O materstve Život s Adamkom

Prosím, nechajte moje dieťa plakať

16.4.2019
  • Mrazivé zimné popoludnie, čakáme na zastávke autobusu. Adamko niečo skúma a dá si dolu rukavice. Než si uvedomí, že mu je zima na ruky a vypýta si rukavice naspäť, mráz mu prsty tak vyštípe, že ho to bolí. A začne plakať.
  • Dlhé dopoludnie v meste, zdržanie sa na ihrisku. Adam navyknutý o jednej už spinkať v posteli ide teraz ešte len domov a únavu dáva najavo aj poplakávaním.
  • Sedíme v MHD, na dosah ruky máme tlačidlo na výstup pre invalidov a ženy s kočíkom. Pochopiteľne ho chce Adam stlačiť, čo mu pochopiteľne nedovolím, lebo nechcem aby vyzváňal na šoféra a rušil ho. Adam dá najavo nesúhlas.
  • Nakupujeme v obchode, Adam dôležito tlačí vozík pred sebou a vkladá do košíka potraviny, na ktoré mu ukážem, že potrebujeme. Avokádo, banány, jogurt, smotana… Zaujme ho balená bábovka, keď ideme okolo pečiva. Chce ju dať do košíka, na čo mu poviem, že takúto bábovku kupovať nebudeme, ale ak chce, môžeme doma niečo upiecť. Smerujem ho ďalej, no stihne ešte párkrát zamrnčať a dať najavo, že tú bábovku chce dať do košíka.

Sú to bežné situácie, ktoré vo viac či menej rovnakej podobe zažil asi každý rodič. Sú to situácie, kedy malé dieťa niečo chce alebo potrebuje, ale nedostáva to a tak vzhľadom na jeho vyspelosť a vyvinutie mozgu reaguje tak, ako najlepšie vie. Plačom alebo krikom. A všetko sú to situácie, kedy sa deti učia hranice.

S Adamkom sa nám stali pár týždňov dozadu vždy mal náhodný okoloidúci potrebu sa zastaviť a k Adamkovi prehovoriť. Adamkovi, nie mne. Nie vľúdne, ale poučovať ho v zmysle:

  • Neplač!
  • Poslúchaj maminu!
  • Mám si ťa zobrať so sebou?
  • Taký veľký chlapec a tak plače!

Prosím vás, vy všetci náhodní okoloidúci, ktorí máte potrebu riešiť cudzie deti a vadí vám, že batoľa chvíľu plače alebo mrnčí alebo sa hnevá (alebo sa hodí o zem), prosím vás, nechajte ich tak. Nechajte ich plakať a hnevať sa.

To, že sa pri nás zastavíte ničomu nepomôže. To, že sa tomu malému dieťaťu, ktoré si prechádza vypätou situáciou, prihovoríte, tým ho vyrušíte, zneistíte. To, že prerušíte komunikáciu medzi matkou a dieťaťom, tým nám skáčete do reči, keď sa snažíme naše dieťa vychovávať, pomáhame mu spracovať ťažšiu emóciu (hnev, frustráciu, bezmoc), utíšiť ho (bolesť, únava) alebo mu zrovna nastavujeme limity (nebudeme kupovať umelú bábovku plnú cukru a ktovie čoho ešte, keď si doma môžeme pripraviť niečo chutnejšie a zdravšie. A vôbec, nebudem mu predsa kupovať všetko, na čo si ukáže.)

Vaša prítomnosť nás ruší. Nijako nepomáha. Ruší nás, je nám to nepríjemné, nepotrebujeme vašu radu o ničom. Ak chcete tak veľmi lepší svet, je tu veľa dobrovoľnických spolkov, kde sa môžete angažovať. Ak chcete radiť, internet je plný dotazov od ľudí hľadajúcich odpoveď na všetko. Ak sa chcete povyšovať, navštívte psychoterapeuta a vyhľadajte pomoc, pretože to nie je dobrá vlastnosť. Ak sa chcete iba s niekým dať do reči a my vám prídeme ako najľahší cieľ, naozaj v tejto chvíli o zoznamovanie netúžime.

Ja chápem, že vás detský plač alebo hnev ruší. Že je vám to nepríjemné. Však ja z toho tiež nie som nadšená. Ale vážne to nie je vaša starosť. A verte mi, vždy keď je to možné, ideme od ľudí ďalej. V MHD pochopiteľne nevystúpime (pretože chceme byť čo najrýchlejšie doma), ale na ulici ideme ďalej od čakajúcich a v obchode sa snažíme neblokovať uličku. Pre nás to tiež nie je príjemné, ale riešime to. Objímame naše dieťa (ak chce/potrebuje), prihovárame sa mu (tíško a pokojne) alebo sme len ticho s ním (pretože to je niekedy viac než akékoľvek reči).

