O materstve Život s Adamkom

Knihy o výchove a ako to máme my

31.7.2018

Teraz sa možno trochu púšťam na tenký ľad, naviac to bude veľmi dlhý článok. Ale už sa ma na to pýtalo viacero, dokonca i bezdetných ľudí, viedla som niekoľko diskusií a keďže sa rada delím o knižné tipy, tak to aspoň spojím a na konci článku pridám knihy, ktoré ma v tomto inšpirujú a pomáhajú mi celú tu výchovu uchopiť a zobrať za správny koniec.

V prvom rade ale zdôrazňujem, že v žiadnom prípade netvrdím, že toto je jediná správna cesta alebo že neuznávam žiadne iné spôsoby. Samozrejme platí, že to čo funguje na jedného, nemusí na druhého, že každý sme iný, jedinečný, či už deti alebo dospeláci. Je dôležité nájsť si spôsob, v ktorom sa cítite dobre a sadne vám i vášmu dieťaťu. V článku popisujem to, aké výchovné metódy sú sympatické mne, akým smerom sa chceme uberať. Ale netvrdím, že vy to máte robiť rovnako alebo že iba takto je to správne.

Medzi kľúčové slová našej výchovy patrí kontaktné rodičovstvo, úcta a rešpekt. Ak by som to rozšírila, tak Montessori, prirodzený vývoj a komunikácia. A samozrejme láska, bezvýhradná (BEZVÝHRADNÁ je dôležité!) láska vždy a za všetkých okolností.

Som na 120 % presvedčená, že deti potrebujú hranice. Od toho majú rodičov a neskôr i ďalších ľudí, príbuzenstvo, pedagógov, priateľov, ktorí im ukážu, čo sa smie, čo sa nesmie, ako sa správame k druhým, čo nie je za žiadnych okolností prípustné. Deti to nemajú ako poznať samé od seba, potrebujú byť vychovávané a vedené správne, mať vzor, vidieť to a zažívať.

Zároveň som ale na 100 % presvedčená, že to ide aj inak ako krikom, zákazmi či príkazmi. Vždy ma nahnevá, keď si niekto myslí, že rešpektujúcou výchovou dovoľujeme deťom robiť si čo chcú. Že z nich robíme namyslených a rozmaznaných jedincov, ktorých rodičia skáču tak, ako deti pískajú. Lenže tak to nie je, rešpektujúca nerovná sa voľná. Rodič musí byť autorita, ale som presvedčená, že autorita sa dá získať aj inak, ako autoritatívnym prístupom.

Videla som to v škole. Boli učitelia, ktorých sme akosi prirodzene rešpektovali a aj keď napríklad ich predmet nepatril k obľúbeným, študenti sa ho učili radi a dobrovoľne, bez strachu. Vidíme to na úspešných ľuďoch, ktorí majú pod sebou tím. Sú leadrami, vedú príkladom, nie sú vodcovia, ktorí rozkazujú.

foto: Radek Fouček

O to sa snažím aj vo výchove Adamka. Čím viac ho sledujem, tým viac som presvedčená, že idem dobrou cestou. A že výchova detí začína v rodičoch. Deti sú špongie, ktoré opakujú všetko čo vidia. Ak chceme, aby naše deti boli milé, úctivé, nerobili neporiadok, rozprávali pekne, netrávili čas za tabletom atď., mali by sme sa pozrieť na seba. Ako sa správame k sebe, ako trávime voľný čas, koľko času venujeme partnerovi, ako často chytáme do ruky mobil, kde a ako trávime voľný čas. Dieťa zachytí aj tie drobnosti a maličkosti, ktoré si sami už ani neuvedomujeme a robíme ich automaticky. To, či nadávame v aute v kolóne, sme nervózni pri čakaní pred pokladňou,  kam pohodíme veci keď prídeme domov, ako reagujeme pri hádke s partnerom, čo spravíme v lese s odpadkami, ako sa stravujeme, ako hovoríme o iných ľuďoch…

Keď príde na výchovu, ukázanie toho, čo chcem Adamka naučiť, kladiem si niekoľko otázok.

