O materstve Život s Adamkom

Ako úspešne zvládame nastupujúce obdobie vlastného názoru

4.11.2018

(A nebudem tomu hovoriť obdobie vzdoru, a nebudem!)

Síce sa začiatok tohto obdobia udáva až približne od dvoch rokov, no každý rodič batoľata vám povie, že dieťa sa začína prejavovať už oveľa skôr. A to, čo sa nazýva ako „hnev, vzdor, skúša to na mňa“ je bežné i v roku a pol.

Dôležité hneď na úvod. Je to normálne, prirodzené a buďte radi, že sa vaše deti hnevajú. Formujú si tým vlastnú osobnosť, učia sa hranice, stávajú sa spoločenskí, učia sa pracovať so svojimi emóciami. Určite nechcete, aby z dieťaťa vyrástla osoba bez vlastného názoru, ktorá len slepo počúva autority. Práve preto je dôležité, aby deti obdobím vlastného názoru prešli a aby im rodičia pomohli ním prejsť tak, aby to všetci zvládli v psychickej podobe. A deti i rodičia na tom získali.

Veľa sa riešia väčšie batoľatá a škôlkari, ktorým sa dá už čo to vysvetliť a sami niečo povedia. No s 19 mesačným dieťaťom je to trošku komplikovanejšie. Pokiaľ nepatrí k malej skupine detí, ktorá má rozsiahlu slovnú zásobu, zas tak veľa vám nepovie a neukáže.

Ani neviem, kedy som prvýkrát vypozorovala, že Adamko začína byť osoba s vlastným názorom, ktorá chce niečo iné ako ja. Vedome, nemyslím tým potrebu spánku alebo jedla vo chvíli, kedy ho nemám kde uspať alebo mu dať jesť, takže prirodzene plače.

No už to trvá pár mesiacov a keďže Adam naozaj nepatrí k ukecaným deťom a znakov tiež nejak extra veľa neovláda, bolo treba prísť na iné spôsoby, ako s ním nájsť spoločnú reč. Ako predísť záchvatom hnevu, ako zvládnuť krik na zemi, ako mu vysvetliť, že nám naozaj nemôže rozbiť vitrínu alebo ako mu nastaviť hranice toho, čo áno a čo fakt že nie.

A toto všetko sa nám osvedčilo. Najmä teda mne, lebo ja som s ním takmer nonstop.

Matka na prvom mieste

Na prvom mieste myslím to, že musím byť v pohode. Psychicky aj fyzicky. Niekedy sú to len drobnosti, niekedy je to dlhodobý problém. Neumyté vlasy, únava, stres, nenaplnené očakávania, príliš dlhý zoznam úloh, tlak z okolia… Každý to pozná. Keď som unavená a podráždená, rozhodne nie som empatická a trpezlivá.

Preto aby som zvládla Adamkove nároky a nálady, snažím sa byť čo najviac v pohode. Takmer každý deň si nájdem čas len a len pre seba. Neriešim iba jeho. Starám sa o seba. Spánok je dôležitejší ako nevypraté oblečenie. Musím byť najedená. Prestala som mať na seba veľké nároky čo sa týka vecí, ktoré za jeden deň zvládnem. Nestojí to za to. S úsmevom a odpočinutá pomerne ľahko zvládam i Adamove hodenie sa na zem a krik preto, že na pieskovisku nemá hrabličky alebo že dostal menší kúsok avokáda, než si prial. A môžem tento problém riešiť s kľudom.

Že mám starostlivého manžela, ktorý svoje dieťa miluje a je s ním rád i bez mojej prítomnosti tomu výrazne napomáha. Mimochodom, píšem síce matka, ale otec je dôležitý tiež.

Myslím dopredu

Väčšine situácií sa dá predísť. Nikdy neberiem hnev iba ako tú jednu konkrétnu situáciu, vždy pozerám aj ďaleko predtým a myslím na to, čo chcem, aby si z mojej reakcie odniesol do života. A vytváram prostredie, v ktorom eliminujem hnev. Prostredie, ktoré čo najmenej odvádza pozornosť, kde ho nebude lákať brať veci, ktoré nechcem aby poškodil, v ktorom sa rozvíja a má dostatok podnetov adekvátnych jeho veku a aktuálnym záujmom. Moje dieťa sa mení a vyvíja a podľa toho sa mení aj prostredie.

