O materstve

„Maminky najlepšie vedia, čo ich dieťa potrebuje“ – materské klišé, ktoré mi vedia zdvihnúť tlak

10.9.2018

Sú frázy, ktoré používame dnes a denne. Automaticky a bez rozmýšľania. Niekedy nimi argumentujeme a myslíme si, že nimi potvrdzujeme nejaký fakt. Nikdy ma nenapadlo ich viac vnímať a sama som ich používala. Ale keď prišlo na materstvo a výchovu, zistila som, že veľa z nich, aj keď sa tak na prvý pohľad netvária, nie sú úplne prospešné.

A tým nemyslím iba prehnané chválenie typu „ty si ale šikovný“ za každú maličkosť. Pri Adamkovi som začala byť alergická na argument: „Aj za nás sa tak robilo a žijeme“, spojenie „selský rozum“ a frázu:

Maminky najlepšie vedia, čo ich dieťa potrebuje

Naozaj? Naozaj si niekto myslí, že to maminy vedia? Príde mi, že naviac sa tým oháňajú maminy, ktoré sú na materských fórach a diskusiách najaktívnejšie. V zakladaní nových dotazov. Žiadna matka učená z neba nespadla a nie je hanbou si priznať, že niečo nevieme. Všetko v živote sa učíme. Chodiť, variť, rozprávať, hrať na hudobné nástroje, záhradkárčenie, medicínu, lietať do vesmíru…

Prečo by materstvo malo byť výnimkou? Ja by som kľudne zaviedla vysokú školu materstva, stačila by na rok na dva, kde by sa prebrali najnovšie a overené poznatky z oblasti kojenia, ako uľaviť od prdíkov, prvých príkrmov, kedy plašiť a utekať lekárovi alebo kedy ostať doma, o prvej obuvi, prečo Estevillova metóda nie je vhodný spôsob, ako naučiť dieťa spávať, o možnostiach vzdelávania, ako dieťa zabaviť prirodzene a bez zbytočných hračiek a desiatky ďalších tém. Čím viac sa otázkam výchovy a rodičovstva venujem, tým viac dávam za pravdu Socratovmu „Viem, že nič neviem“.

Rodičovstvo a výchova je tak náročné, že vlastne všetci robíme nejaké chyby. Či už vedome, alebo nevedome. Niektoré maminky si naozaj myslia, že pre ich dieťa je najlepšie chodítko, inak sa nenaučí chodiť, pritom je to už roky vedecky dokázané, že chodítko deti ničí a lekári i ortopédi by ich najradšej zakázali. Ani to aktívne nie je veľká výhra.

Pravda je taká, že maminy naozaj nevedia, čo je pre ich deti najlepšie. Inak by nevychádzali materské časopisy plné rád, Facebook by nebol plný podporných a rádcovských skupín, materské fóra by zívali prázdnotou. Maminy dnes riešia a zisťujú informácie o všetkom, dokonca aj o tých najbanálnejších veciach. Kedy má dieťa teplotu a kedy je to horúčka, prečo plače, je zelená stolica v poriadku? Naozaj môžem kojiť už po hodine? Mám mu dať vodu? Kedy ste zaviedli tvaroh, môžem už dať bielok? Fakt nie je barefoot len módny výmysel? Čo dnes varíte k večeri? Myslíte, že keď je vonku 35 stupňov, mám mu dať i kraťasky? Maminky, chodíte von aj keď je -5 °C, malá má 8 mesiacov. Očkujete? Prečo neočkujete? Môžem ísť s ročným do lietadla? Aké hračky pre dvojročáka?

