Marec bol pre mňa skutočne mesiacom kníh. Už len to, že začal prísnejšími opatreniami na Slovensku aj v ČR. Prakticky nikam sme nemohli, takže ma čakal ďalší mesiac doma a minimálne 2-3 hodiny každý večer na čítanie kníh. Začiatkom mesiaca mi prišiel tucet nových knižiek a v polovici mesiaca sme sa presunuli po štyroch mesiacoch späť do Brna. Tak sa mi vďaka knižnici a prechodnému bývaniu rozšírili možnosti o ďalšie nové čítanie. A ja vždy, keď sa dostanem k hromade nových kníh, čítam akosi viac. Ale už sa teším, až bude na čítanie znova menej času. Pretože to bude znamenať, že viac cestujeme, stretávame sa, športujeme a celkovo je náš život aktívnejší.
Mesiac som odštartovala krásnou knižkou Tři jízdenky do Dobrodružství od Geralda Durrella. Je to jedna z tých prvých, vyšla už v roku 1954 a nedávno vyšlo nové české vydanie. O tom, ako sa jeden nadšený spisovateľ a popularizátor ochrany prírody vydal do Britskej Guyany v Južnej Amerike, aby obstaral pre zoologické záhrady nejaké tam žijúce živočíchy. Durrell bol dobrodruh, milovník zvierat, chcel ich poznať a túžil aj po vlastnej ZOO. Spravil pár výprav a zvieratám doprial na tú dobu zvýšenú starostlivosť, čo ale vyčerpalo jeho financie. Preto začal písať a z príjmov z kníh, ktoré si získali veľa fanúšikov, financoval ďalšie výpravy. Učil sa o zvieratách a podarilo sa mu nakoniec založiť aj vlastnú zoologickú záhradu. Tři jízdenky do Dobrodružství sú veselé, dobrodružné a pútavé rozprávanie. Jednotlivé kapitoly oddeľujú čiernobiele ilustrácie zvierat, ale pri čítaní som neraz zobrala mobil a vyhľadala si, ako to či ono zviera vyzerá. Toľko druhov, toľko farieb. A toľko zážitkov, pri ich pozorovaní a hľadaní.
Aj keď majú Mlčící fontány 500 strán, ich prečítanie zaberie iba pár večerov. Pútavý príbeh o nie veľmi známej histórii z Francovho režimu. Práve túto skutočnosť si Ruta Sepetysová zobrala ako námet pre najnovšiu knihu Mlčíci fontány. Strávila veľa času skúmaním rôznych zdrojov z tohto obdobia, aby následne napísala pútavy historický román. Je to príbeh o láske, tajomstvách a snoch. Príbeh o bohatom Američanovi Danielovi, synovi ropného magnáta a talentovaného fotografa, a chudobnej Španielky Any, ktorej rodina sa potýka s následkami vojny. On chce pochopiť viac, ona sa bojí povedať viac. Ruta píše s ohľadom na mládež, aj vážne témy podáva ľahšie, tak s tým pri čítaní rátajte a nejmajte kvôli tomu väčšie očakávania. Začiatok Ruta skvelo rozbehla, preto jej odpúšťam, že sa dej stával predvídateľný a koniec mi prišiel máličko unáhlený. Ako celok je to zaujímavá, pútavá a krásna kniha.
Dýchanie je niečo tak automatické, že ak nemáme zrovna upchatý nos alebo zápaľ pľúc (alebo covid), tak nás asi nenapadne nad ním premýšľať. James Nestor nie je lekár ani vedec. Je to novinár, ktorý sa do svojej témy vie zahĺbiť. Mal zdravotné problémy a tak pátral. Stretával sa s lekármi, vedcam, jogínmi a ľuďmi, ktorí s dychom dokážu zázraky. Účastnil sa experimentu, vzdelával sa a kládol otázky. Všetko čo sa o dýchaní dozvedel zhrnul v knihe Dych. Nedáva návod, ako správne dýchať, netvrdí, že správne dýchanie vylieči čokoľvek. Neprišiel s ničím novým, občas pochybuje, občas sa pýta, občas prihodí vlastnú skúsenosť a celou knihou sa nesie experiment, ktorého sa zúčastnil. Pútavou formou zhrnul, prečo má v súčasnosti toľko ľudí dýchacie problémy, pátra, čo za tým stojí a ako sa to dá napraviť, akú úlohu v tom zohráva zmena stravovania a náš chrup, uvádza, kde všade má dýchanie vplyv, aké mýty ale i odvážne pokusy poznáme z minulosti a pridá aj dýchacie techniky, ktoré môžu pomôcť. Nie je to kniha vedecká ani komplexná. Ale ľahko ju vstrebe aj laik, ktorý sa o dýchanie ešte len začína zaujímať.
