Poznámka

Čo mi chutí, to zjem

Autor: Tracey Murkettová, Gill Rapleyová
Názov: Vím, co mi chutná. Dítětem vedené odstavení
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: Argo
Počet strán: 192
Orig. názov: Baby-led Weaning. Helping Your Baby to Love Good Food
Preklad: Kateřina Bodnárová

. . .

BLW. Baby-led weaning. U nás prekladané ako dieťaťom vedené odstavenie. O čo ide? O prirodzenom spôsobe ako začať u kojencov s pevnou stravou. Nie s rozmixovanou zeleninou, pyré, kašičkami a ovocnými výživami. Zeleninové hranolky na ne.

O BLW som počula prvýkrát niekedy v tehotenstve, ale nevenovala som tomu väčšie pozornosť. Až po narodení Adamka som začala pátrať, dokonca sme boli s manželom na kurze vedenom Ditou Vlčkovou, ktorá BLW spropagovala v ČR asi najviac. (jidlodotlapky.cz) Na BLW sa mi totiž páči, že rešpektuje dieťa. Presne ako Montessori. Presne ako by som to chcela zvládnuť ja u Adamka.

Vím, co mi chutná. Dítětem vedené odstavení je kniha, ktorá dostatočne objasňuje, čo to vlastne BLW je, prečo je lepšie, ako tradičné rozmixované jedlá, aké nástrahy môžu rodičov postrehnúť, ako začať, prečo nezačať skôr… no skrátka všetko čo chcete a potrebujete vedieť predtým, než podusenú zeleninu dáte rovno dieťaťu do ruky a nie do mixéra.

Veľmi sa mi páčila kapitola Úplatky, odměny a tresty a pripomenula mi, čomu presne sa chcem u Adamka vyhnúť. Aj vy ste tak nenávideli, keď ste museli sedieť za stolom a dojesť posledné sústa? Celkovo bolo v knihe veľa myšlienok, ktoré mi kdesi v hlave lietali a ja som ich konečne pozbierala a dala dohromady. A pripomenula mi, aké je rodičovstvo krásne, náročné a koľko trpezlivosti ešte budem musieť v sebe nájsť. Ale za dieťa, ktoré radšej samo siahne po kúsku ovocia než  po sladkostiach to stojí.

Ale?

Ku knihe by som mala štyri výtky.

  1. Časté opakovanie. Ku koncu už to bolo celkom otravné. Ja viem, že niektoré príručky sú veľmi často tak písané a že niekedy to nie je na škodu, ale čo je veľa, to je veľa. A tu toho bolo viac ako dosť.

  2. Chýbali mi zdroje. Nie že by som sa hrnula hneď všetky skúmať, ale keď sa raz opierajú o nejaké výskumy, stojí za to ich aspoň na konci vypísať. Už len kvôli dôveryhodnosti. Ako, ja im verím, mne to dáva zmysel. Ale ak by som sa chcela dozvedieť viac a z čoho vlastne vychádzali, ak nerátam iba vlastné poznatky a skúsenosti, mám smolu a musím pátrať sama.

  3. Pasívne posadzovanie. Autorky akosi predpokladali, že polročné deti sedia. Lenže ja som skôr zástancom prirodzeného psychomotorického vývoja a tam polročné deti proste nesedia. Alebo len veeeeľmi málo z nich. Takže prvé mesiace po zavedení príkrmov je pri nesediacich deťoch vhodnejšie ich buď držať v klbku, alebo ich nechať na brušku. Ony si s tým poradia.

  4. Nechať na dieťati, čo zje. Súhlasím, že aj kojenci sú veľmi šikovní a múdri, ale dať im pizzu len preto, lebo ju jeme my, oni nás vidia a načahujú sa za ňou, to už mi príde veľa. Čo sa týka príkrmov, nie som tabuľková, príde mi proti srsti ísť dva-tri dni jeden druh zeleniny, potom druhej, potom tretej a tak ďalej. Ale odtiaľ potiaľ. Stále je to kojenec, ktorý nemá ešte úplne vyvinutú tráviacu sústavu, takže je na rodičoch, aby zaistili vhodné potraviny. Na môj vkus sa išlo aj veľa korenených jedál. Ja myslím, že neskôr si zaexperimentujú dostatočne, takže prvý rok-dva nemusia ochutnať všetko.

Tým nechcem povedať, že kniha mi nakoniec nič nedala. Naopak. Vlastne ma totálne namotala a ja sa nadšene teším, ako budem Adamkovi na pare pripravovať zeleninu, dám mu ju na tanierik a budem deň za dňom sledovať pokroky. Som kľudnejšia ohľadom možného dávenia kojenca, ktoré je asi najväčším strašiakom u rodičov. Som rada za osobné príbehy, ktorých je v knihe nemálo. Som trochu kľudnejšia keď viem, že deti sa rozjedia až neskôr, nie úderom ukončeného šiesteho mesiaca. A som zvedavá, ako sa nám podarí na BLW nahovoriť Adamka. Zatiaľ je stav taký, že mrkva, dyňa a zemiak nie, brokolica luxus.

