Mám také déjà vu. Pred rokom vo februári sme boli na Slovensku, auto sa prerábalo a ja som nemala nejak moc vecí na práci a tak som prečítala trinásť kníh. Tento rok vo februári sme väčšinu času boli na Slovensku, dokonca v tom istom dome, auto sa opäť prerábalo (alebo skôr opravovalo a upravovalo) a ja som znova nemala až tak veľa vecí na práci. A kníh som prečítala hneď štrnásť. Vysokému počtu ale dopomohol Harry Potter. Celú sériu som dostala k narodeninám a keď som sa do nej pustila, už som ju chcela dočítať predtým, než odídeme do Portugalska. A to sa mi podarilo, s frekvenciou jedna kniha za deň, o kávu denne viac a s chodením spať až po polnoci. Nič pre mňa, ale na tých pár dní som si to mohla dovoliť.
Chata ve Švýcarsku, Tam hore: Nevypovedané príbehy tatranských chát, Krajina ľadu, Bible vagíny, Madisonské mosty, Pekáreň s vôňou škorice, Poslední knihkupectví, Jar v Jekaterinburgu, Tisíce metrů ode dna, no a už spomínaný Harry Potter, v januári prvé dva diely, teraz vo februári zvyšných päť. Taký bol môj február v knihách.
Doktorka Jen Gunter chce, aby sme sa stali sebaistými pacientkami a ženami, ktoré poznajú svoje telo a vedia, na koho sa obrátiť, keď niečo nefunguje, ako má. Chce, aby sme bezpečne poznali stret záujmov, lekárske úskoky, aby sme dokázali povedať, kedy sa jedná o sprosté klamstvá, ide iba o marketing a kedy sa nás patriarchát snaží vystrašiť našimi normálnymi telesnými prejavmi. A preto napísala túto knihu. V jednotlivých kapitolách postupne rozoberie, čo tam dole vlastne máme (a nemáme. Napríklad bod G), ako sa o to starať (i nestarať), čo robiť, keď niečo nefunguje tak ako má, čomu sa vyvarovať a aké zastaralé informácie stále kolujú dokonca i medzi lekármi.
Je to skvelo napísané a české čitateľky ocenia poznámky redaktorky (dala si s tým naozaj prácu), ktoré priblížia prax a situáciu v ČR. Bible vagíny je sprievodcom ženy od puberty až po menopauzu. Môžete si ju prečítať od začiatku do konca, ako dobrodružný román alebo len kapitoly, ktoré vás zaujímajú či sú pre vás zrovna aktuálne. Nebála by som sa ju dať teenagerke ani sebavedomej žene v najlepších rokoch (nech už to znamená čokoľvek), pretože úprimne, rôznymi mýtmi, fámami, bohyňami a marketingovými bullshitmi sme atakované všetky. Dobre sa má tá, ktorej sa dostalo zodpovednej a poctivej sexuálnej výchovy, ale takých je minimum. O sexe sa v našej spoločnosti skôr žartuje a o vagíne nehovorí pomaly ani pošepky. Nepoznáme ju a pritom ju má polovica populácie. Najvyšší čas to napraviť a s touto knižkou to bude easy-peasy.
No a tiež je to kniha trefná, vtipná, plná zaujímavosti a tak správne feministická. Dovolím si tvrdiť, že dačo si tam nájdu aj muži a čo treba vyzdvihnúť je, že Jen Gunter nezabúda ani na trans ľudí. Skrátka, Bibliu vagíny do každej domácnosti. Fakt.
Chata ve Švýcarsku. A zase prišlo to obdobie, kedy siahnem po jednoduchej romantickej knihe, kde presne viem čo sa stane, ako skončí a občas niektoré časti vlastne nedávajú zmysel, no vôbec mi to nevadí. Toto je moja tretia či štvrtá kniha zo série romantické úteky a príde mi tuším i najlepšia. Dej je presne podľa šablóny ako predchádzajúce knihy. Žena, ktorej sa rozpadne vzťah a zároveň zažije trapas, ktorý ju tak nejak popošupne na zmenu prostredia a odíde do iného štátu, kde sa zamiluje, aj keď si spočiatku tvrdí, že nič také nechce. Nejaké prekážky budú, ale samozrejme všetko dobre dopadne. Do toho jedlo, veľa jedla, to Julie Caplin fakt ide a vlastne bez toho by to bolo obyčajná nezaujímavá slaďárna. A ešte prostredie, v tomto prípade horská chata v Švajčiarsku, čo mi hneď vnuklo myšlienku, že do Portugalska, kam o mesiac pôjdeme obytňákom, by sme mohli ísť cez Švajčiarsko a užiť si, rovnako ako hlavná hrdinka Mina, miestne syry, čokoládu a výhľad na Matterhorn. Pekné to bolo, plus ilustrácia na obálke od Katky Brabcovej, to je neskutočné ako dokáže celú knihu a atmosféru vtesnať do jedného obrázku.