Stoicizmus pre začiatočníkov je útla kniha, ktorá o stoicizme prezradí len základ, samozrejme upravený na súčasnú dobu. Vlastne by sa obsah zmestil do pár blogových článkov (alebo na wikipediu). Pretkaná motivačnými citátmi, ktoré by sa na Intagrame vynímali so zenovým obrázkom. Tá kniha nie je zlá. Len je veľmi krátka a jednoduchá. Praktiky nie sú nijak neznáme, preberali ich aj novšie náuky a myslím že dnes už väčšina ľudí aspoň jednu-dve pozná. Ten kto sa zaujíma o pohodový život, ako sa nenechať veľmi ovplyvniť tým, čo zmeniť nedokáže, ten, kto preberá zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk, ten už väčšinu z toho i praktikuje a riadi sa tým. Kniha pomôcť môže. Môžete si tam nájsť nejakú techniku, ktorá vám sadne a pomôže nastoliť väčšiu harmóniu v živote. Ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že sa z témy dalo vyťažiť viac a kniha mohla čitateľov o stoicizme poučiť oveľa viac. Obzvlášť s aplikáciou na súčasnú dobu.
Šeptuchy. Ani pár dní po dočítaní v tom nemám jasno. V hodnotení mám zahmlené ako v Podlasí. Podľa názvu som sa tešila na príbeh o šeptuchách, ale tie tu boli tak okrajovo, skoro až zbytočne. Nie že by som chcela porovnávať so Žítkovskými bohyňami, ale priznávam, že je to tajomná téma, ktorá priťahuje a preto som o nej čakala viac. Kým som sa naladila na hlavnú dejovú líniu dospievajúcich dievčat, chvíľku to trvalo. Bolo to čítanie krásne aj smutné aj zvláštne. Ale stále mi tam čosi chýbalo, čosi čo neviem presne opísať. Rozhodne ale zaujímava kniha, ktorá stojí za prečítanie. Ideálne ešte s niekým v okolí, pretože následná diskusia môže byť ešte zaujímavejšia.
Jedna z najdôležitejších kníh súčasnej doby. Kríz máme veľa, vždy tu nejaké boli (a budú). Ale na tej súčasnej závisí budúcnosť našich detí a ich detí. Reč je o klimatickej kríze, ktorá je očividná, rozbehnutá a pritom sa stále nájde veľa ľudí, ktorí ju popierajú. Dokument Život na našej planéte. Moje svedectvo a vízia do budúcnosti sira Davida Attenborougha bol minulý rok tým filmom, ktorý si mal pozrieť každý. Ľahko zrozumiteľnou formou poukázal na problém, načrtol desivú víziu i možné riešenie. Som veľmi rada, že toto jeho svedectvo vychádza aj knižne. Aj keď ide o rovnaké informácie, stojí za to si ich pripomenúť oboma médiami. A potom šíriť, upozorňovať a zmeniť svoje správanie. Je to čítanie krásne aj desivé zároveň. Nie je iba beznádejné, no všetko jedno vám rozhodne nebude. David Attenborough mal fascinujúci život a mali by sme byť vďační, čo všetko nám skrz nádherné a pútavé dokumenty i touto knihou priblížil. Teraz je ďalší krok na nás. Knihu si prečítajte a požičiavajte ju ďalej. Bavte sa o nej, diskutujte, polemizujte i súhlaste, vzdelávajte sa a žite tak, aby po vás mohli žiť aj ďalšie generácie. Udržateľný život je nutnosť.