Ešte si neodpustím odporúčanie. Ak chcete ísť cestou BLW, je to jasné, Vím, co mi chutná si prečítate. Ale má čo povedať aj rodičom, ktorý nechcú dávať zeleninu vo forme, kedy je poznať, o čo vlastne ide. Možno by potom neočakávali, že ich päťmesačné dieťa bude bez problémov papať všetky zeleninové pokrmy a nebudú bojovať s tým malým jazýčkom, ktorý vystrkuje lyžičku z pusinky.

Kniha má svoje chyby, ale dobrých informácií je v nej oveľa viac.

4/5

Poznámka

Čítam aj na materskej II

Robert Fulghum – Drž mě pevně miluj mě zlehka

Fulgum opäť nesklamal. To on ani nevie. Jeho príbehu sú balzamom na dušu. Príjemné, jednoduché, pohodové, úsmevné a krásne. Veľmi rada jeho tvorbu čítam.

Drž mě pevně miluj mě zlehka som si vybrala na čítanie niekedy po polnoci. Adamko sa zobudil a vyžadoval svoju porciu mliečka, a ja som nemala zrovna nič iné v Kindle rozčítané. Chcela som niečo nenáročné, pretože úprimne, po troch hodinách spánku v hlbokej noci sa na nič intelektuálne, psychologické ani dramatické necítim. Fulgum mi presne sadol a skoro ma i roztancoval.

Príbehy z tančírny Century sú o ľuďoch i o láske. Ale najmä o tanci. Od každého trošku v tom správnom pomere. Veľmi sympatické postavy a najmä skvelé prostredie tančiarne Century. Skrátka ideálne čítanie aj na podvečerné leňošenie.

4/5

Timothy Snyder – O tyranii – Dvadsať ponaučení z 20. storočia

Keď začnú muži so zbraňami, ktorí vždy o sebe vyhlasovali, že sú proti systému, nosiť uniformy a pochodovať s fakľami a obrazmi vodcu, koniec sa blíži. Keď sa zmieša oficiálna polícia a armáda s vodcovskými paramilitantnými organizáciami, koniec už nastal.

Krátke, ale dôležité. Z histórie sa môžeme ponaučiť a nie je tajomstvom, že história sa opakuje. Môžu sa zopakovať zlé veci, alebo ich môžeme včas rozpoznať a vyhnúť sa im. Nie je to iba o veľkých spoločnostiach a politikoch. Zmenu môže spraviť každý. Musíme začať od seba. Nesmieme stratiť svoju ľudskosť.

Keby sa však právnici riadili právnou normou, že poprava bez súdneho procesu nie je zákonná, keby doktori akceptovali pravidlo, že nie je možné vykonať operačný zákrok bez súhlasu pacienta, keby obchodníci neobchádzali zákaz otroctva, keby byrokrati odmietli papierovanie okolo likvidácie ľudí, potom by to nacistickému režimu značne komplikovalo páchanie zverstiev, vďaka ktorým si ho pamätáme.

Timothy Snyder napísal dvadsať výborných postrehov, ktoré by si mal prečítať každý. Sú skrátka knihy, ktoré vám niečo dajú. Nad ktorými môžete premýšľať a ktoré by sa mali šíriť ďalej. Som presvedčená, že O tyranii je jednou z nich. Tak si ju, prosím, prečítajte. A šírte ďaľej.

Odstráňte teda obrazovky zo svojich izieb a obklopte sa knihami. Postavy z Orwellových a Bradburyho kníh to urobiť nemohli – ale vy ešte áno. Čo čítať? Každý dobrý román oživuje našu schopnosť rozmýšľať o viacvýznamovosti situácií a posudzovať zámery iných. V tejto chvíli by mohli poslúžiť Bratia Karamazovovci od Fiodora Dostojevského a Neznesiteľná ľahkosť bytia od Milana Kunderu. Román Sinclaira Lewisa To sa tu nemôže stať možno nie je veľkým umením, zato román Philipa Rotha Sprisahanie proti Amerike je lepší. Románom o tyranii a odpore je dielo J. K. Rowlingovej Harry Potter a Dary smrti, ktoré poznajú milióny mladých Američanov. Ak ste toto dielo vy, vaši priatelia alebo vaše deti prvý raz neprečítali v tomto význame, stojí za to sa ku knihe vrátiť.

5/5

Když ti to udělá radost

Výber poviedok od prevažne českých autorov. Michal Viewegh, Robert Fulghum, Petr Šabach, Emil Hakl, Milan Lasica, Petra Soukupová, Pavel Renčín a Lenka Sobotová. Osem poviedok na rôzne témy. S poviedkami od Viewegha a Fulghuma som sa už stretla predtým, v inej ich tvorbe, ostatné boli pre mňa novinkou.

