Autor: Dominik Dán
Názov: Rudý kapitán
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: Slovart
Počet strán: 400
Orig. názov: Červený kapitán
Preklad: Jozef Šmatlák
. . .
Leto 1992, pol roka pred rozdelením Česko-Slovenska. ŠtB oficiálne už neexistovala, neoficiálne tomu nikto neveril. Polícia to nemala jednoduché, nikto im neveril a aj oni cítili, že vybudovať si dôveru ešte nejakú dobu potrvá. Ak vôbec niekedy.
„Strach je ideální nástroj na ovládnutí soupeře.“
Na starom cintoríne sa v rámci sanačných prác presúva niekoľko starých hrobov. Možno za to mohlo to teplo, možno náhoda. Jedna stara rakva sa robotníkom otvorila a nebožtík z nej vypadol. Keby nemal v hlave klinec, dali by ho naspäť a pochovali na novom mieste. Nikto by sa nič nedozvedel. Lenže on ho tam mal. A to im nedalo pokoj. Im, ani detektívom z oddelenia vrážd. Pretože klinec si sami do lebky nedáte, takže je to vražda. Naviac nepremlčaná, aj keď už pod tou zemou pár rokov bol.
„Tvrdohlavej, mladej, blbej, ale… přesvědčivej… pokračujte…“
Stačilo pár detailov a Richard Krauz pochopil, že toto nie je obyčajná vražda a ani vyšetrovanie nebude bežné. Keď si dal niekto tú námahu, aby sa to nevyšetrilo vtedy, prečo by to mal dovoliť teraz? Ale že mŕtvych bude pribúdať… to by ho ani v najhoršom sne nenapadlo.
„Pak se během kratičkého okamžiku odehrály dvě věci naráz. Raninec sáhl za pás, vytrhl pistoli z pouzdra, palcem odjistil kohoutek do zadní polohy, opřel loket o stůl a zamířil Krauzovi na hlavu. Krauz sáhl za pás, vytrhl pistoli z pouzdra, palcem odjistil kohoutek do zadní polohy, opřel loket o stůl a zamířil Ranincovi na hlavu.“
Asi už viete, prečo mám detektívky Dominika Dána tak rada. Jeho hlavnú postavu, detektíva Richarda Krauza si obľubujem každou knihou viac a viac. Neskutočný sympaťák, ktorý nájde stopu aj tam, kde žiadna nie je. Aspoň na prvý pohľad. On vidí ale ďalej a vďaka skúsenostiam, skvelým učiteľom a vlastnej tvrdohlavosti sa dostane aj k informáciám, ktoré nie sú určené preňho. Vlastne pre nikoho. A to zaručuje napínavé čítanie. A sem tam i nejaký zvrat. Sem tam očakávaný, ale častejšie prekvapivý.
„Ale…“ tučňák se rozpačitě poškrábal na bradě, „… kde jste to všechno dokázal tak rychle zjistit?“ „Nikde, vy jste mi to právě všechno řek… tak nashle… a možná se ještě stavím…““
Nesmie chýbať typický Dánov humor a zohratá mord partia. V závere tohto diela sa k nej dokonca pridá ďalší člen, Jozef Fischer, ktorému pre jeho výzor všetci hovoria Chosé. Táto partička ma proste baví.
„Jiný návrhy… nejsou? Tak rozchod!“ „Ale… my sme tu u sebe…“ namítl Krauz. „Aha! Tak… to jdu já!“ a Mayor vypochodoval z kanceláře.“
Dominik Dán sa netají tým, že inšpiráciu pre svoje prípady hľadá v skutočných udalostiach. O to atraktívnejšie pre nás čitateľov sú. V Rudom kapitánovi je to spolupráca cirkevných hodnostárov s ŠtB, vypočúvacie praktiky neraz končiace smrťou, spisy a tajomstvá, ktoré istí ľudia nechcú dostať na verejnosť. Doba bola proste taká, tak k čomu otvárať staré rany, všakže? No možno preto, aby sa história neopakovala. Ale to pre nich nie je odpoveď.
„Krauz ujel pár kilometrů a sjel ke krajnici. „Hlavu dolů… zavři oči!“ Hlaveň mu přitiskl k zadku a chvíli počkal, aby měl jistotu, že ho poslouchá. Poslouchal. Hrdinové s pistolí u zadku většinou poslouchají…“
Na druhé čítanie ma kniha bavila viac. Pred pár rokmi, kedy som v rukách držala slovenskú kópiu, mi veľa vecí uniklo, niektoré som nechápala tak ako teraz. Pri druhom čítaní sa mi mnohé, najmä akčné, scény vybavili opäť, a tie snažiac sa objasniť históriu, dávali väčší zmysel.
On ten záver totiž nie je úplne jednoduchý. Čím viac sa Krauz snaží pochopiť pozadie toho, čo viedlo k vražde bývalého kostolníka, tým viac informácií čitateľ dostáva. Najmä z histórie a to nie je iba tej neďalekej. Ale je to skvelá jazda naprieč Česko-Slovenskom, kde sa ukáže, kto je kamarát a kto nepriateľ. Kde sa dozviete pár informácií a niektoré ostanú navždy utajené.
Skvelý námet s ktorým si Domik Dán výborne poradil. Pustiť sa do niečoho, kde sa objavujú latinské výrazy, templári a niečo ako poklad, a zabaliť to do detektívky určenej bežnému čitateľovi, to si vyžaduje odvahu, ale i určitý talent. Aj keď možno si budete musieť niektoré pasáže prečítať dvakrát.
Už pred rokmi som Červeného kapitána hodnotila vysoko, teraz je to ešte o niečo vyššie. Ale len o máličko. Dominik Dán napísal aj lepšie knihy, niektoré som už čítala, niektoré na to ešte len čakajú, ale to najvyššie hodnotenie si nechávam pre ne. A v pondelok si o knihu zasúťažime, dvaja z vás dostanú príležitosť si túto dobre napísanú detektívku prečítať tiež.
4,4/5
Za poskytnutie e-knihy na recenziu, kníh do súťaže, ako i možnosti zapojiť sa do blogtour veľmi ďakujem tímu Dominika Dána. Robíte skvelú prácu.
4 komentáre
Trapně přiznávám, že jsem o tomto autorovi nikdy neslyšela 🙁 Jdu se vzdělávat 🙂
Ja myslím, že o ňom budeš počuť ešte veľa, už aj v ČR si získava slušnú popularitu 🙂
Mne sa Dánove knihy dosť páčia, ale bez mučenia priznávam, že ani nie kvôli samotným detektívnym prípadom (aj keď aj tie sú dobre vymyslené), ale kvôli tomu prostrediu a takej… skutočnosti. Neviem to lepšie popísať 🙂 On píše tak, že verím, že presne takto sa to odohralo. Odpozorované scény, prostredie, vzťahy aj hlášky… Keď som čítala Muchu, úplne ma zaskočilo, ako reálne ten začiatok deväťdesiatych rokov zachytil. Normálne som pred sebou videla podnikateľov vo farebných sakách a bielych ponožkách v mokasínoch, aj keď si teraz nevybavím, či o tom naozaj písal. 🙂 A ten realistický popis vyšetrovania… Paráda. Vážne čítam Dána nielen ako dobré oddychové detektívky, ale aj ako takú živú spomienku na roky nie až tak dávno minulé 🙂
Skutočnosť… to je správne slovo :). Presne chápem, ako to myslíš. Prostredie je nám blízke, postavy viac menej tiež. Inak jeho staršie detektívky, staršie dejom, ktoré sa odohrávajú na prelome 80. a 90. rokov, tie mám najradšej, práve pre tú dobu. Nie ešte tak modernú, keď sa menil systém a všetci sa akoby ešte len hľadali. Ja si z nej nič nepamätám, som ročník 89, asi i preto ma zaujímajú najviac. Dozvedieť sa o nej niečo viac.