Marec mi knižne veľmi nešiel. Nie že by som čítala vyslovene zlé knihy, ale aj tie, o ktorých som si myslela, že budú skvelé, ma nakoniec tak moc nezaujali. Ďalej som veľa kníh rozčítala, no akosi nedočítala. Horšie sústredenie, myšlienky inde, neviem. Ale veľa kníh som medzi tretinou až polovicou odložila s tým, že sa k ním vrátim neskôr.
Celkovo to bolo deväť kníh. Mnoho krátkych. Mimoňka, Skutečná láska, Čekání na spoušť. Jedna, na ktorú som sa dlho tešila. Drž sa! Dve, kde nechápem tak vysoké hodnotenia. Polnočná knižnica, Proti vetru. A iba tri fakt super. Kodaňská Píseň písní, Harry Potter and the Philosopher’s Stone, To nejlepší, co máme.
Cesta do Lisabonu bola dlhá a keďže som vytrvalo odmietala všetky manželove láskavé ponuky, aby som sadla za volant a skúšala šoférovať, inak sa to jakživ nenaučím poriadne, prečítala som za týždeň cesty z Brna do Lisabonu päť kníh. Jedna teda spadala ešte pod február, ale pozerám, že som tam o nej vlastne vôbec nepísala. Jar v Jekaterinburgu. Slovenská literatúra a ja, to je veľmi komplikovaný vzťah. A ja vlastne stále neviem, či sa mi tá novela páčila alebo mi to prišla nezaujímavá. Povedzme, že tých 120 strán bolo tak akurát. A bolo to aj zaujímavé. Len som čakala čosi viac, keď to má také dobré ohlasy.
Mimoňka. Komiksové stripy Sarah Andersen mám rada, tú prvú zbierku Dospělost je mýtus mám rada, ale Mimoňka mi prišla slabšia. Ono je rozdiel keď si to občas pozriete na Instagrame a keď sú pohromade v knihe. To už nefunguje tak dobre.
Drž sa! od Kristiny Kuzmič. Nesledujem ju nijak pravidelne, ale poznám jej tvorbu, viem aký je jej štýl. Baví ma. Kniha skvelá, trochu americká, ale s tým som rátala, i tak super. Matkám by som ju vrelo odporúčala. No neverím, že Kristina v originál používa slovo mamička, ktoré bolo v slovenskom preklade príliš často. To sa k nej proste vôbec nehodí.
Skutečná láska od Thich Nhat Hanh. Ja vlastne vôbec neviem ako sa táto kniha ku mne dostala a prečo som sa rozhodla ju začať čítať. No, našťastie je fakt krátka. Ale ja som na ňu málo ezo, aby som ju dokázala oceniť.
Polnočná knižnica. Tak toto vôbec nebolo o knihách a knižnici, ako som si myslela. Teda maximálne tak o knihách života. Ale bolo to celkom dosť fajn. O živote a životoch, ktoré by mohli byť, keby. Keby, keby, keby. Komu by sa nepáčilo vedieť, aké by to bolo, keby sa vtedy rozhodne inak? A Nora takúto príležitosť dostane. Lenže život máme len jeden, že áno. Tak akurát klišé, tak akurát predvídateľné, tak akurát pekne napísané. Bavilo.
“S každou minutou zlosti promarníš šedesát vteřin radosti.”
Kodaňská Píseň písní. Óda na divnosť, óda na krásu, óda na život. Óda na farby, hudbu, ľudí, zvieratá. Kodaňská Píseň písní, to je úchvatný príbeh o láske aj strate. Je to Román s veľkým R. Veľkolepá rodinná sága, ktorá vás dostane svojim nádherným jazykom. Možno vám bude spočiatku trvať začítať sa, možno sa občas budete máličko strácať. Ale vytrvajte, odolajte, oddajte sa. Vychutnajte si ten nádherný štýl, akým je napísaná. To je dar vedieť tak opísať bežné i nevšedné. Dej je jednoduchý a pritom sa tak ťažko opisuje. Je totiž tak trochu divný, čudný, odvážny, magický, umelecký i drzý. Rodina ako žiadna iná, tri generácie a ich originálne príbehy, ktoré by každý jeden vydal na samostatnú knihu. Vyše 400 strán, ktoré vám nakoniec budú málo. Podmanivé a monumentálne čítanie. Ach, ako ja milujem tieto rodinné ságy.
