„Nebožtík přímo k nakousnutí“

Autor: Arto Paasilinna
Názov: Komu není shůry dáno, dlouho duchem nebude
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: Hejkal
Počet strán: 168
Orig. názov: Herranen aika
Preklad: Markéta Hejkalová

. . .

Arto Paasilinna je moja srdcová záležitosť. Prečítala som od neho všetky knihy, ktoré vyšli v českom preklade a nenechávam si ujsť ani tie nové. Ani sa mi nechce veriť, že Komu není shůry dáno, dlouho duchem nebude je už dvanásta, ak to dobre počítam.

Príbeh začína vetou: „Zemřel jsem úplně nečekaně“. Nie je úplne obvyklé, aby hlavný hrdina zomrel v prvých dvoch slovách knihy, ale keďže hrdina knihy má byť duch, raz sa to stať malo. A keďže to napísal Paasilinna, tak čím skôr, tým lepšie.

„Jsou to krásné a uklidňující obřady. Kromě toho na pohřbech člověk potká nové nebožtíky, tak jako teď já vás. Nebožtík se svého pohřbu skoro vždycky osobně účastní, tedy nejen tělesně, což je samozřejmé, ale i takříkajíc v duchovní podobě. Lidé jsou natolik sebestřední, že si nenechají ujít akci, na níž jsou centrem pozornosti. Což je ovšem pochopitelné a naprosto lidské.“

Mladého novinára stretne pri pokukovaní po jednej slečny smrť. Nečakane ho zrazí auto. Jeden šok vystrieda druhý, keď si uvedomí, že sa pozerá na svoje mŕtve telo. A že nie je jediným duchom na svete. Naopak, ocitol sa vo svete, kedy síce nemôže hovoriť so živými, za to medzi mŕtvymi stretáva osobnosti, o ktorých sa učil ešte na hodinách dejepisu. Pápež či pračlovek? Prečo nie.

„Milý synu,“ smál se. „Když se na zemi rozhodují tak důležité věci, nejde vůbec o neomylnost, ale jen a jen o moc. Je úplně jedno, jestli se pápež mýlí nebo ne. Význam má jedině to, jestli tomu lidé věří nebo ne.“

Na ani nie 170 stranách sa rozbehne milé a úsmevné dobrodružstvo, kedy stretneme viaceré osobnosti z fínskej literárnej scény, pozriete sa do Južnej Ameriky i na Mesiac, vypočujete si pár múdrosti, zistíte, prečo je niekto duchom celé storočia a niekto iba pár sekúnd, a dozviete sa, či sa aj duch môže zamilovať alebo nejak ovplyvniť myšlienky živých.

Budem sa opakovať, no podobne ako v predchádzajúcej knihe, už to nie sú tak neskutočne veselé a absurdné príbehy, ako Vlčí léto laponského mlynáře, Autobus sebevrahů, Chlupatý sluha pana faráře, Krátká paměť pana rady, Stará dáma vaří jed či Les oběšených lišek. Ale oproti Prostopášný modlitební mlýnek či Živý na vlastním pohřbu je to príjemná zmena k lepšiemu. O dosť. A absurdné je to dosť. No najmä som sa pri čítaní častejšie usmievala, pobavila a rozpoznala tam ten typický paasilinnov nenahraditeľný humor.

Čo ma prekvapilo, bol koniec. Prišiel len tak, nečakane. Dej sám o sebe nepotreboval nejaké veľkolepé závery či vysvetlenia, ale to náhle zakončenie ma aj tak prekvapilo. Vlastne sa mi s mŕtvym novinárom vôbec nechcelo rozlúčiť. Páči sa mi, že knihy Arta Paasilinnu fungujú aj po toľkých rokoch. Fínsky originál bol vydaný v roku 1980! Ale tých 35 rokov nie je veľmi poznať, dej sa kľudne mohol odohrávať aj v súčasnosti.

Som zvedavá, čo prinesie pripravovaná novinka Nejdelší chobot ve Finsku, ktorá sa chystá na jar budúceho roka.

3,8/5