Na jeseň, medzi septembrom až novembrom som čítala málo. Rozčítala som veľa príbehov, ale dočítala len malú časť. Nechcelo sa mi. V septembri sme cestovali po Nórsku a potom sa vrátili do Brna. Príjemná jeseň, so synom chodiť na krúžky, zabývať sa. Času na knihy bolo dosť, ale to aj na iné aktivity. Ale zaradila som tam viacero kratších kníh a nakoniec to za tri mesiace vyskákalo na 16 kníh.
Ešte v Nórsku som prečítala Dopisy astrofyzika (skvelé a zaujímavé), Tak už ma zbite, súdruh učiteľ! (od vysokotatranského chatára Petra Petrasa), Táto izba sa nedá zjesť (vôbec nebavilo), Knihkupectví u jezera (slabé), Krv je len voda (perfektné, neskutočne ma prekvapila) a Dcera války (silné).
V októbri a novembri som v Brne prečítala Kokrhání kohoutů, pláč psů (silné, drsné, veľmi dobrá reportáž), Jedeme na dovolenou (priemerné, niektoré poviedky fajn, niektoré slabé), Druhá půlka Augusty Hopeové (nesplnilo očakávania), Sestry (moc krásna kniha), Noc nič nezadrží (predposledná de Vigan v tomto roku, nepatrí k mojim top, ale bola skvelá), Zimní palác (fínska poézia), 53 pohľadov, ako byť lepší (zaujímavé a inšpirujúce), Hodně starej jaguár (typický Michael Třeštík, bavilo veľmi), Nadělení (humor ma zrovna neoslovil, ale všetko ostatné áno, zaujímavé a pohodové čítanie) a Uprostřed (veľké sklamanie, predchádzajúce Selnerove knihy aj poviedky ma bavili, ale toto ma až nudilo).
O niektorých z nich viac nižšie.
„Považuji to za nedostatek našeho vzdělávacího systému, ve kterém nás neučí, jak máme myslet, ale co máme vědět.”
Dopisy astrofyzika. Keďže v tomto živote už astrofyzičkou byť nestíham, mám to poznačené do toho budúceho. A v tomto si o krásach vesmíru a vedy čítam od ľudí, ktorí tomu nie len že rozumejú, ale ešte to aj dokážu podať nám laikom, pre ktorých je všetká tá matematika a fyzika okolo toho vzdialená až na koniec vesmíru. Dopisy astrofyzika ale nejdú do nejakej vedeckej hĺbky. Neil deGrasse Tyson zodpovedá na mnohé dotazy jeho fanúšikov i ľudí, ktorí s ním úplne nesúhlasia alebo len tápu a chcú vedieť jeho názor. Skeptikov, popieračov, veriacich aj detí. Je to o vede, jej mieste v spoločnosti a do veľkej miery je to aj o Američanoch. Zrozumiteľné, na zamyslenie, s ľahkým humorom i dôležitosťou. Pekné čítanie. Určite si chcem prečítať aj jeho predchádzajúcu knihu Astrofyzika pre zaneprázdnených.
Otec teda nad Klárinou otázkou krčí ramenami a potom utrúsi svoje staré známe:
„Rodina musí držať pohromade.“
„Možno nemusí.“
Výborná! Tak ako ma sklamala Táto izba sa nedá zjesť, tak ma prekvapila Krv je len voda. Spočiatku, na prvý pohľad obyčajný príbeh o dysfunkčnej rodine. Autorka výborne pracuje so striedaním postavy mama – otec – Klára, tá istá situácia z pohľadu troch postáv a postupné posúvanie sa v deji, občas krátky časový úsek, občas dlhý. Neustále napätie, či situácia vyústi v nejakú razantnú zmenu alebo sa vlastne nič nestane, všetci ostanú v nespokojných životoch. Alebo…
„A všetci budu šťastní ako mávnutím prútika. Všetci budú šťastní…“
Nenaplnené detstvo, nefunkčná rodina, toxické vzťahy.
Minulosť, prítomnosť, budúcnosť.
Sebedeštrukcia, neustále úniky preč, do snov a plánov, hlavne mimo realitu, neschopnosť sa z toho vyhrabať a niečo zmeniť.
Čo si na pleciach nesú rodičia a čo nakládajú má svoj deti.
Ťažko pochopiteľné, smutné, neľahké.
Každá postava by potreboval pomoc, ale každá inak.
Každá by potrebovala objať a vypočuť.
Ako veľmi sú niektorí ľudia schopní ubližovať sami sebe? A svojim najbližším.
Nenaplnená materská láska, vzdiaľujúca sa otcovská.
Po dlhej dobe slovenská kniha, ktorá ma naozaj dostala. Hoci bola neskutočne smutná, ťaživá a reálna. Ešte aj nadávky sú tam dobre zakomponované!
