Autor: Miina Supinen
Názov: Säde. Příliš milovaná dívka
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: Nakladatelství Brána
Počet strán: 248
Orig. názov: Säde
Preklad: Martina Šímová
. . .
Keď anotácia hlása, že pôjde o mystickú love story s neobvyklým milostným trojuholníkom, dokážem si predstaviť všeličo. Od napínavej romantickej drámy, cez vraždu v lese zo žiarlivosti až po nedorozumenie v satanskej sekte. Säde ma napodiv od každého niečo. Ale len veľmi málo. Ide si svojou cestou, vytvára si svoj vlastný a svojský príbeh.
Problém je, že ničím nezaujme. Číta sa dobre. Kapitoly sú dlhé tak akurát, občas nejaké to oživenie v podobe úryvku z nejakej knihy, strieda sa pohľad dvoch osôb a tempo plynie tiež tak akurát. Lenže bez ohľadu na to, či som bola na prvej alebo poslednej strane, ani raz som nemala pocit, že sa od knihy nedokážem odtrhnúť. Mohla som ju kedykoľvek odložiť, kľudne aj uprostred vety, a vôbec mi to nevadilo.
A ten humor o ktorom sa v anotácii píše, tak ten tam nájdu asi iba Fíni. Že je ich zmysel pre humor mimoriadne špecifický nie je žiadne tajomstvo, ale taký Arto Paasilinna dokázal svojimi novelami rozosmiať aj českých čitateľov. Säde sa to podarilo presne nulakrát.
O čo tom to vlastne je?
O mladej nešikovnej archeologičke Säde, ktorá je krásna, nie je ťažké sa do nej zamilovať, zbožňuje spontánnosť a sex. O jej milencovi, staršom, skúsenejšom archeológovi a bývalom učiteľovi Vicovi. A jej priateľovi Anttim. To by bol ten milostný trojuholník. Koho vlastne miluje je ťažko povedať. Mystická atmosféra nastáva, keď sa Säde a Vic dostanú k spoločenstvu lesných ľudí, ktorí si žijú svojim životom. Uprostred lesov sa môže diať všeličo. Vic má za úlohu viesť vykopávky na mieste, kde bude čoskoro stáť nová mestská štvrť a nájsť akési mohyly a tajomné miesto.
Úprimne, príliš veľký zmysel to nedáva. Ani zmysel vykopávok, ani pohnútky lesných ľudí, ani vzťah Säde a Vica. Pravdepodobne to niektorých odstraší hneď na začiatku, keď padnú slová ako satanizmus či sekta. Ale to sa časom utrasie a ostane iba príbeh Säde, ktorá nechápe život spoločenstva, do ktorého sa dostala a príbeh Vica, ktorý ho rozpráva spätne, nakoľko hneď na prvej strane priznáva, že už je mŕtvy. Na konci sa aj dozviete prečo, takže aspoň toto tajomstvo neostane navždy schované.
Aj napriek tomu, že dej sa vlastne nijako výrazne nevyvíjal, k postavám som si nenašla žiaden vzťah, zápletku som asi nepochopila, ani raz som sa nezasmiala a celé mi to prišlo trošku dosť divné, tá kniha ma svojim spôsobom bavila. Bavilo ma ju čítať. Občas si k nej sadnúť, prelistovať pár strán a na druhý deň sa k nej vrátiť. Ale odporúčať vám ju radšej neodporúčam. I z Fínska nám prišlo viacero kvalitnejších kníh, takže siahnite radšej po tých.
No Comments