O materstve Život s Adamkom

Nebudem kojiť na verejnosti

11.3.2018

Tretí článok o mojich tehotenských predstavách, ktoré narazili na materskú realitu. Tentokrát o kojení na verejnosti.

Nikdy nebudem kojiť na verejnosti

V tehotenstve som mala jasno. Kojiť budem, ale nie na verejnosti. Nie že by som bola vyslovene proti tomu, nikdy mi matky kojacie na verejnosti nevadili, ale sama som k nim patriť nechcela. Žila som v predstavách, že dieťa sa predsa kojí každé 2-3 hodiny, tak sa to dá naplánovať a v najhoršom prípade niekam schovať. Ha!

Narodil sa Adamko a mne došlo, ako veľmi som sa mýlila. Najmä s tým časom. Deti sa rozhodne nekoja každé-dve tri hodiny a kojenie rozhodne nemusí trvať 5-10 minút.

Stále síce nie som fanúšik kojenia na verejnosti, no pochopila som, že potreby dieťaťa sú prednejšie a aj náhodným okoloidúcim bude milšie pozerať sa na kojaciu ženu, než na plačúce dieťa. Došlo mi, že aj v meste, v ktorom sa nachádzajú viaceré Family Pointy a mnohé miesta, kam sa zvyčajne dá schovať, sa občas naskytne chvíľa, kedy to inak nejde. A dokonca, že občas zabudnem doma plienku, aby som sa aspoň schovala.

Čo mi totiž v tehotenstve nikto nepovedal je, že kojenie nie je iba o jedle a pití. Kojenie je oveľa viac a to nie iba pre najmenšie novorodeniatka, ale i viac ako polročné deti, ktoré by podľa okolia už mali jesť bežnú stravu (a Sunar a kaše samozrejme!). Takže keď chce dieťatko utíšiť, bolí ho prerezávajúci sa zub, možno mu nie je pohodlne kvôli rušnej ulici, nedá sa mu zaspať, alebo iba skrátka chce ten jedinečný kontakt s maminkou, tak pomôže kojenie. Tu a teraz. Ak nie, plakať vie veľmi.

Dnes je už dokázané, že plačom sa netrénujú pľúca, ani si dieťa nezvyká, že svet sa netočí okolo neho. Následky vyplakávania do budúcnosti sú známe, k ničomu dobrému nevedú a vyhovenie potrebám kojenca z neho nerobí rozmaznaného spratka. Takže nechať plakať dieťa, ktoré potrebuje kojiť, je číra hlúposť.

No bolo celkom náročné si zvyknúť a prekonať prvotný strach. Doteraz mi to nie je príjemné, cítim sa asi viac divne, ako okoloidúci, ktorí si ma väčšinou ani nevšimnú. Samozrejme sa cielene neukazujem, vždy sa snažím schovať, zakryť, alebo nájsť miesto, kde nebudeme nikto rušení. Priznám sa, že už i na toaletách som kojila, čo teda nie je nič príjemné, ale v zime, vonku keď mrzne, ja naobliekaná, Adam naobliekaný, mi to prišla ako najrýchlejšia voľba a som rada, že záchody pre invalidov sú tak obrovské, dá sa tam zložiť so všetkými vecami, a nikto neklope na dvere, či je obsadené.

No ak chcem byť vonku dlhšie, než len dvoj-trojhodinovú prechádzku, kedy spí, chodiť na výlety, zájsť si aj s manželom do reštaurácie, chodiť na cvičenie, plávanie… no skrátka byť aktívna a nie iba doma sedieť, tak som sa musela naučiť prekonať (zbytočný) ostych a kojiť aj na verejnosti. Snažila som sa naučiť kojiť v šatke alebo nosítku, ale s pár mesačným Adamkom sa mi to nedarilo. No myslím, že toto leto už zvládneme lepšie, pretože nie som odkázaná na jedinú polohu, kedy som ho musela držať v náručí.

A stejnak je to celé postavené na hlavu, že žijeme v spoločnosti, kde nahé ženy v reklame sú v poriadku, ale na kojaciu ženu sa pozerá škaredo. Kde sa ľudia napchávajú nevábnym jedlom na ulici, mastné ruky si otierajú o oblečenie, ale kojacia žena aby sa schovala. Chápem, že nikomu nie je príjemné, keď sa dieťa náhodou rozhodne pozrieť inde a mlieko strieka na všetky strany, ale som si istá, že matke je v takej chvíli oveľa trápnejšie.

Nikdy nebudem patriť k odvážnym matkám, ktoré sa neboja kojiť trojročné dieťa ležiac uprostred detskej herne, takže všetci vidia všetko. Ale už som aspoň tá matka, ktorá sa krčí niekde v rohu verejného priestoru tak, aby nikto nič nevidel, no detské nožičky vykukujúce spoza jej tela dávajú najavo, čo robí.

Mohlo by sa Vám páčiť

Žiadne komentáre

Zanechať odkaz