Tým nechcem povedať, že je to zlé, keď sa maminy pýtajú, práve naopak. Ale keď si prejdete dotazy, mimochodom, stále dookola sa opakujúce, takže po roku už je to celkom nuda, tak zistíte, že maminky naozaj nevedia, čo je pre ich dieťa najlepšie. Vedia, čo im odporúča internet, pediater, reklama, Sunar, internetový obchod s detskými vecami, mamičkovská skupina, svokra, matka, suseda, náhodný okoloidúci, bezdetná kamarátka, bývalá spolužiačka so štyrmi deťmi alebo Instagramová influencerka. Možno niekde tam vo vnútri na ne hovorí aj ich materský inštinkt, ale ten je do veľkej miery ovplyvnený výchovou a okolím. Inak by kojenie nebola tak veľká téma rozdelená na niekoľko táborov.

Samostatnou kapitolou je potom „dám na selský rozum“. Ehm, úplne si nie som istá, či by ten sedliak naozaj šupol dieťa do chodítka, namiesto toho, aby malého nechal batoliť sa po poli. A či by potreboval bambilión kúskov oblečenia z každej veľkosti, samozrejme zladené a doplnkov typu elektrické lehátko, ohrievač fliaš, mixér na príkrmy, svetlo na uspávanie, biely šum v tvare medvedíka, monitor dychu do postieľky, druhý do kočíka, tretí za plienku…, ktoré by nakoniec ani nemal do čoho zapojiť, lebo v stodole toľko zásuviek nebýva.

Občas mám pocit, že keď sa do rady pre maminku dostanú slová ako „veda“, „vedecký výskum“, dlhoročné skúsenosti“ alebo „dokázalo sa“, tak okamžite nastane vlna hejtovania. Čo je zlé na tom, že nejaký odborníci dali hlavy dohromady a pokúsili sa zistiť, či náhodou nerobíme niečo zle a či by sme to nemohli robiť lepšie? A keď sa pomýlili, tak svoje tvrdenie opravili. Ja chápem, že kedysi sa Estevill uznával, ale doba separácie už je dávno preč, fakt nemusíme v určitých intervaloch odchádzať od plačúceho dieťaťa a maximálne ho hladkať po ruke so slovami „neboj, ľúbim ťa, ale teraz už  naozaj spi“, a potom zas na tri minúty odísť, na druhý deň o štyri. Proste tam ostaň s ním, až kým nezaspí alebo choď spať tiež, aj tak sa sťažuješ, že si večne unavená, ten Facebook do zajtra počká a upratať môžeš aj s dieťaťom, vážne, zapoj ho, bude rado.“

Do kolien ma ale dostáva veta: „Za nás sa to tak tiež robilo a žijeme“. Nádych, výdych a keby nekojím, vypijem i celú fľašu vína. Áno, robilo, ale za akú cenu.

Pozrime sa na tú generáciu o pár desiatok rokov neskôr. Na generácie detí, ktoré boli pasívne posadzované, dávané do chodítka a obuté v pevnej obuvi ešte sa na nohy ani nepostavili. Ja vidím dospelákov, ktorých bolieva hlava, nemajú správne držanie tela, sedia v čakárni u lekára kvôli problémom s chrbticou.

Pozrime sa na deti, ktorým dudlík bol namáčaný v mede, Pribiňák s prvým príkrmom a lízatko za odmenu už kojencovi, ty si dobručký, že neplačeš, nech sa páči, a pozri, suseda ti priniesla čokoládku. Ja vidím dospelákov s nesprávnymi návykmi na jedle, závislých na cukre, s pokazeným trávením, bolesťami žalúdka a ďalšími problémami, ktoré sa s nesprávnou životosprávou spájajú (únava, kožné problémy, autoimunitné ochorenia atď).

Pozrime sa na deti, ktoré boli vedené k tomu, že emócie sa neprejavujú, iba tiché deti sú dobré, poslušné deti neplačú, večer zaspávajú samé (že tomu predchádzalo niekoľko nocí vyplakávania radšej zamlčíme), sepáracia už v pôrodnici, mamička, máte zápal prsníka? Tak to dajte Sunar. Ja vidím dospelých, ktorí sa nevedia presadiť, ticho počúvajú autority, vysokú rozvodovosť, nefunkčné vzťahy, ľudí, ktorí spolu nevedia komunikovať, ženy, ktoré sa podceňujú, mužov, ktorí si potrebujú niečo dokázať a novorodenca sa boja dotknúť.

