Milujem pondelky. A to myslím vážne. Ani tento nebol výnimkou. Ešte než som odišla zubárovi a odtiaľ do kina na prvý film, prišli mi dve sms, že mi budú doručené dve nové knihy. Ísť si na poštu pre dlho očakávané novinky je jeden z najlepších spôsobov ako vyplniť čas medzi dvoma filmami.
Tentokrát som v kine sedela s priateľom už o jedenástej. V Dome umenia sa premietal nemecko-čínsky dokument Dračie dievčatá. Sleduje osudy viacerých mladých dievčat, ktoré sa v detstve dostali do kung-fu školy. Prísny režim, tvrdý tréning a skromné životné podmienky ich pripravujú do života. Nie všetky to zvládajú, ale vytrvalosť tých pár, čo sa dostali do elitného tímu a chodia na súťaže vám vyrazí dych. Film otvoril aj také otázky, ako je detstvo, voľný čas či oddelenie detí od rodičov a ako sa s tým vyrovnávajú. Dobre natočený snímok, ktorý stojí za zamyslenie.
Nakoľko sa počasie pokazilo, už sa nedalo sedieť na slnku alebo len prechádzať po námestí. Takže som si konečne po rokoch kúpila dáždnik a po filme sme išli domov. Kde sme zaspali, takže film o druhej sme nestihli a boli sme až o piatej na Prísť o rozum.
Belgická romantická dráma začína scénou v nemocnici, kde má žena na lôžku jediné želanie: „Pochovajte ich v Maroku.“ Vzápätí sa príbeh ocitá na začiatku. Zoznámenie Murielle a Munira, ich krásne sa rozvíjajúci vzťah, veľkorysosť a láskavosti Mounirovho náhradného otca Andrého, postupné budovanie rodiny a stále väčšia materiálna závislosť na Andrém. Rodinné šťastie sa vplyvom každodenných starostí i radostí pomaličky mení na tragédiu. Za pozornosť stojí najmä výkon hlavnej ženskej predstaviteľky Émilie Dequenne.
Cinematik si na ôsmu hodinu pripravil snáď najlepšie filmy. V Dome Umenia bola Pěna dní, vo Fontáne Hon. Lístky do kina na Pěnu dní som vyhrala už pred dvoma mesiacmi, takže film som videla a chystám sa na knihu. Dánsku drámu Hon (Jagten) som si pozrela ešte začiatkom leta a nakoľko je v súťažnej sekcii, asi budem nakoniec hlasovať pre ňu. Takže nakoniec som išla na tretí zaujímavý film. V malom kine Ivana Krasku s veľmi nepohodlnými sedačkami sa premietal Príbeh hactivistov.
Priznám sa, že som sa bála zlého spracovania, ale našťastie sa tak nestalo. V hodinu a pol dlhom americkom dokumente bol najprv vysvetlený vznik internetovej skupiny aktivistov Anonymous. Pre niekoho možno žiadne novinky, najmä úsek o 4chan bol celkom rozsiahli, ale nejaké zaujímavosti sa určite dozvedel každý. Ďalej sa film zamerial na prvé aktivity Anonymous, ich „boj“ so scientologickou cirkvou, trollovanie a žartovné útoky. Záver je najmä o súčasných, resp. pár rokov starých udalostiach, kde mal internet vplyv na revolúcie v niektorých krajinách. Myslím, že táto časť by si zaslúžila vlastný film, určité základné povedomie má dnes asi každý, ale u mňa by vzbudil záujem aj hlbší pohľad. Nechýbali vyjadrenia členov Anonymous i odborníkov z danej oblasti.
Posledný film pondelkového Cinematiku som zvolila Hasta la vista!. Počula som naň len samú schválu. Problém bol, že v takom počasí sa mi do, resp. skôr z kina nechcelo ísť na bicykli ani pešo a nemal ma kto prísť zobrať autom. Takže som film nakoniec pozerala doma.
Tragikomická roadmovie o troch mladých Belgičanoch. Lars, Philip a Jozef sa rozhodnú ísť na dovolenku do Španielska. Ich cieľ je jasný. Bordel klub Selecta v El Cielo, kde si chcú trochu užiť so ženami. No a čo, že jeden je takmer slepý, druhý ochrnutý a tretí na vozíčku. Podarí sa im presvedčiť aj rodinu a tak sa spolu s Claude vydávajú na nevšednú cestu. Humor, priateľstvo i odhodlanie. A divák ich môže len obdivovať, že aj napriek neľahkej situácii nevzdávajú a prekonávajú sami seba. Fyzicky aj psychicky.
Pondelok bol pre mňa štvorhviezdičkový. Také hodnotenie som nakoniec dala všetkým filmom. A hoci boli skvelé, stále mi na Cinematiku chýba taký ten dych vyrážajúci 5* snímok o ktorom budem hovoriť ešte pekne dlho. Tak snáď ďalší deň. No a na záver samozrejme ďalší originálny spravodaj Pišti&Jáni.
No Comments