Začínam byť trochu sklamaná z detských riekanok a rozprávok. Obzvlášť tých slovenských. Čím viac ich teraz Adamkovi čítam, nie iba tie moje tradičné a obľúbené, ale aj úplne nové, tým častejšie krútim hlavou. Napríklad riekanka, ktorá končí drsne aj pre dospeláka. Tá o slimáčikovi máčikovi, ktorého chcú upáliť vo vlastnom domčeku. Tú v pôvodnej verzii poznať nemusí.
Alebo Žirafia mama a iné príbehy. Alexandu Salmelu mám ako autorku veľmi rada, no toto ma väčšinou nebavilo. Niektoré príbehy boli fajn, ale nakoniec som bola rada, že som knihu iba požičala z knižnice a nekupovala. Dúfam, že Mimi a Líza nesklamú.
No a do tretice je tu Čarovná dvojica. To teda priznám, že kniha prišla Adamkovi na recenziu, sama som ju nepoznala. Vyberám si knihy, ktoré ma zaujmú a predpokladám, že ma budú veľmi baviť, pretože výber je veliký, tak prečo strácať čas nezaujímavými titulmi. A Čarovná dvojica sa tak javila.
Vyzerala zaujímavo dokonca aj po prvých stranách. Nadšene som si hovorila, aký milý spôsob rozprávania, akoby si babička vymýšľala rozprávku a hovorila ju svojmu vnúčikovi. Také osobné a detské.
Lenže ako dej postupoval, tým častejšie som krútila hlavou. A to som bola iba v prvej časti, kniha má dve. Sem-tam ma zarazili chyby, rozhodne by ešte jedno redakčné čítanie prospelo. Ja sama mám s chybami problém, robím ich často a veľa prehliadnem, takže keď v knihe narazím na niekoľko, už je to celkom vážne. Celé to zaklincovala jedna veta na šesť riadkov, čo je dosť veľké sústo aj pre dospeláka, nieto ešte pre detského čitateľa. Si myslím. Dlhých viet, ktoré sa čítali zložitejšie bolo viac. Celkom by ma zaujímalo, či to osem-deväť ročné deti zvládajú čítať alebo im robia problémy.
Druhá vec bolo niečo, čo som si osobne nazvala ako umelé vstupovanie do deja. A tým sa končí piata rozprávka. O tom sa, deti, dozviete v ďalšej rozprávke. Pýtate sa, deti, ako mu držali? Len tak, samy od seba – veď v rozprávke je všetko možné, no nie? No možno sú to len moje osobné nesympatie k takýmto vstupom, nie iba v tejto knihe, ale akejkoľvek inej. Mám rada oddelený svet medzi autorom a samotným príbehom.
V podobnom duchu sa niesla aj druhá časť knihy, ktorá ma naštvala už na prvej strane. Šestnásť výkričníkov a domáce násilie. Možno to priveľmi riešim, možno som príliš alternatívna biomatka, ale neuznávam akékoľvek fyzické tresty na deťoch. Som kontaktný rodič, ktoré dieťa rešpektuje a berie rovnocenne a som na to hrdá. Preto keď rozprávka začína bitkou, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Christian Grey, moje sympatie idú dolu.
Asi len chcem, aby Adamkovi moje čítanie niečo dalo. Aby keď bude väčší, mohol so mnou o prečítanom rozprávať, aby sa v knihe trošku našiel, aby si z nej odniesol to dobré a nebral za normálne to zlé. Chcela by som mu ukázať rešpekt a úctu aj prostredníctvom kníh, nie iba na vlastnom príklade výchovou. Ani ďalšie strany a rozprávky ma nepresvedčili o tom, že niečo také chcem Adamkovi čítať. A ak prišlo na nejaké ponaučenie, väčšinou bolo schované v krátkom úseku, len tak narýchľo, koniec kapitoly a rýchlo na ďalšiu.
Nevedela by som reagovať na jeho otázky, nevedela by som vysvetliť, prečo zrazu Branko zdolal draka, prečo nebol zrovna pozitívna postava hodná pozornosti, no pritom sa mu nejedenkrát nespravodlivo dostalo uznania za niečo, čo vlastne nespravil on sám. Mal vlastnosti, ktoré malí chlapci majú, no bol chválený za činy, ktoré by bez pomoci nezvládol. A do oči mi bil aj stereotyp o tom, akí sú chlapci udatní a odvážni a dievčatá upišťané a potrebujú pomoc od chlapcov. Tak určite.
Teraz to vyznieva veľmi negatívne, čo ma mrzí, detské knihy nemajú byť negatívne. Lenže i tých pár stránok, ktoré boli fajn a dokonca som sa i zasmiala, pretože autorke fantázia nechýba, moje hodnotenie nezachráni. Ja som bola z posolstva celej knihy sklamaná.
Tete Lenčovej samozrejme za knižku ďakujeme. Žiaľ, úplne ju odporúčať nebudem, pretože poznám veľa lepších kníh, ktoré ma bavili oveľa viac a hlavne sa nebudem báť ich čítať Adamkovi nahlas. Určite sa nájdu maminy, ktorým Čarovná dvojica sadne viac. Ktoré nebudú tak veľmi riešiť o čom rozprávky sú a ako sú napísané. A budú chcieť niečo slovenské, nekomerčné. Prečo nie, každý máme iný vkus. Ale ja radšej iné. Také, v ktorých výprask nie je normálny a Adamkovi ukážu hodnoty, ktoré uznávam a nie ktoré sa mi priečia.
No Comments