Keď čítam detské knihy, väčšinou sa ich snažím vnímať tak, ako by som sa vrátila v čase do svojich detských rokov. Ako by sa mi kniha páčila, keby som bola v tom veku, pre aký je určená. U Kúzelná trieda sa mi to podarilo len tak na polovicu.
Takže začnem s tým dobrým. Okamžite sa mi vybavilo, ako som ako školáčka vyžadovala knihy so stredne veľkými písmenkami. Presne takýmito, pretože sa mi dobre čítali. Chodiť stále na základnú školu, som nadšená. Kapitoly sú vždy iba na štyri strany.
Ilustrácie sú krásne, stojí za nimi Drahomír Trsťan. Má bohaté skúsenosti a určite doma nájdete aspoň jednu knihu, do ktorej kreslil obrázky. Okrem toho sa s jeho tvorbou môžete stretnúť v detských časopisoch. Obrázky striedajú tie celostránkové s menšími.
Príbeh je milý, o víle učiteľke, ktorá sa prihlási, že by chcela učiť triedu prváčikov, s ktorou si už starý pán učiteľ nevie poradiť. Od prvého momentu sa dejú zázraky a deti sa s novým prístupom okamžite zmenia. K lepšiemu. Aj žiaci, ktorí mali doteraz zlé známky a správanie sa akoby mávnutím čarovného prútika zmenili na šikovných a poslušných žiakov. Ohúria pána riaditeľa a dostanú sa vďaka tomu na triedny výlet, kde zažijú nemalé dobrodružstvo.
Dej má veľa fantázie a magických pasáži, čo by mohlo deti veľmi baviť. A dospelí by práve v tých magických premenách mohli nájsť rôzne paralely na to, ako sa učí, ako by sa učiť mohlo, čo môže byť príčinou „neposlušných“ žiakov, kde chýba motivácia k učeniu a pozornosti.
Tým sa dostávam k tomu, prečo sa mi kniha nečítala úplne ľahko. Mám síce iba 18 mesačné batoľa, ale otázky vzdelávania u nás už padajú, dokonca i škôlku vyberáme. Lenže my sme viac naklonení tým alternatívnym smerom a klasické školstvo, tak ako ho poznáme a tak, ako je ukázané v knihe, nás desí. Aj kvôli vlastným skúsenostiam a spomienkam, takže u Adamka by sme sa tomu radi vyhli.
Kúzelná trieda mi pripomenula, aké to je, keď sú deti po rokoch voľnosti a pohybu zatvorené niekoľko hodín denne v triede, skúšané, známkované, porovnávané, očakávajú sa od všetkých rovnaké výsledky, individualita ide stranou. A potom aj tí dobrí učitelia už nevládzu, lebo zvládnuť lapajov, ktorí sa chcú učiť tak trochu inak, no musia sedieť v lavici, môže byť náročné.
Ale to je len môj pohľad a na kvalite knihy nijako neuberá. Páčila sa mi, len mi bolo trochu smutno pri tých spomienkach. Práve preto bola pre mňa prítomnosť víly Jazmíny Bielej, ako novej pani učiteľky, tak vítaná. Ukázala, že zmenou prístupu môžeme mať triedu šťastných detí, ktoré sa tešia, snažia, majú motiváciu. Alebo to možno vidím len ja preto, lebo sa aktuálne o (slobodné) vzdelávanie tak veľmi zaujímam.
Ak máte doma prváčika, Kúzelnú triedu odporúčam, na prvé väčšie čítanie bude určite skvelá. Ja ju Adamkovi budem čítať tiež, aby poznal aj takéto triedy. Budem mu rozprávať o mojej prvej päťke v druhej triede, súťažení, kto najlepšie číta, aké bolo skvelé, keď sme mali hodinu čítania na školskej záhrade a nie v triede, o školskom výlete, obedoch, rušných prestávkach a mnohom ďalšom.
Českí rodičia malých školákov knihu možno už poznajú, vyšli dokonca ďalšie tri pokračovania. V slovenčine vychádza prvýkrát a ja sa priznám, že som vlastne zvedavá, ako to s triedou bude ďalej.
___
Za knihu k recenzii ďakujem vydavateľstvu Grada Slovensko – Bambook.
No Comments