O knihách Výlety

Telgárt, detské knihy a neobyčajní rodičia

1.10.2018

Tento víkend sa v Košiciach konala parádna akcia. Vlastne to bolo niekoľko menších akcií v jednom, sústredených do Kulturparku. Konferencia pre neobyčajných rodičov, Číta celá rodina, výstava detských kníh, rôzne prednášky pre dospelých a workshopy pre deti, a Krajina čitateľov pre pedagógov.

Keď mi Viki pred rokom volala, že by ma tam rada videla, vôbec som neváhala. Pritom moja účasť bola fakt maličká a vlastne ešte dva dni pred akciou som nevedela, čo tam vlastne budem robiť. Ale i tak sme celá rodina sadli do auta a vybrali sa do Košíc.

V piatok bol v ČR štátny sviatok, to sa muselo využiť a aby sme neťahali rovno do Košíc, na jednu noc sme sa ubytovali v Telgárte. V skutočnosti boli dôvodom Telgártska slučka a Chmarošský viadukt, úchvatné železničné stavby, ktoré chcel manžel už nejaký čas navštíviť. A vychytali sme skvelé ubytovanie, penzión U Hanky. Krásne, lacné, veľmi milí a ochotní majitelia, výborná kuchyňa. Tam sa radi niekedy vrátime. Príroda okolo je krásna, na výlety by to bolo ideálne miesto a blízko sú hneď tri národné parky (Muránska planina, Slovenský raj a Nízke Tatry).

Po ceste do Košíc sme sa chceli niekde zastaviť, ale Adam zaspal už o pol jedenástej, tak sme to potiahli až do mesta. Rovno do centra, ktoré sme si prešli. Vôbec som netušila, že sú Košice tak nádherné mesto. Minimálne námestie, Dóm sv. Alžebety, spievajúca fontána. Na jedlo nás nalákalo Organic Bistro & Chocolat – podnik Mondieu, kde to Adamka bavilo a nám chutilo.

Ubytovanie sme mali neďaleko Kulturparku, aj keď z pôvodného miesta nás presunuli. No nebolo to o moc ďalej a miesto bolo štýlovo zariadené, takže spokojní sme boli. Miesto konferencie a čítaní sme boli obzrieť už v piatok podvečer. Adam si behal po parku, ja som si prešla priestory, zoznámila sa so všetkými dôležitými ľuďmi (Vik vážne existuje, tá žena plná nápadov a energie nie je mýtus!) a dostala som blogerské tričko, vďaka ktorému ma v sobotu mohli účastníci zaradiť.

A v sobotu to vypuklo. Adamko bol celý deň s manželom a ja v Kulturparku. Pomohla som s registráciami, zoznámila sa s ďalšími skvelými ľuďmi, pozdravil ma Michal Meško, konečne som osobne stretla skvelého Petra Horáčka, spoznala som Iffy, ktorá vyzerá mladšie, než som si v skutočnosti myslela, listovala som krásnymi detskými knihami, smerovala som ľudí na obedy a do tajomnej miestnosti 104 za požiarnymi dvermi, videla som dve prednášky, časť jedného seminára, začiatok workshopu kreslenia, fotila som, nezmeškala obed a hlavne mi bolo dobre.

Pretože miesto bolo nabité pozitívnou energiou a skvelými ľuďmi od ktorých sa dá veľa naučiť.

Prvú prednášku mala klinická psychologička a psychoterapeutka PhDr. Eva Reichelová, CSc. o kráse a dôležitosti hnevu. Pre mňa informácie neboli veľmi nové, pretože som sa pri Adamkovi naučila, že emócie je nezdravé potláčať a dovoľujem mu ich prejavovať, dôležitosť tomu prikladajú snáď všetky výchovné knihy, ktoré som prečítala a kto má pozná vie, že mňa ich baví čítať a už ich mám pár za sebou. No bolo fajn tento názor počuť aj od skúsenej psychologičky s rokmi praxe. A o to viac ma tešilo o tom počuť od odborníčky z generácie, ktorá bola vychovávaná väčšinou práve naopak, kedy dobré deti boli tie tiché.

Je veľká škoda, že nebol priestor na otázky z publika, pretože tie, ktoré som si v slido, kam ich mohli zadávať, videla, tak rodičov otázka hnevu u detí trápi i zaujíma. Ak by vás zaujímali niektoré pre mňa užitočné knihy aj na túto tému, pripomínam článok Knihy o výchove a ako to máme my, na konci ktorého mám vypísané tie, ktoré som čítala alebo sa na ne chystám.

