Autor: Luke Allnutt
Názov: Nebe je naše
Rok vydania: 2018
Vydavateľ: Plus
Počet strán: 352
Orig. názov: We Own the Sky
Preklad: Kateřina Bártová
. . .
Veľmi dobre si spomínam na knihu Třetí poločas od Kluuna, ktorú som dočítala so slzami v očiach. Dojáky s rakovinou radšej už nevyhľadávam, no Nebe je naše ma lákalo. Tak veľmi, že aj napriek rozsahu (knihám nad 300 strán sa od narodenia Adamka väčšinou vyhýbam) som sa do nej pustila.
Anotácia je celkom zavádzajúca a podľa nej som si román predstavovala inak. Hlavne sa patrí povedať, že najväčšiu časť tvorí boj Robovho synčeka Jacka s rakovinou mozgu. Dno a snaha nájsť opäť seba samého je otázkou záverečnej časti na posledných ani nie sto stranách.
Ale anotácia na zážitku neuberá. Nebe je naše je od polovice vážne doják. Predvídateľný, no ohromne dobre napísaný. Reálne. Neskutočne moc reálne. Výborné postrehy rodiča, ktorý má smrteľne choré dieťa a čelí pohľadom i nechcenému záujmu okolia. Luke Allnutt do bodky vystihol všetky klišoidné odozvy, ktoré okolie hovorí, ale rodina ich nechce donekonečna posúvať. Zároveň bezmocnosť a noci na internete, aby našiel aspoň niečo. Nádej, že jeho syn bude žiť.
Pocity, s ktorými sa musí vysporiadať. Otázky, ktoré si musí zodpovedať. Risk, ktorý musí podstúpiť. Beznádej, do ktorej upadá. Vzťah, ktorý dostáva zabrať. To všetko v knihe je. Niečo ako pútavo napísaný denník, ktorý vám nedá odpoveď, nepohladí na duši, no zanechá hlboký dojem.
Najväčšou výhodou je ale uveriteľnosť. Mať krabičku s vreckovkami po ruke sa hodí, obzvlášť, ak ste rodič malého dieťaťa, budete príbeh vnímať citlivejšie. Oceňujem, že autor v správnej miere opísal aj počiatky vzťahu. Dal celému boju pozadie, zabalil ho do pekného vzťahu, ktorý mal na to, aby bol ideálny. Keby nebolo rakoviny.
V skratke. Nebe je naše si poznačte do wishlistu, ak milujete dobré romány, niečo ako skutočné príbehy, ľudské príbehy, rodinné drámy. Je to smutné i krásne zároveň. A mňa to vážne veľmi bavilo.
5/5
____
Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem vydavateľstvu Albatros Media.
2 komentáre
Tohle asi nezvládnu přečíst, i když mě to taky velmi láká :‘-(
Ja som to čítala pomerne dlho práve kvôli tomu. Ešte prvá polovica bola v pohode, ale keď išlo do tuhého, to som mala občas dosť problém pokračovať v čítaní. Čítavala som zrovna v dobách, keď Adamko spinkal, zvyčajne na mne v šatke, alebo som ostala ležať vedľa neho v posteli a tá predstava, že by sa niečo také raz stalo jemu. Nechcem ani pomyslieť.
Ale napísané je to vážne dobre. Len ako rodič to vnímam fakt inak a citlivejšie. To už musí byť, aby ma kniha rozplakala a tejto sa to darilo.