Foto: Ryan McGuire | gratisography.com
Mám rada spoilery. Vážne. Ak niekto prečítal knihu, na ktorú sa chystám aj ja, nevyzvedám iba to, ako sa mu páčila, ale aj ako skončila. Ak videl brat nejaký film skôr ako ja, chcem vedieť, ako dopadol. Keď čítam detektívku, približne v polovici, v napínavej scéne alebo keď hlavnému hrdinovi hrozí smrť, otočím na posledné strany a preletím pár viet.
Prečo to robím?
Pretože v tej chvíli je pre mňa celý príbeh ešte záhadnejší. Lákavejší. Pútavejší. Ako to, že tá postava na konci prehovorila, keď pred chvíľou ju pochovali? Ako to, že toto nie je vrah, veď už ho prakticky majú? Kam zmizla tá skvelá postava? Počkať, ako to že teraz nie sú manželia? Veď boli zrovna na svadobnej ceste! Uf, našťastie tento záporák tam už nie je. Eh?
Foto: Ryan McGuire | gratisography.com
Ak viem koniec, viem iba strašne malú časť z celej knihy. Povie mi to, kto je vrah, ktorá postava to prežila, ktorá nie, či bude happy end, otvorený koniec alebo nečakané odhalenie. Ale nikdy sa nedozviem, ako sa k tomu koncu príbeh dopracoval. To už si musím prečítať ja.
Naviac niekedy je to dvojnásobne prekvapenie, pretože na základe pár viet predpokladám určitý koniec. A ono je nakoniec všetko úúúplne inak, pretože niektorí spisovatelia si dokážu s čitateľom zahrať každou vetou. A to ma baví.
Nevyhľadám konce vždy. Niekedy je kniha tak pútavá, že sa ani nenazdám a už som na konci. Niekedy je kniha tak nezaujímavá, že mi je jedno ako skončí, hlavne nech ju mám za sebou. Niekedy čítam knihu týždne až mesiace, takže mi je to jedno.
Foto: Ryan McGuire | gratisography.com
No ak mám viac 250 stranový napínavý román, ktorý hodlám do dvoch-troch dní prečítať celý, je veľká pravdepodobnosť, že niekedy v tretine, keď nastane dramatická alebo napínavá scéna, pretočím strany na koniec, podľahnem zvedavosti a s obrovským očakávaním sa pokúsim zistiť, aký je záver.
Potom sa vrátim do rozčítanej časti a neviem sa dočkať, kedy sa k tomu záveru prečítam.
Takže ak mi niekto pri aktuálnom bestselleri povie, či už nevedomky alebo náročky, nejaký kľúčový moment, nevadí mi to. Skôr naopak. O tom, ako dopadne Harry Potter, Pán prsteňov, Star Wars či Game of Thrones som vždy zisťovala v predstihu a o to viac som sa nevedela dočkať, až si to sama pozriem alebo prečítam.
A ako to máte vy?
No, asi tuším, takže by ma skôr zaujímalo, keď vám vadia spoilery, tak prečo? Prečo niektorí dokážu tak silno prežívať, keď zistia nejaký ústredný zvrat skôr, ako sa k nemu sami dopracujú? A sú naštvaní na kamarátov, keď im to chtiac či nechtiac prezradia.
Prečítajte si aj: Spoilers actually enhance your enjoyment
11 komentárov
Mám to úplně stejně 😀 U detektivek se většinou podívám na konec a aspoň se pak můžu soustředit nato, jak to vlastně ten vraz udělal, dávám vlastně mnohem větší pozor 😀
U detektívok je to najlepšie. 😀 A máš úplnú pravdu s tým, že sa potom viac sústredíme na dej. Tiež sa viac zameriam na to, ako sa k takému záveru autor dobral, než aby som nedočkavo preskakovala z vety na vetu.
A já už jsem myslela, že jsem jediná! 😀 Dřív jsem to dělala častěji, teď se umím víc krotit, ale třeba zrovna včera jsem to udělala. A nestydím se zato! 😀
Ja som to tušila, že takých knihomoľov musí byť viac, len akoby sa všetci schovávali (alebo sa k tomu nikto nechcel priznať. Také malé guilty pleasure). 😀
Já mám děsnej zlozvyk, potřebuju vždycky vědět, jestli kniha končí dobře, nebo ne. 😀 A nechápu lidi, co kouknou na film a pak nemají potřebu číst knížku.
Jooo, to je tiež dobré vedieť, či skončí dobre. Som potom menej nervózna a viac si užívam príbeh. 😀
Inak tiež to nechápem, veď sú to dve rozdielne spracovania, niekedy skončia úplne inak, niekedy sa režisér knihou iba inšpiruje, ale vytvorí vlastný príbeh. Takto si ho vlastne môžeme užiť rovno dvakrát (prípadne i tri, ak je aj divadlo, v prípade Saturnina sa to napríklad náramne podarilo). 🙂
Nikdy mě nenapadlo, že bych si v půlce knihy přečetla konec, to bych si asi celou četbu zkazila. Ale zase spoilery neprožívám nějak hrozně dramaticky, i když třeba vím, jak to má skončit, stejně si ráda přečtu a prožiju celý příběh.
Mne to práve vôbec nepríde, že by som si tým čítanie skazila, skôr naopak. Nečítam celé strany, iba pár odsekov, prípadne niečo málo z posledných viet. A kniha mi príde hneď zaujímavejšia. 😀
Kedysi som presne toto robila, že som si prečítala koniec knihy, keď som bola len v tretine, dokonca niekdy som najprv pozrela koniec (či je šťastný), až potom som začala knihu čítať. Už to však robím len občas, pri takých menej napínavých knihách. Pri detektívkach to nerobím, ani pri ničom, kde je nejaká záhada, ale napr pri románoch pre ženy alebo romantike s tým nemá problém. Scény kvôli spoilerom od iných čitateľov nerobím, ale vedome ich nevyhľadávam. V podstate aj keď prečítam nejaký spoiler, v priebehu pár dní na to zabudnem, takže až taký veľký problém to ani nie je 😀
U detektivek si neumím představit, že bych si dobrovolně přečetla, kdo je vrah. Já si totiž ráda hraju na Sherlocka a snažím se pátrat taky, kdo by byl vrah. 😀 Já to mám přesně opačně než ty. Mě by příběh nepřipadal lákavější, ale spíš pokažený, kdybych si přečetla konec. Za to se ti ale nedivím u knih, co nejsou zajímavé, přiznám se, že občas pár stránek otočím, abych věděla, jestli bude nějaký zvrat v blízké době, jinak ne. 🙂 Velmi zajímavý pohled na věc, nikdy by mě nenapadlo, že někdo bude dobrovolně vyhledávat spoilery 😀
Myslím, že väčšina ľudí sa nechá radšej prekvapiť a spoilerom sa bráni. 🙂 Ja už ani neviem, ako to u mňa začalo, ktorá bola tá prvá kniha, kde som nevydržala, nazrela na koniec a zistila, že príbeh ma zrazu baví viac, keď mám nejakú predstavu, aké budú posledné riadky. A už mi to ostalo. 😀