Harry Potter and the Philosopher’s Stone. Iba minulý mesiac som dočítala celú sériu, ale už som sa do čítania pustila znova. No tentorkát v angličtine. Mali ste pravdu vy všetky, ktoré ste mi písali, že Harry Potter v angličtine je jednoduchý a na prvé čítanie v cudzom jazyku ideálny. Fakt je. A dokonca je i o dačo lepší, než v preklade. Vôbec neviem prečo som sa toho tak bála, ale čítanie mi ide oveľa rýchlejšie, než som predpokladala, rozumiem prakticky všetko, nemusím sa nad textom pozastavovať a premýšľať, čo som vlastne prečítala. Ide to samé! Určite teda pomohlo, že ten príbeh poznám a pár týždňov dozadu som ho čítala v rodnom jazyku, ale na posilnenie sebavedomia, že som schopná prečítať celú knihu v angličtine, je to naozaj skvelé. Kiežby by mi aj ďalšie knihy išli v angličtine tak ľahko. (Alebo možno radšej ani nie keď si predstavím, ako by sa mi tým rozšírili možnosti o tisíce ďalších skvelých príbehov.)
“Mezi nechtít se vrátit a chtít se vším skoncovat je velký rozdíl.”
„Víš co?“ povzdechl si, „zůstat spolu je možná jednodušší než se ptát, proč jsme si zvolili někoho, kdo se k nám nehodí.“
To nejlepší, co máme. Griet Op de Beeck zaraďujem medzi moje najobľúbenejšie autorky. To nejlepší, co máme je tretia kniha, ktorú som od nej prečítala. A opäť je to silný príbeh o ľuďoch. O rodine, kde to dlhodobo nefunguje, o potrebe uznania od rodičov, o láske, kríze, deťoch a bytí rodičom, o toxických vzťahoch a koncoch. Griet tieto ľudské príbehy vie napísať fakt dobre. Citlivo a skutočne.
„Označení matka“ by mělo být čestným titulem, o jehož udělení nebo neudělení by měly rozhodovat děti až po dosažení dospělosti, jak se poučil v případě své sestry.“
Proti vetru. Toto mohol byť úchvatný monumentálny román z obdobia veľkej hospodárskej krízy. Ale nie je. Bohužiaľ. Pritom tá téma, ach, to úplne kričalo po fascinujúcom spracovaní.Texas, 30. roky 20. storočia. Farmári na Veľkých planinách mali roky hojnosti, všetci bohatli, mestá sa rozširovali. Potom prišla kríza a sucho. Tisíce ľudí sa rozhodlo opustiť svoju pôdu a domov, odísť na západ. Do Kalifornie. Hrdé a prosperujúce rodiny prichádzajú o všetko. Autorka si za hlavnú hrdinku zvolila Elsu Wolcottovú z bohatej rodiny. Elsa neovplýva krásou, rodičia ju neľúbili a v dvadsiatich piatich rokoch bola stále slobodná. Elsa spraví pár protestných rozhodnutí výsledkom čoho je, že čaká dieťa so synom talianskych imigrantov, ktorého sotva pozná a o ktorom vieme akurát to, že je pekný. Rodina ju vyženie, z nej sa stáva farmárka v novej rodine a matka.
Je toho dosť, čo inak zaujímavemu deju škodí. V prvom rade postavy. Príliš jednoducho konajúce a mysliace, slabo vykreslené. Kniha má cez 400 strán, priestor na poriadnu sondu by tam rozhodne bol a pridalo by to na sile. Potom opakovanie. Stále dookola, kto je ako pekný či škaredý, aké je mesto prázdna, že sa tam kotúlal láskavec, aké je sucho, chudoba, trápenie, božie skúšanie… Autorka mohla ubrať a zbytočne nenaťahovať. Ide to na úkor postáv a niektorých kľúčových scén. Dej, ktorý občas nedáva zmysel. Autorka naznačí určitý časový úsek, ale v ňom ako by sa udialo oveľa viac. Správanie postáv je občas menej logické. Sú to drobnosti, ale keď je ich viacej, kazia celkový dojem. Neprospelo ani časté opakovanie slov ako keďže, takže, tento, v ten… a celkovo mi pri čítaní čosi škrípalo. Druhá polovica bola o niečo lepšia, ale celkový dojem už nenapravila. A ja premýšľam, čím to, že má kniha tak vysoké hodnotenia a prečo mne nesadla.
Nie je to zlá kniha. Nechcem ju hodnotiť negatívne, je to naozaj zaujímavá téma. Len mám pocit, že autorka nevyužila možnosti. Že to mohol byť naozaj briliantný historický román o sile, odhodlaní a láske. A nie iba povrchný a zjednodušený dej o škaredom, no zároveň silnom a odvážnom káčatku. Asi si ešte prečítam Hrozny hněvu od Johna Steinbecka.
No Comments