Mám veľmi rada knihy, kde je na malom priestore vyjadrené veľa. A je jedno, či sú to knihy populárno náučné, beletria pre dospelých alebo knihy pre deti. Co mi řekl táta je jednou z nich. Kupovala som ju manželovi k narodeninám. V prvom momente ma zaujala jednoduchými ilustráciami. V druhom menom malého chlapčeka. Adamko. Dokonalé.
O to väčšiu radosť mám, že sa kniha manželovi úprimne páčila.
Adamko stojí so svojim tatinom na pláži. Pozorujú lastovičky. „Letia až na druhý koniec sveta,“ hovorí tatino Adamkovi. „Mohol by som sa dostať tiež tak ďaleko, až budem veľký?“ pýta sa Adamko. „Určite, a možno i ďalej,“ povzbudí otec syna.
Týmito vetami začína kniha. Následne Adamka prepadnú oprávnené obavy. Čo ak bude fúkať, alebo ho postriekajú vlny, dostane strach, zablúdi, bude sa nudiť, narazí na širokú rieku, bude úplne sám alebo tam naopak bude veľa ľudí? Obáv je veľa, no láskavý otec má vždy odpoveď. Odpoveď, ktorá pohladí srdce, Adamkovi dodá odvahu a zároveň mu dovolí byť sám sebou.
Krátky text, jednoduché ilustrácie a tak veľa múdrych slov. (No dobre, to s preskakovaním rieky stojí za zváženie.) Stručné a výstižné. A úplne najviac si deti knihu užijú, ak im ju bude čítať otec. Bol by v tom čert, aby táto kombinácia nepomohla deťom prekonať svoj strach a samých seba.
Najviac sa mi ale páči odpoveď „buď statečný, ale nestyď se za slzy.“ Áno, áno, áno. Dovoľme deťom plakať a prejaviť emócie, nechcime po nich, aby všetko zvládli s úsmevom na tvári, len aby sa nepovedalo, že sú neposlušné alebo preto, lebo „veľkí chlapci predsa neplačú“.
Od Astrid Desbordes a Pauline Martin nejde o jedinú knihu. V českom preklade vydala Axioma celé trio a Co mi řekl táta je poslednou z nich. Takže ešte musím doplniť knižnicu o Mám tě ráda, ktorá je o každodenných okamihoch medzi maminkou a dieťaťom, a Mám tě rád, sestřičko. To ak by mal mať raz Adamko súrodenca.
5/5
No Comments