Únava je asi najväčší problém. Nikto na 100 % nefungujeme, keď sme unavení. Poznám, kedy Adamko potrebuje spať a prijímam, že jeho spánkové potreby sa prirodzene menia (niekedy aj každý týždeň). Pozorujem, reagujem. To isté hlad. Aby jedol zdravo, plnohodnotne. Aby nemal viac sacharidov ako je zdravé. Aby nebol prejedený, ale ani hladný.

Zamyslím sa nad sebou pri každodenných činnostiach. Neponáhľam, učím sa žiť tu a teraz, presne tak ako deti. Uvedomím si, že keď pohodím mobil na posteľ alebo hodím tričko z chodby do prádlového koša v kúpeľni, dieťa uvidí matku hádzať a dieťa bude hádzať. Manžel zatĺkal klince do steny? V najbližších dňoch ma neprekvapí, ak to isté bude robiť Adamko. S fľašou napríklad.

Potom, čo sme s vŕtačkou upevnili vešiaky na Adamkove oblečenie, chodil Adam ešte dva týždne do skrine, vyťahoval vŕtačku a „vŕtal“ absolútne všetky skrutky, ktoré boli v jeho dosahu. A keď nebola vŕtačka, našiel si tavnú pištoľ.

Tým chcem povedať, že deti sú ako špongia. To je dnes už známy fakt a nie je dôvod sa tomu brániť. Pozrime sa na seba, ako sa správame, tie každodenné naučené detaily, ktoré ani nevnímame a uvedomme si, či nás len nekopíruje. Nás, susedov, rodinu, matky s deťmi na ihrisku alebo to, čo videlo v pasívne zapnutej TV.

A v neposlednom rade ho stále vnímam ako malé dieťa, ktoré nezvláda nápor súčasnej doby. Je toho na nás veľa. Na nás dospelých. Hudba, počet ľudí, autá na ulici, rádio, TV, mobil, hádka susedov, obchodné centrum, trhy… to sa skrátka nedá v tom naučiť fungovať okamžite. To často nezvládajú ako dospelí. Preto nepredpokladám, že Adam bude po dni v meste kľudný. Naopak, vyhľadám prírodu viac ako kedykoľvek predtým.

S tým naväzujem na poslednú vec tejto kapitoly. Pohyb. Irča Kubantová nám na jednej Montessori prednáške povedala úžasne jednoduchú, no pravdivú vec. Najťažší pohyb pre dieťa je žiaden pohyb. Potvrdila mi to, čo som si o Adamkovi už dlho myslela. Deti pohyb potrebujú. Niektoré viac, niektoré menej, ale uzavreté detské ihrisko hodinu denne nestačí.

Čo sa mi asi tak snaží povedať?

Neverím, že malé batoľatá niečo robia s úmyslom nám ublížiť alebo škodiť. Aj keď to z nášho pohľadu vyzerá, že to robí naschvál alebo skúša našu trpezlivosť, ja v tom vidím jeho chuť a záujem získať nové hranice toho, ako to v živote funguje, čo sa môže a čo nie.

Keď robí niečo opakovane, zisťujem prečo. Videl to niekde? Snaží sa upútať moju pozornosť? Nereagovali sme náhodou minule so smiechom a on nás teraz vidí smutných, tak nás chce rozveseliť? Nerobia to náhodou rodičia a on sa to len snaží napodobniť? Nemá len prebytok energie?

Sú to drobné detaily, ktoré si mi často vôbec neuvedomujeme. Už len to, že vyberám zo skrine hrnce (a to robí hluk) a potom nesiem pokrievku na hrniec je preňho zaujímavé. A tak bude vyberať hrnce zo skrine a nosiť pokrievky, čo robí hluk, občas mu to nejde, občas pritom niečo nechtiac rozleje.

U mojich rodičov Adamko často zhadzuje veci z terasy na záhradu. Nás to môže hnevať, ale je to jeho spôsob, ako nám povedať, že chce ísť dolu na záhradu. Áno, mohol by nás chytiť za ruku a ukázať, čo v iných situáciách bez problémov robí. Ale on si pamätá, že keď nám raz niečo spadlo dolu, išli sme preto. A tak to stále opakuje, už skoro pol roka.

