Autor: Arto Paasilinna
Názov: Živý na vlastním pohřbu
Rok vydania: 2014
Vydavateľ: Hejkal
Počet strán: 136
Orig. názov: Elävänä omissa hautajaisissa
. . .
Nakladateľstvo Hejkal vydalo nedávno už jedenástu knihu fínskeho spisovateľa Arta Paasilinna a opäť obálku ilustroval Jiří Slíva. Zaujímavosťou je i skutočnosť, že prvé štyri kapitoly prekladali študenti MUNI v rámci prekladateľského seminára fínskej literatúry.
Knihy, ktoré napísal Arto Paasilinna spoznáte jednoducho. Sú krátke, humorné, veľmi fínske, nechýbajú absurdné situácie a sú napísané jeho typickým štýlom. Ja som sa do nich zamilovala okamžite a až na Prostopášný modlitební mlýnek ma žiadna nesklamala. Takže i od tejto novinky som mala pomerne vysoké očakávania. Ale aby som nepredbiehala…
Príbeh Arttiho Tukkijänkä začína na Vianoce roku 1940. Jeho šesťčlenná rodina sa rozhodne kvôli vojne opustiť laponské mestečko Salla, ležiace blízko ruskej hranice a zamieriť viac na západ, do Rovaniemi, Oulu, alebo možno až do Švédska. A tak sa i stalo. Trojročný Artti sa so svojou rodinou vydáva na cestu za novým domov, ktorý nakoniec nájdu v Rovaniemi. Mnohé letá však strávi s otcom v laponskej divočine a z malého chlapca tak postupne rastie silný muž, ktorému sa dostalo aj patričného vzdelania. Skúsenosti a zážitky v priebehu detských i dospeláckych rokov ho dostali až do situácie, kedy sa ocitol živý na vlastnom pohrebe.
Počas vojny otec Pauli bojoval za svoju vlasť a v malom Arttim sa zrodila nenávisť voči Rusom, ale i zvedavosť, čo sa deje s mŕtvymi a na pohreboch. Keďže miestne noviny informujú nielen o úmrtiach, ale i čase konanie pohrebu, s kamarátkou Leenou ich v priebehu pár týždňov niekoľko navštívi. Nešťastná udalosť na jednom z nich ho priviedla na myšlienku, že svoj vlastný pohreb si musí vyskúšať vopred nanečisto, aby bol potom v ten pravý čas pochovaný dôstojne tak ako sa patrí.
„Zatímco zpěv mu byl protivný a nebavil ho, v ostatních předmětech prospíval mnohem lépe. Slabikovat se naučil hned druhý týden a do Vánoc uměl číst, a docela plynně. Také počty mu šly. Sčítaní, odčítaní a malá násobilka byly jednoduché, jen dělení Artti moc nerozměl. Nešo mu do hlavy, proč by se měla velká čísla jen tak pro nic za nic dělit. Velké hezké číslo se tak rozprskne na spoustu malých nicotných číslíček. K čemu je to dobré?“
Príbeh je rozdelený do dvoch častí. V prvej sledujeme Arttiho život z pohľadu otca Pauliho, od školského veku už má Artti hlavné slovo. Čas v knihe ubieha rýchlo, roky plynú každou stranou a dej je tým značne zjednodušený, ale to nie je nijak na škodu, naviac je to u Paasilinna bežné a vďaka tomu vznikajú mnohé vtipné situácie.
Čo mi však v tejto knihe chýbalo, je humor. Ten typický Paasilinnov humor, kvôli ktorému som sa do jeho kníh zamilovala. Samotný príbeh nie je zlý, ale skrátka som sa pri ňom takmer nezasmiala. Kniha ma bavila čítať, ale nenašla som žiadnu žartovnú scénku, aké boli vo Vlčí léto laponského mlynáře, Autobus sebevrahů, Chlupatý sluha pana faráře, Krátká paměť pana rady, Stará dáma vaří jed či Les oběšených lišek.
Možno je to tým, že román je čiastočne autobiografický. Čím nechcem povedať, že Paasilinnov život nie je moc veselý, to by sa asi nepreslávil ako autor humoristických románov. Len ja som mala od knihy iné očakávania. Príbeh sa mi páčil a dokázala som sa doň začítať aj napriek ceste vlakom v detskom vozni plnom hluku, takže mi cesta aspoň rýchlo utiekla. Ale celkové hodnotenie je skrátka priemerné.
8 komentárov
[…] Živý na vlastním pohřbu (Elävänä omissa hautajaisissa) […]
Tohoto spisovatele jsem objevila až loni a mám pocit, že to bylo víceméně náhodou, když jsem hledala (stydím se to přiznat) nějakou knihu v pdf, kterou bych si mohla stáhnout do počítače. Tak jsem se dostala k jeho románu Zajícův rok. Bylo to velmi příjemné překvapení. Příběh byl vyprávěn s odstupem, což mu možná přidalo na vtipnosti. Líbilo se mi, jak se z hlavního hrdiny – zpočátku naivního nepraktického muže – stal odvážný dobrodruh, který zajíce chránil tělem i duší 🙂
Pak jsem ještě četla Chlupatého sluhu pana faráře, to bylo taky super a určitě si přečtu ještě něco dalšího.
Zajícův rok bol aj pomerne dosť dobre sfilmovaný a to dosť dávno, v roku 1977. To už je taká klasika a myslím, že je i jeho najznámejšou knihou. Určite si ale prečítaj aj ostatné knižky, ktoré spomínam na konci článku, určite sa pri nich budeš výborne baviť. Patria k najlepším Paasilinnovým knihám. Ja na nich obdivujem Fínsko tej doby a samozrejme trefné humorné situácie 🙂
Film? 🙂 🙂 🙂 To jsem netušila, ale je pravda, že jsem po tom nikdy nepátrala. Podívám se na čsfd, jaké to má hodnocení. Letos čtu spíš odpočinkové knihy, takže si od něj do konce roku určitě ještě něco přečtu. Poznačím si to v goodreads :), díky za doporučení.
Fíni majú celkom zaujímavú kinematografiu, ale asi nesadne každému. Oni sú veľmi svojský a prejavuje sa to aj vo filmoch 🙂
Viděla jsem pár filmů od Kaurismakiho – něco se mi líbilo, něco ne. Jsou takoví svérázní, to je pravda. Bližší jsou mi Švédové.
To máš pravdu, Švédi točia filmy, ktoré zaujmú širšie spektrum divákov. Od Kaurismäkiho Akiho alebo jeho brata Miku? Mikove filmy ma veľmi neoslovili, ale Akiho sú úžasné a pozerám ich rada.
[…] Autobus sebevrahů. Na blogu si ale môžete prečítať aj to, ako ma zaujali novšie – Živý na vlastním pohřbu, Šťastný muž či Komu není shůry dáno, dlouho duchem […]