Autor: Paolo Sorrentino
Názov: Mládí
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: Jota
Počet strán: 160
Orig. názov: La giovinezza
Preklad: Hana Sedalová
. . .
Najprv si pustite Far l’amore od Boba Sinclaira, jednu z mnoho skvelých pesničiek oscarového filmu La Grande Bellezza. Filmu talianskeho režiséra Paola Sorrentina, autora príbehu Mládí. Myslím, že sa hodí aj k tejto knihe.
Od prvej strany som videla ten film. A pritom som čítala iný. Asi za to môže Sorrentinov rukopis, ale naisto to neviem, videla som iba ten jeden jeho film. No od prvej strany som bola súčasťou deja. Videla som ho pred očami presne tak, ako by som pozerala film.
Anotácia neklame. Scenár k filmu, ktorý sa číta ako román.
Videla som malebné alpské prostredie, videla som luxusné kúpeľové stredisko, videla som starnúcich mužov i mladých, ktorí majú celú budúcnosť pred sebou. Videla som dialógy Freda a Micka, ich komentáre ostatných hostí.
Dva přátelé se za ním nadšeně otočí.
Pak se Fred zamysl a řekne: „Víš co, Micku?“
„Co?“
„Ja si myslím, že my dva nikdy neumřeme.“
Mick se otočí ke svému příteli. Usměje se na něj a odpoví: „Teď nebudeme dělat předčasné závěry, Frede!“
Jednoduchý podmanivý jazyk. Krátke kapitoly. Trošku humoru. Trošku vážnosti. Spomienky na slávnu kariéru.
Ako som sa cítila pri čítaní? Ako by som lietala nad hotelovým komplexom a pozorovala jeho hostí. Tu a tam sa zastavila a bola súčasťou tohto prostredia. Plávala v bazéne, dopriala si masáž, zabavila sa pri večernom programe a pripila si pohárom dobrého sektu pri večeri. Bola nezúčastneným pozorovateľom rozhovorov dvoch priateľov i tvorivého tímu. Och a ako ma to celé bavilo.
Kniha má v sebe štipku luxusu i štipku akejsi biedy. Nejedenkrát som si pomyslela, či boli hlavné postavy so svojim životom naozaj spokojné, či tá idyla nebola iba naoko pre verejnosť, alebo by na svojom živote nič nemenili. Ale páčila sa mi ich pohoda, zmierenie sa s vekom, priateľstvo Freda a Micka.
Páčil sa mi aj záver, dokonalo pasoval k všetkému, čo bolo napísané na predchádzajúcich stranách.
Mládí sa rýchlo stalo mojou srdcovou záležitosťou. Neodpustím si ešte jednu pesničku z filmu: Dies Irae (áno, naozaj je tam tak dlho ticho a spieva sa iba tých tuším deväť veršov). A teraz ma ospravedlňte, idem si pozrieť aj filmové spracovanie tejto novely. Prosím, nech je rovnako krásne, ako kniha.
5 komentárov
Bola som na to nedávno v kine a film ma oslovil! páčil sa mi ….. ale verím, že knižné spracovanie je určite lepšie…. tak to zvyčajne býva
Je to takmer to isté, len pár drobnosti bolo trošku inak, ale inak je kniha naozaj scenár. Takže keď budeš náhodou čítať knihu, je to akoby si si pozrela ten film druhýkrát (a časovo to vyjde tiež podobne) 😀
Film byl nádherný, nevěřím, že by kniha byla lepší, v tomto případě to snad ani nejde 🙂 A ta hudba – pří závěrečné skladbě Simple Song mi pokaždé běhá mráz po zádech.
Film bol, až na pár detailov, rovnaký ako kniha. Dialóg za dialógom, scéna za scénou. Ale predstavovala som si ho inak. Asi som bola ešte ovplyvnená filmom La Grande Bellezza. Možno i preto sa mi knižka páčila o máličko viac.
Simple Song #3 je úžasná pesnička, ešte včera som ju počúvala niekoľkokrát, dnes takisto. Úplné zimomriavky z nej mám. Takže som si trošku rozšírila obzory, pretože som vôbec nevedela, že Sumi Jo je skutočná operná speváčka (hlas má úžasný, už som počúvala jeden jej starší album) a rovnako tak Paloma Faith 🙂
[…] knihy, aké som v roku 2015 prečítala sú: Marťan, Porodní bába, Spočítej hvězdy, Mládí, Pod sněhem, Literární spolek Laury Sněžné, Mapa Anny, Stavitelé mostů, Pálenka, Agnes a […]