Podzimní knižní veletrh v Havlíčkově Brodě

To, že sa v Havlíčkovom Brode koná každú jeseň knižný veľtrh viem už dlho. Ktovie prečo ma to tam ale nikdy nelákalo. Až teraz. Prakticky zo dňa na deň som si povedala, že tam nechcem chýbať. Stačí jeden deň, v piatok, to som mala zrovna voľno, tak prečo nestráviť pár hodín medzi knihami a ľuďmi, ktorí majú knihy radi a naviac ich vydávajú.

Takže som si trošku privstala, sadla na vlak a o hodinu a pol neskôr vystúpila v Havlíčkovom Brode. Do kultúrneho domu to zo stanice nie je ďaleko, prešla som i pešo a bola som tam iba štvrťhodinku po otvorení. Že deň bude skvelý sa ukázalo hneď pred vstupom, kedy nejaká učiteľka predávala vstupenky za 10 Kč. Mala ich viac a hoci plná suma nie je sama o sebe veľmi vysoká, i tak to potešilo.

Čo ma prekvapilo bola skutočnosť, že priestory už boli plné. A to nie iba vystavovateľmi, ale najmä návštevníkmi a školami. A to sa veľtrh koná v pomerne malých priestoroch. Takže polhodinku som sa iba predierala medzi stánkami, mapovala kde kto je a nakoniec sa vybrala do jedného salónku, kde o jedenástej začínala beseda s Jazem. To je autor Oprásků sčeskí historje.

A keďže je to osoba vskutku originálna a tajomná, i jeho osobnosť nemohla prísť lepšie. Besedovalo sa s ním takmer trištvrte hodinu a každý nový prichádzajúci do miestnosti sa úprimne prekvapil. Dozvedeli sme sa o chystanom štvrtom diely, pozreli si skvelý kalendár, ale hlavne, nejedenkrát sme sa zasmiali.

Možno po besede ešte rozdával autogramy, ale ja už som mala namierené do vedľajšej miestnosti. Petra Dvořáková čítala z jej najnovšej detskej knihy Flouk a Líla, ktorú vydalo vydavateľstvo HOST. Knihu som si stihla včas zakúpiť, takže mi ju autorka aj podpísala. Jej meno ste mohli zaznamenať už pri prvej detskej knižke Julie mezi slovy alebo knihe Proměněné sny, ktorá získala cenu Magnesia Litera.

Autorka mi bola veľmi sympatická, naozaj ma zaujala a v besede po čítaní bola veľmi otvorená. Inak knižku Flouk a Líla som už prečítala a hoci, asi i preto, že nie som cieľová skupina, ma nezaujala nejak výnimočne, jej tvorbu chcem spoznať bližšie a popozerám sa aj po ďalších knižkách.

Čas obeda, mala som hodinu voľno. V kultúrnom dome sa nachádza aj reštaurácia, takže som zamierila tam. Ak niekedy muselo prísť prvé sklamanie z veľtrhu, bolo to presne tu. Prvý dojem bol neutrálny. Nie veľká miestnosť, odhadla som to na dvadsať stolov, dve pomerne svižné čašníčky. Výborne, stihnem bližšie popozerať stánky, než pôjdem na ďalší program.

Varovať ma mal už dlhý čas, za ktorý vôbec niekto za mnou prišiel a spýtal sa, čo že si to dám. Lenže v jedálnom lístku bolo pevne stanovené menu, tri rôzne možnosti, takže som si vravela, že to im predsa nemôže trvať dlho. No môže. Strávila som tam 55 minút a ako jedlo tak i celková atmosféra za moc nestáli. Podľa toho, čo som zachytila z útržkov rozhovor iných, nebola som jediná, ktorej dlhé čakanie na absolútne všetko, od objednávky až po zaplatenie, pomerne vadilo.

Našťastie predstavenie severských noviniek na českom trhu som stihla. Prekladateľ z fínčiny Michal Švec a ešte jedna slečna, ktorej meno bohužiaľ nepoznám, predstavili šesť kníh. Z toho dve (Literární spolek Laury Sněžné a Měsíční kámen) vám môžem odporúčať tiež.

O tri knižky sa aj súťažilo. Trošku ma mrzelo, že novinku od Arta Paasilinnu som nevyhrala, ale nakoniec si ku mne našla trošku inú cestu.

Najviac ma zaujala knižka Proroci z fjordu věčnosti, ale po nej som pokukovala už dávno. Však i na ňu raz príde čas. Pomerne zábavný zdá sa byť aj Klingsor, z ktorého nám prečítala ukážku.

