Cinematik 2012

Až sa mi nechce veriť, že za mnou je už siedmy ročník tohoto skvelého filmového festivalu. V Dome Umenia púšťali na monitoroch zvučky z predchádzajúcich ročníkov a mne to príde ako nedávno, keď som videla túto. Od tej doby Cinematik výrazne pokročil. Tu je moje ohliadnutie za práve skončeným ročníkom.

Piatok 7. septembra

Akreditačné stredisko sa otváralo o dvanástej, ja doň prichádzam o hodinu neskôr. Vymenila som dva lístky za pekné látkové akreditácie, stretla sa s kamarátkou s ktorou sa na Cinematiku pravidelne vídame a o druhej navštívila prvý film.

Boy meets girl od francúzskeho režiséra Leosa Caraxa. Na Artfilm feste som mala možnosť vidieť Holy Motors, tak som si povedala že skúsim aj jeho celovečerný debut. Výsledok bol taký, že z pôvodného programu, ktorý som plánovala, som nakoniec všetky Caraxove filmy vymenila za iné.

Presunula som sa do Fontány, kde o 16:30 mala začať premiéra nového seriálu od ruského režiséra Nekrasova. Podľa mňa zbytočne dlhý úvod predstavil prvý diel šesťdielného seriálu, ktorý sa natáčal vo viacerých krajinách a za cieľ si kladie i edukáciu dnešnej mládeže. Dokumentárny seriál Adieu camarades! začal nakoniec až o piatej a neviem či ma dostatočne navnadil na pokračovanie. Úloha Gagariny mi príde zbytočná, ale spracovanie je celkom zaujímave.

Ostala som vo Fontáne kde o ôsmej začal rakúsky film Kuma. Arabská kultúra ma nikdy nezaujímala, ale filmy z ich života pozerám kupodivu rada. Celkom nechápem nízke hodnotenie, mne sa ten film páčil.

Ako každý rok, ani tento som neplánovala vynechať polnočné premietania. Talianska dráma Habemus papam sa ukázala ako dobrá voľba a aj napriek téme, výborne som sa bavila.

Sobota 8. septembra

Cinematikovské soboty bývajú veľmi náročné, koná sa totiž filmová noc. Ale aby som nepredbiehala. Keďže Caraxa som po včerajšku zrušila, zamierila som na jedenástu do Fontány na Polanského Carnage. Odchádzala som maximálne spokojná, obdivujem filmy, kde sa dialógy skutočne podaria. Tento film nakoniec získal aj Cenu divákov.

Podstatne slabší bol ďalší film, belgicko-francúzska dráma Le Gamin au vélo. Niečo mi tam chýbalo. Niečo, po čom by som si povedala, že to naozaj stálo za to. Jasné, chlapec dostal tvrdú školu do života a určite išlo o zaujímavú tému, ale nebolo to to pravé orechové ako sa hovorí.

Našťastie Barabášové Príbehy tatranských štítov mi zlepšili filmové nadšenie. Dokument si určite pozrite, stojí za tú hodinku času.

Nádherný. Skvelý. Fantastický. Briliantný. A nespočetne množstvo ďalších prívlastkov. Presne taký bol francúzsko-belgický The Artist od Hazanaviciusa. Ak by bol v súťažnej sekcii film Drive od Refna, dám hlas jemu. Ale keďže nie je, na hlasovacom lístku bez váhania zaškrtávam práve tento veľkolepý nemý a čiernobiely film. Do detailov premyslené. Uchvátil ma natoľko, že v najbližšej dobe si chcem pozrieť najznámejšie filmy tej doby, ktorej vzdával The Artist poctu.