E-knihu som objavila zadarmo v mojej e-knižnici na Alze. Známe mená ma presvedčili, aby som si ju aj stiahla. Niečo málo cez sto strán, nenáročné čítanie, skrátka taká jednohubka, ktorá vám vlastne ani dlho neutkvie v hlave, ale číta sa príjemne. Niektoré boli skvelé (najmä tá od Fulghuma), niektoré zaujímavé (napríklad fantasy krimi od Renčína). Zväčša by ma aj nalákali na ďalšiu autorovu tvorbu. Vlastne výberu nemám čo vytknúť, ale priznávam, že v papierovej podobne (a vlastne i elektronickej) by som si ju nezakúpila. Ako ukážky ale fungujú dobre.

4/5

Poznámka

8 lepších (i slabších) knižných tipov

Od začiatku roka sa snažím čítať veľa, aj keď mi to nejde tak, ako som si pôvodne plánovala. Síce mám podľa Goodreads náskok, ale je mi jasné, že sa blíži doba, kedy budem s láskou hľadieť na spiaceho syna, než na rozčítanú knihu. Viac ma prekvapuje, že čítaniu dám maximálne hodinu. Potom som buď unavená, bolia ma oči alebo sa mi len nechce. Prečítať knihu za jeden večer? To už sa dávno nestalo.

A preto si vyberám knihy kratšie. Ideálne do 250 strán. Poviedky a komiksy. Za posledných 10 týždňov som okrem kníh, ktoré som už v predchádzajúcich článkoch spomínala, prečítala aj týchto osem knižiek. Na samostatný článok to opäť nie je, ale rada by som vám o nich dala vedieť. Väčšinou ma totiž veľmi bavili a stoja za ďalšiu pozornosť.

Rober Fulghum – Poprask v sýrové uličce

V supermarketu jsem zahlédl známou, opravdu dávnou známou. Připlížil jsem se k ní zezadu, zakryl jí oči a řekl: „Kdo je to?“ Zlehka mi dala ruce dolů, otočila se a řekla naprosto nevzrušeně: „Vy se teda seznamujete hodně zajímavě, ale já vás znám. Teda vaše knížky.“

Prvá kniha, ktorú som v tomto roku prečítala. Pekne prvého, pretože ako na Nový rok, tak po celý rok. Vraj. Fulghuma mám rada. Píše krásne. Príjemne. Rozosmeje. Pohladí na duši. Má cit pre jazyk. Vie pozorovať. Čítať jeho poviedky a príbehy je radosť. Poprask v sýrové uličce je radosť.

Prvú knihu v roku sa snažím vyberať čo najlepšie. Aby bola pohodová, bavila ma, nie moc dlhá a aby som na ňu rada spomínala aj po ďalších desiatich prečítaných príbehoch. Tento rok mi to vyšlo. (Aj minulý s P.S. od Ani Geislerovej). Pozerám, že mám v Kindle ešte Fulghumov román Drž mě pevně, miluj mě zlehka. Keď Jitku (holkamodrookata.blogspot.cz) nalákal na hodiny tanga, tak to nemôže byť zlá kniha a zlý autor.

Na procházce v parku jsem si všiml černého MG TC ve vynikajícím stavu. (Pokud byste snad nevěděli, co to je, tak vězte, že model anglické automobilky Morris Motors, malý dvousedadlový kabriolet, drátěná kola, čalounění z červené kůže, řemen přes kapotu.) Moc pěkný sporťáček. Stál u něho pán, postarší, ale pořád ještě ve formě. „Závidím vám to vaše auto. Klasika.“ „Koupil jsem ho, když jsem se ženil.“ Zdvihl ze sedadla fotografii v rámečku. „Tady jsme. A ještě pořád tu jsme. Padesát let mám stejné auto a stejnou ženu.“ „Jak jste to dokázal?“ zeptal jsem se. „Voskuju a leštím, pravidelná údržba, občas jedeme na výlet, ale jinak pěkně zakrývat a držet pod střechou… a nikdy k tomu nikoho nepouštět.“ Netušil jsem, jestli mluví o autu, o své ženě, nebo o obojím. Bál jsem se ho zeptat. Ale nakonec jsem to udělal. Byl to Hráč – skvěle ten dvojsmysl lapil jako poskakující baseballový míček a s lehkým úsměvem pronesl: „Oboje.“

Chodím po světě a hledám Hráče. Lidi, kteří v sobě mají pošetilou radost. Lidi, díky nimž je žal na tomto světě ještě docela snesitelný. Jejich smích prosvětluje temnou zimu.

5/5

Péter Gárdos – Horečka nad ránem

Prežil koncentraťný tábor Bergen-Beslen, zvládol cestu do Švédska, kde sa mal uzdraviť. Mal začať nový život, namiesto toho počuje neúprosnú diagnózu. Ostáva mu pol rok života. Maďarský básnik a novinár Miklós sa nehodlá vzdať len tak. Píše sa rok 1945 a on napíše viac ako stovke krajankám, ktoré sa, rovnako ako on, vo Švédsku zotavujú. Odpíše mu viacero z nich, ale iba s jednou prerastie obyčajná konverzácia do niečoho viac. Skutočný príbeh Miklósa a Agnes zbeletrizoval ich vlastný syn Péter Gárdos.

