Autor: Marie Kondo
Názov: Kúzelné upratovanie
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: Premedia
Počet strán: 224
Orig. názov: Jinsei ga tokimeku katazuke no maho
Preklad: Ľuba Nitrová
. . .
Už to prísť muselo. Po dlhej dobe dobrých až výnimočných kníh som musela naraziť na vyslovene nezaujímavú.
Kúzelné upratovanie by sa bez problémov mohlo volať Kúzelné vyhadzovanie. Pointa knihy totiž nespočíva v tom, že by vám autorka ukázala, ako upratovať efektívne a zároveň zábavne. Iba rożdelila veci v domácnosti do určitých kategórii, ktorými máte postupne prechádzať… a veci v danej kategórii vyhadzovať.
Autorka nejedenkrát nezabudne čitateľovi pripomenúť, že ona sa na cestu upratovania vybrala už v piatich rokov, a síce medzitým spravila mnoho chýb a riadila sa mnohými nefungujúcimi radami zo ženských magazínov, teraz konečne narazila na čarovnú kombináciu, ktorá zmenila život jej, ale hlavne stovkám jej klientov.
Moji klienti vždy pôsobia šťastne a výsledky dokazujú, že upratovanie zmenilo ich spôsob myslenia a ich prístup k životu. V skutočnosti to zmenilo ich budúcnosť. Prečo? Touto otázkou sa kniha zaoberá podrobnejšie, ale v podstate ide o to, že ak dáte svoj dom do poriadku, môžete dať do poriadku aj svoje záležitosti a svoju minulosť. Vďaka tomu zistíte celkom presne, čo v živote potrebujete a čo nie, a tiež čo by ste mali a nemali robiť.
Viac menej po celý čas som sa nemohla zbaviť pocitu, že ide o americkú príučku, kedy sa vám po dočítaní totálne obráti život hore nohami a z vás sa mávnutím štyridsiatich sáčkov na smeti stane šťastný človek. Netvrdím, že uprataný domov nemá vplyv na náš život. Aj mne sa lepšie žije a pracuje, keď mám doma čisto a upratané. Ide o ten spôsob, akým mi autorka celý ten svoj zázračný systém podávala.
Kniha má 224 strán, ale dala sa skrátiť do jedného dlhšieho článku v časopise. Alebo i kratšieho, podľa toho, koľkokrát potrebujete veci zopakovať. Oh, a ak ste vášnivý knihomoľ, ktorý miluje svoju knižnicu, a je hrdý na každú jednu knihu, ktorú do nej dokúpi, Kúzelné upratovanie radšej nečítajte. V okamihu, keď sa dostanete na pasáž, kde zaznie spojenie „vyhodiť knihy„, tak toto bude jediná kniha, ktorá poletí z vášho okna. Hoc aj zatvoreného.
Autorka síce v závere zdôrazní, že ak pre vás majú veci citovú hodnotu, nevzdávajte sa ich a s radosťou si ich ponechajte. Ale z predchádzajúcich viet akoby vám naznačila, že viac ako 100 kníh je proste veľa a tých topánok by ste tiež nemuseli mať desať párov. V osobnom kontakte by ste ju o citovej väzbe asi nepresvedčili.
Takže v skratke, ak sa rozhodnete knihu nečítať. Vezmite každú jednu vec do ruky, a pokiaľ sa vám v očiach zablýska, zrýchli sa tep a vaše srdce vám naznačí, že toto si chce ponechať, nájdite tej veci miesto a tam ju majte vždy odloženú. Ak však ale vo vás nič nevyvoláva, vyhoďte ju.
A nezabudnite sa po využití každej veci poďakovať za jej služby. Chápete, prídete domov, vyzujete si topánky, poďakujete im, že vás celý deň chránili od betónu, dáte kabelku na jej miesto, poďakujete, že vám odniesla toľko užitočných vecí. Nezabudnite každú drobnosť z kabelky vybrať a umiestniť ju na miesto, kam patrí. Aby si oddýchla do ďalšieho dňa. A tak ďalej.