Druhá prednáška bola krásna, o detských ilustráciách. Mala ju islandská ilustrátorka Ragnheiður Gestsdóttir. Rozprávala veľmi zaujímavo, chválim aj prekladateľku, prekladala veľmi dobre a krásnym jazykom, i keď mi príde, že trochu poplietla mená, ktoré ilustrátorka spomínala. Prednášala o potrebe detských ilustrácií, rozdieloch medzi kultúrami, zjednodušovaní a stereotypoch napríklad u Disney postavičiek, potrebe podpory štátu, odvahe vydávať ilustrované knihy, ktoré sa dospelým môžu zdať čudné alebo smutné a povzbudila nás, aby sme sa nebáli umožniť deťom vybrať si knižky podľa záujmu.

Seminár som si vybrala od klinickej logopedičky Mgr. Aleny Černej na tému Míľniky vo vývine reči, čo im predchádza a ako ich dosahovať. Viedla ma k tomu zaujímavosť, pretože Adamko je skvelý v pohybe a motoricky vyspelý, rozumie nám veľmi veľa, vlastne nás často prekvapí, ako chápe význam našich viet či žiadostí, dokáže bez problémov ukazovať niekoľko častí tela alebo dopravné prostriedky v knihe (vrátane karavanu a štvorkolky). Ale čo sa týka jeho slovnej zásoby, tak tých 40 slov, ktoré sa uvádzajú ako akýsi miľník pre 18 mesiacov, ktoré bude mať tento štvrtok, tak ten rozhodne nedáva. Ja viem, je to orientačné, každé dieťa je iné a niečo málo predsa len hovorí, s citoslovciami by sa možno na 20 slov dostal. Nepanikárim, neporovnávam, iba ma to zaujímalo. Takže som sa na seminári dozvedela rôzne možnosti, ako sa so staršími deťmi trénuje reč, ako sa dá hravo podporiť a zistila som, prečo asi Adamko tak veľmi nerozpráva.

Je dosť samostatný, takže na čo by hovoril, keď si rozumieme a veľa vecí si spraví sám. To po prvé. Za druhé, nemá zažité všetky dôležité slabiky typu dedede, tututu a pod. Ja ani manžel nie sme veľmi na to ňuňu detské opakovanie a zdrobneniny, takže základy ako mamama, toto, tutu a pod. ovláda a používa, no asi by mal poznať viac. Nehovoríme naňho iba dospelácky, samozrejme náš jazyk k nemu zjednodušujeme, ale určite nie tak, ako to počujem u iných rodičov malých detí alebo ako som videla na videách, ktoré nám prednašajúca púšťala. Nám to skrátka akosi nejde cez pusu. No ale teraz už vieme, že bez základu sa nepohne ďalej, tak proste pri prezeraní knižiek zaradím jednoduché slová a slabiky, budem ich opakovať donekonečna a možno sa rozbehne aj v reči. A možno by sa rozbehol i tak, len neskôr. No spravil mi radosť, keď sme v noci odchádzali, tak na auto pred nami povedal “tam brmbrm” a v nedeľu začal na hus v knihe hovoriť „gagaga“.

Zo seminára som odišla skôr, keď už preberala reč starších detí. Mala som totiž dohodnuté stretnutie s Petrom Horáčkom, aby mi podpísal všetkých desať kníh, ktoré máme. Mali sme deväť, ale to je také divné číslo, tak som Adamkovi u Choose kúpila desiatu. No a každú jednu Petr Horáček podpísal a ešte aj nakreslil drobnú ilustráciu. A budem sa opakovať, ale on je neskutočne milý človek. Mám obrovskú radosť, že som ho mohla stretnúť osobne a chvíľu sa s ním rozprávať. Je skromný, úžasné dokázal v svojom workshope zapojiť deti do tvorenia. A pri stánku OZ Slniečkovo odporúčal knihu Kačka, Smrť a tulipán, tak som si ju samozrejme hneď kúpila.

Veľmi rada by som ostala aj na nedeľný program, lenže v noci sme vyrazili späť do Brna. Manžel je už pár dní chorý, celodenná starostlivosť o Adamka ho rozhodne nevyliečila, išiel si do lekárne pre silnejšie voľnopredajné lieky a Adamka zobral po obede a spánku na detskú železnicu. Naviac v nedeľu sa východ presúva na západ a bolo nám z viacero strán povedané, že pred Žilinou to v špičke býva i 2-3 hodiny naviac. A to s malým dieťaťom v aute nechcete. Takže sme vyrazili pred ôsmou, Adam celú cestu prespal a o pol jednej v noci sme už boli doma v Brne.

Ale o rok, o rok prídem do Košíc znova. Pretože Konferencia pre neobyčajných rodičov za to stála.

Mohlo by sa Vám páčiť

1 komentár

  • Odpovedať iffi 1.10.2018 na 21:47

    ach aké krásne úprimné 😀

  • Zanechať odkaz

    Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.