Horečka nad ránem je krásne i smutné čítanie zároveň. Je iným povojnovým príbehom, než býva bežne, je iným príbehom o láske, než býva zvykom. Má aj slabšie miesta, to vám zas nebudem klamať, ale vo výsledku je to jedno. Proste krásny príbeh o láske v povojnových časoch.

4/5

Atiq Rahimi – Kameň trpezlivosti

Krátky a pomalý monológ ženy starajúcej sa o svojho muža. Po zranení v boji upadol do kómy, nekomunikuje, nevníma, je odkázaný iba na ňu. Ale ona nevládze. Žije vo vojnou zmietanej krajine, kultúre, kde ženy nemajú práva, aké si zaslúžia. Postupne odhaľuje svoje tajomstvá, minulosť a život. Svojmu mužovi, čitateľom, ale svojim spôsobom ich priznáva aj sama sebe. Nepochybne je to silná žena, ale ako dlho vydrží starať sa o polomŕtveho manžela, keď nádej je v nedohľadne a chýbajú aj základné lieky?

Kameň trpezlivosti sa mi nečítal ľahko, no každou stranou som bola zvedavšia a zvedavšia, kam až obetavosť ženy zájde, a čo zo svojej minulosti ešte prezradí.

4/5

Kateřina Dubská – Malé zázraky

Mám veľmi rada román Člověk Gabriel od Kateřiny Dubskej. Je to jedna z prvých českých autoriek, ktoré sa ku mne dostali a ja som začala objavovať kvality a krásu súčasnej českej literatúry. Neviem sa dočkať, kedy prečítam jej druhý román s názvom Dcery, ale zatiaľ som trochu predbehla a uprednostnila kratšie a novšie poviedky. Aká škoda, že ma vo výsledku tak sklamali. Po kráse príbehu a jazyka v jej prvotine som mala príliš veľké očakávania. Lenže Malé zázraky sú až príliš obyčajné.

Na poviedkach je nešťastné aj to, že viete, ako skončia. Dvanásť príbehov, dvanásť ľudských osudov, kedy sa zdá byť všetko stratené, no stačí drobná zmena a všetko môže byť inak. Lepšie. Netají sa tým anotácia, ani autorka v úvode knihy. A tak po druhom-treťom príbehu nastane pocit, že vás to vlastne ani neláka čítať ďalej. Možno, ak v svojom živote hľadáte nejaké svetielko nádeje, uistenie, že nech je akokoľvek, môže byť, určite bude, aj lepšie, vtedy vás kniha pohltí, nepustí a stane sa vám akousi útechou. Ale ak ste šťastní, tak skutočne, úprimne, baví vás život, rodina i práca, plníte si sny, ste na seba hrdí, neopustilo vás zdravie, tak vtedy Malé zázraky nefungujú. A sú len obyčajným čítaním.

3/5

Philippa Rice – Slaďák

Krátke, ilustrované, nežné. O tom, čo robí lásku láskou a vzťah vzťahom. Že je to celé o drobnostiach, každodennostiach, milých pozornostiach. Skromné obrazy a minimum textu. Prelistované za pár minút. Ale úsmev na tvári ostane ešte dlho.

4/5

Mariana Enríquez – Co nám oheň vzal

35 mrtvých, Šest dní hněvu a teraz Co nám oheň vzal. Ďalšia kniha z HOSTu, ktorá ma odzbrojila jazykom, prostredím a mimoriadnym príbehom. Drsné a svojim spôsobom skutočné. Kým v prvých dvoch knihách, ktoré vám rozhodne odporúčam, patria k mojim TOP, išlo o komplexný príbeh, Co nám oheň vzal sú poviedky. Zmes fantázie i realizmu v rôznorodých príbehoch. Odvážnych, smutných, škaredých i bežných. Žiaden nie je taký, ako predchádzajúci, každý má niečo do seba, každý z nich prekvapí, občas šokuje.

Autorka je surová, sype to na vás vetu za vetou, nedáva si pozor na opisy ani prostredie, neprikrášľuje, neospravedlňuje. Dokonca sa ani nesnaží ohromiť. Píše tak, aby čo najvernejšie ukázala inú tvár nášho sveta. Tú špinavšiu. Argentína tak, ako ju nechcete poznať. Čo ale chcete, je prečítať si túto knihu.

5/5

Art Spiegelman – Maus

Minulý rok sa nejedenkrát presvedčila, že komiks je žáner, ktorý má čo ponúknuť. Že to nie sú len tak nejaké obrázky s bublinkami a textom. A že niektorým príbehom komiksové spracovanie pristane.

O holokauste sa toho napísalo veľa. Čo rozhodne nie je na škodu. Maus nie je iba ďalším príbehom v rade. Teda vlastne je, ale ako mnoho ďalších, aj tento stojí za prečítanie. Aj keď máte pocit, že tých kníh ste už prečítali veľa. O hrôzach, ktoré sa stali v našej nie tak dávnej minulosti a môžu sa kedykoľvek opakovať, nie je nikdy na škodu vedieť, čítať, informovať a rozprávať. Pripomínať ich, aby sa na ne nezabudlo a najmä sa nestali znova.

