V nedeľu sa skončil jedenásty ročník filmového festivalu Cinematik a ani tento rok som tam nemohla chýbať. Podaril sa mi dokonca nový rekord a to najmenší počet videných filmov. Chcela som ísť na celkovo štrnásť projekcií, no akosi sa stalo, že každý deň som z pôvodne naplánovaného programu zrušila jeden film a nakoniec som skončila s deviatimi videnými snímkami.
Už to nie je ako kedysi, keď som v kine vydržala aj päť filmov denne a ročník 2012, kde som bola na dvadsiatich siedmych filmoch, ten už neprekonám nikdy (naviac čo do kvality filmov to bol pre mňa jednoznačne najlepší ročník). Ale aj tento sa vydaril. Nevidela som žiaden vyslovene zlý film, prekvapili ma najmä slovenské dokumenty.
Barabáš nesklamal s ďalším dokumentom, tentokrát o tatranských nosičoch. Slobodu pod nákladom prišiel predstaviť osobne a ostal aj na besedu. Porozprával o súčasnom stave nosičoch i priebehu natáčania. Film získal na záver festivalu Cenu divákov. Zaslúžene. Hodinový dokument je must-see pre každého milovníka Tatier. Ak vás toto povolanie zaujíma či fascinuje, odporúčam aj knihu Na chodníku chodník. Rozprávanie Petra Petrasa, jedného z najstarších nosičov a chatár Rainerovej útulne si obľúbite ešte o niečo viac.
Drsný, no realistický dokument Pirko o nepripravenosti detí z detských domov na život ma zaskočil najmä dobrými hereckými výkonmi, scenárom i dejom. Klobúčik dolu, snáď sa divácky ujme. Na slovenskú premiéru ho prišli predstaviť herci aj tvorcovia. A ako na zavolanie sa do kín dostáva v čase, kedy slovenskom rezonuje prípad Galanta. Ak ho budú premietať vo vašom kine, dajte mu šancu. Aj u nás točíme dobré drámy. Len teda, slabšie povahy budú možno musieť niektoré scény prižmúriť oči. Že bude tak surový a realistický som ani ja nečakala.
Ak ešte ostanem pri domácej tvorbe, životopisná dráma nakrútená podľa skutočných udalostí Já, Olga Hepnarová ma sklamala. Čistý priemer. Celý čas som sa nemohla zbaviť pocitu, že to tak Olga chcela. Robila zo seba väčšiu obeť, než skutočne bola, alebo tvorcovia na niečo zabudli. Anotácia na konči spomína: film se snaží najít příčiny jejího strašného agresivního aktu. Táto časť mi tam ale vyslovene chýbala (alebo unikla, alebo sa stratila niekde medzi jej zúfalými lesbickými vzťahmi a pokusom získať psychologickú starostlivosť). No proste som sa nudila aj keď musím pochváliť herecký výkon Michaliny Olszańskej, asi to nebolo úplne jednoduché.
Výborným, no tentokrát už zahraničným dokumentom, bol The Beatles: Eight Days a Week – The Touring Years. Pre fanúšikov povinnosť, pre všetkých ostatných je to zaujímavé tiež. Beatles pesničky samozrejme poznám, mená členov poznám, niečo málo o kapele som vedela. Ale fakt len málo. Takže dokument bol pre mňa jedno veľké prekvapenie, jedna zaujímavosť za druhou. Do toho ich chytľavá melódia, archívne zábery. Super. Dokument mapuje ich najaktívnejšie roky, prvé koncerty, ktoré ich dostali na výslnie, vyčerpávajúce turné i chvíle, kedy toho už mali dosť.
Ďalším milým prekvapením bola estónska krimi dráma Ema od Kadri Kõusaar. Síce som niektoré veci tušila už pomerne skoro, ale záver i tak prekvapil. V pomalom tempe sa postupne odhaľuje, čo sa stalo, prečo je jej syn v kóme a kde je to množstvo peňazí, ktoré tak dlho vyberal. Dobré herecké výkony a a páčila sa mi atmosféra, v akej to bolo natočené.
S dobrým pocitom som odchádzala aj z novinky Paterson od Jima Jarmusha. Ako hovorí Cinematik, je to uznávaný režisér americkej nezávislej kinematografie. Ako povedal Peter Konečný pred projekciou, je to obyčajný film, ale to je na ňom výnimočné. Paterson potvrdil môj kladný dojem z minulého roka, kedy si ma režisér získal s upírčinou Only Lovers Left Alive. Takéto filmy ja môžem a Patersona radím do TOP trojky mojich tohtoročných cinematikovských filmov.
Princeznú Mononoke už videl asi každý, ja som na ňu išla len preto, že mi tento kultový Mijazakiho film doposiaľ unikal. Manžel mi o rozprávke ale básnil tak moc, že nakoniec som čakala niečo doslova luxusne dokonalé. A on to síce nie je zlý film, no na plný počet tiež nebolo.
Nový film Bena Wheatleyho High-Rise kľudne vynechajte. Začalo to sľubne, ale potom som sa akosi stratila. Myšlienka super, len to spracovanie mi nesadlo. No herci boli parádny. S Wheatleyho filmami to mám ako na húpačke, buď som z nich nadšená, alebo rozmýšľam, čo som práve videla a prečo to natočil takto. High-Rise je ten druhý prípad.
A ak milujete herca Alexandra Skarsgårda, určite v kinách zájdite na novinku War on Everyone, konečne ďalšia dobrá zábavná krimi. Názory sú na to dvojaké a väčšinou som počula skôr priemerné ohlasy, ale ak od filmu nič neočakávate a necháte sa unášať jednoduchým dejom, vlastne si ho užijete. Tak ako ja, aspoň na tie štyri čsfd hviezdičky.
Tak o rok znova. To síce tiež neuvidím tak veľa filmov, ako kedysi, ale bolo by mi ľúto, ak by som dvanásty ročník vynechala.
No Comments