Štvrté dovolenkové čítanie

Štvrté tipy na čítanie! Tentokrát to bude krátke, pretože som čítala celkom málo. Veľmi málo a to nie len na dovolenke, ale aj po nej. Nebolo kedy. Do Španielska som išla pracovať a tak nebol čas cez deň chodiť na výlety a po večeroch čítať knihy. Naopak, od práce sme utekali do bazéna, keď opadli najväčšie horúčavy, skákali sme v ústrety vlnám v mori a nejeden večer sme zašli do mesta. Našťastie čas na letisku a v lietadle je nekonečný, takže to neostalo bez neprečítanej knihy.

Okrem Kindle som si zobrala dve hrubšie knihy. V nakladateľstvo Host prebiehal minulý mesiac knižný battle a keďže som chcela súťažiť poctivo, neostávalo mi než len obe knihy prečítať a až potom sa rozhodnúť, čí fandím epickej fantasy s prvkami rímskej ríše Jiskra v popelu alebo fantasy inšpirovanej severskou mytológiou Ódinovo dítě. A tretiu knihu som nakoniec vybrala tiež z HOSTu.

Sabaa Tahirová – Jiskra v popelu

Toto bolo výborné. Skvelý svet, hoci mi príde, že autorka sa inšpirovala vo všetkých možných príbehoch a knihách, ale dohromady poskladala svojskú fantasy. Krutú a bezcitnú, niekedy až priveľa. Výborná kombinácia napätia, dejových zvratov, odvahy, odhodlania a samozrejme lásky. Výborne napísané postavy. To sa vie, že na pokračovanie sa teším.

Obdivujem Laiu, ktorá sa nehrala na hrdinku, vedela, že na to nemá, no jej už neostalo nič, iba brat, pre ktorého zatla zuby a bojovala. Bojovala tajne, robila chyby, učila sa, popálila sa, no aj keď jej všetci hovorili, vzdaj to, ona išla ďalej. Zbitá, zničená, unavená a bez nádeje. Ale išla.

Obdivovala som Eliasa, ktorý si mohol užívať všetky výhody ako najlepší bojovník, syn z váženej rodiny, obklopený vernými priateľmi. Ale jeho srdce maska nedostala. Videl, že tento systém nefunguje správne, a hoci musel nejedenkrát zatnúť päste a privrieť oči, podvedome sa tomu bránil.

V knižnom battle som nakoniec hlasovala práve za Jiskru v popelu.

Siri Pettersenová – Ódinovo dítě

Kým Jiskra v popelu ma chytila od začiatku, Ódinovo dítě som mala dokonca chuť odložiť. Keď totiž prečítate sto strán z knihy a vlastne sa stále nič poriadne nedeje, najmä keď ide o krimi, fantasy alebo čokoľvek, čo by malo byť napínavé, hovorím si, či tá kniha naozaj stojí za môj čas. Obzvlášť, keď má 560 strán.

No a stále som to nedala. Za mesiac som prečítala tretinu a ešte minimálne mesiac potrvá, než dostanem na koniec. Už na začiatku som tušila, že nebudem patriť do #tymodin, pretože Jiskra je skrátka lepšia. Tak strašne dlho mi trvalo sa do knihy začítať, všetky tie vymyslené názvy miest a postáv mi vadili, nepasovali a dlho som si na ne zvykala. A myslím, že som si doteraz nezvykla.

Ale dávam jej šancu, prakticky každý deň, aspoň jednou kapitolou. Nemôže to byť predsa zlé, keď si získala toľko fanúšikov. Spolieham na nejaký epický záver. Pretože aj tých málo zvratov, čo sa stalo, mi neprišlo ničím pútavých. Mrzí ma, že som si nenašla cestu ani k postavám. Je mi jedno, že Hirke chýba chvost a nevie primknúť, nech už to znamená čokoľvek. Rime mi príde občas zbytočný a ostatní sú rýchlo zabudnuteľný. No skrátka to prostredie na mňa nepôsobí veľmi presvedčivo. Ale verím, že ten wow okamih sa ešte objaví.

Wolf Haas – Brennerová

„Svérázný detektiv Simon Brenner v nejvtipnějším detektivním románu posledních let.“ Nie som si týmto opisom z anotácie úplne istá. Simon je síce svojrázny, ale stretla som sa aj so zaujímavejšími postavami. Detektív síce býval, no teraz je prakticky na dôchodku. Kniha síce vtipná je, ale to spočíva väčšinou v jazyku, akým je písaná, než v situáciach, do ktorých sa dostal. A detektívka to rozhodne nie je.

Aby som Brennerovej nekrivdila. Tá kniha nie je zlá. Lenže ani dobrá. Predstavte si, že si zájdete niekam na pivko či Kofolu, každému čo mu chutí, a sadnete si k miestnemu štamgastovi. Takému, že ten už ani neobjednáva, tomu nosia automaticky. A on vám začne rozprávať o svojom kámošovi Simonovi, jeho peripetiách s bývalou ženou, nejakou Ruskou, ktorá ho prosí o pomoc s hľadaním jej sestry, o dvoch potetovaný chlapíkoch, ktorých Simon navštívi a o dve hodiny na to, im niekto usekne ruky, o stretnutiach s cudzineckou políciou, mafiánoch a tak. A hovorí to s tým svojim prostým, hovorým jazykom.

A síce iba 232 strán, ale ku koncu si začnete hovoriť, či už to autor trošku neprehnal. A prečo naznačil, že by to snáď i malo mať pokračovanie? No skrátka, tak rýchlo, ako knihu prečítate, tak i na ňu zabudnete.

Predchádzajúce tipy

• Prvé dovolenkové čítanie
• Druhé dovolenkové čítanie
• Tretie dovolenkové čítanie