Art Spiegelman nahradil ľudí zvieratami, zobral príbeh svojho otca, zakomponoval proces tvorby a vznikol Maus. Komiks, ktorý mi odporúčalo tak veľa ľudí, že ho nešlo ignorovať. Oceňujem úprimnosť. To, ako syn videl svojho otca. To ako prirodzene ukázal, čo môže pobyt v koncentračnom tábore spraviť s psychikou človeka a ako sa vtedajšie podmienky podpísali na jeho správaní aj desiatky rokov po vojne. A v neposlednom rade oceňujem netradičné spracovanie.

Mimochodom, autor za knihu získal Pulitzerovú cenu.

4/5

David Mitchell – Dům za zdí

David Mitchell je bezpochyby briliantný spisovateľ, čo mne dokázal Atlasom mrakov. A určite sa chystám na ostatné jeho romány. Ale predtým som chcela niečo kratšie. V kníhkupectvách nedávno pristála pomerne útla novinka Dům za zdí. „Zložito prepracovaný román rozkročený cez päť desaťročí, od konca sedemdesiatych rokov do súčasnosti, ktorý preskakuje z jedného žánru do druhého a ozlomkrky sa rúti k ohromujúcemu záveru, vás vtiahne do pozoruhodného sveta, kde starý príbeh o strašidelnom dome dostáva nový rozmer.“

To znelo lákavo. Aj meno na obálke znelo lákavo. Ale samotný príbeh už tak lákavý nie je. Vlastne som pomerne skoro začínala tušiť, že toto nie je nič pre mňa. Ani záver to nijak nezlepšil. Skôr naopak. Akési prekomplikované, mätúce, nezaujímavé. Ešteže Tisíc podzimů Jacoba de Zoeta, román, ktorý na mňa pozerá z knižnice, má lepšie hodnotenia.

2/5


Poznámka

Kdysi…

morris-gleitzman-kdysi

Autor: Morris Gleitzman
Názov: Kdysi
Rok vydania: 2016
Vydavateľ: Argo
Počet strán: 164
Orig. názov: Once
Preklad: Barbora Punge Puchalská

. . .

Kníh pre mládež zameraných na svetovú vojnu a holokaust je veľa. Naviac veľa z nich je výborných a majú čo povedať aj dospelým. Zostaň, kde si, a potom odíď, Spočítej hvězdy, Medzi odtieňmi sivej, Jsou světla, která nevidíme alebo Chlapec na vrchole hory.

Síce to nie je téma, ktorú mladšie ročníky vyslovene vyhľadávajú, ale žiaľ, je to naša história a čím viac sa o nej vie, hovorí a pripomína, tým je menšia šanca, že sa na ňu zabudne a nedajbože sa zopakuje. Obdiv i vďaka patrí autorom, ktorý vedia neľahké udalosti priblížiť deťom a dospievajúcim. Kdysi od Morrisa Gleitzmana, autora desiatok kníh pre deti a YA, je ďalšou dôležitou výpoveďou v tejto kategórii, inšpirovanou skutočným príbehom.

Deväťročný Félix žije takmer štyri roky v odľahlom katolíckom sirotinci. Oproti ostatným deťom, Félix rodičov má. Kým však vyriešia problémy s kníhkupectvom, musí čakať na tomto miesto. Jedného dňa k nim vrhnú nacisti a začnú páliť knihy. Félix sa zľakne, že jeho rodičia sú v nebezpečí a ich rodinný podnik postihne rovnaký osud, preto utečie do mesta, aby rodičov našiel a varoval.

S veľkou predstavivosťou i schopnosťou rozprávať pútavé príbehy, no taktiež s detskou naivitou adekvátnou jeho veku. Nerozumie, čo sa deje okolo neho, prečo mu tie veľké autá nezastavia, prečo po ňom vojak na dodávke vystrelil, ani prečo sa toľko vyzlečených ľudí tlačí v nákladnom priestore. Snaží sa vymyslieť pre všetko rozumné vysvetlenie, ale starší čitateľ za tým vidí všetku hrôzu holokaustu.

Tým, že je kniha písaná z pohľadu deväťročného chlapca, je veľa vecí zjemnených, prispôsobených, skrytých. Nie je problém si ich domyslieť, ale nejedenkrát som si hovorila, ako by som ich vnímala, ak by som bola vo veku hlavného hrdinu. Myslím, že by som takmer ničomu nerozumela. Félix síce neskôr stretne zubára Barneyho, ktorý mu sem-tam niečo vysvetlí, no desiatky ďalších otázok, ktoré tak malého čitateľa určite napadajú, ostane nezodpovedaných.