Piešťany sú mesto plné sôch a kedysi bolo zmýšľané ako galéria pod holým mestom. Nemusíte ich nijako hľadať, stačí sa prechádzať a pozerať. Sú v parku, na kúpeľnom ostrove, v centre, v okolí stanice, v starom meste i v južnej časti. Všade. Mnohé diela sú prehliadané, mnohé sú v zlom stave. Do knihy nafotili 125 sôch, fontán, reliéfov na stene a plastík. Za mnohé Piešťany vďačia podujatiu Socha piešťanských parkov, ktoré má svoj začiatok v roku 1967 a bohužiaľ sa na jeho slávu nepodarilo nadviazať a pokračovať v nej. Piešťany po tejto stránke chátrajú, o čom sa dočítate na konci knihy v krátkych rozhovoroch. Piešťany mali silný potenciál, ktorý ostal nevyužitý. Kniha Sochy Piešťan od Čierne diery predstavuje súpis existujúcich a voľne dostupných diel. Okrem rozhovorov s potomkami sochárov na konci knihy ale žiaden ďalší text neobsahujú. Iba mapy, kde sochy nájdete, v zozname autora, rok, miesto umiestnenia a pri pár aj krátku zaujímavosť. Po grafickej stránke je to fajnovka. Čo mi však veľmi chýbalo, bolo viac textu z histórie jednotlivých sôch. Prečo vznikli, ako, aká je ich minulosť, perlička, čo autora inšpirovalo, čím boli na svoju dobu výnimočné. Skrátka niečo, čo čitateľovi utkvie v pamäti a keď sa najbližšie prejde mestom, pri soche sa zastaví, spomenie si na to. Pretože takto, bez príbehu, môžu ostať sochy naďalej prehliadané.
Čítanie knihy Péct, milovat a žít spôsobuje chuť na poctivé sladké jedlo. Josef Maršálek je jedným z najlepších českých pekárov a cukrárov. Ešte nemá ani štyridsať rokov, ale za sebou má skúsenosti, ktoré ho dotiahli až na špičkovú úroveň. Vo svojej autobiografickej knihe popisuje túto cestu. Začína detstvom, z ktorého cítiť lásku, maslo a cukor, poctivosť a rodinu. Pokračuje dospievaním, ktoré už tak krásne nebolo, kde si začínal uvedomovať svoju odlišnosť, že chce niečo iné ako si predstavujú rodičia. A potom už odvaha ísť vlastnou cestou, prekonávať prekážky a rásť. Osobnostne i kariérne.
Z celej knihy srší jeho úprimnosť, nebojí sa hovoriť o neľahkých témach a problémoch v rodine, ale aj o luxuse, do ktorého sa vďaka práci dostal. Za to mu skladám obdiv, pretože navonok môže vyzerať ako dieťa šťasteny s rodeným talentom na vyššiu cukrarinu. Na konci knihy v rýchlosti zhrňuje čo sa dialo po návrate do ČR a ako vznikla kniha. Krásna, úprimná a sladká kniha od človeka, ktorý nikdy nepísal, ale akosi mu to predsa len ide, a tak máte pocit, že sa s vami rozpráva, že vám hovorí svoj príbeh nad punčovým rezom pri jazzovej hudbe.
Michelle Obama je inšpirujúca, talentovaná a inteligentná žena. Ako prvá dáma si viedla veľmi dobre, verila a zároveň priznávala, že to nebude ľahké, že niektoré problémy sú v Američanoch tak hlboko zakorenené, že zmena bude trvať ešte veľmi dlho. No využila svoje postavenie na potrebné aktivity. Kým sa dostala tam kde je, bola jednou z mnoha. Mala milujúcu rodinu, ale zároveň čiernu pleť. Nepochádza z bohatej rodiny, nevyrastala z privilegovanej štvrti. Detstvo, dospievanie a štúdium tvoria takmer polovicu knihy. O svojej rodine píše krásne, aj keď to nie vždy krásne bolo. Ďalšiu dlhú časť tvorí stretnutie s Barackom a prvá prezidentská kampaň. Už mali dve malé dcéry a Michelle chcela zosúladiť svoju prácu s materstvom. S Barackom majú na pohľad nádherný vzťah, no najmä počas kampane sa videli veľmi málo. Obdiv, že to tak zvládli, že ich tlak a stres nerozdelili. Veľmi zaujímavá je časť z Bieleho domu, pikošky a zaujímavosti, ktoré verejnosť nevidí. A aké to bolo vychovávať dve školáčky v Bielom dome, žiť s ochrankou a prísnymi pravidlami. Můj příběh je hutný, no zároveň pútavý a obsiahli príbeh vzdelanej ženy, ktorá si na otázku „Som dosť dobrá?“ dokázala odpovedať „Som!“ a ísť si za tým bez ohľadu na predsudky, prekážky a farbu pleti. Nebála sa výziev, musela prehodnocovať, bolo to náročné, robila chyby. Je to autobiografia, ktorá mi pár večerov zabrala, ale ochotne by som jej ešte raz toľko času venovala. Je to kniha, ktorá bez príkras ukáže Ameriku s jej možnosťami i opakujúcimi sa problémami.
