Ázia Cestujem

Puerto Princesa a Manila

9.12.2016

Po hektickejších dňoch som si našla chvíľku, aby som dopísala posledný článok z Filipín. Už bola naša cesta tam a prvý deň, aká je tam podzemná rieka a ako sme relaxovali v Honda Bay. Dnes to bude o samotnom meste Puerto Princesa a krátko i o Manile.

Tri dni v tropickom pásme spravili svoje a my sme sa po niekoľkých tours na ostrove rozhodli pre ničnerobenie. Dlhý spánok bez nutnosti vstávať na dohodnutý výlet privítal každý. V samotnom meste ale nič nie je, naviac obyvateľov má síce menej ako Brno, pritom rozlohou je desaťkrát väčšie.

Neprekvapilo ma, že ľudia sú tam usmievavejší. Čakala som aj menej rozvinuté mesto. Ale i tak Puerto Princesa prekvapilo. Ulice sú divoké, chudoba všadeprítomná, cesty maximálne rozbité, psy voľne na uliciach, pitná voda sa dala kúpiť iba ako balená, pomaly každý dom (občas skôr prístrešok, než dom) má obchodík. O nejakej estetike sa nedá vôbec hovoriť, vizuálny smog všade kam sa pozrieš. Ale má to svoju atmosféru.

Pláž Pristine, ktorú sme mali neďaleko hotela popravde nestojí moc za návštevu. Je maličká a rozhodne sa nepodobá na tie lákavé katalógové fotky z exotických destinácií. Veľmi dlho bola plytčina, o nejakom plávaní sa nedalo hovoriť. Ale pláž piesočná a západ slnka, ten tam bol krásny. A robili aj čerstvé ovocné džúsy.

Na druhý deň sme si dali podobný program, na trojkolkách sa povozili po meste, odoslali pohľadnice, zašli na miestnu plážovú promenádu, kde už stavali vianočný stromček a znova zašli na večeru do Badjao Seafront Restaurant, ale tentokrát tak, aby sme si i výhľad na more a západ slnka užili. A varili fakt úžasne.

Spokojní sme boli aj dva dni predtým v najlepšej reštaurácií podľa tripadvisor KaLui Seafood Restaurant. Bez rezervačky tam ani nechoďte a s rezerváciou príďte načas. Podnik je veľmi štýlový a obľúbený, jedlo naozaj výborné, najmä ak ste fanúšikovia morských plodov. Ponuka je skromná, ale to čo robia, robiť vedia. A ovocie s mascobado cukrom dostanete ako pozornosť podniku.

Z Palawanu sme odlietali v stredu ráno. Na letisku nás zastihlo meškanie, nakoniec dlhšie ako let samotný. Ale ono v Manile sme sa aj tak zdržiavať nechceli. Hotel sme rezervovali blízko letiska a SM Mall of Asia, štvrtého najväčšieho obchodného centra Filipín. Ako som už spomínala, Filipíny nepatria k drahým destináciám. Preto sme s Majom kúpili kufor, ktorý na druhý deň poputoval ako odbavená batožina a vybrali sa nakupovať. Darčeky rodine, nejaká ta výbavička pre bábätko, tehotenské oblečenie pre mňa.

V obchodoch sme narážali na trochu opačný extrém, než sme zvyknutý od nás. Kým v našich krajoch sa predavačky až tak moc neusmievajú a tých ochotných a milých  je ešte stále nedostatok, v Manile sme nestíhali odpovedať na ich pozdravy, odrážať úsmevy a nákupných asistentov tam bolo pomaly viac ako nakupujúcích. Obzvlášť v detskom oddelení nás zdravili tri predavačky naraz a každá bola pripravená nám vďačne pomôcť vybrať to najlepšie pre bábätko. Pritom my sme chceli len rozhliadnuť sa. Nešlo ani zdvorilo odmietnuť, pretože pri ďalšom stojane čakala ďalšia pomoci chtivá predavačka. No, ale zvládli sme to.

Manila je mesto, kam ma to neláka. Výhľad z hotela bol do ďaleka. Okolie tvorili iba chatrné prístrešky a neporiadok, dopravná zápcha bola snáď stále, deti žobrajúce na ulici vidím naozaj nerada a ten smog v diaľke, ktorý zahaľoval centrum s mrakodrapmi. Svojim spôsobom obdivujem ľudí, že tam dokážu žiť.

Z Manily nás čakal dvojhodinový let do Taipei, štvorhodinový do Bangkoku a trinásť hodinový do Amsterdamu. No a potom ešte pol dňa autom do Brna. V Bangkoku sme mali viac ako osem hodinový prestup, ale keďže sme prileteli podvečer a odlietali o druhej ráno, cestu do mesta na lokálne food-streets sme nakoniec zrušili. Užili sme si letiskovú nákupnú zónu a lounge. Sprcha, jedlo, WiFi a ďalšie suveníry domov. Na letisko dobré.

Lietadlá boli preklimatizované, posledný let som celkom pretrpela, kým ostatní sa v rámci možností aj vyspali. Taká očakávaná kombinácia nádchy, teploty, zimnice a opuchnutých členkov. Ani jesť mi nechutilo, ešteže dávali aj čaj a ovocie. No to je daň za túžbu po videní aj väčšej exotiky než len našej Európy. Vzhľadom na tehotenstvo mi na nejakú dobu stačilo, no viem, že o pár rokov, až bude bábätko väčšie, opäť sa mi niekam bude chcieť. Ale rozhodne menej prestupov a začneme s niečim bližším.

Užila som si vlhkú klímu, kedy som konečne týždeň dýchala bez problémov. Užila som si množstvo ovocia, lacného, sladkého, šťavnatého. Užila som si pohodu, ničnerobenie, dni prevažne bez internetu. Užila som si možno až moc ryže. Oni ju jedia aj na raňajky. Užila som si výlety, plávanie v mori a šnorchľovanie.

Filipíny ma prekvapili, prevažne v dobrom, ale nebudem tvrdiť, že všetko bolo perfektné. No som vďačná za možnosť vidieť aj takúto kultúru a štýl života (a chaos). O to viac si vážim to našej pohodlie a povedzme si úprimne, aj bohatstvo. Hovorí sa, že všade dobre, doma najlepšie. No bez cestovania by sme to tak necítili. Rada cestujem, no zároveň sa aj vraciam domov.

Našťastie je stále čo objavovať, kam cestovať. Tak o dva týždne znova, pekne do domoviny na Slovensko, ale trochu severnejšie, do Vysokých Tatier. Nech máme s manželom Vianoce so snehom. V zime som tam doposiaľ nikdy nebola.

Mohlo by sa Vám páčiť

Žiadne komentáre

Zanechať odkaz

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.