„Na smutku je hloupé to, že se svět kolem nás prostě točí dál,“ začal, „člověk se cítí příšerně, ale všichni ostatní chodí do práce, do kina, dívají se na komedie a smějou se, úplně normálně spí a zkrátka… žijou svůj život. Najednou jsme úplně sami, protože ze sebe máme úplně jiný pocit než lidé kolem, myslím uvnitř v sobě, však víte. Máme vztek, protože si myslíme: Počkejte, copak nevíte, co se stalo? Svět se hroutí! A realita je: Ne, nehroutí. V běhu věcí nejsme důležitější než kdokoli jiný. A nenastane ani konec světa. Každodenní život jde prostě dál a táhne nás tak nějak za sebou. A to, co nám možná může připadat jako neskutečné utrpení a strašné příkoří, se později ukáže jako jediná šance, jak se z toho dostat. Protože po nějaké době zase můžeme nastoupit do toho kolotoče a zapojit se, když jsme na to připravení. Právě proto, že se nezastavil. Svět na nikoho nečeká, to nikdy nedělá, věřte mi – ale ani nikomu neuteče. Víte, tohle je vážně dobrá věc. Já jsem se to naučil, když jsem byl ještě malý, vy se to učíte právě teď.“
Úryvok z knihy Tisíce metrů ode dna od Jasmin Schreiber, preklad Michaela Řeřichová. Jedna z tých fajn nenáročných feel-good knižiek o smrti a živote. Dievča, starček, pes, urna, sliepka a ich nevšedná cesta za zmierením. Knihou proti smútku, strachu a pocitu bezmocnosti.
- 504 fotiek.
- 453 nachodených kilometrov.
- 155 historických faktov.
- 111 zaujímavostí.
- 68 archívnych záberov.
- 20 ľudí.
- 13 príbehov.
To všetko je Tam hore. To všetko je v tejto knihe. V knihe, z ktorej dýcha, že ju robili nadšenci zamilovaní do Vysokých Tatier.
Láska k horám a úcta k Tatrám.
Príbehy, ktoré zaujmu i pohľadia na duši.
Ak sadnete v Bratislave do vlaku, prečítate ju než do Vysokých Tatier dorazíte. Dokonca vlak nemusí ani meškať.
Rozhodne sa pripravte na to, že pri čítaní zatúžite do Tatier zájsť.
A budete trochu závidieť tým, čo ich majú na dosah.
Nadýchať sa čersvého vzduchu, stratiť reč pri výhľade, zapotiť sa pri výstupe.
Ak žlté “emko” evokuje BigMac s hranolkami, teraz budete mať na jazyku chuť tatranského čaju, parených buchiet a polievky.
Nádherný a hodnotný počin od madebythe, Hikemates a mnohých ďalších ľudí.
Krásne napísané, krásne odfotené, krásne sprostredkované.
Ak ste čítali Dcéru snehu a páčila sa vám, určite siahnite po ďalšej knižke od Eowyn Iveyovej Krajina ľadu. Bude sa vám páčiť tiež.
Ak ste Dcéru snehu nečítali, napraviť, už je dotlač.
Ale ku krajine ľadu.
Opäť krásny až poetický príbeh, kde sa snúbi svet ľudí s prírodou a je pretkaný trochou fantázie a mystiky. O láske, o ľuďoch, o živote i o smrti. O objaviteľoch i pôvodných kmeňoch. O trošku i o kultúre a histórii.
Celé je to napísané formou deníkových zápiskov a tento formát príbehu ohromne pristane. Najväčší priestor majú zápisky podplukovníka Allena Forrestera, ktorý sa v zime 1885 vydáva na expedíciu proti prúdu rieky Wolverine vo vnútrozemí doposiaľ neprebádanej Aljašky.
Doma ho čaká tehotná manželka Sophie, na svoju dobu odvážná a dobrodružná žena, ktorá si na spôsoby tamojšej spoločnosti akosi nevie zvyknúť.
Ich zápisky sa striedajú a sem tam pretnú dopismi dvoch mužov zo súčasnosti, ktorý príbehu a tomu, čo nasledovalo, dávajú ďalší rozmer.
Je to krásne, tajomné, pôsobivé, výborne a pútavo napísané.
Nádherné čítanie.
Veľký kontrast k reportážnej knihe 27 smrtí Tobyho Obeda, ktorú som nedávno čítala a ktorá sa síce odohráva v Kanade, no i na Aljaške žili Pôvodní obyvatelia, ktorých sa kolonizátori snažili „civilizovať“ a nedopadlo to dobre, o čom je aj v Krajine ľadu maličká zmienka.
