Posledný mesiac v roku som prečítala osem kníh. Mám ešte pár rozčítaných, ale o tých až v ďalších zhrnutiach. Rok 2021 ukončujem so stopiatimi prečítanými knihami. A tieto to boli v decembri. Najprv výborný český román Tajemství od Radky Třeštíkovej. Abstynovky som prečítala dve, máličko slabšiu Projekt vlk a výbornú 27 smrtí Tobyho Obeda. Po dlhšej dobe som dočítala Revoluce jednoho stébla slámy, dostali ma poviedky Manuál pre upratovačky, do akutálneho obdobia mi perfektne padla Nedělní party s Picassem (má samostatnú časť v príspevku S deťmi za umením), neskutočne ma dojala i rozveselila poetická Co je odtud vidět, a krátko po nej i Sto roků Lenni a Margot. No skrátka výborné knihy sa mi pritrafili.
Tajemství. Výborná! Ale narovinu hovorím, že ja som fanúšik jej kníh, nečítala som zatiaľ iba Osm a Veselí, ten zvyšok áno a páčilo sa mi všetko. Baví má ako zamotáva príbehy, baví ma množstvo postáv, baví ma otvorený koniec. Toto síce koniec má, rovno teda dva, ale stále… no to by som spoilerovala. Takmer 500 strán, ale stačilo proste trikrát obetovať trošku zo spánku a dala som ju. To mi totiž nedalo, nezistiť aké má kto tajomstvá. A že ich je. Videla som v tom viacero kníh a viacero príbehov, napríklad i taliansky film Úplní cudzinci od od Paolo Genovese, bolo tam napätie, máličko krimi, vzťahové a rodinné drámy, boli tam hory, bolo to zaujímavo prepletené, skvelo napísané a možno miestami až “too much”, ale bolo to skvelé, bol to ten ideálny kokteil od každého a v dobrom pomere. Až mi je ľúto, že mi nevydržala dlhšie.
„Ty jsi mu to řekla! Vy dospělí neudržíte žádné tajemství!“ To jim teda křivdí. Udrží jich hodně.
Co je odtud vidět. Tak nádherne napísaná kniha, úplne radosť, každé jedno slovo a každá jedna veta a ten príbeh. A mňa neprestáva fascinovať, ako niektorí spisovatelia a spisovateľky dokážu citlivo písať o smrti. Toto je presne ono. Kapesníček po ruke, plakať budete, ale zároveň sa budete i usmievať a ja sa nebojím tomu dať nálepku feel-good román. Jedna z najkrajších kníh, aké som tento rok prečítala. A to som ich prečítala dosť. Ale táto je naozaj nádherná. Až poetická!
Sto roků Lenni a Margot. Aj táto je o smrti. Teda o umieraní. No vlastne o nevyliečiteľnej chorobe. Ale tiež napísaná tak akosi zvesela a prirodzene. Pretože je vlastne o živote, mladej Lenni a stále vitálnej Margot. O ich maliarskom projekte, o ich spoločnej stovke, o ich ceste životom.
Revoluce jednoho stébla slámy. Toto je skôr taká hĺbavá knižka, kde jedny môžu vidieť len ako pestovať “lenivo”, bez postrekov, pesticídov, hnojenia a v súlade s prirodzeným kolobehom, no druhí v tom vidia aj akýsi zen, rady na život, múdrosť, životný štýl, stravovanie a žitie v súlade. Originál vyšiel už nejakých 50 rokov dozadu, plus samozrejme regionálne rozdiely, ale stále má čo povedať a možno aktuálne ešte o čosi viac. Nezľaknite sa témy, vôbec nemusíte pestovať ryžu v Japonsku aby ste si z knihy niečo odniesli. Alebo naopak ju môžete využiť na zlepšenie produkcie vo vašej záhrade či na poli. Alebo aj vôbec nič, ignorovať a nečítať medzi riadkami sa samozrejme tiež dá. Mne sa páčila.
Neviem prečo, ale myslela som si, že Manuál pre upratovačky je román o černoške, ktorá upratuje v honosnom dome a ide sa podeliť o pikošky zo života namyslených zbohatlíkov a zároveň odvrátanej strane chudobného služobníctva. Tak presne o tom to nie je. Nie je to dokonca ani román, ale poviedky, ktoré na seba tak úplne nenadväzujú, preskakujú v čase, ale postupne budete vnímať, že čosi spoločné majú. A po prečítaní doslovu (alebo životopisu autorky) to bude nad slnko jasné.
