8 lepších (i slabších) knižných tipov

Od začiatku roka sa snažím čítať veľa, aj keď mi to nejde tak, ako som si pôvodne plánovala. Síce mám podľa Goodreads náskok, ale je mi jasné, že sa blíži doba, kedy budem s láskou hľadieť na spiaceho syna, než na rozčítanú knihu. Viac ma prekvapuje, že čítaniu dám maximálne hodinu. Potom som buď unavená, bolia ma oči alebo sa mi len nechce. Prečítať knihu za jeden večer? To už sa dávno nestalo.

A preto si vyberám knihy kratšie. Ideálne do 250 strán. Poviedky a komiksy. Za posledných 10 týždňov som okrem kníh, ktoré som už v predchádzajúcich článkoch spomínala, prečítala aj týchto osem knižiek. Na samostatný článok to opäť nie je, ale rada by som vám o nich dala vedieť. Väčšinou ma totiž veľmi bavili a stoja za ďalšiu pozornosť.

Rober Fulghum – Poprask v sýrové uličce

V supermarketu jsem zahlédl známou, opravdu dávnou známou. Připlížil jsem se k ní zezadu, zakryl jí oči a řekl: „Kdo je to?“ Zlehka mi dala ruce dolů, otočila se a řekla naprosto nevzrušeně: „Vy se teda seznamujete hodně zajímavě, ale já vás znám. Teda vaše knížky.“

Prvá kniha, ktorú som v tomto roku prečítala. Pekne prvého, pretože ako na Nový rok, tak po celý rok. Vraj. Fulghuma mám rada. Píše krásne. Príjemne. Rozosmeje. Pohladí na duši. Má cit pre jazyk. Vie pozorovať. Čítať jeho poviedky a príbehy je radosť. Poprask v sýrové uličce je radosť.

Prvú knihu v roku sa snažím vyberať čo najlepšie. Aby bola pohodová, bavila ma, nie moc dlhá a aby som na ňu rada spomínala aj po ďalších desiatich prečítaných príbehoch. Tento rok mi to vyšlo. (Aj minulý s P.S. od Ani Geislerovej). Pozerám, že mám v Kindle ešte Fulghumov román Drž mě pevně, miluj mě zlehka. Keď Jitku (holkamodrookata.blogspot.cz) nalákal na hodiny tanga, tak to nemôže byť zlá kniha a zlý autor.

Na procházce v parku jsem si všiml černého MG TC ve vynikajícím stavu. (Pokud byste snad nevěděli, co to je, tak vězte, že model anglické automobilky Morris Motors, malý dvousedadlový kabriolet, drátěná kola, čalounění z červené kůže, řemen přes kapotu.) Moc pěkný sporťáček. Stál u něho pán, postarší, ale pořád ještě ve formě. „Závidím vám to vaše auto. Klasika.“ „Koupil jsem ho, když jsem se ženil.“ Zdvihl ze sedadla fotografii v rámečku. „Tady jsme. A ještě pořád tu jsme. Padesát let mám stejné auto a stejnou ženu.“ „Jak jste to dokázal?“ zeptal jsem se. „Voskuju a leštím, pravidelná údržba, občas jedeme na výlet, ale jinak pěkně zakrývat a držet pod střechou… a nikdy k tomu nikoho nepouštět.“ Netušil jsem, jestli mluví o autu, o své ženě, nebo o obojím. Bál jsem se ho zeptat. Ale nakonec jsem to udělal. Byl to Hráč – skvěle ten dvojsmysl lapil jako poskakující baseballový míček a s lehkým úsměvem pronesl: „Oboje.“

Chodím po světě a hledám Hráče. Lidi, kteří v sobě mají pošetilou radost. Lidi, díky nimž je žal na tomto světě ještě docela snesitelný. Jejich smích prosvětluje temnou zimu.

5/5

Péter Gárdos – Horečka nad ránem

Prežil koncentraťný tábor Bergen-Beslen, zvládol cestu do Švédska, kde sa mal uzdraviť. Mal začať nový život, namiesto toho počuje neúprosnú diagnózu. Ostáva mu pol rok života. Maďarský básnik a novinár Miklós sa nehodlá vzdať len tak. Píše sa rok 1945 a on napíše viac ako stovke krajankám, ktoré sa, rovnako ako on, vo Švédsku zotavujú. Odpíše mu viacero z nich, ale iba s jednou prerastie obyčajná konverzácia do niečoho viac. Skutočný príbeh Miklósa a Agnes zbeletrizoval ich vlastný syn Péter Gárdos.

Horečka nad ránem je krásne i smutné čítanie zároveň. Je iným povojnovým príbehom, než býva bežne, je iným príbehom o láske, než býva zvykom. Má aj slabšie miesta, to vám zas nebudem klamať, ale vo výsledku je to jedno. Proste krásny príbeh o láske v povojnových časoch.

4/5

Atiq Rahimi – Kameň trpezlivosti

Krátky a pomalý monológ ženy starajúcej sa o svojho muža. Po zranení v boji upadol do kómy, nekomunikuje, nevníma, je odkázaný iba na ňu. Ale ona nevládze. Žije vo vojnou zmietanej krajine, kultúre, kde ženy nemajú práva, aké si zaslúžia. Postupne odhaľuje svoje tajomstvá, minulosť a život. Svojmu mužovi, čitateľom, ale svojim spôsobom ich priznáva aj sama sebe. Nepochybne je to silná žena, ale ako dlho vydrží starať sa o polomŕtveho manžela, keď nádej je v nedohľadne a chýbajú aj základné lieky?

Kameň trpezlivosti sa mi nečítal ľahko, no každou stranou som bola zvedavšia a zvedavšia, kam až obetavosť ženy zájde, a čo zo svojej minulosti ešte prezradí.