  • Je to prirodzené? Je to adekvátne jeho veku, alebo na to nie je ešte pripravený a treba zvoliť inú cestu?
  • Ako by som sa cítila na jeho mieste?
  • Čo si z toho odnesie, aký príklad mu moja reakcia dá? Čo sa naučí?
  • Ako by som chcela reagovať?

Keď plače 5 mesačný kojenec, asi ťažko mu vysvetlím, že musí počkať a preto je pre mňa prirodzené mu dať mliečko hneď, nájdeme si kľudné miesto a idem ho kojiť. Od 5 ročného dieťaťa naopak budem očakávať, že pochopí, ak to teraz hneď nejde a chvíľku počká. V niečom je malý, v niečom je už veľký, vždy záleží na konkrétnej situácií a poznaní dieťaťa. Rešpektujem prirodzený vývoj a schopnosti dieťaťa a podľa toho mám od neho očakávania, nároky a nastavujem hranice. Nesnažím sa, aby dieťa dospelo čo najrýchlejšie, nechávam ho malým tak dlho, ako potrebuje, každé dieťa to má inak, jedno skôr chodí, iné je dobré na motoriku, tretie začne skoro rozprávať. Tak isto je to aj v tom, čo všetko už dokáže, chápe a ako si dokáže osvojiť spoločenské pravidlá a limity.

Ani mne by sa nepáčilo, keby mi niekto niečo prikazuje, len tak bez vysvetlenia. Prečo by som to mala aplikovať na dieťa? Preto vysvetľujem, kľudne i dvadsaťkrát (za deň). Rozprávame sa, komunikujem s ním, hovorím mu prečo áno, prečo nie, prečo takto. Adam mi už nejedenkrát ukázal, že rozumie. To, že nevie rozprávať ešte neznamená, že nechápe. Malé deti sa podceňujú. Nerob druhým to, čo nechceš, aby oni robili tebe.

Samozrejme v strese alebo pri únave reagujeme pod vplyvom emócií, je preto pre mňa dôležité sa naučiť tieto situácie zvládať s väčším kľudom. Netvrdím, že sa mi to darí vždy, ale naučila som sa v takýchto situáciach sa posadiť, a aj keby Adamko neviem ako kričí a ja už neviem, čo robiť, radšej pri ňom ticho sedím, ak dovolí, objímam ho, ukľudním sa, no nedovolím si povedať alebo spraviť niečo, čo by som neskôr ľutovala.

foto: Radek Fouček

S tým súvisí aj to, ako sa spolu rozprávame. Škatuľkovanie, posmešky, prehnaná chvála alebo pre niekoho klišé frázy, no pre druhého vety, ktoré rezonujú v hlave ešte roky. Nechcem Adamkovi hovoriť, že už je veľký chlapec a mal by to či ono. Neporovnávam ho s ostatnými rovesníkmi. Nechcem po ňom niečo, na čo nie je ešte motoricky zrelý. Nechválim ho za jednoduché úkony, ktoré robí automaticky, sám a s radosťou. Zrátala by som na prstoch jednej ruky, koľkokrát odo mňa počul „ty šikulka“. Netvrdím, že nechválim, ale oceňujem jeho snahu a záujem. Slovo „šikovný“ je pre mňa nejasné a nič to nevypovedá o tom, čo sa naučil, čo dokázal alebo ako sa snažil. Nebudem mu tvrdiť, že teraz ho ľúbim menej len preto, že si neupratal izbu.

Jedna z najdôležitejších vecí, ktoré chcem Adamkovi predať je, aby sa nebál prejaviť emócie. Odo mňa nikdy nebude počuť, že chlapci neplačú alebo nech nevyvádza, to ho predsa nemôže bolieť. Nemôžem ani vedieť, ako sa cíti, či ho to naozaj nebolí a nevidím jediný dôvod, prečo by mal prijímať moje emócie, keď má vlastné. Keď plače, snažím sa zistiť prečo a pomôcť mu, nepresviedčam ho, aby plakať prestal. Príde mi, že väčšina z nás, vrátane mňa, bola vychovávaná tak, že iba šťastné a usmiate deti sú dobré deti. Lenže ani dospelí nie sú šťastní nonstop. Aj my máme svoje chvíľky. A to už sme sa naučili emócie zvládať, takže niektoré ventilujeme v súkromí. Dieťa sa to ešte len učí a preto keď plače rok staré dieťa, nepovažujem ho za spratka, ktorý sa s rodičmi snaží manipulovať. Verím, že rešpektujúcim prístupom ho navediem k tomu, aby sa naučil so svojimi pocitmi pracovať, aby sa necítil zle, ak nie sú vždy pozitívne a nemal pocit viny za to, že je smutný alebo že ho niečo bolí. Zároveň môže požiadať o pomoc, niekedy stačí objatie alebo rozhovor a hneď je nám lepšie.