Ja chápem, že za vás sa to riešilo inak, jedna facka, po zadku, ticho budeš a na slovo poslúchať, ale dnes je čoraz viac matiek, ktoré nechcú svoje deti zlomiť, aby poslúchali na slovo a stali sa z nich ovce bez vlastného názoru neschopné kriticky uvažovať (možno trochu preháňam, ale chápete kam tým mierim, že?) A preto svoje deti nebijeme a nehulákame na ne, ani doma, ani na verejnosti, pretože to nie je výchova. A aj keď sa vám to možno nezdá a máte pocit, že vychovávame rozmaznaných frackov, tak presne tak to nie je, hranice majú, len ich dokážeme vysvetliť inak než uplatňovaním rodičovskej autority a zneužívaním nášho postavenia ako rodiča. Nemýľte si to s voľnou výchovou, s tou ani my nesúhlasíme, pretože na ihrisku sú s tým len problémy, keď nám „voľné deti“ berú formičky rovno z ruky pri stavaní.

Detský plač je dôležitý a potrebný na vývoj, ak vás to zaujíma, prečítajte si niečo o vývoji mozgu, prečítajte si o tom skúsenosti odborníkov podložené praxou a desaťročiami výskumu.

Preto vás prosím, nechajte moje dieťa plakať, keď vidíte, že sa mu venujem, snažím sa situáciu vyriešiť, dieťa neignorujem a nevolám na okoloidúcich, aby mi prišli pomôcť. Dokiaľ tam zbesilo nebehám a nerozhadzujem rukami, dokiaľ moje dieťa dýcha a vníma, do tej doby mám situáciu pod kontrolou a zvládnem ju vyriešiť sama, bez vašej pomýlenej rady o tom, že chlapci neplačú. (Aby ste vedeli, tak plačú. Aj malí aj veľkí chlapci plačú). A zobrať domov by ste si ho nechceli, pretože to by plakal ešte viac.

A prosím aj tých z vás, ktorí s dobrým úmyslom ponúknu dieťaťu sladkosť alebo niečo na rozptýlenie. Ja chápem, že to myslíte v dobrom, ale naozaj nechcem moje dieťa naučiť, že má stres zajedať. Naozaj nepotrebujem, aby kedykoľvek, keď je smutný, nahnevaný, nedarí sa mu, nudí sa alebo sa necíti dobre, siahol po sladkostiach. Nebudem klamať, je mi blbé vás odmietnuť, aby ste sa neurazili a najmä nemám zrovna možnosť vám vysvetľovať, prečo mu to nechcem dávať, keď je pre mňa dôležitejšie moje plačúce dieťa a venujem sa jemu. Som rada keď je sladkosť zabalená, lebo ju nemusíme hneď rozbaliť a doma ju vyhodím.

Priznám sa tiež, že je mi úplne jedno, čo si o mne v tej chvíli myslíte a dokážem vaše reči i pohľady odfiltrovať bez toho, aby som sa večer trápila, že som zlá matka, keď moje dieťa plakalo celú jednu zastávku, kým som mu nevysvetlila, že toto tlačidlo stlačiť nemôže, ale keď budeme vystupovať, môže stlačiť to pri dverách. Vadí mi to kvôli môjmu dieťaťu, ktoré skrátka rušíte v nevhodnej chvíli. Tvl. je to jedna minúta, kedy plakal, to sa vážne nemôžete aspoň na minútu hryznúť do jazyka a byť ticho, nechať si vašu nevyžiadanú radu pre seba? Potom sa nedivte, že na vás škaredo pozerám, krútim hlavou a synovi hovorím, aby vás nepočúval, že ste asi len nešťastná v živote, neviete čo so sebou a ako z toho von, a preto sa nestaráte o seba, ale o druhých.

Skúste si to zobrať z druhej strany. Ste unavení, naozaj tužite po spánku, no ešte musíte prísť domov. Fakt by vás potešilo, keby vám niekto cudzí povie: „Neplač, už si veľká, mám si ťa odniesť domov?!“ Naozaj by vám prospelo, keby na vás niekto krúti hlavou a hovorí, že ste nevychovaní, keď vás niečo bolí a plačete? Myslíte si, že vám pomôže rada: „Poslúchaj maminku!“, keď po niečom túžite, no nemôžete si to kúpiť? Keď ste v strese a niekto vás naštval, dokážete sa zastaviť a dať do pohody keď po vás druhý skríkne „Ukľudni sa!“?

