Jan Skácel a Josef Čapek sa nikdy nestretli. Stretla sa ich tvorba. A nebolo to tak, že by básnik napísal verše a potom k nim maliar nakreslil ilustrácie. Nie nie, tu to bolo naopak. V roku 1988 napísal moravský básnik Jan Skácel verše k starším ilustráciám maliara a spisovateľa Josefa Čapka. Toho, ktorého určite každý pozná vďaka Povídání o pejskovi a kočičce.
Nie je to jediná ich spolupráca na diaľku, ešte predtým vznikla zbierka Kam odešly laně. Čapek ilustrácie vytvoril v 20. a 30. rokoch 20. storočia, Jan Skácel ich zveršoval v roku 1985, respektíve 1988. Proč ten ptáček z větve nespadne vychádza už po tretíkrát.
Má hnědá křídla, zobák krátký
a na větvi se drží drápky.
A třeba je to nesnadné,
z haluze na zem nespadne.
Dávno by spadl z větve ptáček,
kdyby se držel za zobáček.
Jemným motívov zvierat vdýchol básnik doslova život. Alenka a Honzík vezmú malých čitateľov do sveta zvierat, tých, ktoré poznajú zo záhrady i tých vzdialených, exotických. Niektoré básne sú kratšie (štyri verše), niektoré dlhšie (najdlhšia má šesťnásť veršov), strieda sa aj rým.
„Pupo“ na obálke, ako Adamko oslovuje všetkých vtáčikov, pritiahol jeho pozornosť. Pastely zvierat sa nám páčia obom. Jemné, decentné a hravé. Básničky som mu čítala s radosťou a ľahkosťou. Čeština sa mi každou takouto knižkou páči viac a viac, ten jazyk čaruje aj keď nie je tak mäkký ako moja materinská slovenčina.
Túto knižku si budeme doma hýčkať.
Otevři knížku jako vrátka,
půjdem se dívat na zvířatka.
Nebudem v té knize sami,
Alenka Čapků půjde s námi.
Levhart
Též levhart mezi čelmy patří,
miluje noc a noční ticho,
je vlastním bratrem leoparda,
má jenom o moc větší břicho.
Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem vydavateľstvu Albatros Media.
No Comments