U mňa nemajú miesto ani fyzické tresty, neuznávam ani výchovnú po zadku alebo cez prsty. Vidím v tom autoritatórstvo. Keby mne dá teraz niekto cez prsty za to, že som nespravila niečo podľa jeho predstáv, asi by som nebola dvakrát nadšená.

Myslím, že ešte by som vedela dlho vysvetľovať, prečo robím veci tak ako ich robím. A viem, že sa mám ešte veľa čo učiť. Nemyslite si, že som dokonalá a ide mi to vždy na sto percent. Možno časom niektoré veci prehodnotím, ale zatiaľ to skôr vyzerá, že si budem istejšia v smere akým sa uberám a akurát sa naučím zvládať niektoré situácie, ktoré nastanú, keď Adamko podrastie.

Nedesí ma obdobie vlastného názoru. Nerada tomu hovorím obdobie vzdoru, pretože nemám pocit, že by vzdoroval naschvál. Som presvedčená, že chce niečo iné, ako ja, rovnako ako chcem ja niečo iné, ako chce on. A je preto na nás oboch, aby sme našli spoločnú cestu. Ja sa zamyslím, či to naozaj musí byť hneď, alebo môžem počkať aby sa ešte chvíľu venovať svojej činnosti, alebo naopak mu vysvetliť, že niektoré veci žiaľ nepočkajú alebo že nemôže mať všetko.

No a samozrejme tie hranice. A rešpekt. Že sú aj druhí ľudia. Že každý máme slobodu a nemôžeme si do nej navzájom zasahovať. Že nie je správne druhými manipulovať, povyšovať sa, posmievať sa alebo im ubližovať. Že každý živý tvor si zaslúži našu úctu, ľudia, rastliny aj zvieratá. Neničíme. Že neplytváme, ale snažíme sa žiť zodpovedne. Neodsudzujeme, ale snažíme sa pochopiť. Nemusíme so všetkým súhlasiť, ale mali by sme sa rešpektovať. A je jedno, či ide o názor, náboženstvo, vkus alebo chute.

Dovoľujem Adamkovi si veľa vecí vyskúšať, myslím, že má dostatok voľností. Razím heslo, že skúsenosť je neprenosná. Nechávam ho, aby si na mnohé veci prišiel sám, nerobím to zaňho, ukážem mu, ako sa robia, toľkokrát, koľko potrebuje, ale ďalej musí sám. No sú veci, ktoré nesmie. Nemôže vyliezať na stôl, pretože tam jedávame, ale viem, že rád lozí, tak tomu prispôsobujeme domáce prostredie (napríklad Piklerovej triangel) a miesta, kam môže chodiť. Nechávam ho, nech si vyskúša, že voda je aj studená, že z pohára sa vyleje, že keď si zhodí hračku na nohu, tak to bolí. Nebehám za ním so slovami „stoj, spomaľ, nerob to“.

V tomto sa mi páči geniálna Montessori myšlienka: „Pomôž mi, aby som to dokázal sám“.

A zistila som, že keď robí niečo, čo nemá (napríklad búcha o sklenenú vitrínu, v ktorej máme whisky), tak sa iba snaží upútať pozornosť. Jasné, dbám na jeho bezpečnosť a ak by si mal ublížiť, zakročím. Ale takých chvíľ býva málo. Keď pôjde na odrážadlo, pravdepodobne si narazí kolienko a ja mu ho pofúkam, on bude vedieť, že si musí dávať väčší pozor. No zároveň dostane helmu, aby si na kameni nerozbil hlavu.  Keď prelieva vodu z džbánika do pohára, jasné, že je polovica vedľa, ale dostane potom handru a spoločne to utrieme. Učí sa prelievať i upratovať po sebe.