Ja viem, ja viem, vy pri tom neplačete. Ale vy už ste dospelí, máte skúsenosti, naučili ste sa emócie spracovať (niektorí nie a radšej ste ich v sebe popreli, ale oni sa prejavia aj tak, tá neznáma chronická bolesť, dlhodobá únava a vyčerpanie, blbá nálada takmer každý deň… skúste sa zamyslieť, či niečo v sebe nepotláčate, nejakú emóciu…). Dieťa nie. Malé dieťa nemá skúsenosť. Batoľa žije prítomnosťou. Je samo sebou. A nemá ešte úplne vyvinutý mozog a preto je preňho plač tou najjednoduchšou a svojim spôsobom i najprospešnejšou činnosťou, ktorú v danej chvíli môže spraviť. Či sa vám to páči alebo nie. Tak to proste je a tak ste to mali aj vy, než vám to vaši rodičia zakázali prejavovať a preto ste s tým teraz v nepohode a máte potrebu ukázniť všetky plačúce deti na ulici. Je to zbytočné, ušetrite si svoj čas a venujte sa radšej niečomu užitočnému.

Prosím, nechajte moje dieťa plakať, ja mu viem pomôcť aj bez vás.

Mohlo by sa Vám páčiť

11 komentárov

  • Odpovedať Katka 16.4.2019 na 21:08

    Velmi vystizne popisane 😊👌 my prechadzame tym istym obdobim a je narocne a unavne vysvetlovat okoliu, aby pochopilo preco sa dieta sprava ako sa sprava .. mnohi to vlastne ani pocuvat nechcu, pretoze maju tu svoju pravdu…

    • Odpovedať Orvokki 17.4.2019 na 12:01

      No presne. Preto som radšej, keď si nás nevšímajú, alebo ako mi niekto napísal na Instagrame, úsmev pre maminu. Bohato stačí. Na vysvetľovanie nie je aj tak priestor. A mnohí to vážne nechcú počuť, pretože sú presdvedčení, že iba ten ich názor je jediný s správny. 🤦‍♀️

  • Odpovedať Tehlicka 16.4.2019 na 21:48

    Zasa dalsi tvoj uzasny clanok!

  • Odpovedať Lucie 16.4.2019 na 21:50

    Amen.

  • Odpovedať marci 17.4.2019 na 13:34

    dakujem za tento clanok. moj miso je o 3 mesiace mladsi ako adamko a s prestavkami ta sledujem este od tehotenstva a som za teba, za vas s adamkom vdacna ☺ a presne ako píšeš nizsie usmev pre mamu staci ☺ pevné nervy a vela radosti 😘

  • Odpovedať ZuzanaD. 17.4.2019 na 14:18

    Inac, ano super clanok. Nie kazdy to ustoji ako ty 🙂 Nie kazda mama dokaze striast zo seba neprijemne a niekedy dost hnusne poznamky okolia. Ja ked toto vidim, tiez sa len usmejem a rozumiem, ze je to tazke obdobie, este si ho dost s detmi pamatam (mladsi to este oneskorene preziva, aj ked nema 2 roky :)). A teraz uz riesim aj pubertalne obdobie, kedy je potrebne take iste a mozno este vacsie mnozstvo trpezlivosti. Horsie je, ze pubertakovi sa vyvija nielen mozog ale aj telo a nevie co s nim 🙁 Ja uz by som nechcela byt este raz pubertacka, ta hladina neistoty bola maximalna a mama ako zachrana ako u Adamka v tom pubertalnom veku uz nefungovala 🙂 Skoda, ze mi nevies na tuto fazu odporucit nejaku dobru knihu 🙂 Zase mozem posuvat svoje hranice.

    • Odpovedať Orvokki 21.4.2019 na 20:20

      Puberta je aj pre mňa obávané obdobie, ale trošku dúfam, že to, ako sa budem Adamovi venovať a k nemu správať prvú dekádu, o to jednoduchšia puberta potom bude. A že aj tie zmeny nejako v pohode zvládneme. Žiaľ ale knižku nepoznám žiadnu, nie je to pre mňa ešte nadlho aktuálne, tak sa viac zameriavam na tie prvé roky a teraz už pomaličky aj viac na predškolský vek.

  • Odpovedať Petra 23.4.2019 na 11:02

    Skvěle napsané, podepsala bych se pod to. Já mám štěstí, že syn zkouší moji trpělivost většinou hlavně doma, všude jinde je zlatý nejzlatější a je to asi dobře, protože já neumím být tak klidná a trpělivá a myslím, že by mě situace vykolejila. Ale např. vysvětlení toho, že nemůže mačkat tlačítko pro kočárky, když za a) nevysedáme a za b) nemáme kočárek, to pobral na první dobrou a máme klid. A takových situací bylo moc, je úžasné, jak jsou ty děti chytré a kolik toho pochopí, stačí jim to vysvětlit. Syn (necelé 2 a čtvrt roku) asi dva měsíce hodně intenzivně mluví, všechno ho zajímá, co nezná, ukáže na to a ptá se: nevím, co to je? Hrozně si tuto fázi užívám a všechno vysvětluju, neumím si vůbec představit, že bych mu řekla, nechej mě, to tě nemusí zajímat, odseknout mu, apod. Někdy je to náročné, ale denně žasnu, co v té hlavě všechno má. A končím, páč jsem se dostala úplně někam jinam 😀

  • Zanechať odkaz

    Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.