knihu alebo raz stačilo?

S další knihou – Smrtící byznys – se vracím zpátky do Afriky, konkrétně do Ugandy. Bude se rovněž jednat o thriller.

Okrem spomínaných afrických kníh a novinke Lovci lebek máte na konte aj tri cestopisy, z Nového Zélandu, Škótska a Južnej Ameriky, precestovali ste ale podstatne viac krajín. Ktorá, okrem Keni samozrejme, vám prirástla k srdcu najviac?

Kromě Keni je mou srdcovou záležitostí také Skotsko, kam se moc ráda vracím. Fascinuje mě místní nádherná krajina. Také se mi moc líbilo v Nepálu a v Portoriku. Pokračuj v čítaní

Poznámka

Pešo až do Jeruzalema

40 dni pesky do Jeruzalema

Autor: Ladislav Zibura
Názov: 40 dní pěšky do Jeruzaléma
Rok vydania: 2014
Vydavateľ: BizBooks
Počet strán: 240

. . .

Kniha 40 dní pěšky do Jeruzaléma s podtitulom O pouti bez cukrové vaty je úžasným a vtipným rozprávaním o tom, že pešie púte rozhodne nie sú minulosťou. Že na takú púť sa môžeme vydať aj my dnes. Len tak, s 12 kilogramovým batohom na chrbte a bez mapy. Bez mapy je to asi ešte lepšie.

40 dní trvala Ladislavovi Ziburovi cesta z tureckého mestečka Pinarhisar do izraelského Jeruzalema. Časť síce musel kvôli vojne v Sýrii prekonať letecky, ale i tak sa nachodil viac ako dosť. Viac ako si vieme predstaviť. Viac ako by si väčšina z nás trúfla.

Čo vás vás však na tom dostane najviac je humor a trefné poznámky, ktorými celú cestu popisuje. Kniha sú jeho postrehy z každého dňa, ktorý mal za sebou. Okrem vlastnej cesty sa podelí aj s cennými poznatkami o cestovaní a miestnej kultúre. A čerešničkou na torte sú krátke komiksové stripy.

Arabské krajiny sú známe svojou pohostinnosťou. Preto ma vôbec neprekvapilo, na koľko skvelých ľudí narazil, koľkí ho pozvali k sebe domov, na čaj, bohatú večeru či mu poskytli miesto na spanie.

Takže. Horúčavy, smäd, neistota, psy, rôzna háveť čo žije v púšti, tuším i medvede som tam zachytila. Desiatky až stovky kilometrov pred sebou, pľuzgiere, cesty plné áut. Znie to lákavo? Nie. Stojí kniha za prečítanie? Áno!

Zaměřit se na pouť jako celek. „Poznávaš cizí zemi, za tri týdny jsi toho zažil víc než za uplynulý rok a plníš si sen mnoha lidí“ zní rozhodně lépe než „jdeš po rozpálené silnici plné pitomých aut a máš žízeň“.

Plné hodnotenie za odvahu, inšpiráciu, humor a úprimnosť. Bavila som sa od začiatku do konca, najmä záver ma neskutočne rozosmial. Páčili sa mi postrehy miestnej kultúry i ľudí obecne. Obdivovala som Ladislavove odhodlanie ísť ďalej aj napriek prekážkam. No skrátka skvelé čítanie najmä teraz, keď začína najväčšie obdobie dovoleniek. Nepochybujem o tom, že sa vám v hlave usadí malý chrobáčik, ktorý vám sem-tam našeptá, že taká púť vlastne nie je zlý nápad. A nemusí to byť zrovna do Jeruzalema.

Jěště štěstí, že se v Turecku nepije alkohol. Kdybych místo každého čaje dostal panáka slivovice, patrně by mi explodovala játra. Snad právě tohle je důvod, proč žádná středověká poutní trasa nevedla přes Valašsko.

5/5

uryvok 40 dni pesky do Jeruzalema