Keď sa učil (a stále učí) jesť sám príborom, je neporiadok všade a ja musím potom prať, ale opäť, zapojím ho do upratovania, vidím jeho radosť, že to zvládol sám, zdokonaľuje sa v jemnej motorike a ja si trochu oddýchnem, keď ho nemusím kŕmiť. Mohla by som ho kŕmiť sama ešte rok, lebo je to rýchlejšie, ale čo by z toho on mal? Iba by kričal, lebo on už chce robiť to, čo my, teda jesť sám. Má teda svoj vlastný príbor, menší, aby sa mu lepšie jedlo a všetci sme spokojní. Naviac mňa to učí si jedlo vychutnať a nehltať ho tak rýchlo.

Pri výchove ma napadla ešte jedna vec. Keď som premýšľala, ako chcem Adamka vychovávať, spomínala som na to, čo mne najviac na výchove mojich rodičov vadilo, ktoré boli tie veci, ktoré som neznášala a naopak na čo rada spomínam a čo by som chcela prevziať. Taktiež som v tehotenstve viac sledovala rodinu a blízkych, ktorí už majú staršie deti a sledovala, čo sa mi páči, čo sa mi nepáči a najmä pozorovala, ako reagujú deti. Ako sa tvária na zákazy, ako, po akej dobe a s akým odhodlaním splnia príkazy, ako sa správajú celkovo.

foto: Radek Fouček

Ono to možno teraz vyznieva, že tu výchovu príliš riešim, pravdou je, že ani nie. Mám to v hlave nadstavené už pomerne jasno. Viem, že sa hovorí, že stejnak iba opakujeme výchovu rodičov, no keď máte od puberty jasno v tom, čo za žiadnych okolností robiť nebudete, tak kým príde vlastné dieťa, tak sa dokážete prepnúť do iného módu. Pre mňa sú tieto veci už vo väčšine prípadov automatické, učím sa iba riešiť situácie, ktoré som si ako bezdetná nevedela predstaviť.

Ako príklad uvediem to, že z detstva si spomínam, ako som musela sedieť pri tanieri, posledná a sama v kuchyni, až kým nedojem. A zjesť aj niečo, čo mi veľmi nechutilo. Toto Adamko poznať nebude, celkovo ale máme k jedlu úplne iný vzťah, ako mali kedysi moji rodičia. Rešpektujem, že sú jedlá, ktoré mu nechutia a nesnažím sa doňho dostať napríklad špenát, keď inú zeleninu bez problémov jedáva. To isté veľkosť porcie, ani ja nejem každý deň rovnako, sú dni, kedy potrebujem viac alebo menej.

Na druhej strane ale tak skoro nepozná cukor vo forme čokolád, tyčiniek, sladkostí, cukríkov a pod. Pretože sama na sebe vidím a veľmi dlho bojujem so závislosťou na cukre. Sladkosti ako odmena u nás nebudú existovať, naopak ale nemám problém upiecť bábovku a s chuťou si ju zjesť na grilovačke večer na záhrade alebo zájsť do cukrárne na dobrý koláčik. Vediem Adamka k stravovaniu zodpovedne a učíme sa to aj my, pretože by bolo pokrytecké mu zakazovať Horalku, keď sa nimi sami kŕmime. Ale to už by bolo na ďalšiu tému.

Skrátka sa vo všetkom, čo sa týka Adamka, snažím pristupovať s rešpektom, zamýšľam sa nad dlhodobými následkami, predstavujem si, ako by som sa cítila ja na jeho mieste a či by sa mi môj prístup páčil, ak by sa naše pozície vymenili. Nakoniec to ani nie je také ťažké, pretože pre mňa je to prirodzené a najmä to robím s láskou.

A na záver tie knižky. Niektoré som už prečítala, niektoré mám rozčítané a väčšinu mám ešte len v pláne prečítať. Ak poznáte ďalšie, o ktorých si myslíte, že by si ich rodičia mali prečítať, podeľte sa o ne v komentároch.

