O materstve

Po pol roku sa vrátim k práci

25.2.2018

Druhý článok o mojich materských stretnutiach s realitou. Dnes o tom, ako som si predstavovala, že budem pracovať.

Po pol roku sa vrátim k práci

Mám skvelú možnosť pracovať z domu. Kedy chcem a koľko hodín chcem. Ideál, že?

Povedala som si, že prvý pol rok budem na materskej na 100 % užijem si ten malý uzlíček šťastia. No a potom sa postupne vrátim k práci. Maľovala som si to veľmi optimisticky, pretože prvý pol rok ma Adamko, čo sa týka voľného času, celkom rozmaznal. Len vtedy som to netušila. Keby pracujem už tie prvé mesiace, mohla som odrobiť s prehľadom 4 hodiny denne. A možno by som si vybudovala pracovnú rutinu.

Keď mal ale Adamko prvý pol rok, mne skončila rodičovská a na ňu plynulo naviazala rodičovská, tak sa celkom dosť zmenil aj deň s Adamkom. Začal sa plaziť. A menej cez deň spať. Mal obdobie bez režimu. Večer zaspával dve hodiny. V noci sa začal budiť často. Niekedy príliš často.

Začal mu rásť zub, potom sa začal vertikalizovať, stavať, padať, druhý zub, tretí, štvrtý až šiesty, obchádzať nábytok, vyliezať na nábytok. Teraz má už dva týždne obdobie, kedy bezo mňa nespí. A pritom už skoro dva mesiace spinkal sám, až nad ránom som ho brávala k nám do postele. Ale z večera na večer nastala náhla zmena a pokiaľ nie som v jednej miestnosti, Adamko nespí. Môžem si tam svietiť, buchotať, prechádzať sa, nič z toho ho nezobudí. Odídem na minútku do kúpeľne a v tom momente je hore a dožaduje sa mojej prítomnosti. Manžel nestačí, musím to byť ja.

No a tak sa stalo, že prešiel február a ja stále takmer nepracujem. A to som chcela mať odrobených už 5 mesiacov. Možno keby musím, najmä kvôli peniazom, tak by som si tie dve hodiny denne vyhradila. Lenže ja sa chcem k práci vrátiť iba preto, lebo mi chýba a baví ma. Nechcem vypadnúť na pár rokov z oboru, už tak mám dosť problémov so všetkými zmenami a najmä s angličtinou, ten rok bez nej sa na mne výrazne podpísal.

Cez deň sa síce nájde sem-tam pár minút voľna, ktoré dohromady dajú i hodinu-dve, lenže ja potrebujem pracovať súvislo, sústrediť sa na úlohu a zadanú časť prejsť celú. Článok na blog môžem kľudne písať dva dni, vždy po piatich minútach, kedy sa Adamko hrá sám, mne na očiach. I keď čoraz častejšie si ho nahrávam cez diktafón do poznámok v mobile, následne pri kojení upravujem a keď je čas, tak publikujem.

No nemôžem si dovoliť na pol hodinu sa sústrediť iba na prácu a nechať Adamka behať po byte ako sa mu zachce. On by sa zabavil, to áno. Lenže to by bolo nebezpečné.

  • Dočiahne niečo zo stola alebo skrine a zhodí to na seba. Knihy, misa s ovocím, zabudnutá krabica.
  • Prisunie si niečo k stolu a vylezie naň. Dolu ísť nevie a samou radosťou, že sa dostal na zakázané územie, by sa stejnak vykotil dozadu a zletel by. Rád poskakuje, ale balanc ešte musí potrénovať.
  • Zjedol by niečo, čo jesť nemusí. Papiere, toaleťák i Bref. To všetko už má zavedené. Zásuvky si otvorí bez problémov, i tie ťažké a (zatiaľ) nezabezpečené v kuchyni, kde sú potraviny.

Nehovoriac o tom, že najradšej spí vonku, takže tie 2-4 hodiny nám zaberie prechádzka, chodíme na plávanie i cvičenie, jógu i do kina. Niekedy musím navariť, občas sa mi zachce piecť. Upratovať, prať, vešať prádlo a žehliť musím tiež, dennodenne. Takže práca cez deň nehrozí.

Po večeroch to donedávna nešlo, po dvojhodinovom uspávaní som nemala energiu a náladu na prácu. Teraz je to už lepšie, Adamko zaspí pomerne rýchlo. Len teda musím byť v tej istej miestnosti a tak mám na notebooku jas na minimum. Čo nie je úplne ideál, ale trochu stačí. A hoci reálne odrobené mám za február skoro nič, aspoň sa zoznamujem so všetkými zmenami a novinkami, aby som ich potom nehlásila ako chyby.

S manželom sme sa nedávno dohodli, že on začne chodiť do práce skôr a bude sa skôr vracať domov. Dopraje mi potom dve hodiny, kedy budem môcť pracovať a on sa bude venovať Adamkovi. Takže konečne svitá na lepšie pracovné časy. No trvalo mi pekne dlho, kým som sa do toho dostala a stále nemám vyhraté.

Až pri Adamkovi si uvedomujem, ako veľa voľného času som kedysi mávala. Aj keď som študovala dve vysoké naraz, aj keď som chodievala cvičiť, do kina, keď sme cestovali alebo som pracovala dvanástky. Času som mala na rozdávanie. Pri Adamkovi mi občas deň ubehne ani neviem ako a to sotva spravím základné práce v domácnosti. Ani sa nenazdám a je znova víkend alebo nový mesiac. Občas netuším, aký je deň, občas ma prekvapí, že sa už manžel vracia z práce.

Strážiť ho dávať nechcem, na to mi príde ešte maličký a ja s ním rada trávim čas. A môže za to aj množstvo aktivít, ktoré podnikáme. Ale tých sa vzdať nechcem, čas s Adamkom je teraz najdôležitejší. No fakt som si myslela, že začleniť prácu do materstva bude asi tisíckrát jednoduchšie.

Pracujúce maminy, ako ste to dokázali? Prísny režim, pomoc partnerov, babičky? Alebo ste počkali až na dobu, kedy dieťa nemá potrebu vyliezť na skriňu a zahrá sa samé i hodinu? (Nastane vôbec taká doba niekedy?)

Mohlo by sa Vám páčiť

Žiadne komentáre

Zanechať odkaz

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.