O knihách young adult

Ukážka z knihy Štyri, ktorá vyjde už o pár dní

21.1.2015

Aby som články z predchádzajúcich dvoch dní tématický zakončila, dnes si môžete prečítať ukážku z pripravovanej knihy Štyri, ktorá vyjde tento pondelok 26. januára. Ide o začiatok druhej kapitoly s názvom Kandidát. V knihe nájdete celkovo štyri poviedky, ktoré vám z pohľadu Tobiasa „Štyri“ Eatona ukážu, ako prežíval jeho rozhodovaciu ceremóniu, prečo sa rozhodol odísť zo Sebazaprenia, ako zvládol iniciačnú skúšku v Neohrozenosti a ako sa vôbec dostal na pozíciu, pri ktorej stretol Tris. Okrem týchto poviedok budú v knihe ešte tri scény z Tobiasovho pohľadu, ktoré sa odohrali v Divergencii.

. . .

KANDIDÁT

Veronica Roth - StyriTRÉNINGOVÁ MIESTNOSŤ páchne námahou, čudnou zmesou potu, prachu a topánok. Pri každom údere do boxovacieho vreca ma zabolia hánky, za týždeň zápasov v Neohrozenosti som si ich rozmlátil do krvi.

„Niekto tuším videl tabuľu,“ povie Amar, oprie sa o rám dverí a prekríži si ruky na hrudi, „a všimol si, že zajtra ide proti Ericovi. Inak by si netrčal tu, ale v bludisku strachu.“

„Aj sem chodím pravidelne,“ ohradím sa, odstúpim od vreca a vytrasiem si ruky. Občas tak tuho zatínam päste, že strácam všetok cit v prstoch.

Prvú bitku som takmer prehral. Zápasil som s Miou z Harmónie. Nevedel som ju poraziť bez toho, aby som ju udrel, a k tomu som sa nevedel donútiť. Aspoň kým ma neschmatla pod krk. Keď sa mi začalo zatmievať pred očami, pud sebazáchovy zapracoval. Vrazil som jej lakťom do čeľuste a zložil som ju. Stále ma zožiera vina, keď si na to spomeniem.

V druhej bitke s väčším chalanom z Otvorenosti, volá sa Sean, som tiež mal namále. Zakaždým, keď si myslel, že už mám dosť, vyškriabal som sa na nohy a postupne som ho unavil. Netušil, že premáhanie bolesti patrí k mojim najstarším zvykom, naučil som sa to asi v čase, keď som si začal hrýzť necht na palci alebo jesť s vidličkou v ľavej ruke namiesto pravej. Teraz mám tvár pokrytú modrinami a škrabancami, ale dokázal som, že za niečo stojím.

Zajtra sa budem biť s Ericom, ibaže jeho neporazím jediným šikovným ťahom ani vytrvalosťou. Potreboval by som techniku a silu, ktoré som zatiaľ nezískal.

„Hej, ja viem.“ Amar sa zasmeje. „Dosť som si lámal hlavu, čo sa s tebou deje, tak som sa začal vypytovať. Vraj chodíš každé ráno sem a každý večer do bludiska strachu. Si z toho totálne vyšťavený a spávaš ako mŕtvola. S ostatnými deckami sa vôbec nebavíš.“

Zozadu po uchu mi stečie kvapka potu. Utriem si ju prstami oblepenými leukoplastom a potom si predlaktím pošúcham čelo.

„Keď sa chceš zaradiť do novej frakcie, ide o viac než o skúšku,“ povie a potiahne za reťaz, na ktorej visí boxovacie vrece, aby otestoval, či dobre drží. „Väčšina ľudí si počas tréningu nájde najlepších kamošov, frajera, frajerku a tak. Nepriateľov takisto. Ty si sa zjavne rozhodol, že nechceš nikoho.“

Všimol som si, že ostatní trávia veľa času pokope, spoločne si dávajú robiť pírsingy a potom chodia na tréningy s čerstvým kovom v opuchnutom nose, ušiach či perách, alebo pri raňajkách spolu stavajú veže zo zvyškov jedla. Nikdy mi nenapadlo, že by som sa k nim mohol pridať, alebo sa o to aspoň pokúsiť.

Pokrčím plecami. „Už som si zvykol byť sám.“

„No, podľa mňa ti z toho čoskoro preskočí, a to by som fakt nechcel vidieť. S kamošmi si večer chceme niečo zahrať. Typickú hru Neohrozených. Poď s nami.“

Začnem si rýpať do leukoplastu na jednej hánke. Nemal by som sa flákať po vonku a hrať hry. Mal by som zostať tu, makať na sebe a dobre sa vyspať, aby som bol zajtra pripravený na boj.