4/5

Kateřina Dubská – Malé zázraky

Mám veľmi rada román Člověk Gabriel od Kateřiny Dubskej. Je to jedna z prvých českých autoriek, ktoré sa ku mne dostali a ja som začala objavovať kvality a krásu súčasnej českej literatúry. Neviem sa dočkať, kedy prečítam jej druhý román s názvom Dcery, ale zatiaľ som trochu predbehla a uprednostnila kratšie a novšie poviedky. Aká škoda, že ma vo výsledku tak sklamali. Po kráse príbehu a jazyka v jej prvotine som mala príliš veľké očakávania. Lenže Malé zázraky sú až príliš obyčajné.

Na poviedkach je nešťastné aj to, že viete, ako skončia. Dvanásť príbehov, dvanásť ľudských osudov, kedy sa zdá byť všetko stratené, no stačí drobná zmena a všetko môže byť inak. Lepšie. Netají sa tým anotácia, ani autorka v úvode knihy. A tak po druhom-treťom príbehu nastane pocit, že vás to vlastne ani neláka čítať ďalej. Možno, ak v svojom živote hľadáte nejaké svetielko nádeje, uistenie, že nech je akokoľvek, môže byť, určite bude, aj lepšie, vtedy vás kniha pohltí, nepustí a stane sa vám akousi útechou. Ale ak ste šťastní, tak skutočne, úprimne, baví vás život, rodina i práca, plníte si sny, ste na seba hrdí, neopustilo vás zdravie, tak vtedy Malé zázraky nefungujú. A sú len obyčajným čítaním.

3/5

Philippa Rice – Slaďák

Krátke, ilustrované, nežné. O tom, čo robí lásku láskou a vzťah vzťahom. Že je to celé o drobnostiach, každodennostiach, milých pozornostiach. Skromné obrazy a minimum textu. Prelistované za pár minút. Ale úsmev na tvári ostane ešte dlho.

4/5

Mariana Enríquez – Co nám oheň vzal

35 mrtvých, Šest dní hněvu a teraz Co nám oheň vzal. Ďalšia kniha z HOSTu, ktorá ma odzbrojila jazykom, prostredím a mimoriadnym príbehom. Drsné a svojim spôsobom skutočné. Kým v prvých dvoch knihách, ktoré vám rozhodne odporúčam, patria k mojim TOP, išlo o komplexný príbeh, Co nám oheň vzal sú poviedky. Zmes fantázie i realizmu v rôznorodých príbehoch. Odvážnych, smutných, škaredých i bežných. Žiaden nie je taký, ako predchádzajúci, každý má niečo do seba, každý z nich prekvapí, občas šokuje.

Autorka je surová, sype to na vás vetu za vetou, nedáva si pozor na opisy ani prostredie, neprikrášľuje, neospravedlňuje. Dokonca sa ani nesnaží ohromiť. Píše tak, aby čo najvernejšie ukázala inú tvár nášho sveta. Tú špinavšiu. Argentína tak, ako ju nechcete poznať. Čo ale chcete, je prečítať si túto knihu.

5/5

Art Spiegelman – Maus

Minulý rok sa nejedenkrát presvedčila, že komiks je žáner, ktorý má čo ponúknuť. Že to nie sú len tak nejaké obrázky s bublinkami a textom. A že niektorým príbehom komiksové spracovanie pristane.

O holokauste sa toho napísalo veľa. Čo rozhodne nie je na škodu. Maus nie je iba ďalším príbehom v rade. Teda vlastne je, ale ako mnoho ďalších, aj tento stojí za prečítanie. Aj keď máte pocit, že tých kníh ste už prečítali veľa. O hrôzach, ktoré sa stali v našej nie tak dávnej minulosti a môžu sa kedykoľvek opakovať, nie je nikdy na škodu vedieť, čítať, informovať a rozprávať. Pripomínať ich, aby sa na ne nezabudlo a najmä sa nestali znova.

Art Spiegelman nahradil ľudí zvieratami, zobral príbeh svojho otca, zakomponoval proces tvorby a vznikol Maus. Komiks, ktorý mi odporúčalo tak veľa ľudí, že ho nešlo ignorovať. Oceňujem úprimnosť. To, ako syn videl svojho otca. To ako prirodzene ukázal, čo môže pobyt v koncentračnom tábore spraviť s psychikou človeka a ako sa vtedajšie podmienky podpísali na jeho správaní aj desiatky rokov po vojne. A v neposlednom rade oceňujem netradičné spracovanie.

Mimochodom, autor za knihu získal Pulitzerovú cenu.

4/5

David Mitchell – Dům za zdí

David Mitchell je bezpochyby briliantný spisovateľ, čo mne dokázal Atlasom mrakov. A určite sa chystám na ostatné jeho romány. Ale predtým som chcela niečo kratšie. V kníhkupectvách nedávno pristála pomerne útla novinka Dům za zdí. „Zložito prepracovaný román rozkročený cez päť desaťročí, od konca sedemdesiatych rokov do súčasnosti, ktorý preskakuje z jedného žánru do druhého a ozlomkrky sa rúti k ohromujúcemu záveru, vás vtiahne do pozoruhodného sveta, kde starý príbeh o strašidelnom dome dostáva nový rozmer.“

To znelo lákavo. Aj meno na obálke znelo lákavo. Ale samotný príbeh už tak lákavý nie je. Vlastne som pomerne skoro začínala tušiť, že toto nie je nič pre mňa. Ani záver to nijak nezlepšil. Skôr naopak. Akési prekomplikované, mätúce, nezaujímavé. Ešteže Tisíc podzimů Jacoba de Zoeta, román, ktorý na mňa pozerá z knižnice, má lepšie hodnotenia.

2/5