  • Pravidla mozku dítěte
  • Miminka v bezpečí
  • Jak vychovat úžasné dítě podle principů Montessori
  • Vím, co mi chutná
  • AHA! rodičovství
  • Ale já chci tohle, mami
  • Respektovat a být respektován
  • Moudrost raného dětství
  • Svoboda a hranice, láska a respekt
  • Vychováváme děti a rosteme s nimi
  • Výchova bez poražených
  • Kontaktní rodičovství
  • Jak mluvit, aby nás děti poslouchaly, jak naslouchat, aby nám děti důvěřovaly
  • Summerhill: příběh první demokratické školy na světě
  • knihy od neurovedca Daniela J. Siegela
  • Objevování dítěte a Absorbujíci mysl (Marie Montessori)

Budem rada, ak mi napíšete, ako to máte vy. Do komentárov, na email alebo niekam do správ. Či idete skôr prísnejšou výchovou alebo sa vám osvedčila podobná rešpektujúca. No skrátka, aké výchovné metódy platia u vás. 

Mohlo by sa Vám páčiť

20 komentárov

  • Odpovedať Susinnon 31.7.2018 na 08:31

    Veľmi pekný článok 🙂 Pekne napísané, vysvetlené a veľmi pekný prístup. Tlieskam a držím palce. Ja až taká trpezlivá nie som, ale snažím sa. Stále robím chyby, ale hlavné je, ako si napísala hneď na začiatku, že všetko pre Katrinku robím s bezvýhradnou láskou.

    • Odpovedať Orvokki 31.7.2018 na 13:14

      Ďakujem. Mám radosť, že zatiaľ má článok takú dobrú odozvu. 🙂
      A všetci robíme chyby, aj ja. Nikto nie sme dokonalý a nedokážeme fungovať na 100 % po celý čas. Dôležité je ale sa poučiť, predchádzať tomu, rešpektovať a bezvýhradne ľúbiť. ❤️

  • Odpovedať Katka 31.7.2018 na 08:46

    Pekne napísané 😉 a z vlastnej skúsenosti môžem len potvrdiť, že rešpektujúca výchova sa vypláca. 😉
    My sme naše vlastné „prenesené“ výchovné metódy prekopali od základu kvôli 2.dcére. Ona nás naučila (a stále učí) robiť to inak, ako len zákazmi, príkazmi a autoritatívne. Nevravím, že občas nekrićím či nezakazujem, tie staré vzorce je naozaj ťažko zmeniť. No na druhej strane vidím že oveľa viac dosiahneme vzájomnou dohodou, rešpektom a rozhovorom.
    Moje dve najstaršie už majú 10 a 8 rokov a na nich vidno že ideme správnym smerom.
    U nás doma napr.vôbec nie su tresty. Perfektne funguje prirodzený dôsledok. Dievčatá mi už začínajù byť parťáčky a to aj vďaka tomu že sa snažím rešpektovať ich a to ich učí rešpektovať druhých.
    Držím palce 😉

    • Odpovedať Orvokki 31.7.2018 na 13:18

      Ďakujem Katka za tento komentár. Mám v okolí viacero mamín, ktoré majú podobnú výchovu, no deti majú ešte malé. Preto som rada i za skúsenosti od rodičov starších detí. A počuť, že vzájomná dohoda a rešpekt sa vypláca je povzbudivé.
      Krásne si napísala aj ten prirodzený dôsledok. U Adamka na to ešte tak často nenarážam, pretože v 16 mesiacoch je takých situácií málo, ale je mi jasné, že toho bude pribúdať. A budem rada, keď si sám uvedomí následky a vyvodí z toho nejaký záver alebo zodpovednosť, než aby som ho trestala. Myslím, že tresty neobohacujú a ja chcem Adamka obohatiť, aby sa aj z vlastných chýb poučil, pretože tie robíme všetci bez ohľadu na to, koľko máme rokov.