Kdysi (orig. Once) je prvá kniha zo série o živote v okupovanom Poľsku písanom z pohľadu dieťaťa. Nasledujú časti Then, Now, After a Soon, ktoré v češtine zatiaľ nevyšli. Dúfam, že sa chystajú, pretože záver prvej časti bol neukončený a po poslednej kapitole budete rozhodne chcieť vedieť, ako osudy Félixa a Zeldy, malého dievčatka, ktoré na úteku zachránil, pokračujú.

Každá kapitola začína slovkom Kdysi a popisuje udalosti od života v sirotinci, útek, záchranu Zeldy až po tajný úkryt v ghette. 160 strán nezaberie veľa času. Kniha je určená pre deti od 8 rokov, ale ja by som možno dva-tri roky počkala. Na dospelých už tak nezapôsobí, ten nepríjemný pocit po dočítaní nepretrvá dlho. U vyššie spomínaných titulov nabiehali emócie ešte pár dní po poslednej vete. Hoci Kdysi nedosahuje ich kvalít, za pozornosť stojí a v detských knižniciach sa nestratí.

3,8/5

Poznámka

Moje kočka Jugoslávie

moje-kocka-jugoslavie-web

Autor: Pajtim Statovci
Názov: Moje kočka Jugoslávie
Rok vydania: 2016
Vydavateľ: Argo
Počet strán: 248
Orig. názov: Kissani Jugoslavia
Preklad: Jitka Hanušová

. . .

Krátko po sebe som prečítala dve knihy, ktoré spájala mačka. Kým u Kočičího hosta bola malá Čibi takmer hlavným hrdinom a čítanie bolo priam poetické, Moje kočka Jugoslávie je z iného súdka.

Jar 1980. Mladučká Emine sa pripravuje na svadbu s mladíkom, ktoré len sotva pozná. Neistota, obavy i radostné očakávania nového života. Žiaľ, manželstvo jej prinesie jedno sklamanie za druhým a po vypuknutí vojny vyzerá celá situácia ešte horšie. S manželom a deťmi zanechávajú rodnú krajinu, avšak nová krajina neznamená nový začiatok ich vzťahu.

Súčasnosť. Mladý prisťahovalec a homosexuál vo Fínsku. S nálepkou cudzinca to nemá jednoduché, naráža na stereotypy a predsudky, čo sa od neho v novej spoločnosti očakáva. Stretnutie v bare so záhadnou mačkou dávajú príbehu jemné prvky magického realizmu, ktorý je vo fínskej literatúre veľmi obľúbený.

Príbeh o jednej rodine, aj keď na prvý pohľad ešte nie je úplne jasné, čím sú tie dve dejové línie prepojené. Prvá časť ma bavila najmä z pohľadu Emine. Naopak Bekimov život a jeho peripetie s mačkou som čítala s menšou radosťou. Pre Bekimovo správanie som síce mala pochopenie, ale nevypočítateľná šelma mi bola mimoriadne nesympatická.

Druhá časť sa ale čítala podstatne lepšie a užívala som si všetky kapitoly. Moje kočka Jugoslávie je totiž prekvapivo dobrá kniha dotýkajúca sa viacero tém. Predovšetkým dohodnuté manželstvo, vojna v rodnej krajine, emigrácia a hľadanie miesta v novej spoločnosti s veľmi odlišnou kultúrou i životnou úrovňou. Práve tieto rôzne pohľady ma na literatúre nesmierne bavia.

Výborný preklad Jitky Hanušovej (preložila román Porodní bába a poviedky Sběratel dýmek od Katje Kettu), krátke kapitoly, svižné striedanie dejových línií. Autor má čo povedať, sám pochádza z Kosova, ale od dvoch rokov žije vo Fínsku. O určitej kvalite svedčí tiež ocenenie Helsingin Sanomat za najlepší debut v roku 2014.

No ťažko povedať, komu by som knižku odporúčala. Na podobnú tému je totižto veľa výborných kníh, naposledy ma oslovili napríklad Touhy Džendeho Džongy. Výrazná ružová obálka síce zaujme na prvý pohľad, ale kniha pravdepodobne nebude na pyramíde s bestsellermi, aby ste si ju vôbec všimli. Cestu si k nej nájdu skôr čitatelia, ktorí radi siahnu po neznámych autoroch a debutoch. Príbeh má svoje muchy, no zároveň má aj čo povedať.

3,8/5

Poznámka

Druhé dovolenkové čítanie

Druhe letne citanie I

Po prvých tipoch na dovolenkové čítanie (klik!) prichádza pokračovanie. Prešli sme ďalších pár tisíc kilometrov naprieč Nórskom a mne pod rukami prešlo ďalších pár stoviek strán dobrých kníh. Dochádzajú mi zásoby papierových kníh, ktoré som si zobrala, takže priestor dostáva aj Kindle. Nie že by mi to vadilo. Nórsko je krajinou tunelov a tie bývajú len veľmi slabo osvetlené. Naviac v noci už nebýva svetlo, pretože sme ďaleko pod polárnym kruhom. Na večerné čítanie v stane musím zapínať osvetlenie, preto mi podsvietený displej e-ink čítačky začal vyhovovať viac.