Lenže hlas, ktorým si hovorím, čo by som mal a nemal urobiť, zrazu znie ako otcov. Núti ma, aby som sa obmedzoval a izoloval. Prišiel som sem predsa preto, aby som ho už počúvať nemusel.

„Ponúkam ti šancu spraviť dojem na Neohrozených len preto, že mi ťa je ľúto,“ povie Amar. „Bol by si sprostý, keby si ju zahodil.“

„Tak fajn,“ súhlasím. „Aká hra to bude?“

Amar sa len usmeje.

+++

„Zahráme si výzvu,“ povie baba, ktorá sa predstavila ako Lauren. Drží sa rúčky pri dverách vlaku, každú chvíľu sa vykloní von, až takmer vypadne, a potom sa s chichotom vtiahne naspäť. Asi ju vôbec netrápi, že koľajnice visia vo výške druhého poschodia, a keby naozaj zletela, zlomí si krk.

V druhej ruke drží striebornú fľašku. To všeličo vysvetľuje.

Nahne sa späť k nám. „Prvý človek si niekoho vyberie a vyzve ho, aby niečo urobil. Ten si trochu logne, splní svoju úlohu a potom vyzve niekoho iného. Keď každý splní úlohu, alebo pri jej plnení zgegne, trochu sa ožerieme a dotrepeme sa domov.“

„Ako človek vyhrá?“ zakričí chalan z opačného konca vagóna. Sedí pri Amarovi a opiera sa oňho, ako keby boli veľmi dobrí kamoši alebo bratia.

Z kandidátov tu nie som jediný, oproti mne sedí Zeke – prvý skokan a hnedovlasé dievča s rovno zastrihnutou ofinou a krúžkom v pere. Ostatní sú starší, právoplatní členovia Neohrozenosti. Správajú sa nenútene a priateľsky, opierajú sa jeden o druhého, navzájom sa búchajú do ramien alebo si strapatia vlasy. Bavia sa a flirtujú. Všetko mi to pripadá cudzie. Snažím sa uvoľniť a objímem si kolená rukami.

Fakt sa cítim ako drevo.

„Vyhráš tak, že nebudeš zbabelý papľuh,“ povie Lauren. „A nové pravidlo: vyhrá každý, čo sa nebude pýtať blbé otázky.“

„Ja strážim chľast, tak vyberám prvá,“ dodá. „Amar, vyzývam ťa, aby si zašiel do knižnice k Formošom a zakričal na nich nejakú prasacinu.“

Zaštupľuje fľašu a hodí mu ju. Amar ju zase otvorí a uhne si z alkoholu. Ostatní nadšene zahulákajú.

„Povedz, keď bude treba vystupovať!“ prekričí ich Amar.

Zeke mi zamáva pred tvárou. „Ty si prestúpil, čo? Ako sa to voláš? Štyri?“

„Správne. Super prvý skok.“

Až neskoro si uvedomím, že som to asi nemal povedať nahlas. Možno ho doteraz štve, že pre zle vyrátaný krok prišiel o okamih slávy.

Zeke sa len zasmeje. „Hej, to som trochu pokašľal.“

„Niežeby sa do toho hrnul niekto iný,“ ozve sa dievča vedľa neho. „Inak, ja som Shauna. Naozaj si mal v bludisku len štyri veci?“

„Preto sa volám Štyri.“

Prikývne. „Super.“ Zdá sa, že to na ňu urobilo dojem. Trochu sa vystriem. „Asi si sa narodil pre Neohrozenosť.“

Pokrčím plecami, ako keby som súhlasil, hoci viem, že nemá pravdu. Shauna netuší, že som sem len zdrhol pred životom, ktorý mi bol naozaj predurčený. Netuší, ako zo všetkých síl bojujem, aby som prešiel skúškou a nemusel priznať, že sem nepatrím. Narodil som sa v Sebazaprení, mám predpoklady pre Sebazaprenie a v Neohrozenosti iba hľadám útočisko.

Shauna sa na okamih zatvári smutne, neviem prečo, ale neopýtam sa jej.

„Ako ti idú zápasy?“ spýta sa Zeke.

„V pohode. Ako vidíš.“ Ukážem si na dobitú tvár.

„Pozri na mňa.“ Zeke nakloní hlavu a ukáže mi obrovskú modrinu zospodu na čeľusti. „Vyrobila mi ju táto ženská.“

Palcom ukáže na Shaunu.

„Porazil ma,“ objasní Shauna, „len sa mi náhodou podarila jedna dobrá trefa. Furt prehrávam.“

„Nevadí ti, že ťa udrel?“ spýtam sa.

„Prečo by mi to malo vadiť?“ diví sa.