Možno som už v svojej domácnosti dosiahla bodu, kedy nevlastním nepotrebné veci. Možno si vlastníctvo nepotrebných vecí ospravedlňujem nejakou fiktívnou citovou väzbou. Neviem. Ale Kúzelné upratovanie mi prišlo zbytočné a ničím prevratné. Ale má to tak vysoké hodnotenia, že som celú tu teóriu Marie Kondo asi len nepochopila. Alebo boli príliš tropické teploty, aby som v knihe našla hlbší zmysel.
6 komentárov
Kúzelné upratovanie odo mňa nedostalo extra vysoké hodnotenie (3* z 5*), no pomohlo mi. Teda zatiaľ som tie metódy vyskúšala len na knihách. Patrila som ku knihomolom, ktorí sa ťažko vzdávajú svojich kníh, no po prečítaní Kúzelného upratovania som sa zamyslela, či naozaj potrebujem tých 500-600 kníh, čo mám doma. Načo? Nie je zmyslom kníh práve to, aby boli čítané? Je. A budem tie knihy čítať ešte? Priznajme si úprimne, väčšinu prečítaných už čítať druhýkrát nebudem a priznajme si aj to, že nebudem čítať ani niektoré z tých, ktoré som ešte nečítala. Tak načo ich budem mať doma? Preto som si po prečítaní Kúzelného upratovania sadla pred svoju knižniciu, každú jednu knihu som si brala do rúk a podľa pocitov som sa rozhodla, ktorú si nechám a ktorú posuniem ďalej. Takto som za jeden deň zredukovala svoju knižnicu na polovicu. A moje pocity? úžasné. Mám dostatok miesta v knižnici, sú v nej len knihy, ku ktorým mám osobitý vzťah alebo boli také výborné, že ich ešte budem čítať. A hoci som sa na začiatku bála, že mi bude ľúto za vyradenými knihami (medzi ktorými bolo aj mnoho výborných príbehov) ani raz mi za nimi nebolo ľúto. Súhlasím, že sa autorka v knihe zbytočne opakuje, dokonca ma aj – s prepáčením – nas*ala, keď písala o tom, že aj ju zaujme nejaký citát, tak vytrhne ten list z knihy, ale mne – aspoň v oblasti kníh – pomohla urobiť poriadok. Nielen čo sa týka ich množstva, ale aj v tom, čo je pre mňa dôležité a čo nie.
Ja teda nemám problém vzdať sa kníh, do Knihobežníka i rodine ich dávam pomerne často. A tiež nečítam knihy dvakrát. Ale stále sú stovky kníh, ktoré doma chcem mať, aj keby ich nemám prečítať nikdy. Ja totiž knižnicu beriem aj ako dekoráciu, alebo ako to povedať. Páči sa mi, keď sú knihy súčasťou domova, podobne ako kvety, koberec alebo dizajnové vankúše 🙂
Ale je pravda, že niekedy som kupovala knihy len tak, lebo boli v akcii a pod. Teraz už si vyberám dôkladnejšie, asi preto sa ich nechcem tak úplne vzdať. Takže v tomto smere ku mne prišla táto kniha neskoro. Tou fázou, kedy by som mala doma veci a knihy, ktoré vlastne ani nechcem, už mám dávnejšie za sebou. V puberte by som ju asi ocenila viac, to som tiež mala izbu plnú suvenírov a zbytočností. Ale tak nejak som k tomu dospela sama, že mi ich prítomnosť už nič nedáva a tak išlo bez výčitiek preč.
Ale trhať citáty z knihy? To už je moc aj na mňa, to súhlasím 😀
Tých dekoračných drobností a blbostí som sa tiež vzdala sama a už dosť dávno. A zase nebola som taký extrém, že by som si nechávala aj knihy, ktoré sa mi absolútne nepáčili, tie som ľahko posunula ďalej (lebo poznám aj takých na knihách závislých, ktorí si nechávajú aj úplne hrozné knihy, ktoré potom skrývajú v najskrytejších kútoch svojej knižnice, ale hlavne že majú radosť z ich vlastníctva 🙂 ), ale všetko o kúsok lepšie ako hrozné, som si nechávala. Ono áno, knižnica by aj podľa mňa mala byť súčasťou každého domu/bytu a je krásnou dekoráciou (dokonca sa páči aj môjmu partnerovi, ktorý vôbec nečíta, tvrdí, že keď je v dome knižnica, dom pôsobí inteligentne 😀 ), ale zase nedá sa neustále rozširovať. Teda aspoň u mňa sa to nedá. Ja som bola nervózna z toho neustáleho dokupovania poličiek, z toho, že aj tak v knižnici nie je nikdy dosť miesta, z toho, že keď sa knižnica rozširovala, museli sa tomu prispôsobovať ostatné miestnosti a nábytok a tak podobne. Takže ten svoj knižný poklad teraz už skôr hm obmieňam? Nie doslovne, lebo tam zostáva veľa kníh, ktoré sú akési „trvalky“ a (dúfam) nikdy sa mi nezunujú, ale badám, že čoraz viac je takých, ktoré kúpim/vymením/požičiam si a ohrejú sa u mňa len pokým ich neprečítam. Nuž, každý sa vyvíja a posúva nejakým smerom dopredu, ja to robím takto, iní inak, však práve preto sme ľudia.
