Streda a štvrtok na Cinematiku

 

Streda

Tento deň mi prišiel veľmi slabý. Z programu som si na prvé premietania nevybrala nič! Čo mi na druhej strane vyhovovalo, pretože som mohla ísť darovať krv (už 16. krát), zájsť kaderníčke a vybaviť nejaké potrebné veci. Nakoniec som to ale stihla rýchlejšie ako som si myslela a v Dome Umenia som tak sedela už o piatej. Čo nakoniec nebola žiadna výhra.

Ďakujem, dobre je slovenská dráma. Vraj poviedková, ale moc mi tak neprišla. Vraj pozoruhodná, no pre mňa vrcholne nezaujímavá. Popisovala tri rodiny na rôznom stupni spoločenského rebríčka, ale mali k sebe až moc blízko a nejaké veľké rozdiely koniec koncov medzi nimi neboli. Mala to byť intímna sonda do reálneho života. Alebo niečo také. Z môjho pohľadu išlo o slabý pokus ukázania veľmi nudného a nezaujímavého života pár rodín, ktoré spolu nedokážu komunikovať.

Dlhé, rozťahané a nespomínam si na jedinú scénu, ktorá by vo mne vzbudila záujem. 134 minút oničom. A čo celému filmu dodalo povestnú čerešničku na torte bol zvuk. I okolo sediaci si sťažovali (pomerne nahlas). Hercom bolo rozumieť iba občas, hudba a zvuky v pozadí dokonalo prebili dialógy. Film bol s maďarskými titulkami, ktoré sa ale menili na slovenské, keď bol príbeh zameraný na maďarsky hovoriacu rodinu. Tým pádom jediná časť, kde sa dalo „rozumieť“ všetkému.

Našťastie film o ôsmej bol zaujímavejší. Dlhý šťastný život je tiež dráma. A tiež zo života. A vlastne tiež popisuje všedný život a dve spoločenské vrstvy. V tej jednej mení Saša a pár roľníkov kolchoz na poloostrove Kola na modernú farmu. Medzi pracovníkmi si získal rešpekt, jeho vedenie uznávajú a práci sa nevyhýbajú. Na tej druhej strane sú bohatší záujemcovia o pozemok, ktorý Sašovi ponúknu odškodné, ak im farmu prenechá. Rozkol medzi záujmami jednej i druhej strany môže mať až tragické následky. Jednoduchý a dobre natočený príbeh o ľudoch a strete záujmov.

V stredu som išla aj na polnočný. Ale len preto, že bol od Bena Wheatleyho a jeho predchádzajúce dva filmy ma strašne moc bavili. Kill List bol o niečo slabší a chýbal mi tam humor. Myslím že na pár minút som i zaspala, ale záver ma dokonale prebral. Konečne som pochopila, prečo to má aj zaradenie medzi horor. Skrátka, veľmi, veľmi zvláštny film. Asi nie pre každého, ale chcete niečo medzi psycho-krimi-rodinnou drámou o nájomnom vrahovi, skvelá voľba.

Pišti&Jáni – Spravodaj 04 – Deň na festivale

Štvrtok

Posledný cinematikovský deň. V Dome Umenia sa už nepremietalo, stany i občerstvenie zabalené, ale vo Fontáne ešte pár filmov bolo. O druhej napríklad krásna zábavná dráma s muzikálnymi prvkami. Stará známa pesnička je prvý Resnaisov film, ktorý som videla. Čo je celkom hanba nakoľko dávali celú jeho retrospektívu.

V podstate je to príbeh o láske a hľadaní. Vo Francúzsku, v Paríži, čo je samo o sebe romantické. A to všetko v ľubozvučnej francúzštine. Ale niektoré repliky sú nahradené krásnymi šansónmi a to dáva celému filmu úplne iný rozmer. Film na mňa pôsobil o dosť staršie, ale premiéru mal v roku 1997, čo nie je tak dávno. Za tie dve hodiny bolo pár chvíľ, ktoré ma moc nebavili, ale začiatok a najmä koniec to vynahradili. Spočiatku mi tiež robil problém zorientovať sa v postavách. Odile a jej manžel Claude hľadajú väčší apartmán na bývanie. Odilina mladšia sestra Camille začne chodiť s ich realitným agentom Nicholasom, ale vďaka svojej práci sprievodkyne sa zoznámi aj so spisovateľom hier a zároveň realitným agentom Simonom (dúfam, že som tie mená nepoplietla). Nesmiem zabudnúť na Odilinho starého známeho, ktorý tiež hľadá nový byt.

Aj ďalší film vo Fontáne bol od Resnaisa. Vlastne dva. Najprv sa premietal 15 minútový dokument Le Chant du Styrène o výrobe plastu z roku 1959. Nezvyčajné. Hneď potom nasledoval dvojhodinový dokument Ďaleko od Vietnamu. Tiež staršieho dáta (1967). Vydržala som len hodinu, toto ma naozaj nebavilo. Po ôsmej som mala v pláne ešte vidieť v amfiteátri veľmi chválený film Nedotknuteľní, ale bolo celkom chladno, tak sme po odchode z kina išli s priateľom priamo domov.

. . .

A tým sa skončil 8. ročník filmového festivalu Cinematik. V sprievodných akciách sa každým rokom zlepšujú, čo sa týka filmov, aj teraz bol veľký a rôznorodý výber. Ale tie, čo som nakoniec videla ja, mi prišli slabšie ako po minulé roky. Najlepším filmom boli pre Prežijú len milenci od Jima Jarmuscha, do TOP 5 by som zaradila aj Prísť o rozum, Dračie dievčatá, Turisti a Hasta la Vista!, zo slovenských vedie Zázrak. Ak to dobre rátam, videla som spolu 20 filmov. Na budúci rok sa polepším :).