”Mlčala. Ale videla som, ako smrť láme. Smrť je liečivá, hovorí nám, aby sme odpustili, pripomína, že nechceme umrieť sami.“
Poviedky sú kratšie i dlhšie, krásne i smutné, veselé i deprimujúce, milé i beznádejné, láskavé i hrozné. Drsné a surové. A všetky sú nádherne napísané. Tým myslím nádherným jazykom, ach, tie prirovania a opis. Tak stručné a pritom tak výstižné. Presne tá kniha, ktorá nie je náročná na čítanie, no poteší aj náročnejších čítateľov.
Čo ma po prečítaní doslovu dostalo, že autorka sa do veľkej miery “inšpirovala” vlastným životom. Hoci v poviedkach ako by som spočiatku videla desiatky rôznych postáv, ich životy, trápenia i radosti, viac či menej vychádzali zo života jednej ženy. To kde žila, s kým sa stretávala, rodinné vzťahy, alkoholizmus. Smrť a život. Nemocnice, práčovne, ulice. A bolo to úchvatné. Poviedky sú skutočne veľmi autentické. Jedna z najlepších poviedkových kníh, aké som čítala.
„Dosť preháňam a mieša sa mi realita s fikciou, ale v skutočnosti nikdy neklamem.“
„Příběh o vinících má mnoho rovin.“
Táto kniha, ach táto kniha mi nedala spávať. Mám zvýraznených mnoho pasáži textu. Kanada. Zem moderná, bohatá a multikultúrna. Ale ako sa v nej žilo Pôvodným obyvateľom v 19. a 20. storočí? Nuž, po celej krajine boli desiatky internátnych škôl, kde sa mali deti domorodých obyvateľov „naučiť spôsoby“. Dnes už vieme, že to nedopadlo. Asi ste už o týchto školách počuli. Pol roka dozadu opäť spôsobili rozruch, keď sa pri bývalých školách našli viaceré neoznačené masové hroby. Rana stále nie je zahojená. Ak vôbec niekedy bude.
„Ta-ko-vá-by-la-do-ba.“
Práve o rozsiahlej problematike asimilácie Pôvodných obyvateľov Kanady je kniha 27 smrtí Tobyho Obeda. Lenže nie je to len o rutine, ktorú tam tisíce detí zažívali. Tresty, ponižovanie, bitka, zneužívanie. Reportáž ide ďalej. Nič nie je čiernobiele, títo sú dobrí a títo zlí. Kto sú tí, kto páchal zlo na deťoch? Aké boli pomery v rodinách domorodcov, aká bola životná úroveň? Čo bolo s deťmi ďalej? Kto sú tí, ktorí sa nebáli otvorene prehovoriť o tom, čo sa im dialo v školách. Mnohé deti sa do škôl dostali už v batoľacom či predškolskom veku. Niektorí svojich rodičov už nikdy nevideli. Boli vytrhnutí od svojej rodiny, zo svojich koreňov a kultúry. Ale to zo svojho vnútra nikdy neodstránite, to tam stále je.
„Někdy je domov pro dítě velmi nebezpečné místo.“
Toto nie je kniha iba o Tobym. Toto je kniha o tých, ktorí prežili internátne školy v Kanade. O tých, ktorým zničili život a zanechali traumu na celý život i ďalšie generácie. O ľuďoch, ktorí ten kruh chcel ukončiť. O Kanade, ktorá sa s tým vyrovnáva. O cirkvi, ktorá odmieta prevziať zodpovednosť. O tých, ktorí dokázali povedať úprimne prepáčte, ospravedlňujeme sa. Aj o tých, ktorí to nedokázali. O tých, čo to nezvládli aj o tých, ktorí sa snažia žiť ďalej.
„Dá se říct, že když přežiješ, je to jen a jen tvůj problém.“
27 smrtí Tobyho Obeda je výborne napísaná, smutná a dôležitá reportáž. No nebude sa čítať ľahko a bude z nej dlho mraziť.
„Nejzásadnejší je ten, že když Ježíšovi pri bičování praskala kůže na zádech a jeho hřbet se zaléval krví, bylo mu třiatřicet. Louisovi pouhých deset.“
No Comments