Takže, aké to knihy som prečítala posledné dovolenkové dni?
Druhe letne citanie II

Katja Kettu – Sběratel dýmek

Poviedky od fínskej autorky škaredého, no podmanivého románu Porodní bába. Knižku, ktorú som si kúpila na veľtrhu Svět knihy a Katja Kettu mi ju podpísala. Hneď prvý deň, takže ja som bola viac ako spokojná.

Bolo mi jasné, že knihu si chcem prečítať čo najskôr, no musela na ňu prísť ta správna doba. A nálada. Ani Sběratel dýmek nie je príjemné čítanie. Desať dýmok a desať poviedok o rôznych osobnostiach, no niektorých navzájom prepojených. Menej lásky, viac sexu. Rovnako veľa hrôzy, magickosti a škaredosti. Síce to nie je vyznením tak silná kniha, ako jej predchodkyňa, no získala si ma nemenej intenzívne. Opäť to nie je čítanie pre každého a ocenia ju skôr starší, a trošku sa bojím povedať že aj skúsenejší, čitatelia. Čo ma potešilo na záver? Informácia, že sa pripravuje ďalšia kniha. Bude sa volať Můra a pod názvom Yöperhonen vyšla vo Fínsku minulý rok.

Druhe letne citanie III

Katarina Bivaldová – Čtenáři z Broken Wheel doporučují

Feel-good román, ktorý som si síce kúpila, ale za to, aby som ho na dovolenke aj prečítala, vlastne môže #ReadNordic. V jednom komentári som naň dostala odporúčanie. Dnes môžem povedať, že ak by ste si v lete mali prečítať jedinú knihu, nech je to táto. Perfektné, príjemné, milé a knižných tipov nabité čítanie, ktoré poteší každého knihomoľa.

Naviac je v ňom neuveriteľne veľa pravdivých slov o nás knihomoľov. Niektoré z nich, rovnako ako celú moju recenziu na túto knižku, si môžete prečítať v tomto článku. O románe som nedokázala napísať iba jeden-dva odseky.

Druhe letne citanie IV

Anne Holtová – Slepá bohyně

Už je to viac ako pol roka, odkedy som prečítala severskú detektívku. Pol roka! Kedysi som ich čítala každý týždeň a bol to asi jediný žáner, v ktorom som mohla prečítať aj viac kníh po sebe a nemala som potrebu prejsť na niečo iné.

Prvý príbeh zo série s inšpektorkou Hanne Wilhelmsenovou a policajným prokurátorom Hakonom Sandom som si vybrala, pretože pred troma rokmi sa mi dostalo do rúk voľné pokračovanie Požehnáni ti, kdož žízní. Na dvesto stranách sa mi dostalo dobrej a napínavej detektívky, takže som dúfala, že prvý diel bude ak nie rovnako dobre napísaný, tak aspoň pútavý. A spokojnosť sa dostavila.

Po množstve prečítaných detektívok nemôžem tvrdiť, že ide o to najlepšie zo žánru, ale politické zapojenie, drogy, vzťahy, tajomstvá, nečakané obraty a napínavosť deja ma presvedčili, že Anne Holt je meno, ktoré nesklame. Síce som sa občas zamotala v menách, postáv nebolo málo, i tak som knihu prečítala podozrivo rýchlo. Rozhodne sa chystám aj na Smrt démona, hoci nevylučujem, že to bude trvať ďalšie tri roky.

Druhe letne citanie V

Annabel Pitcher – Kečupové oblaky

Skutočne neviem, čo ma popohlo k tomu, aby som otvorila práve túto e-knihu. Asi som už dlho nečítala žiadnu young adult knihu alebo som podvedome chcela aj niečo menej severské. Tak či onak, na prvý záťah som prečítala tretinu a ani ten zvyšok mi netrval nijak dlho, hoci som medzitým prečítala ďalšiu, o niečo kratšiu knihu.

Nakoniec to vlastne ani nebolo zlé, aj keď sa našli dve veci, ktoré mi celkom prekážali. Jedna kazila dojem v priebehu čítania, druhá mi zničila záver. Také očakávania som mala kvôli Zoeiným listom a… a niečo málo som popísala rovno v samostatnom článku (prečítajte si ho tu), aj keď som sa zo všetkých síl snažila neprezradiť viac ako treba.

Kečupové oblaky sa vlastne na dovolenku podľa mňa ani nehodia, úplne sa vidím, ako ju čítam ešte počas školského roka, ak by som bola stále vo veku, kedy sa chodí na strednú, čítala ju namiesto písania domácich úloh a záver dočítala v škole pod lavicou na nudnej hodine. No keďže ja som ju prečítala v príjemnom domčeku v Nórsku, zaraďujem ju do tohto zoznamu.

Druhe letne citanie VI

Jonas Karlsson – Faktura

Nečakaná rýchlovka na sobotné poobedie. Spravila som si čaj, usadila sa do kresla s výhľadom na more, otvorila Kindle a hľadala krátku veselú knihu. Vyhrala to Faktura od Jonasa Karlssona, pretože predchádzajúca Místnost ma dosť bavila, bavilo ma scénické spracovanie v Listování a rovnako tak ma bavil autor vo švédsko-fínskej komédii Uprchlík na malinové loďce.

