Júl a august, to bude prevažne knižnica. Mám síce späť svoje knihy a krásnu novú veľkú knižnicu, ale tieto dva prázdninové mesiace chcem využiť to, že mám jednu skvelú pobočku nie tak ďaleko a druhú v centre mesta. Počas roka som si robila zoznam kníh, ktoré si chcem požičať a tak sa idem do nich pomaly pustiť. Júl, to bolo veľa stretávok, minimum cestovania, Brno a synova choroba. A tiež prečítaných osem kníh. Týchto. Přízrak v hrdle, Vděk, Terapie sdílením 2, Síla viru, Nezapomeňme, Ještě to promysli, No a já a Všechny stránky Amelie.
Přízrak v hrdle. Ak sa niečo v recenziách a komentároch k tejto knihe opakuje, tak je to: “Tohle je ženský text!” Sama autorka touto vetou začína a niekoľkokrát zopakuje. No je to jasné z každej jednej vety. Toto je ženský text. A materský. Nech vás to neodradí, naopak. Na jednej strane zabudnutá írska poetka Eibhlín Dub Ní Chonaill, ktorá po vražde manžela napísala Caoineadh Airt Uí Laoghaire, najväčšiu báseň napísanú v Írsku v 18. storočí. Na druhej strane Doireann Ní Ghríofa, súčasná poetka a autorka tejto prvotiny, ktorá popri rodení, kojení a výchove štyroch detí roky pátra po živote Eibhlín.
Toto je jedinečná kniha v ktorej sa mieša poézia, biografia, detektívka, žalospev, román, história, sila, oddanosť a odhodlanie.
Toto je kniha, ktorú by som prehliadla a nenapadlo by ma nej v kníhkupectve siahnúť, keby o nej pekne nenapíše žena, na ktorej knižný vkus ja dám.
A to by bola obrovská škoda.
Jeden z najkrajších textov, aké som tento rok mala možnosť prečítať.
Toto je výnimočný text!
Vděk. Ach, Delphine de Vigan, opäť ma dostala. A prekvapila. Po troch prečítaných knihách tento rok (Děti nade vše, Ani později, ani jinde a Pouta) som sa pustila do štvrtej pripravená na ďalšiu sondu do ľudí, trápenie a problémy.
A ono to aj prišlo, ale spôsobom, ktorý som naozaj nečakala. Svojim spôsobom pozitívnejšia kniha, oproti ostatných rozhodne. Kvôli afázii hlavnej hrdinky, ktorá stráca schopnosť používať správne slová, je miestami až komická. Ale de Vigan práve touto rečovou poruchou ešte viac zvýraznila ten skutočný problém.
Pod tým všetkým je nie iba jeden smutný príbeh z detstva a potreba vďačnosti. Nie bežného každodeného ďakujem. Ale hlbokej úprimnej vďačnosti.
Po jazykovej stránke perfektné.
Krátke, úsporné a zároveň silné.
Zatiaľ asi najkrajšia kniha od Delphine de Vigan. Ale ešte ma ich pár čaká a už viem, že autorka vie veľmi prekvapiť. Má jedinečnú schopnosť uchopiť silný príbeh jednoducho, trefne a vyždímať z hrdinov i čitateľov veľa emócií.
”Psychologové tomuto jevu říkají binární zkreslení. Lidé touží po jednoduchosti a ucelenosti, a proto složité problémy často zjednodušují, například na dvě základní kategorie. Slovy humoristy Roberta Benchleye existují dva druhy lidí: ti, kteří rozdělují svět na dva druhy lidí, a ti, kteří to nedělají.”
Melvil tento rok ide naozaj dobré knižky. Aspoň teda mne sa triafa do nálady a čo od začiatku roka vydali, to mám prečítané. Najnovšou je Ještě to promysli. Trefný je tento popisok ku knihe: Naším cílem by proto měla být sebevědomá pokora: věřit ve své schopnosti a zároveň si uvědomovat, že možná neznáme správné řešení, nebo dokonce neřešíme ten pravý problém. Takové pochyby nám pak stačí k tomu, abychom přehodnotili své stávající vědomosti, a zároveň získali dostatek sebedůvěry ke studiu nových poznatků.
”Jakmile jednou uslyšíme příběh a uvěříme mu, málokdy se namáháme s jeho ověřováním.”
Je to príjemné pútavé čítanie plné zaujímavých príbehov, štúdií a najmä prehodnocovania. Nie je totiž chybou sa mýliť. Horšie je trvať na nejakom presvedčení bez toho aby sme si vôbec uvedomovali, prečo ho máme. A držať sa ho aj keď máme jasné dôkazy, že je neaktuálne alebo nefunguje. Hádať sa, byť tvrdohlavý a nebyť ochotný aspoň na chvíľu pripustiť, že sa možno mýlime a že to môže byť inak nás moc ďaleko neposunie. Prehodnotiť svoje presvedčenia, poslať do hája predsudky, vypočuť si nové myšlienky, nebrať nesúhlas ako útok na nás, otvoriť sa novým názorom, byť kritickejší, pripustiť že sa môžeme mýliť… to je to, o čo v knihe beží.
“Vzdělání je koneckonců víc než jen fakta, která se nám hromadí v hlavě. Jsou to také návyky získané prostřednictvím revizí pracovních verzí a dovednosti potřebné k tomu, abychom se nikdy nepřestali učit.”
Moc fajn kniha o tom, aby sme boli stále zvedaví a nebáli sa zmeniť názor, pravidelne, zas a znova. Ak vás tento typ kníh baví, čítanie si užijete. Možno sa dokonca prestanete báť oponovať tam, kde to dáva zmysel alebo vyjadriť pochyby. Pokladať správne otázky sebe i druhým bez útočenia či zosmiešňovania, ale s rešpektom a cieľom na zlepšenie.
”Když zjistíme, že se možná mýlíme, standardní obhajoba zní: „Mám na svůj názor právo.“ Chtěl bych to upřesnit – ano, máme právo nosit si v hlavě názory. Jakmile se však rozhodneme vyjádřit je nahlas, asi bychom je měli podložit logikou a fakty, vysvětlit, jak jsme k nim přišli, a změnit je, když se objeví nové důkazy.”
“Smějeme se lidem, kteří stále používají Windows 95, a přitom pořád lpíme na názorech, k nimž jsme se dopracovali v téže době.”
Terapie sdílením 2. Za mňa veľmi slabné. Zobrala som náhodou, hľadala som v knižnici inú knižku a táto bola vedľa. Prečítané za štvrťhodinu? ale neodnášam si z toho absolútne nič. Ani vtipné to nebolo.
Všechny stránky Amelie. Začalo to sľúbne, ale skončilo slabo. A to beriem do úvahy, že ide o young adult knihu, takže i očakávania boli menšie. Pôvodný nápad super, ale tá romantická linka, tá mi v deji nesedela.
Síla viru. Rozhovor Martiny Riebauerovej s Petrom Smejkalom. Zaujímavý obor, zaujímavé témy, zaujímavé informácie. Akurát rozhovory vznikali počas covidu, takže sa prevažne točia okolo toho.
Nezapomeňme. Zbierka príbehov, na ktoré by sme nemali zabúdať. O našej histórii, na ktorú by sme nemali zabudnúť a ktorá by sa nemala opakovať.
No Comments