  • Odpovedať Cérky z Valašska :) 31.7.2018 na 13:57

    Na vlastní oči jsme měly možnost vidět jak jedna i druhá fungujeme. Jsem za to moc ráda. Představy o výchově byly jiné. Přišlo mi že tak jak to dělali naši bylo v pořádku. Nejsem přece tak špatný člověk jsem si říkala. Ale Baru mě rak neuvěřitelně učí že je vše o 360° jinak. A láskou jde prostě vše líp a tak nějak samo. Zrovna v neděli jsme byli ba koupališti a ja seděla na hraně dětského brouzdaliště a skoro se slzami v očích se dívala na ty nešťastné děti které nemohly samý do vody protože se utopí, protože jim podjede noha a bouchnout se do hlavy a nejlépe ty které prostě nemůžou protože to maminka řekla. Jsem ráda tě Baru je hodně vnímavá a už hodně dlouho jsme žádný záchvat vzteku nezažili ❤️

    • Odpovedať Cérky z Valašska :) 31.7.2018 na 14:07

      A ten myslím z obou stran. A že učí mě každým dnem být vnímavější a dopřáváme si navzájem to souznění.
      🙂❤️

      • Odpovedať Orvokki 31.7.2018 na 21:24

        No presne, s tou láskou je to jednoduchšie, prirodzené a ide to akosi samo. Stačí počúvať svoj inštinkt, nie ten okolia. Len ono je to niekedy ťažké rozoznať.
        Kúpalisko je kapitola sama o sebe. Ja sa tam teraz cítim trochu divno. Adam sa jaší a hrá, len tak, iba v plavkách, odbehuje odo mňa, prelieva vodu, bazén je veľký, ale má len 10 až 45 cm. A všade okolo neho staršie deti, v rukávnikoch, vestách alebo s kruhom (niektoré i dvoje dohromady). Deti sa sotva ponoria, občas mi prídu nešťastné, že ich to obmedzuje. Aj tak pri nich rodičia stoja, tak prečo im nedopriať trocha voľnosti? V rukávnikoch sa plávať a spoliehať na svoje schopnosti nenaučia. :/ Dôvera v dieťa mi príde veľmi dôležitá.

        Keď som Barunku spoznala, prišla mi ako zlatíčko. Veselá, hravá, zdravo zvedavá a najmä vás má oboch veľmi rada. Ešte aj manžel hovoril, aká je skvelá a tichšia, než Adamko, ten si rád zavíska. Vôbec si neviem predstaviť, že prvé mesiace bola iná.

  • Odpovedať Cérky z Valašska :) 31.7.2018 na 21:43

    Zřejmě je to moje vina. V té době kdy jsem nevěděla co se sebou a natožpak s ní jsem poslouchala spoustu,, mouder“. Hlavně od sestřiček které přece už mají každá dvě děti tak,, ví „. Musely jsme si na všechno přít samy. Že opravdu nefungují na děti příručky, ale jen a jen ❤️ o to krásnější a přirozenější mě to přijde teď. A neboj se že one nevýská. S Adamem ji ale bylo moc dobře a stačilo ji ho po očku sledovat a obkoukávat kulišárny. Jako například Adamkovo ‚dobručké‘ 🍴😉

    • Odpovedať Orvokki 1.8.2018 na 22:58

      Musíme sa znova stretnúť, Adamko sa teraz naučil ukazovať „ta tam“, od Barunky by mohol pochytiť „uhm“ a hneď bude komunikácia jednoduchšia. 😀
      A s tými múdrami máš pravdu. Počet detí nerozhoduje, poznám skvelé prvomaminky, od ktorých sa viem veľa naučiť a inšpirujú ma a zároveň matky dvoch-troch detí, u ktorých vidím, že s deťmi stále bojujú a nie je to „to pravé orechové“.

  • Odpovedať Veronika 1.8.2018 na 07:50

    Moc hezký článek, pokouším se o něco podobného, ale musím se přiznat, že mi občas už ujedou nervy…. Když 20x za sebou vysvětluju, proč nemá trhat zelená rajčata a on ho pak stejně utrhne a ještě se u toho tváří, že to fakt bylo naschvál a ví, že to dělat nemá, tak se mi fakt těžko zachovává klid 😀 a to je mu 15 měsíců… 🙄 Snad přežijeme všichni 😀

