Október bol (nielen) po knižnej stránke mimoriadne úspešný. Desať kníh a ešte akých skvelých. Začalo to riadnou bichlou Grandhotel Evropa. Tú som čítala súbežne s podmanivým románom Vyměnit vodu květinám. Prečítala som hneď tri Absyntovky, Posledný pustovník, Nebe patří nám a Život na míru. Po mnohých mesiacoch som medzi nedočítanými objavila Sapiens a za pár dní túto výbornú non-fiction knihu dočítala. Dala som aj klasiku od Agathy Christie Vražda v Orient Exprese, kde ma následne sklamalo najnovšie filmové spracovanie, ktoré si tak briliantná kniha naozaj nezaslúži. Z arabčiny bola do češtiny výborne preložená knižka Smrt je dřina. A nakoniec dve „domáce“ knihy. České poviedky Světlo z Pauliny a slovenské úvahy športovca a novinára s názvom Telesná výchova. Odporúčam všetkých desať kníh.
Grandhotel Evropa. Joj, toto bolo neskutočné čítanie. Kniha, ktorá prekonala akékoľvek očakávania, lebo čo čakať od románu „o starém kontinentu, který je tak nabitý minulostí, že už v něm nezbývá místo pro budoucnost“? Minulosť a súčastnosť. Pravda i fikcia. Óda i hejt. 640 strán a ja som si po dočítaní hovorila, že chcem viac. Počas čítania som stále brala do rúk mobil a pátrala po ďalších informáciách. O umení, o miestach, o ľuďoch. Chcela som vedieť, čo z toho si autor vymyslel a čo bola pravda. Chcela som vidieť, ako vyzerajú Caravaggiove obrazy, čo z ich pátrania s Clio je skutočné, ako vyzerala výstava Treasures from the Wreck of the Unbelievable Damiena Hirsta. Ja som mu verila všetko. Občas som s ním súhlasila, občas nie. Bavili ma jeho názory, úvahy i rozhovory s inými ľuďmi. Bavil ma jeho pohľad na turizmus a úpadok. Bavil ma bohatý jazyk, akým píše (klobúk dolu a skvelá práca Radka Smejkalová, toto prekladať muselo dať veľa práce). Grandhotel Evropa je o turizme, Európe, histórii, Caravaggiovi aj sexe. Napodiv to celé dáva zmysel. Je to zábavná hra, kritika i obdiv. Je to napísané kvetnato krásne a možno i gýčovo. Je to trefné i poburujúce a ja si viem predstaviť, že kniha príde niekomu nudná a hlúpa, rovnako ako inému geniálna a sofistikovaná. Ja sa pridávam k fanúšikom, som nadšená a myslím si, že si knihu niekedy prečítam ešte raz.
Nebe patří nám. Viete si predstaviť, že letíte v lietadle, tešíte sa domov alebo na pracovnú cestu a zrazu sa ohlási „Dámy a páni, naše lietadlo bolo unesené“. Dnes už ťažko predstaviteľné po všetkých tých bezpečnostných kontrolách a zákazoch na letisku, ale medzi rokmi 1961 až 1973, obzvlášť ku koncu toho obdobia, to bola v USA pravidelná skutočnosť. Lietadlá boli unášane, prevažne psychicky labilnými alebo nejako nespokojnými jedincami, pomaly každý týždeň a niekedy sa zišli aj dva únosy v jednom čase. Aerolinky nechceli ohroziť životy cestujúcich, a tak na všetky podmienky únoscov radšej pristúpili. Kontroli neboli prakticky žiadne a nejaké laické vznikali až keď sa zišlo väčšie množstvo únosov. Väčšina únoscov chcela iba peniaze alebo uniknúť na Kubu. Takže cestujúci, ak ich únosca neprepustil pri dotankovaní, mali párhodinové meškanie a život išiel ďalej.