„Já vím,“ řekl Luka. Chtěla jsem, aby taky zuřil, ale věděla jsem, že vina jedné strany ještě nedokazuje nevinnost té druhé.
Dcera války. Príbeh Any a na pozadí neho vojna v Chorvátsku, ktorá bola súčasťou viacerých ozbrojených konfliktov v rámci občianskej vojny v Juhoslávii. Konflikt o ktorom asi všetci vieme, že bol (minimálne o masakri v Srebrenici počul snáď každý), ale ako to celé prebiehalo… Autorka sa nepúšťa do žiadnych detailov, chcela na jednej rodine, na jednom dievčati ukázať, čo spraví vojna s ľudmí, ako ich ovplyvní na celý život. A spravila to veľmi dobre.
Strieda sa minulosť, kedy bol Ana ešte dieťa a vojna začínala a súčasnosť, kedy je Ana už v New Yorku a minulosť je niečo, s čím sa potrebuje vyrovnať. Je to pomerne silný príbeh, aj keď tých “ach” momentov je tam len pár. Ale ako celok… je to proste celé smutné a nespravodlivé. A môžeme si hovoriť koľko chceme, že toto do súčasnej Európy nepatrí, toto sa nemôže opakovať… a pritom sa to deje znova, nie tak ďaleko. A naše deti si budú čítať o ďalších konfliktoch, traumy sa budú prenášať na ďalšie generácie, spoločnosť sa bude vyrovnávať s ďalšími následkami.
Dobre napísané, odporúčam, ale zároveň absolútne chápem, ak na to v súčasnej dobe nebudete mať absolútne žiadnu kapacitu.
„Od té chvíle jsem nabíjela zásobníky. Moje drobné, hbité prsty se k tomu dokonale hodily. Seděli jsme se Stallonem na podlaze uprostřed hromady střeliva, třidili a nabíjeli. Vysvětlil mi, že náboje se pašuji přes Maďarsko a někdy i Rumunsko nebo Českou republiku – země, které věděly, co to znamená svrhnout komunisticky režim a byly ochotné ignorovat embargo uvalené Evropskou unií.“
„Občas, když přichází přepětí, tisíc otázek v hlavě, pocit, že to nezvládám, zatoužím uniknout do normálního života. Zároveň vím, že ani v normálním životě všechno neprobíha normálně… A co je to vlastně ‚normální‘?“
Nádherná knižka Kamily Hladkej Sestry (stojí aj za Horníckymi vdovami), v ktorej približuje život šiestich reholných sestier rôzneho veku. Je to väčšinou veľmi krásne a povzbudivé čítanie, aj keď obzvlášť staršia generácia to nemala jednoduché. Sestry rozprávajú o svojom detstve, rozhodnutí vstúpiť do kláštora, ako ich rozhodnutie prijala rodina, ako to majú s neistotou, ako zvládajú ťažké chvíle, tie staršie spomínajú aj pôsobenie počas režimu, kedy boli zakazované a ich činnosť trestaná. Aj keď občas dôjde na ťažšie témy, nejde sa v nich nijak do hĺbky a nepreberajú sa ani kontroverzné témy. Niekto to môže knihe vyčítať, ja som za to naopak rada. Páči sa mi, že autorka ukázala sestry v akejsi prirodzenej ľudskej podobe, nie ako záhadné ženy schované pod hábitom. Páči sa mi sila a odhodlanie, ktoré zo sestier vyžarovalo, aj napriek občasnej neistote a pochybnostiam. Celé to bolo pre mňa veľmi povzbudivé čítanie, hoci veriaca nie som. Možno za to môže aj to, že som predtým čítala nemálo ťaživých kníh. K tomu nie rovna pozitívne udalosti v našej spoločnosti v posledných dňoch. Sestry boli akýmsi balzamom na dušu a upokojením, že to zvládneme, dobre to dopadne a stále je tu veľa pokorných, dobrých ľudí, ktorí pomáhajú bez rozdielu a nerobia rozdiel. Prečítajte si ju.