Až do prečítania knihy Můj život (nejen) s houslemi som o Pavlovi Šporclovi nič nepočula. Aj keď už roky žijem v ČR, jeho činnosť a sláva ma míňali. No mám veľmi rada rozhovorové knihy, preto sa ku mne dostala. Teraz už viem, že Pavel Šporcl má za sebou úžasnú cestu a chopil sa ponúkaných príležitosti. Neuveriteľný talent, podpora rodiny aj učiteľov a hodinové tréningy každý deň ho dostali medzi husliarsku elitu. Našiel si originálny rukopis a vďaka tomu začal približovať klasickú hudbu širokému publiku. Pre mňa najzaujímavejšie pasáže boli tie týkajúce sa hudby. Štúdium, Amerika, albumy, propagácia. O niečo menej ma zaujal osobný život, čo ale môže byť tým, že som o ňom nikdy nepočula. Fanúšik si isto rád prečíta aj toto.
Otázky Václava Žmolíka boli veľmi skromné, o to viac prekvapili (a potešili) obsiahle odpovede. Som zvyknutá na lepšie vedené rozhovory, aké vydáva napríklad Vyšehrad.
Jediná kniha o jídle, kterou potřebujete. Zrozumiteľné napísané, pekne nafotené, pre naprostých laikov zhrňuje základy o výžive a recepty vyzerajú fajn. Ale mne to proste čímsy vôbec nesedelo. Ten spôsob, akým autorka komunikuje s čitateľom. Niečo na spôsob “ja to mám vyštudované, som expertka, odvolávam sa na tabuľky, ktoré tvrdia že to má byť tak či onak a vy to proste robíte zle keď podliehate rôznym trendom, neviete koľko gramov toho či oného môžete a neviete čítať etikety, tak ja vám teraz poviem jedinú pravdu ako to je a nič viac nepotrebujete.” Nebyť toho, dojem by bol značne lepší. Každú kapitolu som uzavrela otázkou “To bolo všetko?” Na mňa pôsobila práve ako kniha, ktorú vlastne až tak nepotrebujete. Tie informácie sú dávno známe, máme o tom povedomie a dostupné informácie. Kniha mi prišla slabá a chýbalo mi tam ešte toľko vecí, o ktorých by sa dalo povedať, aby bola naozaj komplexná a užitočná. Chýba mi tam individuálnejší prístup, fakt že každý sme iný a reagujeme inak. Tabuľkový prístup, to mi nesedelo. Boom okolo knihy chápem aj nechápem zároveň. Rozhodne to ale nie je jediná kniha o jedle, ktorú potrebujete. Pre úplneho laika asi fajn kniha na úvod, ale ja som od nej čakala oveľa oveľa viac.
Čierne diery. Vizuálne i obsahovo hodnotná kniha o zabudnutých a chátrajúcich pamiatkach na Slovensku. Svojho času patrili k najvýznamenšjím v danej lokalite, dosiahli určité prvenstvo, obstáli by v architektonickej prehliadke, stáli za rozvojom regiónu. Dnes sa o nich nevie, sú rozkradnuté, zničené a zabudnuté. Projekt troch nadšencov, ktorí sa rozhodli ukázať, že na Slovensku máme veľa miest, ktoré stoja za pozornosť, no my ich míňame. Táto kniha je ich prvá, niekoľkokrát vypredaná, mimoriadne úspešná a na knižnom trhu ojedinelá. Klenot, ktorý je radosť mať v knižnici. Kniha, podľa ktorej môžete cestovať a objavovať ďalej.