No jeden z únosov bol predsa len iný. Roger Holder a Catherine Kerkowová sa s lietadlom a polmiliónovým výkupným dostali cez Atlantik až do Alžíru. O ich živote pred únosom, čo k tomu najmä Rogera viedlo, ako žili po únose, o tom, ako to celé prebiehalo, aké následky z toho boli, o tom všetkom je hlavná dejová linka knižky Nebe patří nám. To celé je preložené desiatkami prevažne úsmevných amatérskych únosov i reakcií vlády a aeroliniek na ne. Napísané extrémne pútavo a zaujímavo, dozviete sa o tej dobe, o vtedajšej spoločnosti a politická situácia je vysvetlená natoľko zrozumiteľne, že sa nemusíte báť nepochopenia súvislosti. Výborný počin, čítanie ma ohromne bavilo. Skrátka, ďalšia skvelá Absyntovka. No a ak radi alebo často lietate, je to jasné čítanie.
Posledný pustovník. Ako najdlhšie ste boli osamote bez kontaktu s druhými ľuďmi? V úplnej samote, keď ste s nikým nekomunikovali, netelefonovali, neposielali správy ani mejly? Určite to nebolo veľmi dlho. Málokto dokáže byť sám so sebou čo i len pár hodín. Sme spoločenskí a druhých ľudí k životu potrebujeme. Teda až na pár výnimiek, ktorých spoločenský kontakt desí a vyhýbajú sa mu. Nevedia čo robiť a necítia sa dobre. Taký je aj Chris Knight ktorý sa na prahu dospelosti rozhodol odísť do lesov v americkom štáte Maine a žil tam neuveriteľných 27 rokov. Jeho skrýša nebola ďaleko od chát, ale bola tak skrytá, že ho nikdo nevypátral. A že sa o to snažili, pretože Chris chaty vykrádal, aby prežil. Až po 27 rokoch sa strážcom zákona podarilo Chrisa pristihnúť pri čine. Michael Finkel navštevoval Chrisa vo väzení a bol s ním v kontakte aj keď sa dostal na slobodu. Sloboda je ale v tomto prípade ošemetné slovo, pretože Chris sa slobodný necítil. O tom, o samote, o pustovníkoch a o Chrisovom neobyčajnom rozhodnutí je pútavá knižka Posledný pustovník. 27 rokov samoty v lese. Odporúčam, ak vás baví čítať o nevšedných ľudských príbehoch.
Sapiens. Stručné dějiny lidstva od Yuval Noah Harari som začala čítať počas prvého lockdownu. To mi pripomína práve táto fotka, ktorú som vtedy spravila, ešte v plne zariadenom brnenskom byte, kde sme vtedy bývali. Príde mi to neskutočne dávno. A pritom len rok a pol. Občas mi niektoré rozčítané knihy západnú a ja sa k nim dostanem až po veľmi dlhej dobe. Tento mesiac som si dala na dočítanie práve takýchto kníh a Sapiens je tuším víťaz v najdlhšej prestávke. Takže rýchle osvieženie polovice, ktorú som prečítala dávno a pokračujem. Dočítané za tri dni, pretože tá kniha je skvelá. Ako mi mohla zapadnúť nechápem. Je pútavá, poučná a zaujímavá. Teraz som sa od nej nevedela odtrhnúť. V poznámkach z tej doby mám, že by mala byť v povinnom čítaní. Stále si to myslím. Pomerne jednoduchým spôsobom vysvetlí dôležité súvislosti, vytiahne to dôležité z histórie rodu Homo Sapiens, ktoré míľniky stáli za tým, že sme tým kto dnes sme, a zároveň nezavalí hromadou dátumov, mien a udalostí, ako to majú vo zvyku učebnice dejepisu. Osloví aj tých, ktorých tento predmet nikdy nebavil. Skrátka výborné čítanie, ktoré má aj pokračovanie v knihách 21 lekcií pre 21. storočie a Homo Deus, kde sa autor pozerá na súčasnosť a budúcnosť. Vrelo odporúčam.
