Pešo až do Jeruzalema

Autor: Ladislav Zibura
Názov: 40 dní pěšky do Jeruzaléma
Rok vydania: 2014
Vydavateľ: BizBooks
Počet strán: 240

. . .

Kniha 40 dní pěšky do Jeruzaléma s podtitulom O pouti bez cukrové vaty je úžasným a vtipným rozprávaním o tom, že pešie púte rozhodne nie sú minulosťou. Že na takú púť sa môžeme vydať aj my dnes. Len tak, s 12 kilogramovým batohom na chrbte a bez mapy. Bez mapy je to asi ešte lepšie.

40 dní trvala Ladislavovi Ziburovi cesta z tureckého mestečka Pinarhisar do izraelského Jeruzalema. Časť síce musel kvôli vojne v Sýrii prekonať letecky, ale i tak sa nachodil viac ako dosť. Viac ako si vieme predstaviť. Viac ako by si väčšina z nás trúfla.

Čo vás vás však na tom dostane najviac je humor a trefné poznámky, ktorými celú cestu popisuje. Kniha sú jeho postrehy z každého dňa, ktorý mal za sebou. Okrem vlastnej cesty sa podelí aj s cennými poznatkami o cestovaní a miestnej kultúre. A čerešničkou na torte sú krátke komiksové stripy.

Arabské krajiny sú známe svojou pohostinnosťou. Preto ma vôbec neprekvapilo, na koľko skvelých ľudí narazil, koľkí ho pozvali k sebe domov, na čaj, bohatú večeru či mu poskytli miesto na spanie.

Takže. Horúčavy, smäd, neistota, psy, rôzna háveť čo žije v púšti, tuším i medvede som tam zachytila. Desiatky až stovky kilometrov pred sebou, pľuzgiere, cesty plné áut. Znie to lákavo? Nie. Stojí kniha za prečítanie? Áno!

Zaměřit se na pouť jako celek. „Poznávaš cizí zemi, za tri týdny jsi toho zažil víc než za uplynulý rok a plníš si sen mnoha lidí“ zní rozhodně lépe než „jdeš po rozpálené silnici plné pitomých aut a máš žízeň“.

Plné hodnotenie za odvahu, inšpiráciu, humor a úprimnosť. Bavila som sa od začiatku do konca, najmä záver ma neskutočne rozosmial. Páčili sa mi postrehy miestnej kultúry i ľudí obecne. Obdivovala som Ladislavove odhodlanie ísť ďalej aj napriek prekážkam. No skrátka skvelé čítanie najmä teraz, keď začína najväčšie obdobie dovoleniek. Nepochybujem o tom, že sa vám v hlave usadí malý chrobáčik, ktorý vám sem-tam našeptá, že taká púť vlastne nie je zlý nápad. A nemusí to byť zrovna do Jeruzalema.

Jěště štěstí, že se v Turecku nepije alkohol. Kdybych místo každého čaje dostal panáka slivovice, patrně by mi explodovala játra. Snad právě tohle je důvod, proč žádná středověká poutní trasa nevedla přes Valašsko.

5/5