Madisonské mosty. Musím povedať, že kniha prekonala všetky moje očakávania. Aj napriek výborným hodnoteniam som mala máličko predsudky, predsa len je to už tridsať rokov čo vyšla prvýkrát a akosi som nepredpokladala, že pôjde o tak dobre napísaný príbeh. Veď je to predsa lovestory. Och, ako som sa len mýlila. 170 strán, ale všetky tie súčasné vzťahové romány sa môžu ísť zahrabať. Madisonské mosty sú intenzívne, horúce a krásne. Atmosféra neskutočná. Románik medzi fotografom a trochu bohémom Robertom Kincaidom a ženou farmára Franceskou Johnsonovu bol síce krátky, no o to silnejší a vykreslený mimoriadne podmanivo. Skrátka naozaj dobrá lovestory. Až sa mi stále nechce veriť.
Poslední knihkupectví. Knihy o knihách majú svoje čaro, bez ohľadu na to, v akej dobe sa odohrávajú. August 1939, vojna je na spadnutie. Grace prichádza so svojou kamarátkou Viv do Londýna, aby tu začali nový život. Grace dostane vďaka svojej domácej prácu v zaprášenom kníhkupectve Primrose Hill. O knihách nevie prakticky nič a vášeň k čítaniu sa v nej ešte len má prebudiť. No potrebuje tu prácu aspoň na pol roka, aby získala doporučujúci dopis a mohla ísť niekam inam.
Pekáreň s vôňou škorice je príbeh zo Švédska a podľa mňa sa nesie na vlne úspechu série Romantické úteky. Hlavná hrdinka sa po rokoch vracia domov, z Londýna do malebného švédskeho mestečka Halleholm. Vzťah jej stroskotal a po starých rodičoch zdedila dom, v ktorom kedysi bola vyhlásená pekáreň. Neverte anotácií, ktorá tvrdí, že: “Bez dlhého premýšľania sa Lovisa rozhodne budovu zrekonštruovať a voňavú pekáreň znovu otvoriť.” Trrvá jej to a spočiatku si vôbec nie je istá, či do toho ísť. Má na to veľa dôvodov a mnohé sa ukážu ako správne.
Takže staré príbuzenské intrigy, nepriateľstvo medzi dvoma rodinami, nedorozumenia a samozrejme láska. Anotácií neverte ani to: “V tej chvíli však ešte netuší, že okrem pekárne zdedila aj trpké nepriateľstvo medzi dvoma vetvami rodiny.” Ona to moc dobre vie (a preto sa do otvorenia pekárne tak nehrnie). Ale tvrdohlavosť, odhodlanie čosi dokázať, podpora rodiny a priateľov, a fakt, že aj tak nemá čo iné robiť, ju k tomu popostrčia.
Postáv a minulosti je tam toľko, že si autorka môže potriasť ruku s Radkou Třeštíkovou. Akurát tu som mala problém to dobrých 200 strán pobrať a dať si dohromady, kto je vlastne s kým pokrvná či nevlastná rodina a kto do rodiny vôbec nepatrí. Ale ono to nakoniec nie je aj tak až tak dôležité. Stále je to iba fajn romantický zamotaný príbeh na dva-tri večery, na ktorý treba tú správnu atmoséfru a nemať prehnané očakávania. Pravdepodobne vám už na začiatku bude jasné, ako to skončí, 350 strán medzitým je vyplnených napínavým polrokom v jednom malebnom švédskom mestečku, kde aj tú škoricu bude cítiť. Bolo to príjemné, ale raz stačilo a či si dám pokračovanie ešte neviem, ale ak budem niekde, kde bude sneh a zacnie sa mi za švédskymi koláčikmi, prečo nie. Ak by som hodnotila, tak dám tri a pol škoricových roliek z piatich.
Za posledné dva mesiace sme si s manželom pozreli všetkých osem filmov Harryho Pottera a ja som prečítala všetkých sedem kníh. Vôbec som to tak neplánovala, chcela som iba prvé štyri a po návrate zvyšok. Ale ten Harry Potter je akýsi návykový, napínavý, skvelo napísaný. A keď som štvorku prečítala za dva dni, povedala som si že to do odchodu skúsim celé a podarilo sa. Stálo ma to pár večerov bez poriadneho spánku a o kávu denne viac, ale stálo to za to. Bol to veľmi pekne strávený čas.
Naviac Harry zaujal i Adama, takže sme mu kúpili prvý diel v ilustrovanom vydaní a máme ho rozčítaný. Predsa len nám to zaberie dlhší čas.
Filmy sme našťastie videli skôr ako som ich ja stíhala čítať, takže som tentokrát pri sledovaní nedávala pripomienky, čo všetko bolo v knihe inak. Obzvlášť od tretieho dielu, ale naopak šestka ma až prekvapila koľko vecí sa podarilo preniesť do filmu. Nabudúce už budem viac komentovať, tomu sa neubránim a Harryho pozeráme každý rok. A myslím že i re-reading si budem dávať častejšie, ako raz za 20 rokov. Vlastne i s Adamom ma čaká postupné čítanie na niekoľko rokov. A možno si v Porte, v tom slávnom kníhkupectve Livraria Lello, ktoré Rowlingovú dosť inšpirovalo, kúpim jedničku v angličtine a prekonám tak svoju úroveň “večný začiatočník” v čítaní kníh v angličtine.
No Comments