Aj keď už nemám profil na Goodreads či Databáze knih, ako taký prehľad o prečítaných knihách si vediem. Tento rok sa chcem vrátiť aj k blogovým zápiskom a po mesiaci vždy zhrnúť, čo som za uplyulý mesiac prečítala. Január bol ako na húpačke, bola malá čítacia kríza a mesiac som zakončila takou nerozhodnosťou, ako už dávno nie. Dočítaných kníh bolo nakoniec šesť a všetky spadajú do českej literatúry.
Nový rok som začala poviedkami Mezipřistání od Matěja Hořavu. Ak vás dostala Pálenka: Prózy z Banátu, tak určite siahnite aj po jeho novej knihe. Potom som prečítala druhý diel Šikmého kostela, to bude určite jedna z najlepších českých kníh, aká tento rok vyjde. Toto som o knihe napísala na svoj Instagram:
Naznačila som to už v stories a potvrdzujem aj teraz. Včera som dočítala druhý diel románovej kroniky Šikmý kostel od Karin Lednickej a dovolím si tvrdiť, že rovnako ako jednička, aj toto bude bestseller, a jedna z najlepších českých kníh roka. Skvelou správou je, že kniha má o 200 strán viac, takže si ju vychutnáte dlhšie. Možno. Ja som ju nakoniec prečítala rýchlejšie a v okamihu, keď som sa začítala a pripomenula si, kto je kto a čo sa stalo, stačilo mi päť večerov. Buďte radi vy, čo ste prvý diel dostali až teraz k Vianociam a máte ju v čerstvej pamäti. Autorka spočiatku sem-tam pripomenie, čo už máme s postavami za sebou, ale nijak ich nešetrí a už od začiatku je to náročná jazda, dej sa posúva, postáv pribúda, osudy sa motajú, mračná zaťahujú. Medzivojnové a následne vojnové obdobie. Roky 1921–1945. Chvíľu dobre a potom zase ťažko. Hospodárska kríza, rastúci nacionalizmus, okupácia, vojna, Auschwitz. Všetko na základe skutočných udalostí, o to viac budete prekvapení, čo sa dialo v tedajšej Karvinnej. Nie tak dávno, nie tak ďaleko.
Môžete sa tešiť na ten istý pútavý štýl a úžasné dobové svedectvo. Museli to byť hodiny, ktoré autorka strávila poznávaním minulosti, aby o to dôveryhodnejšie napísala Šikmý kostel. Bude trochu menej horníctva a trochu viac dejepisu. Bude to ťažké čítanie, ktoré vyvolá veľa nie zrovna veselých pocitov. Nespravodlivosť. To mi napadalo najčastejšie. Veľa vyznačených odsekov, opätovného čítania a premýšľania. Šikmý kostel 2 som nedokázala len tak preletieť, čítala som pomalšie a pozornejšie, než ako som zvyknutá. Krásny jazyk, ktorý ešte viac vtiahne do deja, do Karvinnej, do prvej polovice 20. storočia. Koľko nepriazní človek vydrží? Hrdinovia tejto trilógie až príliš veľa. A pritom chcú byť len spolu, mať prácu, dať čo na stôl, užívať si vnúčata, záhradu a pekného počasia.
„Děcka mají mít vždycky lepší život než jejich rodiče.“
Následne som mala nejakú minikrízu, kedy som rozčítala štyri knihy a všetky po pár stranách odložila. Až som otvorila Foukneš do pěny od Radky Třeštíkovej a vydala sa na roadtrip s Vladěnou a jej myšlienkami a minulosťou. Skvelá jazda, aj keď po pár dňoch, keď vo mne kniha stále rezonovala, som už začínam chápať, preto má tak rozporuplné reakcie. No mne sa páčila.
Hneď potom som prečítala dva výborné rozhovory, Jízda v levém pruhu a Osm múz mého života. Už dávnejšie som prišla na to, že knižné rozhovory sú skvelé. Hlavne keď o svojom živote rozpráva niekto s bohatými skúsenosťami.
Jízda v levém pruhu je knižný rozhovor s Marekom Váchom. Človek s neskutočnou pamäťou, kňaz, biológ, autor kníh, prednášajúci. Človek nesmierne múdry, sympatický a odvážný. Veľmi ma zaujali jeho názory, rozprávanie o cirkvi, ale i o výpravách na Antarktídu, štúdiu biológie a následne teoĺogie, ako učil mládež. Vedie veľmi aktívny život. Rozprávanie vedie Váchov kamarát, takže je osobnejší a pre neznalých tam budú pasáže, ktoré im nepovedia toľko. Ale na iných miestach sa naopak dostali viac do hĺbky. Rozhodne je to podnetná kniha, ktorá zaujme aj neveriacich. Ja sama som chodila na cirkevné gymnázium a paradoxne som sa tam stala neveriacou. No mať v tom období takétoho učiteľa, určite by bol môj vzťah k viere i cirkvi úplne iný.
Osm múz mého života je knižka, ktorú som s obdivom prečítala za jeden večer. Josef Koutecký bol zakladateľ českej detskej onkológie, vďaka nemu na onkologické ochorenia neumiera 97 % detí (ako v začiatkoch v roku 1964), ale znížil to na 17 %. Rozhovor je rozdelený do ôsmich častí, podľa profesorových najväčších múz. Fauna, medicína, žena Jitka, hudba, Praha, antikvita, čeština a viera. Je to práve tá kniha, ktorá nechcete aby skončila, aby mala aspoň raz toľko strán. Pán profesor mal nesmierne zaujímavý život, bol aktívny, činorodý, miloval obrazy, krásnu češtinu, usporadúval koncerty, mal neskutočný rozhľad, vedel si vychutnať hudbu i doutník. Ale zažil aj veľa strát. Bol to výnimočný a človek s veľkým srdcom.
A než začal predposledný januárovi víkend prečítala som ešte Praskliny Kláry Vlasákovej. Čo bola taká ťaživá, depresívna až vyčerpávajúca kniha, ktorá dá akurát tak viac otázok než odpovedí. Neviem sa rozhodnúť, či ma to bavilo alebo nudilo. Také na húpačke, rozhodne zaujímavý spôsob ako poukázať na niektoré súčasné problémy, napríklad neurózy, vyčerpanie a klimatickú krízu. Ale bolo tam aj niečo, čo mi nesadlo, ten príbeh, postavy, niektoré ich činy. Trochu mystiky, čohosi tajomného. Možno pri druhom čítaní by som knihu vnímala inak a našla v nej to dôležité, pravdou ale je, že ma vôbec neláka ju čítať znova.
Ku koncu mesiaca som bola už opäť v čítacom živle a rozčítala som hneď päť kníh, v ktorých striedavo postupujem. Ale o tých až o mesiac.
No Comments