Obmieňanie je perfektne výstižné. Keď sa nad tým zamyslím, tiež to tak nejak mám. Vyradím knižky, ale kúpim si iné, ktoré majú pre mňa väčšiu hodnotu. Zatiaľ to ide, horšie bude, keď sa odtiaľto odsťahujeme 😀 I preto začínam ešte viac preferovať e-knihy. Len tie sa nedajú vystaviť, to je snáď ich jediné mínus.
Ale raz by som určite chcela dokúpiť celé série ako Harry Potter, Pán prsteňov a pod. V nejakom nádhernom vydaní. Na to dostanú zvlášť miesto 🙂
Tvoj priateľ má pravdu. Ja si dom bez knižnice neviem predstaviť. Aj keby tam má byť iba jedna polička, knihy patria do každej domácnosti 😀
Hm, ten princíp je pomerne jednoduchý, na čo potrebovala autorka 224 stránok? Na príklady? Ja to praktikujem už pomerne dávno a ani som netušila, že je to kúzelné upratovanie. 🙂 Pokúšam sa nakupovať s rozmyslom a len veci, o ktorých som presvedčená, že ich potrebujem alebo naozaj, naozaj chcem. Týka sa to aj kníh, snažím sa kupovať len tie, o ktorých som presvedčená, že ich budem čítať viackrát. Ale aj tak keď mám občas chuť, náladu a nahromadia sa nepotrebné veci, nasleduje veľké vyhadzovanie. Nevieš, prečo sa má ďakovať tým veciam? Akože aby sme si uvedomili užitočnosť všetkého, čo používame?
Je pravda, že na tieto príručky nie som príliš cieľová skupina, väčšinou mám pocit, že autori „objavili Ameriku“ a prezentujú ako zásadný objav niečo, čo rozumný človek praktizuje aj sám od seba. Tvoja recenzia Kúzelného upratovania vo mne tento dojem len umocnila. 🙂 Ale čo, možno sú čitatelia, ktorým to nejako pomôže. 🙂
Kedysi som mala tendenciu nakupovať veci, ktoré vlastne ani nepotrebujem (a nechcem), teraz som to preniesla do značkovej kozmetiky. Keď ma občas pochytí nakupovanie, tak si doprajem radšej jednu ženskú guilty pleasure v podobe meteoritiek od Guerlain, nejakej parádnej lícenky alebo očných tieňov (podľa toho, čo mi dochádza). K tomu pekná kniha a tulipán alebo iná kvetinka, rozpočet určený na voľné utrácanie je minutý a už ma to neťahá kupovať blbosti. Pri tej značkovej kozmetike mám radosť vždy, keď ju vidím, čo je prakticky stále, lebo toaletný stolík mám v spálni. Takže to vlastne ani nebola zbytočnosť, pretože mi to každé ráno vyčarí úsmev 😀
V tom ďakovaní som nejak pontu nepochopila, autorka to vysvetlila tak, že by sme skrátka mali byť vďační našim veciam a oni nám potom budú dlho slúžiť. Ale ono je celkom logické, že keď kabelku položím na poličku do skrine a nehodím ju ostatným veciam, prípadne na ňu nenahádžem ešte hromadu oblečenia, tak sa neopotrebuje tak rýchlo. To ďakovanie má mať asi iba efekt na mozog, že si uvedomujeme, že niečo také máme a neberieme to ako samozrejmosť, ktorú o dva mesiace vymeníme, lebo sa zničila. Osobne mi to príde zbytočné.