6. deň | MFF Cinematik 2014

Posledný festivalový deň. Veľmi rýchlo to ubehlo a vďaka naozaj dobrým filmom mám na festival samé dobré spomienky. Z celkovo 22 filmov, ktoré som videla, som dvanásť ohodnotila štyrmi hviezdičkami. Päť hviezdičiek si u mňa zaslúžili dva filmy, Rush a 12 rokov otrokom. Na lepší priemer sa mi zdali štyri filmy (Bullitt, Mad Max 2, Deti a Darca), dve hviezdičky som dala Všetkým mojim deťom a Šialenému Maxovi 3. Jednu získala iba Supernova a keď už to vyzeralo, že žiaden film s hodnotením odpad! nebudem mať, videla som 3D novinku Zbohom, jazyk, ktorá si toto nepekné hodnotenia naozaj zaslúži.

Ale aby som nepredbiehala. V pondelok som chcela začať už o jedenástej, ale ono to chodenie do kina je náročné a mne sa skrátka nechcelo vstávať. Prisoners je vraj veľmi dobrý film, všetci mi ho odporúčajú, ale dve a pol hodiny hneď zrána na filme s pomalším tempom by som nedala. Takže do kina som išla až o druhej po nie veľmi dobrom obede v nie veľmi dobrej reštaurácií Central na Winterovej.

Film 12 rokov otrokom bol mimoriadny. On tých Oscarov a mnoho ďalších cien nedostal len tak pre nič za nič. Všetko od kamery, strihu, hereckého obsadenia až po hudbu spolu krásne sedelo a dve hodiny ubehli ani neviem ako. Ak ste ešte nevideli, napravte to. Po výnimočne kvalitnom filme nasledoval výnimočne hrozný film. Popravde naň nemám slov. Zbohom, jazyk sa ani nedá popísať. Absencia akéhokoľvek deja či pointy doplnená tými najhoršími zábermi v 3D. To nemohlo dopadnúť dobre. A ani nedopadlo.

Svetovú premiéru, resp. úplne prvé premietanie mal na Cinematiku, po záverečnom vyhlásení a odovzdaní cien, slovenský poviedkový film Deti režiséra Jara Vojteka. Myslím, že film si ani nekládol za cieľ povedať nejaký dej a príbeh, skôr iba naznačiť určité situácie vo vzťahu rodič – dieťa a prinúť diváka k zamysleniu. Čo sa mu snáď i podarilo. Po hereckej stránke tiež milé prekvapenie a spracovaniu rovnako tak nemám čo vytknúť. Nie je to jedinečný film, ale za pozornosť rozhodne stojí.

No a na záver jeden špeciálny film. Mapy ku hviezdam Davida Cronenberga. Vďaka reklame som mala vysoké očakávania, kvôli účasti Roberta Pattinsona i obavy, ale kupodivu všetko dobre dopadlo a mne sa ten divný film fakt páčil.

Moje komentáre k filmom na csfd.cz

Twelve Years a Slave
Jednoduchý príbeh, ale natočený pôsobivo. I keď viete ako dopadne, dej vás stále drží v napätí. Okrem príbehu Solomona Northupa by ma zaujímal i životný príbeh Patsey. Z jej krátkeho, ale o to silnejšieho vystúpenia vyžarovala neuveriteľná bolesť no i sila. Skvelé herecké obsadenie, kamera, strih, hudba. Možno je to neoriginálne, možno to až priveľmi hrá na city, ale no a čo. Sú témy, o ktorých by sa malo hovoriť a podať ich širokému spektru ľudí, takže keď na niekoho zapôsobí forma mainstreamového filmu, účel to splnilo.

Adieu au langage
Ste režisér a máte pocit, že sú vaše filmy nedocenené? Že pôvodne plné kino bolo na konci hodinového premietania prázdne? Tak sakra natočte niečo, čo pochopí aj niekto iný, ako vy! Na to 3D sa naozaj nedalo pozerať, no i bez toho by to bol len kus ničím zaujímavého filmu pozliepaného zo scénok psa, lesa, lode a ľudí, ktorí sa rozhodli byť stále nahí. Nabudúce by na plagáte malo byť obrovské varovanie, že ide o alternatívny/experimentálny film, ktorému je väčšinou sa lepšie vyhýbať.

Deti
Štyri poviedky, navzájom neprepojené, ale predsa len so spoločnou témou. Vzťah rodič – dieťa podaný v krátkych príbehoch tak, aby diváka skôr prinútil k zamysleniu než povedal svoj názor. Viac menej bezvýchodiskové situácie a pohľad na súčasnú rodinu. No, do smiechu vám nebude. Slovenský počin, ktorý by nemal uniknúť pozornosti diváka, hoci prakticky neprináša nič nové.

Maps to the Stars
Svojím spôsobom to bolo fascinujúce. Divné, choré, ale fascinujúce.