Hoci je už jedenásť hodín večer, deň sa nekončí. Práve naopak. Než vyjdem z kina, deň začne. Začína westernová noc. Japonský western. Kórejský western. A svojím spôsobom vesmírny western. Ako prvý začína Sukiyaki Western Django s Tarantinom v malej, ale čudnej úlohe. On bol vlastne celý film veľmi čudný. Taká paródia, ale mne sa to páčilo. Pri Joheun nom, nappeun nom, isanghan nom je už kino o niečo prázdnejšie. Unavená som moc nebola, ale než film skončil spať sa mi chcelo. On totiž nejak moc nezaujal. Našťastie Serenity malo tie správne grády a o piatej ráno som z kina odchádzala celkom prebratá. Než som s priateľom prišla domov, aj východ slnka sme si pozreli.

Nedeľa 9. septembra

Ak si dobre spomínam, Cave of Forgotten Dreams je prvý film, ktorý bol na Cinematiku uvedený v 3D. Ale nemyslím si, že mu ten jeden rozmer naviac dal nejakú pridanú hodnotu. Samotná jaskyňa a veci okolo toho boli pekné, ale nesadol mi spôsob, akým bol dokument spracovaný a rozprávačov hlas ma nejako iritoval. Och a tie okuliare sú vo Fontáne naozaj nepohodlné.

Les Neiges du Kilimandjaro. Čakala som, že manželský pár na dôchodku sa vyberie na Kilimandžáro a tam ich unesú. Asi by som mala byť pri čítaní anotácii pozornejšia. Ale nakoniec sa mi táto dráma páčila a je to jedna z tých, kde sa nad témou môžete zamyslieť a diskutovať o nej.

Tak a ešte polnočné premietanie a môžem si ísť domov pospať. Amatérsky western Straight to Hell Returns nezaujal ničím, takže jedna hviezdička a radšej bez komentára.

Pondelok 10. septembra

O jedenástej som stihla originálnu a napínavu drámu La Piel que habito od Almodóvara, na ktorú som sa dlho tešila. Vedela som že sa mi bude páčiť a výsledok ma pozitívne prekvapil ešte viac.

Tinker Tailor Soldier Spy som si išla pozrieť len preto, lebo je podľa knihy. Ktorú som nečítala a teraz už ani čítať nechcem. Natočené dobre, ale pre mňa až príliš nezaujímavé. Poľský film Kret režiséra Lewandowského na tom bol už o niečo lepšie, sadol mi témou i spracovaním.

Čerešniškou na torte za dnešným dňom bol animovaný western (by ma nikdy nenapadlo, koľko druhov westernu existuje) Rango. Aj ten si pozrite ak budete mať možnosť. Na Cinematiku to bol jeden z mála filmov, kde bol prítomný humor.

Utorok 11. septembra

Neviem prečo, ale tento Cinematik mi hrozne rýchlo uteká. Veď už je skoro na konci. Cítim to aj na sebe, z nedostatku a nepravidelnosti spánku (chýba mi môj režim od 22:00 do šiestej) som unavená a nesústredená. Ale aspoň ma oči a krk nebolia. Zatiaľ.

Takže už tradične ako v posledných dňoch sedím o jedenástej v kine. Fantastická americká komediálna dráma Moonrise Kingdom patrí k najlepším filmom tohto roku. Od režiséra Wesa Andersona s hviezdami ako Bruce Willis, Edwart Norton, Bill Murray ale hlavne malý skauti a jedno dievča. Skvelá hudba, skvelý herci, skvelé detaily… všetko spolu krásne fungovalo a celé kino sa tú hodinu a pol naozaj bavilo.

Podstatne horšie na tom bola turecká (a bosno hercegovinská či ako to mám vyskloňovať) krimi dráma Bir Zamanlar Anadolu’da. 150 minút počas ktorých odišlo pomerne dosť ľudí. Nuda. A nasledujúci film? Úchvatný celovečerný debut Anney Émond… týmito slovami začína anotácia filmu Nuit #1. Ehm… nie, toto nebolo úchvatné.

Načo točiť nový film, keď už bolo v podstate všetko natočené? Proste ich zostrihajte. Neoriginálny príbeh s originálnym spracovaním. Trošku mi to pripomenulo krátkometrážny film Home Stories. Každopádne výborný film Final Cut – Hölgyeim és uraim od maďarského režiséra Pálfiho, ktorý natočil aj Taxidermiu, ktorú som síce nevidela, ale vraj je to tak neviemnájsťtosprávneslovo film, že si ho vraj musím pozrieť.