„Čo ja viem… lebo si dievča?“

Zdvihne obočie. „Čože? Podľa teba neznesiem ranu ako hocikto iný, lebo mám ženské…“ Zamáva si rukou popred hruď. Pár sekúnd na ňu zízam, potom si spomeniem, že sa to nepatrí, a rýchlo sa odvrátim. Celá tvár mi horí.

„Prepáč,“ poviem. „Tak som to nemyslel. Ja len… ešte som si tu na nič nezvykol.“

„Jasné, chápem.“ Neznelo to naštvane. „Tak mi ver, že v Neohrozenosti je každému naozaj fuk, či si baba alebo chalan alebo ktokoľvek. Záleží len na tom, či máš poriadnu guráž.“

Vtom Amar vstane, dramaticky si založí ruky vbok a prepochoduje k otvoreným dverám. Vlak ide dolu kopcom, ale Amar sa ničoho nedrží, len prenáša ťažisko, aby sa prispôsobil pohybom vozňa. Vyskočí ako prvý a zmizne v nočnej tme. Ostatní medzitým vstali a nasledujú ho. Pridám sa k nim a nechám sa dotlačiť k dverám. Rýchlosti sa nebojím, bojím sa len výšok a koľajnice sú teraz iba kúsok od zeme. Keď na mňa príde rad, vyskočím bez strachu. Pristanem na oboch nohách, pár krokov sa tackám dopredu a zastanem.

„Aha, už máš vlakové nohy,“ poznamená Amar a ťukne do mňa lakťom. „Na, daj si za glg. Vyzeráš, že to potrebuješ.“

Natrčí mi fľašu.

Alkohol som nikdy ani neochutnal. V Sebazaprení ho zásadne nepijú, ani by som ho nemal odkiaľ zobrať. Teraz vidím, ako sa ľudia vďaka nemu uvoľnia, a zúfalo túžim po tom istom. Už nechcem mať pocit, že mi je vlastná koža o pár čísel menšia a idem sa v nej zadusiť. Bez váhania si fľašu vezmem a napijem sa.

Alkohol ma páli a chutí ako sirup proti kašľu, ale keď ho rýchlo prehltnem, zostane po ňom príjemné teplo.

„Šikovný chlapec,“ pochváli ma Amar. Prejde k Zekemu, prehodí mu ruku okolo krku a stiahne si jeho hlavu k hrudi. „Môjho mladého kamoša Ezekiela už poznáš.“

„Tak ma volá mama, lenže to neznamená, že ma tak môžeš volať aj ty,“ odvrkne Zeke a odsotí ho. „Amarovi dedkovci sa kamošili s mojimi rodičmi,“ prehodí smerom ku mne.

„Kamošili?“

„No, môj fotrík už zomrel a jeho dedkovci takisto,“ povie Zeke.

„A čo tvoji rodičia?“ spýtam sa Amara.

Pokrčí plecami. „Zomreli, keď som bol malý. Vlaková nehoda. Strašne smutné.“ Zaškerí sa, ako keby ho to vôbec netrápilo. „A moji dedkovci si skočili chvíľu po tom, čo som spravil iniciačnú skúšku.“ Rukou naznačí skok odkiaľsi zvysoka.

„Kam si skočili?“

„Teraz mu to nehovor,“ povie Zeke a pokrúti hlavou. „Nechcem vidieť, ako sa zaksichtí.“

Amar si ho nevšíma. „Niektorí členovia Neohrozenosti sa v istom veku rozhodnú skočiť do neznáma… teda do priepasti. Ak nechcú odísť k bezprizorným, nič iné im nezostáva,“ vysvetľuje. „Môj dedko bol navyše veľmi chorý, mal rakovinu. A babka nechcela ďalej žiť bez neho.“

Zakloní hlavu k oblohe a v očiach sa mu zaligoce odraz mesačného svetla. Na okamih sa mi zdá, že mi odhalil svoju tajnú osobnosť, ktorú väčšinou dôkladne zakrýva šarmom, humorom a typickým machrovaním Neohrozených. Vydesí ma to, lebo ten tajný Amar je zatrpknutý, chladný a nešťastný.

„Mrzí ma to,“ poviem.

„Aspoň som sa s nimi mohol poriadne rozlúčiť,“ odpovie Amar. „Smrť väčšinou príde bez ohľadu na to, či sa ľudia stihli rozlúčiť.“

Amar vycerí zuby v úsmeve a zase nasadí bežnú masku. Odbehne k ostatným aj s fľašou v ruke, so Zekem ho pomalšie nasledujeme. Zeke kráča nemotorne a elegantne zároveň, ako divé šteniatko.