Takže som nešla do neznáma, stavila som na istotu a strávila som dve hodiny s vtipne absurdnou novelou o tom čo sa stane, keď vám príde faktúra za prežité šťastie. Je váš život na prvý pohľad nudný, no prakticky nikdy vás nestretlo žiadne nešťastie, choroby sa vám vyhýbajú, rodinu síce nemáte, ale kto povedal, že rodina sú iba radosti a i z toho osudového vzťahu, ktorý nevyšiel, ste vytrieskali vlastne len dobré zážitky? Tak to nebude zadarmo. Práve naopak. Vo Fakture sa dozviete, ako sa s tým hlavný hrdina popasoval a či sa náhodou niekde nestala chyba.

Druhe letne citanie VII

Jo Nesbø – Syn

Konečne! Aby tých severských krimi nebolo málo, naviac keď už som bola nie tak ďaleko od Osla, miesta činov väčšiny Nesbøho detektívok, pustila som sa do Syna. Samostatnej knihy mimo sériu s Harrym. Na Nesbøho knižkách ma vždy desí počet strán. Pritom viem, že píše sakramentsky dobre a tie strany ubehnú strašne rýchlo. Aj keď sa medzitým stratím v množstve mien, miest, činov, udalostí a drobných scénok, ktoré postupne vyústia do napínavého a premysleného príbehu.

Z Nesbøho knižiek mám naviac pocit, že Oslo je jedno veľké a síce príjemné, no zhnité, skorumpované a drogami nasiaknuté mesto, kde existuje len pár odvážlivcov, ktorí sú čestní, hŕstka ľudí, ktorá o ničom netuší a zvyšok patrí za mreže. Syn je napínavý thriller o pomste, drogách a čo všetko táto kombinácia dokáže. Dokáže veľa, akurát mám pocit, že by som si knihu mala prečítať znova, pretože som si istá, že niektoré detaily mi unikli.

Druhe letne citanie VIII

Poznámka

…když nemůžeš, tak přidej!

Zatopek WEB

Autor: Jaromír 99 a Jan Novák
Názov: Zátopek
Rok vydania: 2016
Vydavateľ: Argo, Paseka
Počet strán: 208

. . .

Viem, že Zátopek je známa postava. Viem, že Česi ho milujú a že je to stále pre nich neprekonateľný športovec. A pravdepodobne vedia viac o jeho živote. No moje znalosti boli obmedzené iba na to, že prvý maratón zabehol na olympiáde v Helsinkách a že ho rovno aj vyhral. A okrem toho ešte ďalšie dve zlaté medaile.

Na moju obranu, fínska wikipedia má o ňom popísané viac ako slovenská. Aj o tých medailách som vedela asi iba pre moju vášeň pre Fínsko, ak by ich vyhral predtým v Londýne, poznala by som možno iba jeho meno.

O to väčším a krajším prekvapením bol pre mňa komiks Zátopek. Na biografie ani beletrizované životopisy až tak moc nie som, komiks otvorím radšej. Komiks, za ktorým stojí výtvarník Jaromír 99 ešte radšej. On sa vám i do knižky podpíše originálne.

Určite ste zaznamenali úspech tejto relatívne ešte novinky. V kníhkupectve vypredali dva náklady a vraj si mám na tretí počkať týždeň. Recenzie sú snáď iba kladné, ohlasy nadšené. Právom. Kniha je pôsobivo nakreslená, nie iba postavy, ale aj okolie, pripomína vtedajšiu dobu i režim. Farby spolu perfektne spolupracujú, kombinácia tehlovej a akejsi tyrkysovej je skrátka dokonalá.

Komiks sa zameriava na Zátopkové začiatky, prácu v Zlíne, prvé športové víťazstvá, zoznámenie s budúcou manželkou Danou a nevyhýba sa vtedajšej politickej situácii a Zátopkovému konfliktu s ňou. Práve to pozadie a vtedajšia spoločenská situácia ma zaujímali najviac, vôbec som nevedela, že Zátopek to nemal vôbec jednoduché.

Jediné mínus, na ktorom sa zhodujú viacerí, že končí príliš skoro. Aj mňa by zaujímalo, čo bolo v Zátopkovom živote ďalej, ako pokračovala jeho kariéra. Ale možno je vlastne dobre, že autori sa rozhodli skončiť v tom najlepšom a iba podtrhli Zátopkovú výnimočnosť. Ako som si čítala niečo málo o Zátopkovom živote po víťazstve na olympiáde, asi by šlo o smutnejší a nie tak inšpiratívny komiks.

Pôvodne som chcela hodnotiť o bod (hviezdičku) menej, ale musím oceniť aj odvahu spracovať Zátopkov život ako komiks. Hoci mám pocit, že v súčasnosti je to žáner stále populárnejší, stále ho nie každý berie ako literárne dielo, ktoré stojí za to čítať.

5/5