    • Odpovedať Orvokki 1.8.2018 na 22:45

      Zelené rajčiny má aj Adamko rád. 😀 Vždy ho odvediem k tým červeným a po ceste vysvetľujem, že zelené ešte nie sú pripravené, musíme pár dní počkať. Pritom rajčiny ani nejedáva, len ho to baví otrhávať. A má z toho úprimnú radosť. Ešteže ich je tak veľa, to mi tých pár utrhnutých zelených ani nevadí. Ale zas chápem, že preňho je to proste niečo zaujímavé a ešte nerozumie, že máme nejaké jedlé a nejaké nedozreté plody. On chce trhať. Pritom červené sú výraznejšie, tak zaujímavé, že zrovna zelené, ktoré splývajú s okolím, tie deti tak lákajú. 😀

  • Odpovedať Viki 1.8.2018 na 13:30

    Velmi dobre napisane a hlavne prezivane. Ja obdobiu vzdoru hovorim obdobie velkych/silnych emocii. Ten vzdor mi nejak nesedi. Drzte sa a znova diky za typi na citanie. Vik

    • Odpovedať Orvokki 1.8.2018 na 22:46

      To je tiež veľmi dobre pomenovanie, obdobie silných emócií. Tiež to dobre vystihuje. 🙂

  • Odpovedať Petra 1.8.2018 na 21:20

    Souhlasím s článkem, podobně se snažím fungovat se skoro rok a půl starým rošťákem i já. K tomu, co je napsáno mě ještě napadá nedělat z dětí blbečky, kteří tomu ještě nerozumí, protože jsou na to malí. Oni tomu totiž moc dobře rozumí, tomu dobrému i tomu špatnému. A taky se snažím mluvit na syna normálně, tzn. nešišlat na něj, říkat mu věci napřímo, ne je rádoby zjednodušovat (příklad: ve cvičení se mu lektorka snažila vysvětlit v opičí dráze: tady pojď jako pejsek, tady jako čáp; já jsem mu jednoduše řekla, tady to podlez, tady překroč, a hotovo, bez váhání udělal, co se po něm chtělo; nebo když mu babička řekla: to je brum brum, to je mňau mňau, pojď udělat čururú 😀 to dítě vůbec nechápalo, že babička mluví o medvědovi, kočce a že se má jít vyčůrat :-D).
    P. S. Díky za všechny články a insta posty p Adamkovi, moc ráda je čtu a hledám v nich inspiraci a mockrát už jsem si říkala, že by si s naším prckem skvěle rozuměl 🙂

    • Odpovedať Orvokki 1.8.2018 na 22:54

      Áno áno, do bodky súhlasím. Tiež si myslím, že deti sa podceňujú. Nemusíme na ne šišlať, hovoriť v zdrobneninách. Aj ja rada rozprávam s Adamkom napriamo a bez zjednodušovania.
      Ďakujem za milý komentár, som rada, že sa aj Instagram páči a inšpiruje. 🙂 Adamko sa s druhými deťmi zoznamuje rád, takže podobne naladených parťákov radi spoznáme. 😀

  • Odpovedať Tinka Víšková 2.8.2018 na 23:21

    Skvelé! Potichu a v dobrom sa teším tomu, ako z článku sála vyrovnanosť, odhodlanie. Ste mi inšpiráciou ako nadobudnúť sebavedomie matky, lebo bohužiaľ pri výchove a starostlivosti o dieťa blízki sa zdaru vzďaľujú. Píšte a zdieľajte ďalej, budem sa tešiť na nové inšpirácie. Tinka

  • Odpovedať Veronika 3.8.2018 na 09:48

    No ten náš by právě snědl i ty zelené, je mu to jedno, hlavně když se to prostě dá sníst 😀

  • Odpovedať Ja chcem toto, mami! – Orvokki's blog 3.8.2018 na 19:46

    […] tom, ako to máme s výchovou som písala nedávno článok Knihy o výchove a ako to máme my a som rada za tak obrovskú odozvu, v komentároch i súkromne v správach. Ale já chci tohle, […]

  • Odpovedať Telgárt, detské knihy a neobyčajní rodičia – Orvokki's blog 1.10.2018 na 19:21

    […] Ak by vás zaujímali niektoré pre mňa užitočné knihy aj na túto tému, pripomínam článok Knihy o výchove a ako to máme my, na konci ktorého mám vypísané tie, ktoré som čítala alebo sa na ne […]

  • Zanechať odkaz

    Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.