Našťastie som si určila rozpočet, ktorý som nehodlala prekročiť, inak by som z veľtrhu odchádzala ovešaná taškami. Tie veľtržné ceny sú neskutočné lákavé. Občas to pri srdci zabolí, keď si predstavím, že knižku, ktorú som len pred pár dňami kupovala v kníhkupectve za bežnú cenu, tu majú o 70 Kč lacnejšiu. Ale hovorte to knihomoľovi, ktorý je nedočkavý a odmieta čakať čo i len pár dní a chce si svoju vyhliadnutú knižku kúpiť hneď.

Čo sa mi na knižných veľtrhoch páči, sú autorské čítania. Najlepší spôsob, ako spoznať nových autorov a ich tvorbu. Na čítaní desiatej knihy Markéty Harasimovej nás veľa nebolo, ale hluku tam bolo ako na hlavnej stanici. Konala sa v priestoroch PEN a tie neboli od chodby a ruchu návštevníkov prakticky nijak oddelené. Mikrofón a repráky síce trochu pomohli, ale každý návštevník počul aj to, čo sa dialo za ním.

Kniha bola každopádne zaujímavá, no neviem, či by lákala i mňa. Vedela som však presne, že maminu by zaujať mohla a tak som jej ju kúpila aj dala podpísať.

Ja sama som si na veľtrhu kúpila štyri knihy. Okrem spomínanej detskej knižky Flouk a Líla ma na stánku Šulc-Švarc zaujalo ilustrované vydanie Saturnina a román Život střída smrt od Petra Prouza, ktorý mi ju tiež podpísal, keďže o tretej tam mal autogramiádu. Mohla som si k nákupu vybrať ešte tretiu knihu, no tá poputuje mamine. Od Magdy Váňovej román S tváří beránka. Štvrtou knihou, ktorú som kupovala pre seba je Krycí jméno Verity. Novinka od CooBoo o ktorej sa veľa hovorí a na ktorú ma presvedčila Terezka Pecáková svojim neobjektívnym, no úprimným článkom.

Na záver dňa som si vybrala dve knižné predpremiéry. Predpremiéry preto, lebo knihy vyjdú až o pár týždňoch a ich autori ich čítali z papierov.

Prvým bol chystaný román Biomanžel, ktorý voľne naväzuje na Biomanželku. Čo bola moja prvá kniha od Viewegha. Príliš ma nebavila a chvíľu trvalo, než som sa k jeho knižkám vrátila. Ale Biomanžel vyzerá podľa prečítanej ukážky dobre. Samozrejme nechýbala beseda, kde autor zodpovedal na otázky fanúšikov. Musím povedať, že mi bol veľmi sympatický a opäť sa všetci nejedenkrát zasmiali.

Posledným čítaním bola poézia. Žáner, ktorý nepreferujem, ale táto zbierka ma zaujala. Martin Reiner čoskoro vydá básnickú zbierku Nové decimy, takže niektoré nám prečítal a prihodil i pár slov.

Naposledy som sa poprechádzala medzi stánkami a počkala som na záverečné losovanie. Kto by nechcel vyhrať knižky, že áno? I na mňa sa usmialo šťastie a z krabice vytiahli práve môj lístok. Výhra by ma určite potešila, získala som vstupenky na rockový koncert. Lenže ten sa konal v ten večer, a mňa už vonku čakal v aute manžel a brat. Bola pred nami troj-hodinová cesta do Jeseníkov, kde sme strávili víkend. Takže som ich poprosila, aby výhru darovali niekomu, kto by ju využil.

Markéta Hejkalová ma ale ale veľmi milo potešila, a dala mi náhradnú výhru. Balíček štyroch kníh z nakladateľstva Hejkal. A medzi nimi i novinka od Arta Paasilinnu. To viete, že som ju začala čítať ešte v ten večer. A keď kniha začína vetou: „Zemřel jsem úplně nečekaně“, to nemôžebyť zlé.

Druhou knihou bola predchádzajúca Paasilinnova kniha, ktorú darujem mamine, keďže ju už mám doma. Veľkú radosť mi ale spravil román priamo od Hejkalovej Rudé paprsky severního slunce. Jej prekladov z fínštiny som prečítala už niekoľko (Okrem troch Paasilinnových kníh preložila i Waltariho a detektívky Leeny Lehtolainen), ale jej vlastnú tvorbu vôbec nepoznám. Štvrtá kniha bola od spomínaného Waltariho Čtyři západy slunce. Ako milovníčke fínskej tvorby mi nemohla spraviť väčšiu radosť.

Neviem, či pôjdem aj na budúci ročník, ale na rovinu priznám, že Podzimní knižní veletrh ma prekvapil príjemnou atmosférou. Nebolo to tak megalomanské ako Svět knihy, chýbali mi tam niektoré nakladateľstvá, obed pomerne sklamal, ale odnášam si príjemné spomienky, krásne knihy a celkovo dobrý pocit. A tých osem hodín, ktoré som tam strávila, ubehlo veľmi rýchlo.