Smrt je dřina. Táto kniha sa mi ťažko odporúča. Nie preto, že by bola zlá, naopak, ona je výborná. Lenže veľmi surová, brutálna a nešťastná. A absurdná! Dej zasadený do obdobia dlhotrvajúcej občianskej vojny v Sýrii, ktorej je ťažko porozumieť. A do toho traja súrodenci plniaci otcovi posledné prianie, obyčajní ľudia ktorí nechcú byť na žiadnej konkrétnej strane, chcú len prežiť, alebo presnejšie čakajú na smrť, lebo tá si skôr či neskôr príde na každého, obzvlášť v tej dobe a situácii. V krajine a počas vojny, kedy sú mŕtve telá všade, pohrebné miesta drahé alebo žiadne, ľudia miznú a už sa nenachádzajú, je prianie byť pochovaný v rodnej obci vedľa milovanej sestry priam šialené. No súrodenci Bulbul, Fátima a Husajn predsa len naložia otcovo mŕtve telo do mikrobusu s cieľom prejsť asi 400 km a mnoho checkpointov strážiacich rôznymi skupinami. Popritom sa v mysli vracajú do minulosti, premietajú o vlastných životoch a vzťahoch. Ticho medzi nimi je ťaživé rovnako ako vojna okolo. Sotva 200 strán, ale je v tom tak veľa, ako dokáže len silný príbeh. Výborne napísané a rovnako výborne preložené. Prečítajte si to, raz, možno postupne, možno rýchlo, ľahké to nebude, ale som presvedčená že ide o dôležitý príbeh súčasnej doby. A nevynechajte doslov!
”Když jdu spát, myslím na to, že bych nechtěla umřít uprostřed četby románu, který se mi líbí.”
Na prelome septembra a októbra som striedavo čítala prakticky len dve knihy. Cez deň Grandhotel Evropa, pretože tá 640 stranová bichla vyžadovala pohodlné sedenie, a pred spaním Vyměnit vodu květinám, pretože e-knihu môžem i po ležiačky a po tme. Obe knihy boli úžasné, pútavé a dostali ma. Ich čítanie mi spôsobovalo čistú radosť. Vyměnit vodu květinám je pôsobivý príbeh Vielette Dušičkovej. Je správkyňou cintorína a okrem príbehov návštevníkov a obyvateľov postupne odkrýva i ten svoj. Pomaly, nikam sa neponáhla. Ona má času dosť. Prelína sa prítomnosť s minulosťou, pribúdajú postavy, začína sa črtať tragédia, ktorá ju doviedla až tam kde je. A aj napriek téme, aj napriek udalostiam a aj napriek prostrediu cintorína, je to príbeh krásny, citlivý a “feel-good”. Skrátka krásny román o živote. Odpúšťam aj to, že niektoré priezviska počeštené boli a niektoré nie.
Život na míru. Túto knihu som si pôvodne vôbec nechcela prečítať. O fast fashion podmienkach viem pomerne dosť, väčšina môjho i Adamovho šatníka je už z kategórie “lokálne” a “slow fashion”, naviac mám len určitú kapacitu na príjmanie nie zrovna pozitívnych informácií. Ale vyskakuje mi na IG dosť a naviac je krátka, tak som jej dala šancu. A za dva dni ju prečítala a idem odporúčať ďalej. Pretože toto nie je kniha, ktorá vás bude presviedčať, aby ste si už nikdy nekúpili tričko z reťazca, aj keď pravda, akosi podvedome sa pri kúpe na to tričko s výrobnou cenou dolár a pár centov budete pozerať inak. Ak nie ste úplne bez citu, príbehy z Bangladéša vo vás už navždy budú. Asi si to tričko aj kúpite, ale už budete o oblečení premýšľať inak. Naozaj to potrebujem? Naozaj odtiaľto? Nedá sa to inak? O tom totiž Život na míru je. O ľuďoch, ktorí oblečenie ušili. Ako sa im žije po tragédii či úraze v továrni, ako vyzerala ich štvrť v detstve, aké sú slumy vedľa továrni, v ktorých je toľko ľudí, že ich nikto nikdy nespočíta, prečo v továrni pracujú aj deti, prečo to veľké firmy vedia, čo spôsobili humanitárne organizácie, ako je to s niektorým “fejkovým” oblečením, ako sa obchádzajú predpisy a ešte všeličo iné. Aj nejaké dáta a čísla, ale hlavne reálne príbehy reálnych ľudí. A ako to už u Absyntovkách býva, je to poučné, pútavé a kvalitné čtivo. Predtým než sa vrhnete na vianočné, povianočné, výpredajové či akékoľvek iné, malé či veľké nakupovanie, odporúčam prečítať.
No Comments