Pozitívne, áno a hľadanie spoločných ciest

Ja som veľmi trpezlivý a pozitívny človek, čo sa odráža i v mojom prístupe k výchove Adamka. No verím, že práve ten môj nadšený pohľad nám do spolužitia vnáša viac smiechu. Moja reč k Adamkovi nie je primárne nastavená tak, že by som mu zakazovala alebo prikazovala.

Samozrejme ho usmerňujem a vytváram hranice, ale idem na to z tej optimistickej strany. Pozorujem, aké má obdobie a tomu prispôsobujem aktivity. Dbám na dostatok pohybu a odpočinku (a kvalitného jedla). Som viac „áno mama“, nechám ho skúšať, často sa k nemu sama pridám, hľadám spôsob, ako by to šlo.

Keď už niečo zakážem, musím k tomu mať naozaj podstatný dôvod. A nerobím to s krikom (a už vôbec nie plácnutím po zadku).

Odporúčaná literatúra

  • Daniel J. Siegel: Klidná výchova k disciplíně
  • Laura Markhamová: AHA! Rodičovství

Raz a dosť!

Sú chvíle, ktoré vyžadujú jasné nie alebo nasmerovanie k určitej činnosti. Upratať hračky, vyzuť sa, neloziť po stole, nebúchať do skla, netrhať knihy. Pri takýchto situáciach zastávam názor raz a dosť.

Raz poviem. Ak Adamko zareaguje a spraví to, čo má, všetko je v poriadku. Ak pokračuje, pristúpim k nemu, dám sa na jeho úroveň a nadviažem kontakt. Niekedy stačí chytiť za ruky, niekedy si ho posadím alebo objímem. Stručne, jasne a adekvátne jeho veku mu vysvetlím, čo po ňom chcem, resp. prečo nechcem, aby robil to čo robí. Ak poslúchne a spraví to, čo má, všetko je v poriadku. Ak nie, odnášam ho preč.

V takej chvíli, ktorú môže sprevádzať jeho krik, plač, hodenie sa o zem alebo prehnutie do luku som na 100 % s ním. Nekričím a nevysvetľujem. Nemá to zmysel, vy keď ste naštvaní, veta od partnera „Tak sa, prosím, upokoj“ vás tiež neupokojí. Počkám, kým sa s hnevom vyrovná, prejde si ním. Až keď sa upokojí, vychovávam. Vtedy síce aj minúta trvá celú večnosť, ale donekonečna rozrušený nebude.

Nechcem aby sa naučil, že môže moje slová brať na ľahkú váhu, že budem tá matka, ktorá dvadsaťkrát z lavičky zakričí na dieťa aby to nerobilo, no tým jej aktivita hasne. Nedovoľujem mu po zákaze opakovať zakázané.

A opakujem, že nezakazujem mu hnevať sa. Ak sa chce hodiť o zem, tak maximálne zabezpečím, aby si nerozbil hlavu. Ak sa dá, objímam ho. Vždy som pri ňom. Nehovorím mu, aby sa upokojil, aby mi zmizol z očí a ani neodchádzam. Nechcem mu dávať najavo, že ho ľubím iba keď je šťastný a dobrý, chcem aby vedel, že stojím pri ňom aj keď je na mňa naštvaný alebo ho niečo trápi. Ľúbim bezpodmienečne a za všetkých okolností, aj keď je to pre mňa psychicky náročné a som unavená. Lenže ja na rozdiel od neho už mám skúsenosti, viem vydržať. On sa to ešte veľa rokov bude učiť, potrebuje veľa skúseností a rodičovskej podpory.

Zakázané ovocie už nie je zakázané

Vraví sa, že zakázané ovocie chutí najlepšie. Skúšame to, čo sa nám zakazuje. Nemyslím si, že je to vo všetkom pravda, každopádne sa z toho dá poučiť.

Adam mal napríklad obdobie, kedy stále otváral mrazničku. A potom ju kľudne nechal otvorenú a odišiel. Situáciu som vyriešila tak, že som ho začala volať k otváraniu mrazničky vždy, keď som do nej išla. V mojom prípade je to takmer každý deň pre mrazené ovocie. Adama som zapojila do činnosti a naviac mohol z nej niečo odniesť na linku. Odvtedy mrazničku len tak takmer neotvára. Keď to spraví, väčšinou chce len ovocie.

