Poznámka

Nebudem používať materský plurál (a zdrobneniny)

Máme dva mesiace. Rastie nám prvý zub. Už papáme mrkvičku. Sme chorí. Poblinkali sme sa. Máme plno v plienke... Jajaaaaj, v tehotenstve som prevracala očami vždy, keď som na materských fórach čítala, ako sa matky vyjadrujú v množnom čísle.

Úprimne by ma zaujímalo, kedy a kde to vzniklo. Prečo nemôžu povedať, že ich dieťa oslavuje dva mesiace, ono sa prevrátilo z bruška na chrbátik, začalo sa plaziť, má nádchu, rastie mu zub… no skrátka tých okamihov sú od narodenia tisíce, každý deň niečo. Prečo nepoužívajú jednotné číslo? Môžu za to hormóny? Internet? Nejaká mágia pri pôrode?

Najviac ma ale dostalo, keď to začali používať starí rodičia. To už som si radšej zahryzla do jazyka, poučovať ich, ako majú rozprávať, by bolo predsa len nevhodné. No smejem sa na tom v tichosti doteraz, to priznávam. Dokonca i Adamkova pediatrička sa pýta na Adamka v množnom čísle, i keď u nej by som to brala skôr ako prispôsobenie sa reči maminiek. Prečo ale babička povie: „Udreli sme sa a bolí nás to?“ je nad moje chápanie.

V tomto som mala jasno. Ja materský plurál nebudem nikdy používať. Adamko oslavuje, Adamkovi rastie zub (i keď zrovna v dobe, kedy jemu išiel prvý, mne išla osmička), Adamko má nejaké trápenie alebo naopak radosť, Adamko sa niečo nové naučil. Nevidím dôvod, prečo by som o ňom mala hovoriť ako o nás, obzvlášť pri bezdetných známych, a trápiť ich, kto má vlastne žalúdočné problémy alebo sa zrovna naučil obchádzať nábytok. O plienkových historkách ani nehovorím.

Ale! Ale keď Adamko povyrástol a stával sa z neho čoraz väčší parťák, pristihla som sa, ako hovorím vety, kde slovesá končili na -me. Upraceme, zanesieme, prezlečieme, uvaríme, odložíme, zasvietime…

Je jasné, že to všetko robím ja, že Adam sa síce snaží, ale hrnce mi zo skrine skôr vytiahne, než by ich tam vzorne poukladal, svetlo možno občas zhasne, ale vzápätí znova rozsvieti, čisté oblečenie síce dostane on, ale musím ho prezliecť ja a ani s varením nepomáha, maximálne máva s varechou.

Možno je to príprava na budúcnosť, kedy budeme naozaj robiť veci spoločne a on sa bude aktívne zapájať. Takže sa tomu nebránim a v takýchto prípadoch hovorím v množnom čísle naďalej.

No čo sa týka jeho vývoja a trávenia, to ostáva v jednotnom čísle, inak by som s hanbila sama pred sebou. Za znamenie, že potrebujem vymeniť dovolenku za realitu, by bolo pridanie zdrobnenín. „Včera sme mali teplôtku a tečie nám z nosíku, ale kašlík sa nám vyhýba. Ani sme veľa nepapkali, celý deň sa iba kojíme a zjedli sme trošku banániku.“

Dve zdrobneniny sa u nás ale udomácnili. Spinkať a papať. Vtipné je, keď ich s manželom použijeme medzi sebou. Ideš spinkať? Za tým nasleduje smiech a skonštatovanie, ako nás Adamko zmenil.

No pravdu povediac, materská reč je jeden z dôvodov, prečo síce s Adamkom chodím na cvičenie, plávanie, do herní i kaviarní, no s inými maminkami sa bavím minimálne. I tam, kde chodíme pravidelne a teda sa už celkom poznáme, som nenadviazala výraznejšie spojenectvo.

Akosi mi chýba trpezlivosť to počúvať dlhšie ako v jednej-dvoch vetách. Na druhej strane musím ale povedať, že čím staršie deti, tým menej na to narážam. Asi ide o úkaz spojený s prvými mesiacmi, no od toho roka sa mi zdá, že maminy hovoria v plurále čoraz menej. To zas prichádzajú vety ako: „Nechaj to, nelez tam, dávaj pozor, nejedz to!“ Samé zákazy a príkazy, až mi je ľúto, že ani v herniach a parkoch nemajú niektoré deti trošku viac slobody (alebo jej naopak majú až príliš a maminka radšej sleduje mobil a popíja kávičku, než by vysvetlila svojmu dieťaťu, kde sú nejaké hranice slušnosti).

Na jednej strane chápem, že byť matkou nie je jednoduché, keď sa náš život točí medzi plienkami, kojením, (ne)spaním a hračkami. Občas zabudneme, že tam za oknom je aj iný svet. Na druhej strane, aký je dôvod k zmene reči? Veď na dieťa sa dá hovoriť milo a láskavo i bez použitia prehnaných zdrobnenín a materský plurál nemá snáď žiadnu logiku. Alebo mi niečo uniká?

Ako to máte vy? Prijali ste rozprávanie v množnom čísle za samozrejmé alebo vám tiež vadí? Tuší niekto pôvod tejto reči?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *