Čtyři tisíce týdnů: Time management pro smrtelníky

📝„Musíte se naučit začít říkat ne věcem, které dělat chcete, s ohledem na to, že máte jen jeden život“.“

Svojho času som prečítala dosť kníh o produktivite a vedela som si z nich vybrať to podstatné pre mňa. Pretože je rozdiel, keď sa ich snažíte striktne aplikovať bez rešpektovania vlastného životného štýlu a keď si dokážete vybrať práve to, čo dáva zmysel vám a vašim aktuálnym potrebám. To isté platí aj pre knihy o výchove alebo daľšom sebarozvoji. Čtyři tisíce týdnů s podtitulom Time management pro smrtelníky som preto išla čítať síce so záujmom, ale bez väčších očakávaní. Poznám predsa knihy, praktiky a princípy produktivy, ale i nájdení balancu medzi pracovným a osobným životom, minimalizme (ktorý nesúvisí iba s počtom vecí, ktoré vlastníte), pomalom čomkkoľvek atď. A naviac si žijeme pomalo a bez náhlenia.

A nakoniec som bola prekvapená. Dosť milo a príjemne prekvapená.

📝„Jinými slovy, služby zvyšující pohodlí věci zjednodušují, ale neberou ohled na to, zda je právě jednoduchost v daných souvislostech opravdu tím nejcennějším.“

Mám príliš veľa zatrhnutých odsekov a to, čo tu citujem, je iba malý výber. Knihu som rovno zaradila do zoznamu kníh, ktoré si chcem prečítam ešte raz. Pretože aj také už mám. Kedysi som nemala, lebo som išla v móde, že je tak veľa skvelých kníh, tak prečo by som mala čítať niektoré viackrát. Dnes už viem oceniť aj re-reading a tešiť sa z neho. Nehnať sa za ďalšou prečítanu knihou. A aj to súvisí s myšlienkou Čtyř tisíc týdnů.

📝„Čím víc se zaměřujeme na to, abychom čas využívali dobře, tím víc nám bude každý den připadat jako něco, čím musíme projít na cestě k nějakému klidnějšímu, lepšímu, uspokojivějšímu bodu v budoucnosti, který ale nikdy nenastane.“

Vzhľadom na náš ľahko alternatívny životný štýl som musela dať autorovi neraz za pravdu a to vo veľa častiach. A zároveň mi pribudlo pár otázok, na ktoré si ešte potrebujem a chcem zodpovedať. Pretože aj náš spôsob života skončí a príde realita bežných dní, škola, hypotéka a čo ja viem čo ešte sa patrí. Páčil sa mi ľahko filozoficky nádych, s akým Oliver Burkeman píše, na koľko osobností s rôznych oblastí odkazuje, koľko zaujímavých postrehov ponúka. Viac menej sa točí okolo tej istej témy, ale vždy akoby z iného uhľa pohľadu. TL;DR celej knihy je: “Nestihnete všetko. Zmierte sa s tým.” Jednoduché? Nepríjemné? Oslobodzujúce? Pravdivé? Nesúhlasíte? Odvážne? A čo s tým?

📝„Slýcháme, že probíhá „válka o naši pozornost“, v níž je útočící silou Silicon Valley. Pokud tomu tak skutečně je, pak jsme na bitevním poli často v roli kolaborantů.“

Oliver si veľmi trefne rýpne do “mít vše hotovo”, výchovy, digitálnych nomádoch, mindfulness a vlastne i do súčasného životného štýlu. Či už života workoholika alebo niekoho, kto “hľadá rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom”. Nič také podľa neho neexistuje a všetky snahy o splnenie úloh a lepšej produktivity sú marné. Pravdou je, že sa stále upíname na niečo v budúcnosti, a vlastne to začína už v škôlke, kedy deti chystáme na 1. ročník, potom na strednú, na unverzitu, na lepšiu prácu, na povýšenie, na dôchodok, na lepšie bývanie, na vzťah, na letnú dovolenku, na… Náš voľný čas vlastne ani nie je tak voľný, plníme ho ďalším zoznamom úloh, hoci príjemnejším, ale stále zoznamom, chceme si odškrtnúť ďalšie navštívené miesto, dokončiť projekt, naučiť sa niečo nové, ochutnať, vidieť, zažiť… Beháme, aby sme splnili nejaký čas alebo míľnik. Porovnávame sa a zlepšujeme. Chceme zachrániť celý svet, máme výčitky, ak nerobíme dosť. Je to zlé? Nie je to málo? Dá sa s tým niečo spraviť? Nevieme žiť tu a teraz. Nevieme si užiť prítomný okamžik. A keď sa o to aj snažíme, je to kŕčovité, neprirodzene a s vidinou akéhosi cieľu. Dá sa to vôbec inak?

📝„Činnosti, které je vytěžují, jsou fakticky vzato příjemnější: je určitě hezčí mít před sebou dlouhý seznam řeckých ostrovů, které nám zbývá navštívit, než obrovský štos smluv k revizi nebo dlouhý seznam rodin bez domova, jimž potřebujeme najít bydlení. Stále však platí, že jejich uskutečnění jako by záviselo na snaze zvládnout více, než se zvládnout dá. Tím se objasňuje, proč je život přeplněný příjemnými aktivitami často méně uspokojivý, než by člověk čekal.“

A čo s tým? Na to po prečítaní tejto knihy neprídete. Autor vám nechce dať ďalší návod, ako všetko zvládnuť. Naopak. Snaží sa vám vysvetliť, že všetko nestihnete. A tak je to úplne v poriadku. Musíte sa s tým len zmieriť. Nie rezignovať. Nie vzdať. Nie lepšie plánovať. Ale prijať veci také, aké sú. Život ako pomerne krátky a pomýjivý úsek. Prijať seba takého, aký ste. Dať čas činnostiam, ktoré majú zmysel. Nie viac činnostiam. Nie ďalším činnostiam. A nebáť sa robiť nič. Naučiť sa robiť nič. A tým sa nemyslí prokrastinovať.

📝„Je znepokojivé čelit vyhlídce, že možná nikdy nedosáhnete pocitu, že víte, co děláte – v práci, manželství, rodičovství nebo čemkoli jiném. Zároveň je to ale osvobozující, protože tím odpadá hlavní důvod, proč se za svůj současný výkon v těchto oblastech stydět.“

Takže návod nedostanete, možno vás bude dokonca kniha štvať, hnevať alebo frustrovať. Ale spať vám to nedá. Zmieriť sa s tým, že všetko nestihneme, totiž nie je tak jednoduché, ako o tom čítať a prikyvovať, že autor má pravdu a od zajtra začnem lepší život. A to píšem z pozície niekoho, kto k takému životu nemá zas tak ďaleko a svojim spôsobom za to môžu aj všetky tie prečítané knihy o produktivite a rozvoji, koniec koncov, i autor sám je geek na produktivitu a roky písal stovky článkov na túto tému, než dospel k tomu zjednodušenému: “nestihneme všetko a musíme sa s tým zmieriť”.

📝„Pokud si teď hned nevyhradíte z každého týdne trochu času pro sebe,“ říká k tomu, „v budoucnosti nenastane okamžik, kdy budete mít jako mávnutím kouzelného proutku všechny úkoly hotové a k dispozici spoustu volného času.“

Jediná príručka o produktivite akú by ste si mali prečítať? To neviem, ja napríklad milujem aj inbox-zero a pomodoro mi toho času štúdia dvoch VŠ a brigád popritom dosť pomáhalo. Otázne je či tie dva obory pre mňa zmysel mali. Ale o zmysly života to nie je, i keď trochu áno, ale tak inak. A nezabúdajme, že nikdy by sme neboli tam kde smem bez našej minulosti. A nemusí mať všetko hneď jasný zmysel. Rozhodne je to teda kniha, ktorej by ste mali venovať čas (ja to síce tvrdím o mnohých knihách, ale túto v pomyselnom rebríčku posúvam na prvé priečky). A venovať sústredený čas. Zvýrazniť si časti, ktoré vami rezonujú. Na konci sú nejaké tipy od autora, beriem že sa tomu asi nevyhol vzhľadom na to, čomu sa predtým roky venoval a že si to tento typ literatúry žiada. Ale stejnak si k tomu svojmu spokojnému životu tu a teraz budete musieť nájsť svoju cestu a to nemusí byť úplne jednoduché. A už vôbec nie rýchle. No myslím si, že to za to stojí. Štyritisíc týždňov nie je zas tak veľa a mnoho z nich už máte za sebou. Desivé, nie? Vlastne ani nie. Vlastne je to krásne a úľavné. Keď viete.

📝„Problém je ona potřeba v přítomném okamžiku vědět, jestli se tato snaha ukáže jako úspěšná.“

Všetky citácie sú z knihy Čtyři tisíce týdnů od Olivera Burkemana, vydalo nakladateľstvo Jan Melvil v máji 2022 v českom preklade Libuše Mohelskej.

📝„V jakých ohledech ještě musíte přijmout fakt, že jste, jací jste, a ne takoví, jací si myslíte, že byste měli být?“

📝„Snaha zajistit si bezpečí tím, že obhájíme svoji existenci, se ukazuje být veskrze marná, a navíc zbytečná. Marná, protože život se vždycky bude vymykat naší kontrole a vždycky budeme pociťovat nejistotu. A zbytečná, protože nemá smysl odkládat život do doby, kdy naši hodnotu někdo nebo něco potvrdí. Taková potvrzení nám klid a opojný pocit svobody nepřinesou; přijdou v okamžiku, kdy tento fakt přijmeme.“

A moja obľúbená časť o čítaní:
📝„Lidé si stěžují, že už nemají „čas na čtení“, ale jak upozornil spisovatel Tim Parks, jen zřídkakdy je skutečnost taková, že by během dne nenašli volnou půlhodinu. Spíš tím myslí, že když kousek času najdou a pokusí se ho strávit čtením, zjistí, že nemají dost trpělivosti se mu skutečně věnovat. „Není to jednoduše tím, že člověka něco vyrušuje,“ píše Parks. „Věc se má tak, že člověk k vyrušení přímo tíhne.“ Nejde ani tak o to, že bychom byli příliš zaneprázdnění nebo roztěkaní. Zkrátka nejsme ochotni přijmout fakt, že čtení je aktivita, která z velké části podléhá vlastnímu rytmu. Pokud ho uspěcháme, celý zážitek začne ztrácet smysl; mohli bychom říct, že se odmítá podřídit naší touze vnutit času naše tempo. Jinými slovy, podobně jako u mnoha jiných aspektů reality nejsme ochotní připustit, že na pořádné čtení si zkrátka musíme udělat čas.“