Takže áno, prežili sme chodítka, sladkosti i vyplákavanie, ale za akú cenu? Koľko dospelých si môže úprimne povedať, že sú zo svojim životom, telom i vzťahom spokojní, že majú život, po akom túžili oni sami a nie ich rodičia, že netrpia na žiadne zdravotné problémy, ktorým sa dalo predísť. Ja sa obávam, že ich veľa nebude. Ani ja k nim nepatrím a niektoré šrámy si liečim.

A potom prídu maminy, ktoré vychovávajú intuitívne, prirodzene a s rešpektom, bez väčšiny módnych výstrelkov a hneď sú posmešne škatulkované ako lesany a biomatky.

Teraz nechcem úplne nadávať na maminky, to v žiadnom prípade, sama som predsa jednou z nich. Len by som rada ukázala, že by sme namiesto tých pár popôrodných kíl navyše mohli radšej zbaviť niektorých fráz, ktoré nám tak trošku dosť kazia radosť z materstva.

Prestaňme si klamať, že vieme, čo je pre naše deti najlepšie a radšej sa informujme u správnych zdrojoch, čítajme knihy, rozprávajme sa spolu, kľudne buďme i na mamičkovskom fóre, ale nech to ma nejakú úroveň, gramatickú i odbornú.

Prestaňme sa porovnávať a myslieť si, že keď Aničke zabral Imazol, Janíkovi Weleda a Evičke Indulona, tak nášmu Mirkovi nakombinujeme postupne všetko namiesto toho, aby sme išli k doktorovi a začali spoločne hľadať skutočnú príčinu.

Prestaňme sa nechávať ovplyvňovať a naučme sa počúvať SKUTOČNÝ materský inštinkt. Kamarátky, rodičia, internet, influencerky, blogerky… to všetko je hrozne fajn a ja som za tieto možnosti neskutočne vďačná, ale každý sme iný, každé dieťa je jedinečné, skúsme v prvom rade počúvať jeho a nás samé. Nebojme sa povedať nie, nesúhlasiť s dobre mienenou radou, trvať si za svojím a povedať, že ja to cítim inak.

Nebojme sa vedeckých prác a skúsenosti rodičov, pedagógov a vychovávateľov, ktorí porovnali a sledovali stovky až tisíce detí, robili to roky a vidia aj následky. Nebojme sa priznať si, že asi robíme niekde chybu a skúsme to napraviť. Zamyslime sa, aké následky to môže priniesť o 10, 20 či kľudne i 50 rokov. Pretože v detstve to začína. Iba chodítko vám chrbát nemusí zničiť (ale môže), no keď k tomu pridáte posadzovanie, nesprávnu manipuláciu, pevnú obuv, možno budete potrebovať ortopéda už v škôlke.

Jedna Horalka batoľatu žalúdok nezničí (len možno nebude chcieť večeru), no ono sa to nabalí, a keď dnes povolíte toto, zajtra hento, potom príde babička, suseda, teta, škôlka a bum, ani sa nenazdáme, dieťa ešte ani neprišlo na strednú a už má problémy s váhou a odmieta zeleninu. A že vám nepije vodu? Nuž, ak ste mu dávali ovocné šťavy už s prvým príkrmom a Jupíka pred škôkou, tak sa ani nedivím.

Všetko so všetkým súvisí a to, že to nevidíte hneď neznamená, že sa to nestane. Ale to vám reklama nepovie. To by vám mal povedať ten skutočný materský inštinkt.

Mohlo by sa Vám páčiť

Žiadne komentáre

Zanechať odkaz

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.