Kávu som začala piť až na jeseň minulého roka. Dovtedy mi bola pákrkrát ponúknutá a ja som ju párkrát skúsila. No väčšinou ma odradila už vôňa, horkú pachuť mi stačilo ucítiť na jazyku a ja som šálku odsúvala. Skrátka, všetci v mojom okolí pili bežnú kávu a ja som nechápala, čo na nej vidia. Ku kvalitnej káve som sa dostala vďaka manželovi a až vtedy som objavila jej čaro. Keďže sa rada vzdelávam o tom, čo ma zrovna zaujíma, čím žijem alebo čo považujem pre seba za dôležité, túto knihu o káve som s nadšením za pár dni prečítala. A žasla. Káva je tak zaujímavá, má toľko možností prípravy (a tie sú v knihe podrobne popísané), existuje toľko odrôd. Záleží aj na kvalite vody, mlynčeku, váhe, teplote… O latte art ani nehovorím! Hotová veda a aká krásna a voňavá. Velká kniha o kávě od Petry Davies Veselej je zaujímavá, poučná, pútavá a krásne nafotená kniha pre začiatočníkov i pokročilých. Pre každého, kto chce o kvalitnej káve a jej príprave vedieť to najdôležitejšie. Kniha, ku ktorej sa niekedy rada vrátim a z ktorej teraz čerpáme cenné informácie pri našich domácich prípravách. Pretože káva je neuveriteľný nápoj. Len to musí byť kvalitná káva, kde záleží na odrode a pražení a čerstvosti a spôsobe prípravy. O tom všetkom sa v knihe dozviete.
Od Lucii Konečnej som čítala aj Vírivku, takže nová kniha ma veľmi potešila. Je to krátke, vtipné a trefné. Taká lepšia oddychovka, bavila som sa dosť. Houpačky sú o dvoch kamarátkach, ktoré si chcú užiť starobu po svojom. Sú svojské, odvážne a iné ako bežné babičky. Sú skvelé. No na jednej sa začína prejavovať Alzheimer a tá druhá jej chce ešte dopriať veľa zážitkov. Čo sa nestretne s nadšením ich dospelých detí a privedie ich do všakovakých situácií. Ale oni to berú s humorom. Skrátka si chcú ešte užiť po svojom a nenechať sa viazať očakávaniami, čo by vo svojom veku mali a čo už nie.
A na záver mesiaca som prečítala ešte graficky krásne spracovanú kniha so 60 tipmi na jednoduché zmeny, ako žiť trvalo udržateľnejšie. Najväčšie zmeny musia prísť zhora, ale tie malé môžeme robiť aj my, každý jeden z nás, každý jeden deň. Nestoja nás veľa úsilia, veľmi rýchlo si na ne zvykneme a budeme ich považovať za samozrejmé. Tak ako si v obchodoch už môžeme baliť do látkových sáčikov, nosíme vlastné fľaše na vodu, vymenili sme igelitky za látkové tašky cez plece, recyklujeme, premýšľame nad tým, či naozaj potrebujeme ďalšiu vec. Knižka Ne/udržateľní je skvelá pre niekoho, kto doteraz žil bežným konzumným životom, ale cíti, že to chce (potrebuje!) zmenu. Nevie kde a ako začať. Vďaka tejto knižke má pohromade desiatky skvelých zmien. Každý tip zaberie len jednu stranu, takže to nie je žiadna siahodlá teória a vysvetľovanie. Skutočne len konkrétne činy ktoré viete zo dňa na deň zaradiť do života a spraviť z nich rutinu. Niečo, čo dokáže každý, či už v meste alebo na vidieku. Kniha naopak veľa nepovie tým, ktorí už o udržateľnosti premýšľajú, minimalizmus pre nich nie je módny výstrelok, na vianočný konzum pozerajú kriticky, swapy, second handy či bazáry v okolí majú zmapované, so susedmi podnikajú rôzne iniciatívy, zapájajú sa do verejného diania, ich domácnosť je v duchu eco-friendly a aj časť ich šatníka sa môže pýšiť označením slowfashion. Tí už to majú v malíčku a sú inšpiráciou tým, ktorí ešte len začínajú.
No Comments