„A čo ty?“ spýta sa. „Máš fotrovcov?“

„Len fotra,“ poviem. „Matka už dávno zomrela.“

Pamätám si na jej pohreb, na dom plný členov Sebazaprenia, ktorí ohľaduplne stišovali hlas a pomáhali nám znášať smútok. Nosili nám jedlo na kovových táckach zakrytých alobalom, upratovali kuchyňu a pobalili všetko mamino oblečenie do škatúľ, aby po nej nezostala ani stopa. Šepkali si, že vraj zomrela pri komplikovanom pôrode druhého dieťaťa. Lenže ja som ju len pár mesiacov pred smrťou videl, ako si oblieka voľnú košeľu na obtiahnuté tielko a za zapnutými gombíkmi skrýva úplne ploché brucho. Pokrútim hlavou, aby som tú spomienku odohnal. Bol som ešte krpatý. Určite si to nepamätám úplne presne.

„A fotrovi nevadí, že si si vybral nás?“ spýta sa. „Návštevný deň sa blíži, ak si náhodou zabudol.“

„Vadí,“ poviem neprítomne. „Strašne mu to vadí.“

Marcus ma určite nepríde navštíviť. Už so mnou nikdy v živote neprehovorí.

Okolie sídla Informovanosti vyzerá najudržiavanejšie z celého mesta, z chodníkov tam odstránili všetky trosky a diery na cestách zaplátali dechtom. Mám pocit, že musím stúpať opatrne, aby som chodník nezašpinil teniskami. Ostatných to zjavne netrápi, bezstarostné plieskanie ich podrážok znie ako hustý dážď.

Sídlo každej frakcie smie do polnoci svietiť vo vestibule, ale inde musí byť tma. Informovaných sa to asi netýka, všetky ich budovy vyzerajú ako veže svetla. Cez okná, okolo ktorých prechádzame, vidím ľudí pri dlhých stoloch, sedia s nosom v knihách či pred obrazovkami, alebo sa potichu rozprávajú. Pri každom stole sa miešajú mladší so staršími, všetci v dokonale upravenom modrom oblečení a s uhladenými vlasmi, aspoň polovica s vyleštenými okuliarmi. Otec hovorieval, že ich nosia len z márnivosti, vraj sa nasilu snažia vyzerať tak inteligentne, až pri tom zo seba robia bláznov.

Zastanem a sledujem ich. Nepripadajú mi márniví. Vyzerajú len ako ľudia, ktorí sa zo všetkých síl snažia plniť očakávania. Aj keď to znamená nosiť okuliare bez predpisu. Nemám právo odsudzovať ich. Mohol som ujsť k nim, ale nakoniec som si ako útočisko vybral frakciu, ktorej členovia sa na nich rehocú spoza okien a poslali Amara, aby ich vyrušil a pohoršil.

Amar prejde k dverám prostrednej budovy a vojde. Sledujeme ho cez okno a potichu sa smejeme. Cez dvere zbadám portrét Jeanine Matthewsovej na náprotivnej stene. Blond vlasy má stiahnuté dozadu, modré sako pozapínané až po krk. Vyzerá dobre, ale ako prvý si všimnem jej ostrý pohľad.

Okrem toho… len si to namýšľam, alebo sa naozaj tvári trochu vystrašene?

Amar vbehne dnu, nevšíma si protesty vrátnika a skríkne: „Hej, Formoši! Preštudujte si toto!“

Všetci Informovaní zdvihnú pohľad od kníh či obrazoviek. Amar sa otočí a ukáže im holý zadok. Rozrehoceme sa. Vrátnici sa za ním rozbehnú, ale Amar si bleskovo vytiahne gate a upaľuje k nám. Tiež sa rozbehneme, šprintujeme čo najďalej od dverí.

Aj ja sa smejem, nemôžem tomu zabrániť. Prekvapí ma, ako príjemne od toho bolí brucho. Zeke beží tesne vedľa mňa. Mierime ku koľajniciam, inak nemáme veľmi kam utekať. Informovaní, ktorí nás naháňajú, sa po jednom bloku vzdajú, tak zastaneme v bočnej uličke, opierame sa o tehlové steny a chytáme dych.

Amar dorazí posledný, s rukami nad hlavou. Pochvalne naňho zahučíme. Zdvihne fľašu ako trofej a ukáže na Shaunu.

„Mladá dáma,“ osloví ju, „vyzývam ťa, aby si vyliezla na sochu pred školou.“

Shauna chytí fľašu, ktorú jej hodil, a odpije si.

„Už akoby som tam bola,“ vyhlási a zaškerí sa.

. . .

Štyri vychádza 26. januára. Za poskytnutie ukážky ďakujem Erikovi zo Slovartu.

Mohlo by sa Vám páčiť

Žiadne komentáre

Zanechať odkaz

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.