„[…] naše společnost je dnes otevřená, ale po odsunu a následné totalitě jsme všichni jaksi ‚uni‘. Jeden jako druhý. Musíte být čitelný. Musíte býť zařadtelný. A když nejste, tak jste divný. Proto, abych dokázala jít městem a nést na sobě hábit, řekla jsem si pro sebe, že vlastně prokazujeme službu společnosti tím, že jsme jiní. Jsme jiní jako lidé bez domova, jako lidé jiné národnosti, jako lidé jiné sociální vrstvy… A společnost nás musí chtě nechtě příjimat nebo tolerovat, nastavujeme jí zrcadlo.“
„Protože válka nekončí tehdy, kdy končí.“
Kokrhání kohoutů, pláč psů. Jedna z najdepresívnejších kníh, aké som kedy čítala. Výborná reportáž, krátka, no silná tak, že ešte niekoľko dní po dočítaní som nenachádzala slov. Netrúfam si odporúčať, je síce naozaj dobre napísaná, lenže téma je tak depresívna, že to nebude pre každého. O Kambodži, psychických chorobách a kde až môže skončiť človek v spoločnosti, ktorá si nesie hlbokú generačnú traumu, v chudobnom štáte, kde je 50 psychiatrov na 16 miliónov ľudí, kde sa emócie neprejavujú a alkoholizmus je celoštátny problém.
„Proto jezdí specialisté TPO po celé zemi. Snaží se dostat k těm, které bezradné chudé rodiny uvěznily za domy, v banánových hájích, v kamrlících, chlévech, celách a klecích. Jezdí za těmi, které zavřeli kvůli psychické nemoci. Jen za nimi. […] Převážná část těch, kteří trpí nejrůznějšími psychickými poruchami, není agresivní, to potvrdí každý psychiatr, tito nemocní nikomu neubližují, nikoho neohrožují, nic neničí. […] K domácímu vězení jsou vlastními rodinami odsouzeni ti nemocní, kteří na někoho zaútočili, neustále něco ničili, okrádali sousedy. Důvodem uvěznění je strach z agresivity. Ale nejen. Existuje i další důvod. Týká se žen. Ani nemusejí být nebezpečné. Rodiny se bojí, že nemocnou neuhlídají – odejde příliš daleko od domu, někdo ji znásilní. To je téměř jisté, tvrdí i lékařka, i psycholog, i blízcí nemocných. Někdy se rodinám nezdá samo znásilnění tak strašné jako to, k čemu může vést. Říkají, že dítě, které se narodí znásilněné choromyslné ženě, bude vyrůstat s nesmazatelným cejchem. Aby se takto poznamenanému dítěti vyhnuli, raději nemocnou zavřou v kleci, spoutají řetězem, zamknou.“
Druhá půlka Augusty Hopeové. Táto kniha vôbec nie je tak dobrá, ako sa zdá, ako by mohla byť.
Téma je super. Dve sestry Augusta a Julia, dvojičky, ale pritom tak rozdielne. Od detstva až po rannú dospelosť. A Parfait, iný kontinent, iný život, iné starosti.
Striedani postáv a pomerne rýchle posúvanie v čase.
Jednoducho a pútavo napísané.
Lenže tomu niečo dôležité chýbalo.
Občas mi akoby chýbali celé vety, ktoré by dej posunuli viac plynulo a nie tak skokovo.
Občas by sa hodilo zájdenie do väčšej hĺbky, vysvetlenie, pochopenie.
Akoby sa autorka chcela pustiť do viacerých náročných tém, ale zároveň sa toho i bála. A to je podľa mňa škoda. Rodinné vzťahy, sesterstvo, uprchlíci, putá a väzby, rodina a byť usadení alebo naopak nájsť domov inde. A do toho tie životné trápenia, lásky, nelásky, straty, starnutie, rozhodnutia.
Bolo to fajn čítanie, aj pekné, aj smutné. Boli strany, ktoré ma naozaj dostali, ale zároveň boli aj strany, kedy som si povzdychla „Ach, aká škoda“. Neviem sa zbaviť pocitu, že kniha mohla byť viac náročná a pokojne i dlhšia.
Nadělení. Humor nie je zrovna to, čo by som na knihe ocenila, teda, zasmiala som sa neraz, ale niekedy mi to prišlo až príliš. No fakt ma bavilo to zákulie, aké to je, keď si mladý a verejne známy pár kúpi prakticky ruinu zámku s rozhodnutím ju zachrániť a žiť v nej. To odhodlanie aj prekážky, ktorými museli prejsť, ale spolu to prekonávajú. Klobúk dolu, moc pekné a príjemné čítanie.
Uprostřed. Od Selnera som čítala obe Autismus & Chardonnay a obe boli skvelé. Ale z tejto novinky teda nadšená vôbec nie som. Je to typický jeho štýl, prišlo mi akoby veľa z toho už napísal inde, v poviedkach a predchádzajpcich knihách. Neviem či to mala byť autobiografia alebo fikcia alebo to malo byť naschvál nejasné. Stovka strán ale mala som problém dočítať, lebo proste nebavilo.
Hodně starej jaguár. Michael Třeštík je v týchto osobných a krátkych knihách už stávka na istotu. Dobre napísané, úsmevné, zaujímavé. Zatiaľ ma bavila každá jedna, či už statusová alebo táto príbehová o procese výtvarnej tvorby.
No Comments