Dnes na polnočný film nejdem. Únava je silnejšia.

Streda 12. septembra

Ráno som začala v nemocnici. Už o siedmej som bola pripravená na moje 14. dobrovoľné darovanie krvi. Vzali ma. Odtiaľ zubárovi a o pol jedenástej som už sedela v Dome Umenia na prvom francúzskom noirovom filme ktorý som mala možnosť na festiale vidieť – Cercle rouge. A o piatej na druhom – Série noire. Ten sa mi páčil podstatne viac, asi preto že v ňom nechýbal humor.

Pred ôsmou sme sa išli najesť, tradične do Leierovho dvoru. Odtiaľ práve včas sme za dažďa došli do Klubu na ďalší francúzsko -belgický film L’Exercice de l’État. Do Klubu (MSKS Ivana Krasku) nechodím rada, sú tam tie najnepohodlnšie sedačky aké v kine môžu byť, priestor je malý, plátno je malé… ale film bol skvelý takže aspoň tak.

No a o jedenástej najlepší možný záver. Drive. Do filmov od Refna som sa zamilovala už na minulom Cinematiku, jeho trilógia Pusher je jednoducho skvelá. A Drive to je už iný level. Skvelý herci, nádherná hudba, dej, príbeh… Som rada, že som ho mohla vidieť ešte raz.  Spolu s The Artist pre mňa najlepší film na Cinematiku.

Štvrtok 13. septembra

Toto je prvý ročník, kde som nevynachala posledné dni, lebo na univerzite začíname až sedemnásteho. Zároveň je to i prvý ročník, kedy som videla všetky súťažné filmy. To sa mi po minulé roky nestalo, ale tu tomu nahráva i skutočnosť, že už som na dvoch filmových festivaloch v lete bola. No a dnes sa premietajú len dva víťazné filmy. Jeden dokumentárny a jeden zo sekcie Meeting Point Europe. Z tej druhej sekcie, hoci som za víťazný snímok The Artist hlasovala aj ja, druhýkrát som naň nešla. V sekcii Čo dom dal zvíťazil dokument Zvonky šťastia.

Dokument s najškaredším filmovým plagátom, kvôli ktorému som ten film ani nikdy nechcela vidieť, ale kamarátky ma nahovorili, takže o piatej som sedela vo Fontáne. Vedela som, že sa mi nebude páčiť. Dúfala som, že príde nejaké prekvapenie, predsa len to má pomerne vysoké hodnotenie. Ale neprišlo a mne sa Zvonky šťastia nepáčili. Tak ale nejaký film musel byť aj najhorší, nie?

A tým sa 7. ročník filmového festivalu Cinematik skončil.

TOP 5

1. The Artist / Drive
2. Moonrise Kingdom
3. Carnage
4. Final Cut – Hölgyeim és uraim
5. Habemus Papam

Fantasticky som si to užila. Samozrejme som si kúpila plátenú tašku s logom (stála len 4€), aj publikáciu Poetika zločinu. Francúzsky film noir. Nie že by ma ten žáner nejak zaujímal, ale festival Cinematik je moja srdcová záležitosť a aj toto je jedna z možností, ako ho môžem podporiť. Tak preto.

Ale aby som len nechválila. Tento rok sa mi nepáčila zvučka. Každoročne bývajú originálne, hrané a nápadité zvučky súvisiace s polnočnou témou ale tento rok? A pritom na western by sa určite dalo niečo vymyslieť. No snáď sa do budúceho roku polepšia.

Mottom Cinematiku je „Žijeme filmom„. Ja si každý rok tých pár dní maximálne užívam a som rada, že mi Cinematik umožňuje vidieť rôzne filmy z rôznych krajín o rôznych témach a ľudoch. Že som mohla týždeň žiť filmom. Organizátorom patrí obrovské ďakujem a teším sa o rok.