Až vyprší čas

Autor: Elina Hirvonen
Názov: Až vyprší čas
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: Omega
Počet strán: 192
Orig. názov: Kun aika loppuu
Preklad: Jana Mašková

. . .

Ak by autorka nebola z Fínska, po knihe by som nesiahla. Pravdepodobne by som sa o nej ani nedozvedela. Jednak som mala obavy z vydavateľstva Omega (ktoré sa naplnili), ale téma ma vlastne na prvý pohľad nezaujala. Je pomerne aktuálna, no nakoľko o nej často počuť v médiach, nechcelo sa mi púšťať aj do beletrie. No napísala ju Fínka, je pomerne krátka, takže som ju jeden podvečer predsa len otvorila. A o pár hodín neskôr zatvorila, prekvapená, že je to vlastne celkom dobrý príbeh. Až na tie chyby.

Globálne otepľovanie, problémy so zdravotnou starostlivosťou v Afrike, preľudnenosť, terorizmus… Riešenie komplikované, diskusie nekonečné. Ale všetky tieto problémy súčasného sveta sú iba kulisou hlavného príbehu. Dej je zameraný na jednu rodinu. Laura prednáša o zmenách klímy, upozorňuje na zodpovednosť ľudstva za svoje činy. Je optimista, verí, že máme možnosť sa zmeniť. Žila pre svoju prácu a o rodine priveľa neuvažovala. Deti predsa len prišli, jedno, druhé.

Dcéra Aava ide podobným smerom. Namiesto prednášok odišla do Somálska a pomáha v zdravotníctve. Syn Aslak na to ide radikálnejšie, so zbraňou v ruke. Je to však riešenie? Dokáže naozaj obyčajný človek zastreliť náhodných okoloidúcich v mene akejsi slepej viery, že tým zmení svet k lepšiemu?

Čo ma bavilo?

Tempo, akým bol príbeh napísaný. Postavy, ktoré dávali zmysel. Témy, ktoré boli podané nenásilne a realisticky. Že to vlastne bolo viac o rodine, o pocitoch, o komplikovanom vzťahu matky a jej detí než o snahe upozorňovať na spoločenské problémy.

Až vyprší čas je bezpochyby román, ktorý si zaslúži pozornosť. A na prvotinu ide o veľmi zdarné dielo. Ale tuším, že nie je pre každého. Že svojho čitateľa si bude hľadať. Nezaujme pútavou anotáciou ani lákavou obálkou, autorka je u nás neznáma. Bola by škoda ho iba kvôli tomu obísť.

Dojem z čítania mi kazili iba chyby v knihe. Tie gramatické či pravopisné až tak nepostrehnem, nakoľko čeština nie je môj rodný jazyk (takže mi je jedno, či je to mě alebo mně, aj keď rozdiel medzi tým som sa už naučila), ale čo je do oči bijúce, sú medzery pred interpunkčnými znamienkami a nesprávne používanie zátvoriek. Román nie je nijak umelecký, čo mala byť priama reč bolo v úvodzovkách, čo nie, tak nie. Lenže nejedenkrát som narazila aj na úvodzovky pri vete, ktorá očividne nebola priamou rečou. Často bola tiež úvodzovka na začiatku vety, no nie na konci, alebo naopak. Neviem, podľa mňa stačilo ešte jedno záverečné čítanie a všetky tieto chyby, ktoré do knihy rozhodne nepatria, tam nemuseli byť.

Keď si však odmyslím tieto chyby, román ma prekvapil. V tom dobrom slova zmysle. Ak niekedy pôjdem do kníhkupectva a na poličke uvidím ďalšiu knihu od Eliny Hirvinen, bez obáv ju vložím do košíka. Myslím, že táto autorka má ešte čo povedať. A ja si si to rada prečítam.

3,7/5

EDIT 10. 3. 2016

Ukázalo sa, že tých chýb je tam až neuveriteľne veľa, čo český (prípadne slovenský) čitateľ na prvý pohľad nepozná, iba si uvedomí, že niektoré slová sa úplne nehodia do kontextu. Kritiku prekladu od výborného fínčinára Michala Šveca si môžete prečítať na iliteratura.cz.