Ďalší príklad sme mali nedávno. Adamko rád chodí po obrubníkoch. Boli sme vonku s odrážadlom a on chcel jazdiť po obrubníku. Mohla som byť prísna a tvrdiť mu, že tadiaľ sa nejazdí a nech je na ceste. Nechala som mu ale zažiť skúsenosť, že po obrubníku mu to nepôjde. Ja som nevybuchla hnevom a Adam padol, asi pol minúty si poplakal, oprášil ruky, ešte raz to skúsil a keď sám zistil, že mu to nejde, presunul sa na cestu. Sám a dobrovoľne.

A ešte tu máme sviečky. Aktuálne ich zapaľujeme každý deň, pretože Adamka oheň a jeho sfukovanie fascinuje. Ukazujem mu, ako sa zapaľuje so zapaľovačom i zápalkami, približuje ruku k plameňu a cíti teplo, vie, že vosk „pááá“. Alebo nožík. Deti sú zbrklé, no verím, že väčšine úrazov predídem, keď ho s predmetom naučím správne zaobchádzať. A teda bude vedieť, kde a ako sa nožík drží, ako sa používa. Učí sa to pod mojim dohľadom a ja som vnútorne vyrovnanejšia, pretože ak na nožík niekedy náhodou narazí, bude ho poznať a znižujem riziko, že si rovno vypichne oko.

Nie v každých situáciach je dobré a bezpečné nechať dieťaťu zažiť situáciu, ale zo života s Adamkom si dovolím tvrdiť, že je to väčšina situácií. Je to skrátka len uhoľ pohľadu. Máme v hlave, ako sa veci robia, čo je správne. Deti nemajú. Najlepšia skúsenosť je tá vlastná, i za cenu neškodného buchnutia sa. Zahadzujem svoje zažité predstavy o tom, ako sa veci majú a snažím sa ich vidieť Adamovými očami. Keď nejde o život alebo to nie je vyslovene spoločensky neprijateľné, ak neubližuje druhým, zvieratám či netrhá rastliny, nechávam ho „popáliť sa“ a vryť si do pamäti vlastnú skúsenosť.

Som mama

Som mama. Rada a dobrovoľne. Dieťa sme chceli a mám šťastie, že žijem v štáte, ktorý mi umožňuje trojročnú dovolenku. Tým chcem povedať, ako považujem za samozrejmé, že som tu pre Adamka kedykoľvek potrebuje. Nie iba prvé mesiace, ale i potom. Viem, kedy sa chce hrať sám a ja sa môžem venovať niečomu inému. Viem, kedy bol pripravený byť  iba s tatinom a ja som mohla sem-tam zájsť na nejakú prednášku alebo na jógu. A viem, že stále budú dni, kedy bude chcieť po celý čas moju 100 % pozornosť a ja v ten deň a možno ani na druhý-tretí nič nespravím. Nehnevám sa kvôli tomu naňho, som s ním a keď sa dá, zapojím ho do potrebných činností, pretože niečo jesť musíme. Neodháňam ho od seba ale naopak, hľadám cesty, ako ho zapojiť do čo najviac činností.

Chcem byť Adamkovi sprievodkyňou a učiť ho. Chcem ho vidieť rásť, chcem mu byť oporou keď ma potrebuje. Chcem aby vedel, že sa na mňa môže obrátiť, že je dôležitejší ako práca. Že s ním budem skákať do kaluží a chodiť do lesa, čítať si s ním knihy, jašiť sa, naháňať ho. Naučím ho plávať, doprajem mu to najlepšie detstvo, aké bude v mojich silách.

A to je záležitosť na niekoľko rokov. Nie jeden ani dva. Ja výchovu vidím ako dlhodobý proces a som presvedčená, že i v škôlkovom veku je dôležité, aby väčšinu času trávil s (ideálne oboma) rodičmi.

Čo som zakázala sama sebe a prečo

A som presvedčená, že výchova je práca sama na sebe. Je to odpútanie sa od zažitých vzorcov, prehodnotenie mýtov a fráz, kritické premýšľanie, hľadanie spoločných riešení, komunikácií medzi všetkými. Je to aj o odvahe a trpezlivosti, pretože v okolí narazíte na nesúhlas a nepochopenie. Cudzí ľudia vás budú prepichovať očami a dávať najavo, že byť to ich dieťa, už by dávno strelili jednu výchovnú za ucho. Žiaľ, výchova s rešpektom vyzerá minimálne prvé roky ako voľná výchova bez hraníc.

Je to o uhle pohľadu, zamysleniu sa, či to naozaj nemôžem spraviť inak. To, čo niekomu príde neprípustné, môže byť u mňa v poriadku. Niekto zakazuje loziť štvornožky po pieskovisku, dávať kamene do úst, behať v topánkach po vlhkej tráve, sadať si na chodník, utekať po parku a tak na dieťa kričí a zakazuje. Pre mňa sú to činnosti, ktoré k detstvu patria a Adamka v tom podporujem (len tie kamene si musí vybrať z prírody a nie z rušnej cesty).

Prehodnocujem svoje očakávania, Adamka beriem ako človeka, ktorý má rovnaké práva ako ja. On niečo chce, ja chcem niečo iné a hľadáme spôsob, ako budeme obaja spokojní. Veľa rodičov tvrdí: „Moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého“, ale na deti zas tak veľmi nemyslia, podceňujú ich a neberú ich ako niekoho, kto chce niečo iné, ako oni. Nedoprajú im ich detskú slobodu a radosť (v rámci spoločenských hraníc), celý deň iba zakazujú a prikazujú, a keď dieťa nesplní ich očakávania o tom, aké majú byť a čo majú robiť, dieťa to odnesie ich krikom, hnevom alebo bitkou.

Sama sebe som zakázala:

  • Zvyšovať hlas. Lebo krik neprospieva ani mne, ani jemu, ani rodinnej pohode. Dôrazne sa dá hovoriť aj bez kriku. Keď kričím, nie som to ja a ja chcem byť ja.
  • Trestať bitím. A za bitie považujem aj plácnutie cez prsty alebo po zadku. V tomto mám jasno, z môjho pohľadu je to zneužívanie rodičovskej autority a zlyhanie rodiča. Nie zlyhanie vo výchove, ale v sebe. Nechcem, aby sa ma dieťa bálo. Chcem, aby sa naučilo dobré vzorce správania z toho, ako ja žijem a nie obchádzaním kvôli strachu pred ďalším plácnutím alebo fackou.
  • Hovoriť ponižujúce „výchovné“ frázy. „Ten je ale vyčúraný!“„Keď ťa chytím, roztrhám ťa ako hada!“, „Strať sa mi z očí!“, „Mám ti jednu streliť?“, „Až sa ukľudníš, vráť sa!“, „Tak čau, my ideme!“, „Pozri aké je dievčatko dobré a ty tu tak hneváš!“, „Prestaň revať, nikto tu na teba nie je zvedavý!“, „Ja som ti to hovorila!“, „Ty nemehlo!“ K môjmu dieťaťu sa správam ako k sebe rovnému, beriem ho ako plnohodnotnú ľudskú bytosť a nehovorím mu to, čo nechcem, aby druhí alebo on sám hovorili mne.

Nezakázala som si zlyhať alebo sa hrať na supermatku, čo je vždy v pohode. Nie som. Ale pracujem na sebe. Každý deň. Keď som smutná, plačem. Keď sa hnevám, poviem to. Keď ma niečo štve, nedusím to v sebe. Robím to s ohľadom na seba i druhých. Prejavujem emócie, ale prejavujem ich tak, aby ešte nezhoršovali situáciu. Je to ťažké, ale nie nemožné.

. . .

P.S. Nie, nie som otrok svojho dieťaťa. Som matka. Dobrovoľne. To, že Adama beriem takého aký je mi materstvo výrazne uľahčuje. To, že nezneužívam svoju rodičovskú autoritu neznamená voľnú výchovu bez hraníc. Áno, možno to z pohľadu niektorých príliš riešim, ale mne to za šťastné dieťa a moju pohodu stojí. Ja budem radšej riešiť, prečo sa Adam hnevá, než po ňom kričať a hnevať sa tiež.

Mohlo by sa Vám páčiť

Žiadne komentáre

Zanechať odkaz

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.